V ústrety vedome udržateľnej budúcnosti

Joya: AiR sa nachádza na konci sveta, v ťažko dostupnej vyľudnenej španielskej stepnej krajine Cortijada Los Gázquez, Vélez Blanco. V centre vyspádovaného kopca medzi sypkými dunami vyprahnutej pôdy našiel svoje miesto medzinárodný rezidenčný priestor zameraný na skúmanie priesečníkov medzi umeniami a životným prostredím.  V tomto duchu je nastavený hodnotový rámec, ako aj celý rezidenčný program. S využitím súčasných prístupov v umení sa ako nezávislá štruktúra zameriava na prizývanie tvorkýň a tvorcov zaoberajúcich sa zmenou klímy a udržateľnosťou prostredníctvom vzdelávania, výskumu či aktivizmu.

Rezidenčný projekt Joya: AiR je viac než „len“ centrom pre kultivovanie umeleckých praxí v medzinárodnom interdisciplinárnom kontemplatívnom prostredí. Dlhoročný proces utvárania aury Joya zastrešuje britský manželský pár, umelecké duo Simon Beckmann a Donna Beckamnn, zakladatelia celého projektu. Samotný proces utvárania tohto špecifického miesta je ich konštantne pokračujúcim celoživotným dielom. Simon je výskumník, kurátor, aktivista, umelec a dizajnér, ktorý všetky svoje poznatky prirodzene vlieva do vyprahnutej krajiny Cortijada Los Gázquez, a tak prostredníctvom Joya: arte + ecología nadväzuje a zrkadlí princípy objavujúce sa v jeho praxi. Donna vyštudovala ilustráciu na Bristol School of Art, v rámci Joya sa zameriava na vytváranie informačných grafických schém a mriežok zobrazujúcich obrysové pásové plodiny či vodné zdroje. Je hlboko spätá s miestnou flórou skrz jej záujem o udržateľnosť a vedomé pestovanie potravín – ich udržateľné spôsoby konzumovania a spracovávania.

Joya: AiR začala svoje prvé aktivity pred viac než dvadsiatimi rokmi, no pamäť tohto miesta sa ponára oveľa hlbšie do histórie. Španielska krajina zakresľuje na časovej osi svojho utvárania viacero špecifických bodov, ktoré definujú jej ďalší vývoj. Jedným z nich je masové sťahovanie sa ľudí z rurálnych oblastí do miest za lepšími životnými podmienkami. Zostali po nich hektáre a hektáre opustených plôch málo úrodnej pôdy, čo umožnilo od 90. rokov 20. storočia postupne rekonštruovať a pretvoriť opustené vidiecke sídlo a jeho bezprostredné okolie na climate positive off-grid  –  autonómne a klimaticky pozitívne rezidenčné centrum.

Osamelosť je ohromujúca emócia – vkráda sa do vyprázdnených útrob postupne ovládajúcich celé bytie, kým nás nestrávi a nezmizne. Naliehavo túžime pocítiť, kde sa nachádzajú ďalšie budúce prítomnosti. Zažívať prostredie splývajúce – zbavujúce sa našej „rovnakosti“, je strašidelné . Uvedomenie si tohto vnútorného pohybu, vrastania do seba a pomalého strácania sa, je pre naše minulo-budúce umiestnenie kľúčové. Stojíme v krajine, ktorú naše formy kolonizujú a ako sa zdá, ich pomalé utláčanie a znefunkčnenie v aktuálnych na(d)stavených významových líniách je nevyhnutné pre ďalšie blízke časopriestorové reality.

Nachádzame sa teda medzi strmými kopcami brázdenými suchými prasklinami v pôde túžiacej po vode. Pásy borovicových stromov, stepných krovín a vyliezajúcich koreňových sietí nachádzajú energiu k rastu medzi sypkými kameňmi a hrudami hliny. Raz za rok sem zavíta silný dážď nasledovaný záplavami. Tieto javy si však už v prostredí bez ľudí našli systém symbiotického prežívania – skrz prírodne vytvorené kanály sa voda dostáva tam, kde je po nej najväčšia urgencia. V rámci tejto scenérie sa my – účastníctvo rezidencie snažíme artikulovať svoje prístupy a ustáť prevalcovanie silou environmentu.

Ako nebyť autoritatívne riadení krajinou? Za každú cenu túžime nezažiť genocídu našej žitej reality zo strany ostatného prírodného prostredia. V týchto chvíľach považujeme za nutné intelektuálne bojovať. Využiť v rámci tohto zápasu všetky súčasne artikulované prostriedky vedy a techniky, ktoré máme v našich vedomostných bankách k dispozícii a naďalej kráčať v ústrety akejkoľvek budúcnosti. Tá sa utvára plynutím každej častice času, či už s našou pomocou alebo bez nej. Kataklizma (ne)únavne visí nad našimi hlavami, pomaly sa púšťa voľným pádom v antipriestore, vkrádajúc sa do našej každodennosti. Naskytá sa otázka, akým spôsobom je žiaduce reagovať na obávané blížiace sa podnety. Negovať moc mocou je rozporuplné v rámci hľadania rytmických vzťahovostí. Zastať, vzdať sa, vliať sa do zeme a prijať za svoje naše zlyhanie? Čo bude nasledovať, ak sa odvážime postaviť odporu so svojím okolím v tekutej hmote nehybných umiestnení za rachotu hlasov ďalších iných, ktorí naliehajú, aby sme pochopili, čo sa deje s našimi telami vo vzťahu ku krajine, ktorá nás obklopuje? Hľadaným momentom je – asi – systematická udržateľnosť bytia, i keď už bez nás – či s nami, no nie v našej klasickej humánnej forme homo sapiens sapiens. Vedomým skompostnievaním našich tiel vieme – smieme vyživiť pôdu pre ďalších a ďalšie. 

