Kráčanie ako akt systémovej zmeny

Kráčanie ako feministická aktivita už dlho patrí k západnej politickej predstavivosti – či už ide o prechádzky v kontemplatívnej samote alebo kolektívne pochody za práva a slobody. Slovami Rebeccy Solnit, kráčanie predstavuje spôsob, akým sa telo pomeriava so zemou; ako sa však kráčanie ako feministická aktivita pomeriava s výzvami intersekcionálnej feministickej praxe? Nielen to sme sa pýtali Eleny, jednej zo zakladateliek talianskeho Feministického turistického kolektívu.

Kedy ste sa so spoluzakladateľkami rozhodli formálne založiť Feministický turistický kolektív (Feminist Hiking Collective)?

Na začiatku roka 2020, krátko predtým, ako vypukla pandémia COVID-19. Cítili sme potrebu prepojiť feministické vedomie a politickú angažovanosť s organizovaním sa zdola. Najprv sme boli tri, postupne sa k nám pridali ďalšie.

Veľa sme sa stretávali, diskutovali a plánovali, usilovali sme sa vytvoriť priestor na spoločnú reflexiu a kolektívne fungovanie. Neustále sme pritom vysedávali vnútri, až nám raz napadlo: čo tak vyraziť von? Všetky pochádzame z hôr a tak či onak sme tam trávili veľa času, mali sme vzťah aj k chôdzi ako takej. Takže sme to raz v širšej skupine skúsili a dávalo nám to zmysel. Spoločný pohyb v prírode nás prebral a umocnil v nás pocit kolektívnej spolupatričnosti, čo sa výborne hodí pri analyzovaní mocenskej dynamiky, úsilí odúčať sa a porozumieť štrukturálnym systémom útlaku.

Hoci nás spájala túžba vytvárať spoločnosť, v akej by sme chceli žiť, najprv sme sa výrazne sústredili na programový aspekt organizácie týchto feministických túr. Ale potom prišiel COVID-19 a povedali sme si, tak dobre, teraz je čas na reflexiu. Začali sme viac uvažovať o moci a o tom, čo znamená kolektívne feministické vedenie organizácie. Zaujímali nás všetky jeho konceptuálne aspekty, čo osobne vnímam ako veľmi praktickú otázku. Vtedy sme si uvedomili, že v jadre existuje spojenie medzi feministickou analýzou moci, kolektivizmom, prispievaním k systémovej zmene a samotným kráčaním. Turistika pre nás nie je len o stretávaní sa, chodení po horách, samotné kráčanie vnímame zároveň ako konkrétny akt spoločného budovania systémovej zmeny.

Hovoríš o stelesňovaní feminizmu, aktivizmu a autonómie prostredníctvom organizovaného fyzického pohybu. Zaujímalo by ma, ako to všetko možno dostať do súladu s intersekcionálnym feminizmom – ako môže feminizmus prostredníctvom pohybu oslovovať jednotlivkyne a jednotlivcov, ktorí majú ťažkosti s pohybom. Mysleli ste od začiatku aj na to?

Rozhodne. Vždy si dávame záležať na tom, akým spôsobom komunikujeme a ako sa organizujeme. A hoci sa neustále snažíme o intersekcionalitu, uznávame, že nie vždy sa nám to darí; sme omylné a robíme chyby. Zároveň vychádzame z toho, že turistický priemysel je nastavený určitým spôsobom a je dôležité vytvárať v ňom priestor pre inakosť v akejkoľvek podobe.

Ako takéto úsilie vyzerá v praxi?

Snažíme sa zvnútorniť pohľad na telá, ktorý je v súlade s intersekcionálnym prístupom, no zároveň uznáva, že sa neustále učíme. Od začiatku nám bolo jasné, že na slovách, ktoré používame, záleží. Kto kedy povedal, že kráčanie či turistika vyžadujú dokonale funkčné telo? Na druhej strane, samotná definícia kráčania, význam, ktorý prisudzujeme slovám, akými o ňom hovoríme, môžu rozhodovať o jeho inkluzívnosti alebo exkluzívnosti. Turistika môže byť v skutočnosti prístupná a inkluzívna napríklad aj pre zdravotne znevýhodnených ľudí používajúcich vozík.

