Zmrazenie vs. vyvlastnenie majetku

Dňa 24. februára 2022 došlo k útoku ruských ozbrojených síl v Kyjeve, Charkove, Mariupole a Kramatorsku v Ukrajine. Rusko sa tak z pohľadu medzinárodného práva opätovne dopustilo porušenia povinnosti zdržať sa hrozby alebo použitia ozbrojenej sily. Ozbrojený útok na Ukrajinu možno považovať za výsledok dlhodobého plánovania, ktorého dôkazom boli nielen udalosti od roku 2014 na Kryme, ale aj prítomnosť ruských ozbrojených síl na hranici s Ukrajinou od prelomu rokov 2021/2022. Prezident Putin už v decembri vyjadril svoje odhodlanie rozhodovať o politickom a bezpečnostnom smerovaní Ukrajiny a štátov združených v NATO a stanovil podmienky na zaistenie ruskej bezpečnosti pred vplyvom USA a žiadal návrat do stavu pred rokom 1997, keď sa NATO rozšírilo o štrnásť krajín. Oprávnenou reakciou medzinárodného spoločenstva na porušenie zákazu hrozby a použitia ozbrojenej sily zo strany Ruskej federácie tak bolo uvalenie medzinárodných sankcií, ktorých cieľom je izolovať Ruskú federáciu a donútiť ju správať sa v súlade s medzinárodným právom: obnoviť riadne plnenie svojich záväzkov vyplývajúcich z členstva v OSN i zo samotného medzinárodného práva.

Pasivita medzinárodného spoločenstva ako celku, aktivita jednotlivých štátov

Z pravidla zákazu hrozby alebo použitia ozbrojenej sily existujú len dve výnimky, a) kolektívne sankcie Bezpečnostnej rady OSN, b) právo na sebaobranu, ktoré je zároveň možné považovať aj za povolenú odpoveď na samotné porušenie tohto zákazu. Keďže právo na sebaobranu je právom štátu, a teda v rukách Ukrajiny, medzinárodné spoločenstvo je pri potrebe použiť ozbrojenú silu odkázané na činnosť Bezpečnostnej rady OSN.

Ak sa však Bezpečnostná rada OSN stane v dôsledku využitia práva veta niektorým z jej stálych členov akcieneschopná, iné výnimky zo zákazu hrozby alebo použitia ozbrojenej sily neexistujú. Medzinárodnému spoločenstvu tak ostáva len možnosť riešiť situáciu prostriedkami pokojného riešenia sporov, napríklad aplikáciou sankčných opatrení  bez použitia ozbrojenej sily.

Najúčinnejšími sankčnými opatreniami sú ekonomické sankcie, ktorými individuálne štáty alebo medzinárodné organizácie či zoskupenia združujúce štáty reagujú na porušenie medzinárodného práva. Ekonomické sankcie postihujúce štát ako celok sa v priebehu rokov ukázali ako neefektívne, keďže postihovali najmä bežných občanov, ktorí nemali vplyv na konanie vládnych predstaviteľov zodpovedných za porušovanie pravidiel medzinárodného práva. Preto sa od nového tisícročia dostávajú do popredia najmä cielené sankcie, ktoré postihujú konkrétne osoby (vládnych činiteľov, či ich podporovateľov), zodpovedné za porušovanie medzinárodného práva. Sankcie spočívajú napríklad v zmrazení ich majetku, zákaze vstupu do krajiny, zákaze obchodovania v danej krajine a podobne.

Práve k tomuto typu sankcií zaraďujeme v súčasnosti platné sankcie individuálnych štátov, ako je napr. Austrália, Kanada, Veľká Británia, USA, ako aj medzinárodných organizácií ako je Európska únia, voči osobám, ktoré sú zodpovedné za podporu, financovanie alebo vykonávanie činností narúšajúcich územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, alebo ktoré majú z týchto činností prospech. Európska únia prijíma sankčné opatrenia na základe rozhodnutia Rady EÚ (nariadenie Rady EÚ č. 269/2014) o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a to už od roku 2014, kedy došlo k obsadeniu územia Krymu. Nariadenie v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ ukladá členským štátom povinnosť zmraziť všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje osôb v tzv. sankčnom zozname, ktorý je prílohou nariadenia, pričom členské štáty majú právo podávať návrhy na jeho doplnenie po zistení skutočností odôvodňujúcich zaradenie konkrétnej osoby na sankčný zoznam. Samotné vykonanie sankčného opatrenia vo forme zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov prebieha na úrovni vnútroštátneho práva každého členského štátu. V podmienkach Slovenskej republiky je to na základe zákona o vykonávaní medzinárodných sankcií (zákon č. 289/2016 Z.z.), o ktorých rozhodla Bezpečnostná rada OSN, oprávnený orgán EÚ, alebo samotná vláda SR svojím nariadením. Zodpovednosť za realizáciu medzinárodnej sankcie už nesie príslušný orgán štátnej správy alebo iný subjekt, u ktorého sa nachádzajú finančné prostriedky alebo iný majetok podliehajúci medzinárodnej sankcii.