Celodenne sa pohybujeme v prostredí, ktoré stiera hranice medzi ľudským a neľudským – aj vnútorné priestory domu akoby boli súčasťou exteriéru. Samotné white-space dizajnové minimalistické ľudské obydlie má znaky prí(i)rod(ze)ného poriadku – kde sa chodí po vodu, kde sa je, pracuje či trávi spoločný čas. Joya: AiR vykračuje do klimaticky pozitívnej budúcnosti systematickým vytváraním environmentálneho prínosu, a to tak, že nevytvára uhlíkovú stopu a odstraňuje oxid uhličitý z atmosféry prostredníctvom realizácie obnovy poľnohospodárstva. Je mimo siete, a teda nie je závislá od verejných služieb v oblasti energie, vody alebo odpadu, všetky ďalšie energetické potreby tohto priestoru a nás v ňom zabezpečuje slnko.

Po zdolaní cesty a príjazde na miesto je človek ohromený prostredím. Postupná aklimatizácia je nutným bodom v nájdení spojenia s lokalitou a pochopením paralel medzi doterajšou osobnou prácou jednotlivcov v rámci ich umeleckých praxí a bytím na tomto konkrétnom mieste v tomto konkrétnom čase. Rezidenčný systém je tým pádom nastavený na časové obdobia v rozsahu najmenej jeden a najviac tri týždne. Je tu možné zvoliť si svoje vlastné tempo a hľadať cestu k pochopeniu ľudí s ich rôznymi knižnicami poznania. A to je nakoniec jeho najväčší prínos, nech už sa človek pohybuje na akejkoľvek umeleckej či inej intelektuálnej platforme. Tvoriť môže jednotlivec pomocou rôznych prístupov, dovolené je všetko – začať tvoriť nový projekt, pracovať in situ, pokračovať v rozrobenej práci, či len zažívať krajinu – nechať sa ňou inšpirovať a svoje impresie zúžitkovať neskôr. Umelecké rezidenčné pobyty sa navzájom prekrývajú, čo znamená, že jednotlivec alebo skupina sa nachádza v priestore spoločne s inými tvorcami, takisto aj so samotnými zakladateľmi Joya: AiR, ktorí sídlo celoročne obývajú a kultivujú. Výzvy na rezidencie sú v pravidelných intervaloch zverejňované na sociálnych sieťach vždy pár mesiacov vopred.

Počas rezidenčného pobytu je každý účastník vyzvaný k vytvoreniu istého typu prezentácie seba a svojej práce, bez ohraničenia média, formátu a času. Môže ísť o performance, čítanie, premietanie, workshop – zámer je jednoduchý – zdieľať svoje vedomosti, skúsenosti a učiť sa od seba navzájom.

Osem. Sedem umelkýň a pes. Tvoríme si svoje prostredie po dobu siedmich dní, počas ktorých sa prekrývajú naše pobyty. Trávime spolu čas ako dočasné osídlenie Cortijada Los Gázquez. Sme svojou náhodnou spoločnosťou. Dostali nás sem rôzne cesty, urgencie, potreby. Prichádzajúc z rôznych kútov sveta v rôznych obdobiach života. Od veku 22 až do veku 62 rokov tvoríme zaujímavý priesečník kultúr, poznania, prístupov. Formujeme náš dočasný site-specific príbeh. Od performance cez fotografiu až po literatúru sa prelínajú naše spôsoby vzťahovania sa k tvorbe nachádzajúce styčný bod v záujme o životné prostredie a udržateľný prístup v rámci umeleckého procesu. Počas toho, ako každá z nás pracuje na svojom projekte, sa nutne ovplyvňujeme skrz zdieľanie existujúceho i vznikajúceho ľudského environmentu. Spoločne trávime večery, stravujeme sa spolu, spolu sa hýbeme, spolu spievame – vzdelávame sa skrz zdieľané prežívanie. Nachádzame sústredenie, fokus do vnútra aj von.

Preto budeme naďalej uvažovať o tom, ako prijať svoje okolie, svoje umiestnenie v spoločnom (ne)udržateľnom priestore foriem. Iné budúce rozprávanie postupne vzniká z(a) expresie konečnosti a zlyhania. To kŕmime svojimi rôznymi duševnými či fyzickými umiestneniami – nerozvážnymi pohybmi. Ďalšie adaptabilnejšie bytosti budú pokračovať v nazeraní do „futúr“ prekrývajúcich sa foriem ďalších možností, bez našej nevyhnutnej normalizovanej prítomnosti. Musíme nájsť vieru v nezadefinovaný význam dýchania cez bolesti, strach, boj a pomaly nasledovať vôľu zdieľaných potrieb nás i iných. Telá sa budú naďalej prelievať v nepretržitej artikulácii spoločného vnútorného načúvania. Vo vzduchoprázdne prúdi potreba kolektívneho vyživovania a mutácie vzájomného porozumenia.

Joya: arte + ecología / AiR neponúka len výnimočný priestor pre (v)sadenie vlastného umeleckého procesu do netradičného prostredia, no aj možnosť spojiť sa s inými prístupmi a kultúrami. Príležitosť vytvoriť si vzácne vzťahy a spomienky, ktoré pretrvajú a odzrkadlia sa v rôznych prístupoch chápania slova produkcia, ako aj chápania seba samého a svojho okolia. Stačí sa jej chopiť – je prítomná a tak ľahko nevyprchá.

Autorka študuje výtvarné umenie