Privilegovaná outsiderka
Jej fyzickosť fascinuje i zastrašuje. Výška stoosemdesiat centimetrov, dlhé čierne vlasy, veľké tmavé oči, husté obočie, ostrý nos, plné pery, pretiahnutá tvár s výraznou sánkou, široké plecia, dlhé svalnaté nohy. Sevda Alizadeh, vystupujúca pod umeleckým menom Sevdaliza, nie je ženou, ktorá sa dá ľahko prehliadnuť a ani ženou, ktorej pohľad by sa dal ľahko zniesť. Vzbudzuje v nás, ľudských mravcoch loziacich v prachu pod nimi, predstavy o umelkyniach ako o nadľudských, zbožštených figúrach.
Auru výnimočnosti posilňujú naratívy, že je utečenkou, že sa na vlastné nohy postavila už v šestnástich, že nemá žiadne formálne hudobné vzdelanie. Môj obľúbený príbeh je ten, ako jej raz po koncerte akýsi profesor z konzervatória dával výklad o tom, že v jej hudbe sa výrazne prejavujú perzské vplyvy. Sevdaliza síce pochádza z Iránu, ale podľa vlastných slov žiadnu tamojšiu hudbu v tom čase nepoznala. Muselo sa to stať podvedome, prvky kultúry sa jej zapísali do DNA, alebo sa ako mocná spirituálna bytosť dokáže spojiť s odkazom svojich predkov. Sama používa vysvetlenie s „kultúrnou DNA“. Nie je to práve vedecký koncept. Dobre však vystihuje nejednoznačnosť Sevdalizinej identity a jej prístupu k hudobnej tvorbe.
Narodila sa v roku 1987 v Teheráne. Keď mala päť rokov, jej rodina emigrovala do Holandska. Zažila pobyt v utečeneckom tábore a vyrastala v Rotterdame. V šestnástich rokoch dostala basketbalové štipendium a osamostatnila sa. Pôsobila aj v holandskej juniorskej reprezentácii. Vyštudovala komunikáciu a dosiahla magisterský titul. Až potom prišiel zásadný zlom. Nezačala robiť logickú korporátnu kariéru. Namiesto toho začala spievať.
V hodnotení Sevdalizinho osobného vývoja zaznieva pozoruhodný mix neoliberálnych trópov s prvkami ľavicového diskurzu. Prísne nezávislá hudobníčka vydáva pod vlastnou značkou (Twisted Elegance). Je teda úspešná podnikateľka. Navyše samouk, niekto, kto to dokázal vlastnými silami. Tieto tvrdenia zaznievajú bez náznaku kritiky. Sevdaliza sa akoby bezproblémovo aklimatizovala na budúcnosť prekérnej a individualizovanej práce, ako zvykne byť podľa Angely McRobbie zneužívaný imperatív kreativity v kreatívnom priemysle. A keď hovorí, že na umeleckú dráhu nastúpila, pretože „nemala čo stratiť“, v zásade napĺňa kritiku „entreprenerizmu“ od Kate Oakley, ako romantického predefinovania neistých pracovných podmienok na individuálne dobrodružstvo.
Na druhej strane predstavuje úspech (nie zlyhanie) európskeho projektu multikulturalizmu. Nielenže sa začlenila do majoritnej spoločnosti, svoju adoptívnu krajinu športovo reprezentovala. Vyzdvihuje holandskú edukáciu v oblasti kultúry. Využíva štátne kultúrne granty. V jednom interview priznáva, že za jej umelecké pôsobenie najviac môžu jej rodičia. V archívnom videoklipe k piesni Oh My God jej v polovici 90. rokov pomáhajú rozbaľovať prvé (?) klávesy. Nestala sa teda umelkyňou, ktorá je porovnávaná s divami elektronického a experimentálneho popu ako Björk, Beth Gibbons z Portishead alebo FKA twigs, iba zo silného individuálneho impulzu. Mala pre to predpoklady a priaznivé zázemie. A v rozvoji jej nebránil opresívny politický režim, lebo jej rodičia z neho ušli.
