Portréty Bedřicha Václavka 

Antológiu Čtení o Bedřichu Václavkovi. Tvorba, metoda, dějiny, ktorú zostavil Roman Kanda a minulý rok vydal pražský Institut pro studium literatury, je možné čítať na viacero spôsobov. Samotný názov naznačuje konkrétny smer – ide o Bedřicha Václavka, jeho texty, autorský spôsob myslenia, o výber ohlasov na Václavkovu tvorbu a metódu. Celok však nabáda k sledovaniu ďalších tém. Jednou z nich je životnosť prvorepublikovej kritiky, ktorá komentovala to, čo sa dialo v danej chvíli, a to aj za cenu takmer okamžitej dezaktualizácie. Otázky, ktoré sú v knihe nastolené, znejú: „Kým bol Bedřich Václavek?“, ale aj „Kým bol kritik?“          

Bedřich Václavek (1897 – 1943), čelný predstaviteľ českej medzivojnovej marxistickej literárnej kritiky spriaznený s avantgardou, literárny vedec, sociológ, etnograf a zberateľ ľudových piesní, vstúpil do diania v dvadsiatych rokoch minulého storočia, keď pozícia kritika v českej kultúre bola veľmi silná. Pojem umenia nebol totožný s pojmom tvorby. Kým umenie prestalo byť vnímané ako autonómna sféra ľudskej činnosti a elitná záležitosť, tvorba sa podieľala na formovaní spoločenskej reality, aktivizovala spoločenský život, nastoľovala iný hodnotový poriadok. („Pred prevratom viedli náš ľud farári a rozliční správcovia… Čakáme dobu, keď ho povedú tí, ktorí tvoria“, písal v roku 1932 mladý Alexander Matuška.) Záber tvorivej, modernej kritiky bol aj preto v dvadsiatych a tridsiatych rokoch široký a vedomie zodpovednosti za prítomné a budúce dianie rozhodne silnejšie, ako je dnes. Veda, náboženstvo, politika, kultúra, literatúra nefungovali ako autonómne sféry. Akademizmus modernej kritike síce škodil a narúšal jej komunikatívnosť, no práve v súzvuku s ním kritik používal pojmy, precizoval slovník. Musel nastoliť autorský program, vedieť písať, počúvať, vnímať a orientovať sa v základných intelektuálnych a kultúrnych prúdoch doby. Byť kritikom znamenalo vstúpiť do diskusií o kritériách hodnotenia literatúry, kultúry a spoločnosti, o niečo sa usilovať, niečo formovať, jednoducho tvoriť.

O niečo sa pokúšal aj Václavek a to, čo presadzoval, bolo v rozpore s kritikou chápanou ako individualistický výkon, ako prejav osobnosti. Vystúpil ako generačný kritik, spriaznený s brnianskou pobočkou avantgardnej skupiny Devětsil, ako marxista a zástanca historického materializmu, čo spustilo vlnu reakcií aj z radov autorov marxistickej orientácie (E. Urx). Diskusie okolo Václavka a jeho kníh Od umění k tvorbe (1928), Poezie v rozpacích (1930) alebo Tvorbou k realitě (1937) boli spormi o svetonázor a metódu, o náplň kritickej aktivity a jej tvorivý rozmer, o štýl, o oscilovanie kritiky medzi vedou a umením. Tí, ktorým bolo blízke individualistické poňatie tvorivej osobnosti, väčšinou vyčítali Václavkovi neosobný prístup, schematizmus, dogmatizmus, nedostatok vnímavosti, „školácky postup“ alebo „ideologické dřeváky“ (A. M. Píša, s. 35, 37). Prekážal im suchý jazyk, „věty bez jiskry a bez vtipu“ (A. M. Píša, s. 39), údajne jednostranná obhajoba tvorivých výkonov Devětsilu (L. Blatný, F. Götz a i.). Príspevky z čias 1. ČSR, ktoré vybral a predložil v dvoch častiach antológie Roman Kanda (I. Generační spory a vědomí krize, II. O metodě literárněvědného marxizmu), suverénne načrtávajú tak kaleidoskopický portrét Václavka, ako aj pestrý obraz českej medzivojnovej kritiky – generačne útočnej, ambicióznej, presvedčenej o svojej tvorivej sile. Vypovedajú aj o dobovom statuse literárnovedného marxizmu, o jeho možnostiach a limitoch a o tom, ako sa formoval a precizoval v atmosfére prvorepublikovej polemiky.