Je potrebné dodať, že rovnaký mechanizmus práva EÚ by bol použitý aj v prípade, ak by sa Bezpečnostnej rade OSN podarilo prijať rozhodnutie o opatreniach bez použitia ozbrojenej sily (či dokonca aj s jej použitím). Výkon sankcií prijatých na úrovni medzinárodného práva prebieha v rámci členských štátov OSN, ktoré majú povinnosť riadiť sa rozhodnutiami orgánov OSN, v ich vnútroštátnom prostredí. A keďže všetky členské štáty EÚ sú zároveň aj členskými štátmi Organizácie Spojených národov, pre vyššiu efektivitu a jednotnosť vykonania prijatého opatrenia v rámci Bezpečnostnej rady OSN by EÚ využila rovnaký mechanizmus.

Zmrazenie vs. vyvlastnenie majetku ruských oligarchov 

V prípade medzinárodných sankcií EÚ uvalených na ruských oligarchov teda hovoríme o zmrazení, nie o vyvlastnení majetku. To znamená, že na základe zmrazenia dochádza k  obmedzeniu práva nakladať s daným majetkom a využívať z neho prípadné výnosy, napríklad formou prenájmu. Štát tak nadobúda takzvané holé vlastníctvo zmrazeného majetku a musí sa oň postarať. V Taliansku napríklad použili zmrazený majetok, prepychové vily spájané s trestnou činnosťou mafie, na ubytovanie odídencov z Ukrajiny.

Ruskí oligarchovia tak nečelia v súčasnosti problému vyvlastnenia, ale „len“ zmrazenia ich hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, ktorým nemôžu disponovať, predávať ho či prenajímať. Prekážkou v zabavení majetku je chýbajúca právna úprava, ktorá by vyvlastnenie v prospech štátnych orgánov umožnila. V podmienkach Slovenskej republiky je vyvlastnenie veľmi zložitým procesom, keďže predstavuje závažný zásah do vlastníckeho práva. Podľa § 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej Republiky je vyvlastnenie možné len v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe zákona a za náhradu. Príkladom môže byť možnosť vyvlastnenia pozemkov správnym orgánom v súvislosti s výstavbou diaľnice na základe tzv. stavebného zákona (zákon č. 50/1976 Zb.). Pre vyvlastnenie zmrazeného majetku ruských oligarchov by preto musel byť prijatý zákon, vyvlastnený majetok by musel byť použitý vo verejnom záujme a navyše by musela byť poskytnutá náhrada, čo v danom prípade zrejme nie je želateľným javom.

Základnou prekážkou vyvlastnenia sú medzinárodné pravidlá ochrany investícií vyplývajúce z prevažne bilaterálnych medzištátnych dohôd o podpore a vzájomnej ochrane investícií, ktorú máme  uzatvorenú napríklad s Iránom, Kazašskou republikou, SAE, Tureckom, Kuvajtom, Sýriou, Ukrajinou, Bieloruskom či Ruskou federáciou (oznámenie MZV SR č. 48/1997 Z.z.). Tieto dohody totiž zaručujú plnú a bezpodmienečnú právnu ochranu investícií investorov štátu druhej zmluvnej strany a bránia vyvlastneniu, znárodneniu a podobným účinkom, s výnimkou vyvlastnenia vo verejnom záujme podľa zákona, nediskriminačne a za náhradu.