Vzhľadom na Sevdalizinu životnú skúsenosť je príznačné, že sa dlhodobo venuje témam identity a postavenia ženy v spoločnosti, ktoré tiež patria do širšieho diskurzu súčasnej ľavice. Pri zameraní sa na kultúrnu či etnickú identitu, Sevdalizinu hudbu vždy aspoň implicitne ovplyvňovalo jej dedičstvo. Ak to spočiatku aj bol skôr „podprahový“ ako vedomý a zámerný vplyv, po vydaní druhého albumu Shabrang v roku 2020 už môžeme hovoriť o zosilňujúcej sa explicitnej tendencii. Za prelomový moment sa dá považovať singel Bebin, ktorý vznikol neplánovane v januári 2017 na protest proti Trumpovmu „zákazu moslimov“. Na tomto mieste neskúmam účinnosť alebo zmysluplnosť tejto formy protestu. Venujem sa mu preto, lebo išlo o prvú pieseň, ktorú Sevdaliza naspievala vo fársí, teda v súčasnej perzštine. Keď následne v apríli 2017 vyšiel jej debutový album ISON, Bebin sa na ňom nenachádzala a perzské dedičstvo speváčky pripomínal iba názov piesne Shahmaran (mýtický hybrid ženy a hada), ale aj tá (tak ako celý album) bola naspievaná v angličtine. Druhý album je s perzskou kultúrou prepojený výraznejšie, nielen v pomenovaniach, ale aj v obsahu. Čierny kôň Shabrang verne sprevádza hrdinu Siyâvasha v národnom epose Shahnameh. Gole Bi Goldoon, jedna z piesní na albume, je coververziou populárnej balady od Googoosh, ikonickej iránskej herečky a speváčky, ktorá po islamskej revolúcii nevystúpila na verejnosti dvadsaťjeden rokov.
Práve pri vydaní albumu Shabrang Sevdaliza výstižne sformulovala neukotvené, premenlivé poňatie vlastnej identity: „[Z]mietam sa medzi nádejou, vierou a strachom/dystopiou. Cítim sa byť privilegovaná, no aj nepochopená.“ Identita sa spája aj s jasnou identifikáciou, no Sevdaliza prekračuje, nerešpektuje hranice, chápe ich ako umelý konštrukt. Na pokusy o definovanie vlastnej alebo všeľudskej identity odkazuje aj názvami singlov ako Human (2016) alebo Human Nature (2018). Lapidárny text prvej menovanej („som mäso, kosti, som pokožka, duša, som človek, nič viac než človek“) rozrúša videoklip Emmanuela Adjei, v ktorom speváčka v ligotavých bikinách tancuje pred skupinou zjavne zámožných divákov (prevažne mužov). Až po sérii záberov na hornú časť tela sa v celkovom obraze odhalí, že tanečníčka má namiesto nôh kopytá.
Speváčka, skladateľka a producentka figuruje ako spoluautorka aj pri väčšine svojich videoklipov, buď na úrovni konceptu, alebo čoraz častejšie ako spolurežisérka. V ďalšom videu z roku 2016 spolupracovala na singli Marilyn Monroe s interdisciplinárnym duom Pussykrew, pôvodom z Poľska. Sevdalizin trup (akoby busta) vyrastá z kovového podložia a je uzavretý kovovým pletivom, z chrbta čnejú káble, textúra pokožky sa fluidne mení na kovovú. V sérii 3D obrazov sa tu ľudská identita problematizuje vo vzťahu k neživým, kovovým a syntetickým formám, rozvíjajúc posthumanistické koncepty, ako napríklad Harawayovej koncept kyborga.