Je pre nás tiež dôležité pamätať na to, že najskôr sme vychádzali z vlastných skúseností a identít. Následne sme si začali vymieňať skúsenosti so skupinami, ktoré pracovali na tom, aby bola turistika prístupnejšia. Snažíme sa aj o to, aby náš jazyk a chápanie boli vo vzťahu k telesne znevýhodneným ľuďom intersekcionálne a feministické. Ide o dlhodobé úsilie, kontinuálne učenie sa od ľudí so skúsenosťami. Nie je to dotazník, v ktorom si jednoducho odškrtnete intersekcionalitu ako splnenú položku.

Vaša organizácia je lokálne ukotvená v Taliansku, ako funguje vaša medzinárodná spolupráca? A ako sa vám ju podarilo udržať navzdory pandémii?

Naša spolupráca mala podobu rozhovorov (publikovaných napríklad na blogu Semillas), skrze ktoré sme sa učili zo skúseností a práce iných skupín. Jedným spôsobom, ako si viac osvojiť intersekcionálny prístup, je pre nás práve komunikácia s rozličnými skupinami z celého sveta, v ktorých sa samoorganizujú znevýhodnené turistky (ktoré sa tak samy definujú), napríklad Black Girls Hike v Spojených štátoch. Viedli sme tiež rozhovory s projektom Venture Out, v rámci ktorého si túry organizuje kvír komunita.

V posledných rokoch sme najhlbšiu spoluprácu nadviazali s hnutím Movimiento de Mujeres por el Bien Vivir. Ide o argentínske hnutie pôvodných obyvateliek rozličných národností. Vlani sme s nimi intenzívne spolupracovali v rámci každoročnej medzinárodnej kampane 16 dní aktivizmu proti násiliu páchanému na ženách. Toto hnutie vytvorilo i rámec na debaty o terracíde (zabíjaní planéty, pozn. red.) a veľká časť našich rozhovorov sa sústredila na zvyšovanie povedomia a solidárne aktivity.

Čím váš kolektív obohatila spolupráca so skupinami pôvodných obyvateliek, ako je Movimiento?

Hoci dnes máme členky a členov z celého sveta, faktom je, že pri zrode Feministického turistického kolektívu bola skupina mladých feministiek, s rozličnými príbehmi, avšak napospol z Európy. Kvôli tejto našej pozicionalite sa od začiatku usilujeme o dekolonizačný prístup.

Veľa sme pracovali na odúčaní a učení sa, ako tento prístup rozvíjať a nadväzovať partnerstvá silnejšie ukotvené v praktickej solidarite. Rozbehli sme niekoľko spoluprác s akademickou sférou, napríklad s alianciou Mountain Partnership, ktorú zastrešuje Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo pod OSN a ktorá spolupracuje s horskými komunitami naprieč celým svetom.

Taktiež sme spoluzakladali sieť žien z hôr z ôsmich krajín sveta, napríklad Argentíny, Čile, Tanzánie, Kene, Bolívie či Kirgizska. Šlo o dvojročný proces, museli sme najprv pochopiť, čo to vôbec znamená spoluorganizovať takúto sieť.

Akým najväčším výzvam ste dosiaľ čelili?

Vďaka tomu, že komunikujeme a spolupracujeme s hnutiami, skupinami a aktivistkami z globálneho Juhu, disponujeme mimoriadnym privilégiom: možnosťou počúvať a učiť sa, čo dekolonialita znamená v praxi. Neustále musíme mať na zreteli našu vlastnú pozicionalitu. Dekolonialita nie je len vecou akéhosi jednorazového porozumenia, ale aj praxou vsadenou v spôsobe kolektívneho vedenia organizácie, spoluprácach, komunikácii. A tiež v spôsobe, ako hovoríme o sebe. Ide o nekončiaci proces učenia sa a odúčania.

Upútalo ma, ako hovoríte o feministickom spôsobe vedenia organizácie. Čo to vlastne znamená, kolektívne feministické líderstvo v skupine, ktorá sa sama identifikuje ako rovnostárska?

To je otázka za milión! Veľa sme sa ňou zaoberali, no pokúsim sa odpovedať stručne. Ide v prvom rade o dynamickú prax, ktorá je predmetom každodenného prehodnocovania. Odrazme sa od slovného základu „viesť“. V skupinách aj individuálne sme mnohokrát polemizovali o tom, či je vôbec vhodné tento výraz používať. Slová sú zaťažené množstvom konotácií.

Dôvodom, prečo sme sa napokon rozhodli hovoriť o „líderstve“, je porozumenie tomu, ako sa tento výraz, podobne ako „moc“, používa v praxi – a to chceme zmeniť. Možno sa raz dostaneme do bodu, keď tieto slová už nebudeme potrebovať. Rešpektujeme, keď ich niekto nechce používať.

My sme sa rozhodli tohto slova chopiť práve preto, že v sebe nesie západný neokoloniálny kapitalistický individualistický význam, ktorý chceme spochybniť a rozobrať. Aby sa nám to podarilo, potrebujeme ho používať v novom, odlišnom rámci a s novou, odlišnou mocenskou dynamikou. Svojím spôsobom je teda možné o líderstve hovoriť ako o konaní smerom k zmene a transformácii.

Ak sa na vec pozrieme z feministickej perspektívy, líderstvo je inherentne kolektívne. Keď hovorím o feministickom vedení organizácie, myslím ním kolektívne feministické líderstvo. V rámci neoliberalizácie feministického líderstva, samozrejme, došlo k pokusu pojem depolitizovať (stotožňovať ho so ženami vo vedúcich pozíciách, pozn. red.), sme však odhodlané tomuto pokusu čeliť.

Aké teoretické rámce formovali váš príklon k feministickému líderstvu?

Profesorka Srilatha Batliwala venovala feministickému líderstvu mnoho pozornosti a formovala aj nás. Pustili sme sa do zdokonaľovania nášho chápania feministického líderstva, ono samotné však musí byť o zdieľanej transformatívnej moci a spoluvytváraní zmeny. Každá jedna osoba má svoju úlohu, naozaj sa to tak dá.

Poriadne nás potrápil chaos, keď sme v organizácii nemali žiadnu štruktúru. Málo sa o tom hovorí, ale horizontálne vedenie organizácie neznamená nutne absenciu štruktúry. Objavili sme, že nám funguje, keď sa do vedenia našej organizácie zapájame všetky, každá svojím spôsobom; bez hierarchie, ale s horizontálnou štruktúrou. Sme už zahltené a unavené prevažne západným rámcom súťaživosti, individualizmu a sebastrednosti.

Ak nám skutočne ide o transformáciu zdola, jej súčasťou musí byť transformácia nás samých a spôsobu, akým sa vnímame. Podujali sme sa na cestu k porozumeniu, že tým najcennejším, čo máme, je naša kolektívnosť. Sotva nás možno vnímať ako jednotlivkyne, keďže nám na tom vôbec nezáleží. Je to neuveriteľne oslobodzujúce. Kolektívne feministické líderstvo a horizontalita idú ruka v ruke, pretože súčasne veríme v štruktúru, organizáciu a význam rozličných sfér práce. Možná je, prirodzene, aj rotácia pracovných úloh a zodpovedností, s ohľadom na osobné vášne a skúsenosti každej z nás. Záleží nám na tom, aby sme všetky mali priestor na radikálnu úprimnosť; tento aspekt je pre nás nemenej dôležitý než náš verejný aktivizmus.

Ktoré aspekty feministického myslenia by z vášho pohľadu turistickému priemyslu najviac prospeli?

Celý priemysel je hlboko ukotvený v ekonomike rastu. Prežívanie turistiky sa často vyobrazuje a implicitne hodnotí podľa „výkonov“ a ohurujúcich vizuálov, telesných alebo geografických. Existuje však mnoho spôsobov, ako si hory zažiť a užiť. Najlepšie sa to naučíte priamo na túrach, v kolektíve a od ľudí, ktorých spoločnosť vytláča z rozličných dôvodov na okraj. Mainstreamovaním feministického myslenia by sa turistický priemysel určite stal inkluzívnejším – a to by, samozrejme, vyžadovalo širšie spoločenské a ekonomické zmeny. No skutočnosť, že je turistický priemysel taký, aký je, neznamená, že sa z turistiky treba stiahnuť, práve naopak.

Rozhovor viedla Kristína Kállay

Z angličtiny preložil Martin Makara