V rámci krajín, ktoré vykonávajú sankcie EÚ alebo prijali vlastné sankcie vo forme zmrazenia majetku ruských oligarchov, sa uvažuje nad vytvorením podobného alebo rovnakého mechanizmu ako je trest prepadnutia majetku v dôsledku spáchania konkrétnych trestných činov podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z.z.), ako je napr. legalizácia výnosu z trestnej činnosti, založenie, zosnovanie a podpora zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny. Ďalšou možnosťou by bol trest prepadnutia veci podľa § 60 Trestného zákona, ak bola vec použitá alebo určená na spáchanie trestného činu, či výnosom z trestnej činnosti, teda rovnako aj prepadnutie veci sa viaže na potrestanie páchateľa trestného činu. Rovnako do úvahy prichádza aj inštitút zhabania veci podľa § 83 Trestného zákona, napríklad ak mohla byť vec zdrojom financovania terorizmu alebo to vyžaduje bezpečnosť ľudí alebo majetku, prípadne iný obdobný verejný záujem. Prepadnutie majetku/veci alebo zhabanie veci tak vyžaduje rozhodnutie súdu v súvislosti so spáchaním trestného činu, kedy sa vlastníkom zhabanej veci stáva štát.

Je potrebné podotknúť, že v rámci ozbrojeného konfliktu v Ukrajine by podľa dostupných informácií nebolo náročné naplniť skutkovú podstatu vyššie spomínaných trestných činov, keďže Ruská federácia sa dopúšťa páchania zločinov podľa medzinárodného práva so zakotvením aj vo vnútroštátnych poriadkoch štátov. Problémové však bude preukázanie napojenia ruských oligarchov na spáchanie jednotlivých zločinov, ako aj preukázanie majetkových práv oligarchov, keďže z právneho hľadiska ide často o majetok ich príbuzných alebo iných osôb, čo znemožňuje realizáciu prijatých sankcií už vo forme zmrazenia majetku. Je však na orgánoch činných v trestnom konaní, aby sa s týmito otázkami vyrovnali vo vzťahu k individuálnym subjektom, na ktoré sú uvalené medzinárodné a/alebo vnútroštátne sankcie, alebo mimo nich, teda nad ich rámec.

Slovenská republika má skúsenosti s nezákonným znárodňovaním súkromného majetku v období rokov 1948 – 1989, na ktoré v súčasnosti reaguje zákon o mimosúdnych rehabilitáciách (zákon č. 87/1991 Zb.). Vzťahuje sa na majetok scudzený na základe právneho úkonu v tiesni, na základe tzv. renunciačného vyhlásenia pri odchode do cudziny, či znárodnením v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi alebo v dôsledku pozemkových reforiem.

K odňatiu majetku dochádzalo v minulosti aj v súvislosti s konfiškáciou bez náhrady v dôsledku rozhodnutia príslušného orgánu na základe osobitného zákona, v nadväznosti na zmeny v spoločenských a politických pomeroch. Konfiškácia nepredstavovala sankciu za spáchanie trestného činu, ale len čisto administratívne opatrenie. Takto napríklad prechádzalo do vlastníctva československého štátu hromadným rozhodnutím vlastníctvo poľnohospodárskeho majetku Nemcov a Maďarov, podľa vtedajšieho pohľadu nepriateľov a zradcov slovenského národa. Úvahy nad konfiškáciou ruského majetku sa objavujú v súčasnosti v Poľsku, pričom takto odňatý majetok by bol použitý na poskytnutie humanitárnej pomoci v súvislosti so situáciou v Ukrajine. Príkladom môže byť aj pripravovaný zákon v USA (Asset Seizure for Ukraine Reconstruction Act), ktorý by umožnil zaistenie majetku ruských oligarchov bez náhrady, pričom výťažok z predaja ich nehnuteľností a vecí by bol použitý na humanitárnu pomoc Ukrajine.

Je veľmi dôležité zachovať si kritické vnímanie a myslenie pri všetkých správach, ktoré sa k nám dostanú, keďže jednotlivé pojmy majú v práve úplne odlišné významy, ako predpokladáme. Aj z pohľadu štátov je veľmi dôležité zvážiť právne kroky a postupy pri pokusoch o odňatie majetku ruských oligarchov, aby štáty ostali verné zásadám spravodlivosti, demokracie a ochrany ľudských práv, ktoré nás odlišujú od totalitných režimov, alebo režimov, kde demokratické zásady existujú len formálne na papieri.

Autorka je medzinárodnoprávna idealistka, pôsobí ako odborná asistentka v Ústave medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach