Si iný ako ona? Si iná ako on?

Moja mladšia sestra, žiačka základnej školy, dostala za úlohu charakterizovať, aké sú ženy a akí sú muži. Keď sme sa učili písať, prvé vety, ktoré sme tvorili, boli o pracujúcich otcoch a matkách starajúcich sa o domácnosť. V autoškole som síce jazdila pomaly, veď som dievča, ale na babu som výborne parkovala. Dokázala by som vymenovať veľa podobných vecí. A každá takáto veta, ktorá sa vyskytla v mojom detstve alebo dospievaní, prispela k tomu, akým spôsobom sa formovala moja identita. 

Na začiatok by som chcela uviesť na pravú mieru význam dvoch slov, ktoré budem používať. Ide o slová žena a muž. Pod slovom žena budem myslieť osobu, ktorej na rodnom liste uviedli ženské pohlavie, pod slovom muž osobu, ktorá má zas na rodnom liste napísané pohlavie mužské. V angličtine už existujú pomerne zaužívané skratky AFAB/AMAT (Assigned female at birth/Assigned male at birth). Nerada opomínam transrodové osoby, no, bohužiaľ, neexistujú dostupné zdroje, ktoré by sa venovali tejto tematike u trans ľudí. Budem sa predovšetkým zameriavať na cis ľudí (z angl. „cisgender“; cis – na rovnakej strane a gender – rod).

Dva dôležité pojmy, ktoré je potrebné si ujasniť, sú pohlavie a rod, pričom pohlavie je určené pri narodení, na základe pohlavných znakov človeka, zatiaľ čo rod je súborom znakov, ktorými osoba prejavuje príslušnosť k jednému z rodov, z ktorých najznámejšie sú práve tie, určené biológiou, teda opäť – ženský a mužský.

Všetky uvedené pojmy sú zjednodušené práve preto, aby bolo vôbec možné o danej téme hovoriť, takisto vedci skúmajúci dané problematiky musia generalizovať, pretože bez určitého zjednodušenia by nebolo možné dospieť k záveru.

V posledných rokoch sa viac hovorí o rôznych znakoch nerovnosti medzi pohlaviami – dokonca aj v oblastiach, v ktorých by sme ich možno neočakávali. Médiá začali hovoriť o tom, že ženám sú predpisované dávky liekov nevhodné a prisilné pre ich telá, vedci vyvinuli hormonálnu antikoncepciu pre mužov, no stiahli ju, pretože mala vedľajšie účinky, s ktorými sa ženy pri hormonálnej antikoncepcii stretávajú už viac ako 60 rokov. Napriek tomu, že je postupne stále známejší fakt, že ženy žijú vo svete, ktorý je nastavený predovšetkým pre mužské pohlavie, neberie sa na to ohľad. Práve naopak – neúspech, cesta, ktorá je v mnohých ohľadoch pre ženy sťažená, tlak, ktorý prežívajú v korporátnom prostredí, zvaľujeme na niečo, čo je pre ženy predestinované. Jednoducho, sme takto nastavené. To sú tie naše hormóny, naše mozgy sú jednoducho „nakáblované“ inak.

Týmto mýtom prilievajú oheň do ohňa aj médiá publikujúce výsledky „výskumov“, ktoré hovoria, že ženy sú jednoducho iné. Samozrejme, bez toho, aby sa pýtali prečo. Prečo sú iné?

Gina Rippon, neurovedkyňa, ktorá sa vo svojej práci, okrem iného, zaoberá aj vyvracaním mýtov o mužskom a ženskom type mozgu, v roku 2019 publikovala prácu The Gendered Brain: The New Neuroscience That Shatters The Myth Of The Female Brain rozoberajúcu dlhý rad skúmaní a poznatkov, ktoré zakaždým, už konečne, už definitívne prišli na to, prečo sú ženy odlišné od mužov. Prečo ženy nevedia pozdĺžne parkovať a prečo mužom nejde multitasking. Rippon však rieši drobnosti, ktoré v iných štúdiách, predchádzajúcich jej vlastné, neboli zohľadnené. Pozastavuje sa nad tým, že dané štúdie boli natoľko zaneprázdnené hľadaním rozdielov medzi mužmi a ženami, že si nestihli uvedomiť rozdiely medzi samotnými skúmanými indivíduami. (Dobrým príkladom je neslávny historický výskum dokazujúci, že ženy musia myslieť menej, pretože majú menší mozog. Avšak všetky orgány priemernej ženy sú o niečo menšie ako orgány priemerného muža, pretože sú súmerné s telesnou stavbou, ktorá je u priemernej ženy menšia ako u priemerného muža). Hlavnou správou štúdie The Gendered Brain je jednoduchý logický výrok: „Spoločnosť zameraná na rody vytvára mozgy obmedzené na rody.“