Václavek bol jednou z obetí druhej svetovej vojny, zomrel v roku 1943 v Osvienčime. Čítanie o Václavkovi sa prirodzene viaže aj na sériu „posmrtných portrétov“ a spomienkových textov, ktoré uchovávajú pamäť, stabilizujú kritikov obraz. Kanda ich prezentuje najmä v tretej časti antológie (III. Poválečné reminiscence). Tonus príspevkov sa tentoraz uvoľňuje, texty nadobúdajú intímny charakter, ich témou nie je len práca a výsledok, ale predovšetkým človek. Obdobie protektorátu bolo pre Václavka ťažkou skúškou – kedysi agilný a bojovne naladený redaktor Indexu, Pásma, U-Bloku alebo Sociologickej revue žil v ilegalite, menil identity. Ako František Hrdina bol odvlečený gestapom do koncentračného tábora. „Myslím, hochu, řekl mi tehdy, že to prohraju,“ (s. 137) – túto vetu pripísal Jaroslav Drábek vo svojom pôsobivom texte práve Václavkovi. Posledný zápas viedol však Václavek nie v mene tvorby, marxizmu a modernej spoločnosti, ale sám za seba.

Šesťdesiatym rokom (s drobným presahom do sedemdesiatych rokov) je venovaná posledná, štvrtá časť antológie – V nových souvislostech. Záujem o Václavka – v súlade s vlnou záujmu o ľavicový, avantgardný a marxistický portrét medzivojnového obdobia – sa v tom čase zvýšil. Květoslav Chvatík, filozof, estetik a literárny teoretik písal v roku 1963 nasledovne: „Přerušení kontinuity s dědictvím avantgardy na počátku padesátých let, které se projevilo mimo jiné i zastavením vydávání díla Bedřicha Václavka, Vladislava Vančury, Františka Halase aj., byla chyba, kterou není třeba omlouvat tehdejší plně oprávněnou orientaci na klasiku devatenáctého století. Tyto dvě tradice není možno stavět do protikladu…“ (s. 163). V šesťdesiatych rokoch sa problematizovala kontinuita, životaschopnosť dedičstva 1. ČSR. Z nového uhla sa posudzoval aj Václavek, už nie ako „objekt“ živej diskusie alebo spomienok, ale predmet literárnovedného záujmu. Hľadali sa styčné body medzi minulosťou a dneškom, interpretovalo sa Václavkovo poňatie socialistického realizmu, viac prvkov jeho myslenia budilo súhlas než odpor.

Antológia, kedysi označovaná ako florilegium alebo zbierka tých najkrajších kvetov (z gr. anthos – kvet, logis – reč), má pritom, samozrejme, svoje limity. Obzvlášť vtedy, keď predmetom jej záujmu sú aj polemické články, ktoré sa viažu na spor, výmenu názorov. Jednotlivým vystúpeniam často chýba kontext, znázornenie súvisu medzi „reakciou č. 1“ a „reakciou č. 2“. Chýba takisto náznak dobovej relevancie jednotlivých autorských hlasov. Pripravený čitateľ antológie o Václavkovi napokon ľahko zistí, aj vďaka akademicky presnému úvodu, že ohlasy nie sú rovnocenné, aj keď v danej chvíli, tu a teraz, boli súčasťou demokratickej diskusie.

Čtení o Bedřichu Václavkovi je napokon dobrý editorský počin – Václavkovi vracia to, čo mu patrí. Nejde len o materiálový literárnohistorický podklad, zoznam bibliografických údajov a dáta, ale o texty, ktoré sú v mnohých ohľadoch naďalej živé a prezentujú Václavka v jeho rôznych podobách, v súlade s tým, ako ho videli a vnímali iní.

Portrétov Václavka je veľa, ich črty sa menili spolu s pozíciou, perspektívou a dobovým „zaradením“ toho, kto práve hovoril a písal. Sám Václavek sa napokon stal „filtrom“, ktorý pôsobivo zdôraznil premeny českej kultúry a kritiky, vystihol jej ruptúry napriek pokusom udržať kontinuitu. V úvode k antológii Roman Kanda poznamenal, že príbeh kritického hodnotenia Václavkovho diela „nadále zůstává otevřen dalším iniciativám a výkladům“ (s. 14). Príbeh, ktorý je už historicky uzavretý a patrí minulému storočiu, je aj portrétom kritiky, ktorá už takmer nie je: náročnej, hľadajúcej, operujúcej s kritériami. Čítať antológiu Čtení o Bedřichu Václavkovi. Tvorba, metoda, dějiny znamená preto konfrontovať sa s minulosťou, klásť si otázky: Kým je kritik dnes? Aká by mala alebo mohla byť teoretická úroveň jeho práce? Ako by mohol (presne) argumentovať a (hravo) komunikovať, aký jazyk si zvoliť a ako problematizovať aktuálne dianie?

Na kritiku, ktorá bola, oplatí sa čakať. Tento priestor ostáva otvorený ďalším iniciatívam.

Kanda, Roman (ed.): Čtení o Bedřichu Václavkovi. Tvorba, metoda, dějiny. Praha: Institut pro studium literatury, 2021.

Autorka pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV