Nemám nič, len svoje slová
Péter Esterházy v eseji s názvom Z podivuhodného života slov tvrdí: „Živá literatúra, to nie sú živí autori, ale živé knihy“. Esterházy zomrel v roku 2016, jeho texty sú však dodnes živé bez ohľadu na to, či ide o literárne texty, eseje, úvahy, fejtóny, prejavy alebo portréty blízkych umelcov. Nadčasovosť Esterházyho diela potvrdzuje aj knižný výber článkov a esejí Život slov.
Zostavovateľky výberu Život slov venovali pozornosť nielen tomu, aby vybrali články a eseje, ktoré signifikantne reprezentujú spisovateľov individuálny štýl a tematickú šírku písania, ale dbali aj na to, aby doň zahrnuli texty schopné zaujať pozornosť slovenských čitateľov a čitateliek. Toto čitateľstvo je síce zahraničné a rovnako ako každé iné zahraničné čitateľstvo sa vyznačuje tým, že neovláda maďarčinu – preto siaha po preklade – no zároveň je to čitateľstvo, ktoré lepšie než iné rozumie Esterházyho textom, a to jednoducho preto, že aj ono bol najprv východoeurópskym a potom stredoeurópskym čitateľstvom. Mnohí slovenskí čitatelia a čitateľky žili v totalitnej krajine a žijú v krajine, ktorá má od ideálu liberálnej demokracie hodne ďaleko. Esterházy ako jeden z nás si uvedomoval, že každý deň sa musí zápasiť o to, aby nás pospolitým ľudom zvolení populisti alebo samozvaní dobráci od kosti v mene Boha, národa či akéhosi nedefinovaného dobra neobrali aj o tento zvyšok doráňanej a viditeľne na jednu nohu krívajúcej liberálnej demokracie.
Kto je maďarský spisovateľ?
To, o čom mnohí maďarskí alebo slovenskí čitatelia iba tušili, Esterházy dokázal presne artikulovať – netreba zabúdať na to, že bol školený matematik – slovami, ktoré nemilosrdne pomenúvajú permanentné pokusy upevňovania mocenských pozícií tej či onej strany a úsilie nenápadného, o to však perfídnejšieho okliešťovania slobody. Na jednej strane Esterházy bol (a našťastie stále je) známy na celom svete, preto ho pozývali na významné podujatia a jeho tvorbu oceňovali prestížnymi cenami. Na druhej strane doma neustále čelil útokom zo strany takzvaných národne orientovaných „kultúrtrégov“ dobre živených autoritárskym režimom, ktorí kritizovali jeho údajné laxné národovectvo. Vyčítali mu, že svojou literárnou tvorbou sa podlizuje zahraničiu a kašle na maďarstvo. Esterházy sebe vlastným spôsobom oponoval, že píše maďarsky, a preto je maďarský spisovateľ. Bodka. Ak sa niekomu nepáči, o čom píše, tak je to jeho osobná vec, a tým je pre neho záležitosť vybavená. Aj preto mu slovenské čitateľstvo často rozumie lepšie než iné zahraničné čitateľstvo, pretože si ešte živo pamätá, ako bola v nedávnej minulosti časť slovenských spisovateľov a intelektuálov hanlivo označovaná za janičiarov a obviňovaná z toho, že vytvára skreslený či dokonca negatívny obraz o Slovensku a necháva sa štedro platiť Sorosom, tým nacionalistami všetkých krajín obľúbeným objektom nenávisti.
Esterházy dôsledne obhajoval právo na slobodnú tvorbu, vo svojich textoch prízvukoval fakt, že maďarská literatúra je diverzifikovaná a je pre ňu príznačná – bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie – pluralita. Veril, že kým to tak zostane, literatúra sa bude rozvíjať. Len čo sa však niekto v mene čistoty národnej kultúry pokúsi pluralitu obmedzovať, potom sa literatúra a širšie aj umenie môžu postupnými krokmi zo strany mocipánov dostať tam, kde už v minulosti boli. Zásadne odmietal legitímnosť akýchkoľvek inštitúcií na ochranu čistoty národnej kultúry. Žiaľ, keď sa režim rozhodol založiť a zo štátnych zdrojov platiť Maďarskú akadémiu umení, bolo mu jasné, že vznikla inštitúcia, ktorá bude rozhodovať o tom, kto bude a kto nebude patriť k jej členstvu, a hlavne o tom, kto bude mať nárok na štedrú odmenu. Ruku na srdce, Esterházymu to mohlo byť ukradnuté, veď mal nemeckého vydavateľa a každá z jeho kníh je preložená do viacerých jazykov. Lenže ukradnuté mu to nebolo, pretože on sa ako maďarský spisovateľ cítil zodpovedný aj za ostatných spisovateľov, pre ktorých je maďarský jazyk viac než prostriedok vyjadrovania akýchsi národných a kresťanských ideí.