Rippon definuje neurosexizmus ako fenomén, ktorý sa snaží prostredníctvom „vedeckých“ poznatkov a výskumov dokázať, že žena je určitým spôsobom mužovi podradená, a ak nie podradená, tak je minimálne odlišná. Rippon nevyvracia fakt, že ženy sú v mnohom iné ako muži, no tvrdí, že mozog za to nemôže. Prirovnáva ho k špongii a vytvára nasledujúcu analógiu – ak budeme mať dve biele špongie a jednou budeme dennodenne zotierať ružovú farbu, druhou modrú, ako budú zafarbené po dvadsiatich rokoch takejto činnosti? Takáto analógia znamená, že hoci sú ženy od mužov odlišné, nijakým spôsobom za to nemôže mozog, s akým sme sa narodili, ale tlak, pod akým sa vyvinul. Mozog je jedným z najpružnejších orgánov, schopný meniť sa podľa potreby, zväčšovať a zmenšovať jednotlivé centrá podľa nášho dlhodobého zamerania. Len čo sa však rozhodneme, že naše novonarodené dievčatko obklopíme bábikami a chlapca autíčkami, už tu nechávame mozog nášho dieťaťa vyvíjať sa istým smerom, k rodovej príslušnosti, ktorú sme mu vybrali my sami.

Výskumy zamerané výhradne na dospelé osoby často preukázali odlišnosti, ktoré sú nadobudnuté pri výchove alebo spoločenskými vplyvmi. A výsledky zodpovedali túžbe konzervatívnych a tradicionalistických vedcov, ktorí sa pokúšali nájsť rozdiely, ktoré by dokázali, že rozdelenie spoločnosti je prirodzené a biologicky podmienené.

V dnešnej dobe existuje stále viac publikácií, ktoré o podobnosti hovoria menej, ako tých, ktoré hovoria o odlišnosti. Dôvod je jednoduchý – ak poviete: „Hľadali sme rozdiel, ale žiadny sme nenašli“, nikdy z toho nebude taká senzácia, ako keď ohlásite: „Aha! Toto je naozaj definitívna štúdia potvrdzujúca, že muži sú lepší v matematike a ženy v humanitných odboroch!“

Čím všetkým však veda (i „veda“) musela prejsť, kým začali byť pri skúmaní ženského a mužského mozgu zohľadňované výchovné prístupy, ktoré sa od prvých sekúnd života dieťaťa líšia na základe biologického pohlavia, výchovy či možností, ktoré sú pre ženy a mužov v mnohom stále rozličné. A rovnako aj malé zastúpenie žien vo vede a pri vykonávaní takýchto štúdií.

V roku 1895 sociálny psychológ Gustave Le Bon po preskúmaní ženskej lebky prenosným cefalometrom (prístrojom určeným na meranie lebiek, menších častí tela) vyhlásil, že: „Žena je najpodradnejšou formou ľudskej evolúcie.“ V tom istom období určil George J. Romanes na základe váhy mozgu ženskú úlohu v spoločnosti, ako úlohu nasledovateľa nehodného vytvárať zákony. (Je nutné podotknúť, že tieto výskumy, ktoré na začiatku svojej knihy mapuje aj Rippon, sa nie úplnou náhodou nachádzajú v rovnakom časovom období, ako hnutie sufražetiek, vznik iných feministických spolkov a postupné nadobúdanie ženských práv.)

Z akého dôvodu sa však udržali tieto názory a neuplatňuje sa názor Françoisa Poullain de la Barre? Poullain už v 17. storočí skúmal rozdiely medzi ženami a mužmi, a bol odhodlaný zistiť, či skutočne existuje dôkaz, určitý relevantný dôvod (t. j. nielen tradícia či verš z Biblie) na to, aby boli ženy podriadené mužom a aby boli muži dominantným rodom. Poullain prirovnáva mnohé domáce činnosti, ktoré boli v danom období tradične ženské, k činnostiam vedeckým a tvrdí, že v oboch sa nachádza tá istá dávka precíznosti a pozornosti a obe potrebujú inteligentného človeka. Dospel teda k poznaniu, že rozdelenie činností na ženské a mužské nedáva z biologického hľadiska zmysel a že ženy sú schopné väčšinu činností vykonať rovnako dobre ako muži. Na konci svojho skúmania Poullain vyhlásil: „L´esprit n´a point de sexe“ (myseľ nemá pohlavie).

Aby som si odpovedala na predchádzajúcu otázku, musím uviesť, že ženy neboli vždy jediné vystavované primitívnym meracím prístrojom, neskôr obrysom lebiek atď. Ženy sa nachádzali v tej istej skupine, ako takzvaní barbari, primitívni a necivilizovaní ľudia. Spolu so skupinou ľudí, dnes nazývanou POC (z ang. „People of Color“ – ľudia inej farby pleti než belosi), začali byť ženy rizikom pre „prirodzený poriadok sveta“. Svoju úlohu tu zohral aj rozmach cestovania, spoznávanie rozličných možností a strach, ktorý prináša vždy niečo nové, netradičné. Z pohľadu konzervatívnych tradicionalistov bolo teda najjednoduchším riešením priniesť spoločnosti dôkazy o tom, že to, ako sú veci usporiadané, má vedecké odôvodnenie a nový poriadok by bol, okrem tradície, aj proti vede a biológii samotnej. Strach z neznámeho, ktorý je prítomný v každej dobe, vrátane tej našej, dopomohol k tomu, aby sme prijali dôkazy o niečom, s čím sme vlastne rátali, než aby sme prevrátili celý, k našej spokojnosti nastavený hodnotový systém. A tak išiel kolobeh ďalej.

V dnešnej dobe nejde ani tak o pokus dokázať, že žena má byť podradená mužovi, ako skôr o nevydarené pokusy pochopiť druhé pohlavie, ktoré považujeme za odlišné. Na sociálnych sieťach na nás denne vyskakujú tituly článkov, ktoré kričia, že: „Ženy sú skvelé v multitaskingu, ale nevedia hrať videohry, muži nevedia vyšívať, ale majú neprekonateľný orientačný zmysel.“ Hovoria o tom, ako máme svojej partnerke odpustiť, keď zablúdi alebo odrie nárazník auta, ako máme svojmu partnerovi odpustiť, že zabudne na výročie svadby atď.

Ďalším problémom je, že neustále narážame na ten istý strach zo zmien. Nie je náhoda, že slovo xenofóbia je v dnešnej dobe, do ktorej globalizácia priniesla množstvo zmien, jedno zo slov, ktoré sa skloňuje pri riešení hocijakej sociálnej témy pomerne často. Je jednoduchšie povedať, že časť mozgu vám funguje horšie ako vašim mužským kolegom, než pripustiť, že ste systematicky diskriminovaná.

Čo prinášajú takéto výsledky?

Ak celý život počúvate, že niektoré veci robiť nedokážete jednoducho preto, že ste sa narodili ako určité pohlavie, je veľmi pravdepodobné, že danú činnosť robiť nebudete. A ak ju náhodou vykonávať budete, nebudete sa v nej cítiť tak sebaisto, ako tí, ktorým tvrdili pravý opak. Na individuálnej úrovni takýto mechanizmus zasahuje do sebavedomia jednotlivcov, obmedzuje ich životné voľby (samozrejme, dalo by sa tvrdiť, že je tu stále možnosť voľby, je však potrebné brať do úvahy, že ak vás niekto na základe vášho pohlavia predestinuje a celý život vás na základe tohto faktu vedie určitým smerom, nie je takéto rozhodnutie v plnom rozsahu vaše slobodné rozhodnutie, ide skôr o predpokladaný krok, ktorý vás nechá, ako funkčného jedinca, v istom mechanizme, takpovediac, na pokoji). Na spoločenskej úrovni prispieva iba k neustálemu potvrdzovaniu faktu, že existuje určitý biologický dôvod, pre ktorý sú ženy horšie v informatike, keďže je ich na IT školách podstatne menej a keďže väčšina šéfov firiem venujúcim sa technológii je mužského pohlavia. Nepochopenie tohto začarovaného kruhu prispieva k tomu, že v ňom krúžime stále, aj napriek pokusom vymaniť sa z neho.

Mladé dievčatá túžiace vymaniť sa z tohto kruhu zase často prepadávajú inému fenoménu. V angličtine je skloňovaný natoľko, že má svoj vlastný názov „Not Like Other Girls Phenomenon“ (voľne preložené do slovenčiny: fenomén „nie som ako iné dievčatá“). V mnohých prípadoch je sprievodným javom dievčenskej puberty, teda času, keď si človek vytvára pevnú identitu. Mladé dievčatá sa snažia vymaniť zo stereotypov svojho rodu tým, že tvrdia, že nie sú ako ostatné príslušníčky ich rodu, neuvedomujúc si, ako funguje mechanizmus vytvárajúci a zachovávajúci stereotypy. Tento fenomén je dvojsečnou zbraňou – dievčatá sa snažia dosiahnuť niečo, čo je, zdá sa, primárne určené mužom, ale zároveň v snahe o toto dosiahnutie odsudzujú ostatné ženy, ktoré náhodou do daných stereotypov zapadajú.

Ako však odstrániť takéto binárne vnímanie spoločnosti? Predovšetkým je potrebné postupne prestať vnímať ľudí v zjednodušenej kategorizácii na základe primitívnych rozdielov a hľadieť na nich najmä, ako na individuality. Z takéhoto spôsobu nahliadania na jednotlivcov by prosperovali všetci príslušníci vyššie zmienených rodov, aj tí, ktorí sa ani k jednému z rodov neradia. Či už v pracovnej oblasti, kde by vaše kvality neposudzovali na základe toho, čo vaše pohlavie „môže zvládnuť lepšie“, ale aj v oblasti zdravotnej či sociálnej starostlivosti.

Autorka je poslucháčka divadelnej dramaturgie a dramatickej tvorby