Včera v noci som sa topila, dnes už chcem zachraňovať druhých

V máji 2021 som ako novinárka na palube záchrannej lode Sea-Eye 4 mesiac dokumentovala záchranu 408 ľudí topiacich sa v Stredozemnom mori. Pri pobreží Líbye sme v medzinárodných vodách našli len v priebehu dvadsiatich hodín šesť klesajúcich člnov plných zúfalých, topiacich sa utečencov a utečeniek. Toto je príbeh jednej z nich.

Krátko pred polnocou v noci zo 16. na 17. mája 2021 som ako novinárka pracovala na záchrannej lodi, kde som sa na pár dní stala aj členkou posádky. Záchranná loď sa v tých chvíľach nachádzala približne osemdesiat námorných míľ od pobrežia Líbye. Na palube sme v tej chvíli mali už niečo vyše 220 ľudí, z ktorých väčšinu sme zachránili v rovnaký deň.

Operácie pre záchranárov v Stredozemnom mori sú vždy plné únavy, stresu a úzkosti: len aby sme ku každému z topiacich sa člnov prišli dostatočne rýchlo; len aby sme nenašli nikoho mŕtveho.

Naša posádka – 23 členov a členiek záchranného tímu vrátane mňa – mala v ten deň plné ruky práce. Všetci ľudia, ktorých sme zachránili, prežili, hoci väčšina utrpela zranenia, úpal, podchladenie alebo šok. Paluba bola v tej chvíli plná ľudí zachránených z toho najhoršieho a v palubnej nemocnici sa tempom vojnovej medicíny striedali všetci tí, ktorí boli chorí alebo zranení.

Pred polnocou prišiel ďalší núdzový signál. Organizácia Alarm Phone, ktorej utečenci topiaci sa na mori môžu volať satelitným telefónom, nám signalizovala polohu ďalšieho klesajúceho člna, s 99 ľuďmi na palube, blízko nás.

Operácia sa rozbehla. Kým ja som spolu so zdravotníckym tímom čakala na palube materskej lode, záchranný tím na gumených člnoch sa spustil na more, po štvrtýkrát v ten deň. Zachraňovať ľudí v noci uprostred čiernej vody je vždy nočná mora – ak sa stane akákoľvek nehoda, ľudia sa môžu v zlomku sekundy utopiť bez toho, aby si to záchranári a záchranárky potme všimli.

Spolu s lekárskou posádkou a dvestodvadsiatimi zachránenými ľuďmi sme tŕpli po bokoch lode. Pred nami boli len čierne, rozbúrené vlny. Po polhodine sa z vysielačky ozval záchranný tím, že nám na gumenom člne privážajú prvú skupinu zachránených.

Ako prví boli vždy na rade tí najzraniteľnejší: ranení, topiaci sa, deti a tehotné ženy. Na tomto drevenom člne bolo 99 ľudí – takmer všetci zo Sýrie. Medzi nimi niekoľko bábätiek a dve ženy vo vysokom štádiu tehotenstva.

Tehotné ženy sme na palubu nalodili ako prvé: opatrne, aby sa počas výstupu na loď po rebríku nezranili. Jednu z nich vzala do náručia palubná sestra. Druhú záchranári nasmerovali ku mne. Mala dlhé vlasy, svetlé oči, bola premočená od hlavy po päty a ťažké, mokré šaty sa za ňou ťahali po palube. Bola zadýchaná a červená v tvári, ale usmiala sa na mňa. Takto som spoznala Faizu.

Zachránená

„Stoličku, zožeňte jej stoličku!“ kričali ostatní záchranári.

Na plnej lodi sa sedelo a spalo vždy na zemi, no Faiza v šiestom mesiaci tehotenstva si potrebovala sadnúť. Keď som sa jej pýtala, či je v poriadku, len sa nežne usmiala. Objali sme sa a mne bolo jasné, že sa už nikdy nebudeme vedieť rozlúčiť.

Keď sme nalodili poslednú várku ľudí, boli presne tri hodiny ráno. Všetci prežili. Tlieskali sme a objímali sa. Boli to zvláštne momenty ľudskosti, ktoré akoby stáli mimo  času i priestoru a v ktorých národnosť ani individuálny príbeh človeka neniesli zrazu nijakú dôležitosť; tí, ktorí sa ešte v to ráno topili, tlieskali z vďaky za to, že sme zachránili ďalších. Bolo úplne jedno, odkiaľ a prečo. Každý jeden z nás – záchranárov aj zachránených – sa tešil každému novému bezpečne nalodenému človeku, každému životu zachránenému z rozbúrených vĺn.

Do rána sme nespali.

Ženy a deti sme na noc uložili do bezpečného lodného kontajnera so spacákmi – boli v ňom chránené pred chladom, dažďom a stovkami ďalších ľudí na otvorenej palube. Nad ránom som sa išla pozrieť na Faizu. Ležala na podlahe kontajnera a v tvári bola celá červená. Hovorila, že je v poriadku, no držala som ju za ruku, kým nezaspala.

Okolo desiatej ráno prišiel ďalší núdzový signál. 85 ľudí na klesajúcom člne. Naša paluba však bola úplne plná; sotva sa na nej dalo hýbať a bolo nám jasné, že zachránení budú odteraz musieť aj spať posediačky, lebo si nemajú kam ľahnúť.

Zašla som za Faizou. V kontajneri bolo toľko žien a plačúcich detí, že si všetky nemali kam posadať. Faiza bola ešte červenšia ako predtým. Vytiahla som ju na vzduch – a tam sa rozplakala.

Sedeli sme na prahu kontajnera, pred nami paluba plná mokrých, zranených ľudí zabalených do termofólie, ktorí plakali, ďakovali, triasli sa a modlili. V tej chvíli mi došlo, že som ju pravdepodobne retraumatizovala: vytiahla som ju sledovať ďalšiu krízovú situáciu, ďalších zúfalých ľudí, ktorých sme práve vytiahli z vĺn, podobne ako ju a jej nenarodené dieťa niekoľko hodín predtým.

No Faizina odpoveď ma navždy dostala: „Chcem robiť to, čo vy, aj ja chcem zachraňovať ľudí,“ povedala mi s očami plnými sĺz. Objala som ju a chytila za ruku. „Bude to chlapček alebo dievčatko?“ spýtala som sa. „Chlapček,“ povedala hrdo.

Vylodená

Keď sme sa s Faizou rozlúčili, oznámila mi, že odteraz som jej sestra. Ako novinárka som beztak na lodi prekročila všetko, čo novinár môže a nemôže, a zblížila som sa so ženami ako s vlastnými sestrami. Sľúbila som Faize, že za ňou prídem, keď sa usadí, požiada o azyl a bude v bezpečí. Spýtala sa ma, či jej môžem sľúbiť, že ak zomrie, postarám sa o jej nenarodené dieťa, pretože v Európe nemá nikoho iného. Sľúbila som.

V novembri, presne pol roka po záchrane, mi Faiza zavolala, aby mi ukázala fotku svojho novonarodeného chlapčeka.

Ako sýrska utečenka požiadala o azyl v Holandsku. Spolu s kolegyňou z lode sme nasadli do najbližšieho lietadla a šli ju navštíviť.

Pozvala nás do svojej skromnej izby v utečeneckom tábore, kde sa ledva zmestil kočík, posteľ, chladnička a krabice s oblečením pre dieťa. Keď synovi spievala arabskú uspávanku, plakala.

Veľa úzkostí, chorôb, bolestí a strachu. Strach o bábätko. Úplná samota – tak to popisovala. O partnerovi – otcovi dieťaťa, ktorý ostal v Líbyii, už týždne nemala žiadne správy.

No Mohammed, iný mladý muž zo Sýrie, ktorý bol tiež jedným zo zachránených na lodi Sea-Eye 4 a ocitol sa v rovnakom utečeneckom tábore v Holandsku, sa k nám pridal, aby Faizu podržal.

Objímali sme sa a hojdali dieťa v náručí.

Faiza a Mohammed nám vzápätí vystrojili obrovskú hostinu.

Sedeli sme na zemi a oni nás nútili jesť a jesť. Okrem hrncov plných sýrskeho jedla nám objednali aj tri vegetariánske pizze, Redbull, Snickersku a Coca-Colu. Nemali sme na výber. Nabrali nám jedlo na tanier, a keď sme dojedli, nabrali nám znova, a znova, a znova.

Zachránili ste nám život, chceme vás pohostiť najlepšie, ako vieme – napísali do prekladača po arabsky a položili telefón s týmto nápisom pred nás, kým sme jedli.

Jedlo sa pre nich stalo symbolom života – jednoduché, no silné gesto bolo v tej chvíli najviac, čo nám mohli dať. Bolo symbolom noci, počas ktorej sme vyťahovali ľudí z rozbúrených vĺn a oslavovali život každého nového človeka.

Kúsok tej noci a príchod nového života sme spolu oslávili v tú chladnú, no bezpečnú noc v Holandsku.

Autorka je reportérka