V snahe obhájiť právo na slobodnú tvorbu sa viackrát vyznal zo svojho vzťahu k jazyku. Zámerne nehovorím o vzťahu k maďarskému jazyku, pretože písal po maďarsky a o tom netreba viac špekulovať. Čo však stojí za úvahu, je otázka, ako využíval maďarský jazyk, v akom vzťahu je jeho autorský idiolekt a idiolekty iných autorov a autoriek, pričom nemusí ísť iba o ľudí zo spisovateľských kruhov, môžu to byť aj filozofi, literárne kritičky či dokonca matematici. Esterházy je skrz-naskrz intertextuálny spisovateľ, rád vo svojich textoch využíval fragmenty textov svojich kolegov a kolegýň a odmietal, aby jeho texty boli pomeriavané s aktuálne prežívaným svetom. Veril, že autor vďaka jazyku vytvára vlastné textuálne svety, a toto svoje stanovisko neopustil ani vo chvíľach, keď už bolo jasné, že sa jeho život blíži ku koncu.
Spisovateľ musí byť aj čitateľ
Esterházy tvrdil, že dobrý spisovateľ musí byť aj dobrý čitateľ. A on bol dobrým čitateľom, dokázal čítať medzi riadkami, všímal si, čo je pred, nad alebo za slovami, vedel interpretovať rôzne registre irónie, zdravý sarkazmus, oceňoval satiru a výstižnú karikatúru. Zaujala ma jeho úvaha o módnych slovách, ktoré tak radi vyslovujú politici. Nie sú bombastické, naopak, sú to zdanlivo nenápadné slová, ako napr. „markantný“, „v zásade“, „úprimne povedané“ alebo „po pravde vzaté“. Samozrejme, toto sú slová frekventované v slovníku maďarských politikov, ale aj v slovníku tých našich by sme našli podozrivé výrazy, ktorými niektorí seba samých skromne označujú ako demokratov, národne, rodinne alebo kresťansky orientovaných. Vždy, keď tieto slová nejaký politik vysloví vo verejnom priestore, treba sa mať na pozorne, varuje Esterházy, pretože v lepšom prípade nás to môže stáť milióny, v horšom ďalší kúsok slobody.
Intímne portréty
Okrem úvah o vzťahu tvorby a literatúry, spoločnosti, literárneho a kultúrneho života sú súčasťou knihy aj úvahy o knihách, umení, spisovateľoch a spisovateľkách. Písať o kolegoch spisovateľoch je ťažké, najmä ak títo artikulujú svoje myšlienky inými idiolektmi. Napriek tejto odlišnosti Esterházy dokázal o nich písať tak, že popri citlivom zdôraznení osobitosti ich tvorby vyjadril aj svoj intímny vzťah k nim, čo dokazujú eseje o spisovateľke Magde Szabó, poslednej veľkej dáme maďarskej literatúry, vynikajúcom svetoznámom hudobníkovi Györgyovi Kurtágovi alebo o výstave kolegu Pétera Nádasa. Esterházyho nezaujímalo, čo je v ich diele univerzálne, čím prispievajú k niečomu spoločnému, napríklad k už spomínanému maďarstvu, zaujímalo ho to iné, čo z nich robí výnimočných umelcov. Ich umelecká inakosť im umožňuje byť výnimočnými v kontexte maďarskej kultúry a zároveň ich robí zaujímavými v kontexte tej svetovej.
Z tohto bloku ma najviac zasiahli dva texty o Imrem Kertészovi. Prvý predstavuje privátnu interpretáciu Kertészovej knihy Denník z galejí a tým najlepším spôsobom ukazuje, ako je majster schopný z hrúbky textu extrahovať dôležité myšlienky, napríklad myšlienku o tom, či je lož na udržanie národa dôležitejšia ako pravda „kaziaca národ“. Druhý sa týka osobnosti spisovateľa. Je to mimoriadne smutný text. Esterházy v ňom opisuje poslednú návštevu priateľa na smrteľnom lôžku. Umierajúci Kertész niečo hovoril, nebolo mu rozumieť, možno povedal aj meno Péter, čo by naznačovalo, že spoznal návštevníka. Bolo však jasné, že spisovateľ umiera, a jediné, čo v tej chvíli Esterházy vnímal, bolo trpiace telo, ktoré sa mu javilo krásne, pričom „spomínaná krása je dôkazom veľkosti Imreho života“.
V závere si dovolím byť trochu osobný. Pre mňa Péter Esterházy navždy zostane vynikajúcim spisovateľom, mysliteľom a kultúrnym aristokratom, akých bolo a bude vždy málo. Takýmto aristokratom sa človek nerodí, ale sa ním stáva. A málokto má odvahu sa ním stať. Našťastie Esterházy tú odvahu mal, za čo ho obdivujem a verím, že nie som sám!
Péter Esterházy: Život slov. Preložila Renáta Deáková, výber zostavili Renáta Deáková a Judit Görözdi. Platforma pre literatúru a výskum, 2021.
Autor je filozof a estetik