Otázky ženskosti sa ani v dvoch spomínaných klipoch nedajú rigidne oddeliť od problému identity. Sevdaliza spomína, ako bola v ranej mladosti pre svoju športovú muskulatúru označovaná za chlapca. Záľubu v androgýnnych úboroch pozvoľna strieda výraznejšie vyjadrovanie femininity. Ešte v roku 2015 vydala na svoje pomery technicky a produkčne nenáročné video The Valley. Vystupuje v ňom sama v rôznych viac alebo menej odhaľujúcich outfitoch a s rôznym mejkapom. Napriek tomu nekvalitná kamera a absencia akejkoľvek estetizujúcej postprodukcie akoby ironizovala bežnú hypersexualitu popových videoklipov. Podobne minimalistický (hoci technicky „štandardnejší“) videoklip Amandine Insensible (2017) prepája tému obmedzeného uplatnenia žien v spoločnosti s komentárom všadeprítomnej komercializácie. Speváčka sa v ňom prevteľuje do piatich archetypov modernej ženy (napríklad korporátna telefonistka alebo zmyselná bohyňa zakrytá hodvábom). Jednotlivé segmenty Sevdaliza ponúkala na predaj na Shutterstocku.
Keď v januári 2020 úspešný americký atentát na generála Qassema Suleimaniho viedol k ďalšej hlbokej medzinárodnej kríze, Sevdaliza zverejnila vyhlásenie na Instagrame. Išlo opäť skôr o prihlásenie sa k všeobecným pacifistickým a humanistickým hodnotám, než o odsúdenie konkrétnych skutkov a osôb. Krátko nato vydala singel Oh My God, v mediálnom hajpe označený ako protest song, hoci text je politicky ešte menej explicitný ako vyhlásenie, a videoklip, ako som už naznačil, je zostrih súkromných archívnych záberov zo Sevdalizinho detstva a dospievania.
Jej sila nespočíva v politickom aktivizme. Zároveň si však nemyslím, že angažovanosť umeleckej práce priamo úmerne závisí od toho, ako dotyčný umelec či umelkyňa explicitne pomenúva strany barikády a to, na ktorej z nich stojí. Sci-fi koncept videoklipu Rhode (réžia Anna Himma, 2020) s vesmírnou loďou v tvare ženského tela, do ktorej sa vchádza – ako inak – cez vagínu, je stále veľmi zábavnou (a veľmi provokatívnou) ukážkou radikálneho feminizmu. Podobne ako jeden z posledných videoklipov pre remix piesne Oh My God, kde Sevdaliza ako tajná agentka vo vysokom stupni tehotenstva likviduje votrelcov vo svojom dome, stáva sa obeťou „pokročilých“ vyšetrovacích metód a v prekvapujúcom finále, v ktorom trapovú melanchóliu zahlušuje ortodoxné techno, sa pokúša vyslobodiť z reťazí. Homunculus v názve remixu tiež nachádza svoje vizuálne vyjadrenie. Jediná postava, ktorá dokáže prejaviť ľudský súcit, nie je človek.
Remix a videoklip ohlasujú novú EP Raving Dahlia, ktorá vyšla 25. februára 2022. Obálka predstavuje ďalší typický provokatívny Sevdalizin dizajn. Jej nahé torzo od bokov vyššie má parametre Barbie – neskutočne úzky pás, neprirodzený lesk pokožky, vymazané bradavky. Protest proti korporátnemu znetvoreniu ženskosti speváčka opäť prekladá do osobnej skúsenosti, keď v úvodnej skladbe System spieva „som príliš citlivá, aby som mohla byť tvoj piedestál“. Po dreampopovej High Alone a synthpopovej Everything Is Everything, skôr štandardných prírastkoch v Sevdalizinom katalógu, sa dostávame k centru nahrávky, dystopickej elektronike The Great Hope Design, s ohlásením nového poriadku a blasfemickým zbavením sa mužského poručníctva, pretože Sevdaliza je „sama sebe Bohom“.