Stalo sa mindfulness iba ďalším nástrojom kapitalizmu?

Ronald E. Purser vystríha pred vzostupom eticky neutrálnych a na seba zameraných duchovných cvičení.

Kto by už len mohol odmietať mindfulness (plnosť vedomia/všímavosť)? Je to, ako byť proti nedeľným popoludniam či zvuku flauty. Nikto ešte nevyhlásil vojnu v mene plnosti vedomia, skôr naopak: niektorým ľuďom dokonca pomáha odbúravať stres.

Purser však poukazuje na temnú stránku mánie duševného zdravia. Spytuje účinnosť programov na rozvoj mindfulness a spochybňuje ich základný účel. Vo svojej knihe McMindfulness: How Mindfulness Became the New Capitalist Spirituality (McMindfulness: Ako sa mindfulness stalo novou spiritualitou kapitalizmu), ktorá v roku 2019 vyšla vo vydavateľstve Repeater Books, profesor manažmentu a praktizujúci budhista skúma, kto presne na tomto novom trende zarába.

Znepokojuje ho, ako sa mindfulness propaguje sloganom „budhistická meditácia bez budhizmu“, čím sa stáva duchovným cvičením okypteným o náboženské a kultúrne pozadie: čímsi, ako je židovstvo „bez celej tej židovskosti“.

Najväčší problém autor vidí v úspechu psychologických zákrokov založených na mindfulness, ktoré jednotlivcov „duševne uspôsobujú“ vládnucemu socioekonomickému systému. Najvýznamnejším z nich je odbúravanie stresu pomocou mindfulness. Tento rovnomenný program navrhol americký medicínsky akademik Jon Kabat-Zinn a cieli na paletu klientov od žiakov základných škôl až po vrcholových manažérov.

„Populárni propagátori moderného programu mindfulness, ako je Kabat-Zinn, redukujú spoločenské problémy na ‚nezdravé uvažovanie’ jednotlivcov,“ tvrdí Purser. V skutočnosti nás však „naše utrpenie navádza k tomu, čo potrebujeme zmeniť – ako vo svete, tak aj v spôsobe, ako naň reagujeme“.

Purser vysvetľuje, že jeho cieľom nie je diskreditovať mindfulness, ale skôr ho napojiť na jeho občianske korene.

„Rekontextualizáciou mindfulness do širšieho rámca kolektívnej politickej zodpovednosti toto duchovné cvičenie prestáva slúžiť ako šikovný nástroj formovania neoliberálneho ‚ja’ a namiesto toho sa stáva takou podobou starostlivosti o seba, ktorá napomáha politickej zmene.“

Ako praktizujúci budhista ste, pochopiteľne, ostražitý voči tomu, ako možno budhizmus dezinterpretovať. Možno mindfulness vôbec charakterizovať ako budhistické cvičenie? 

Po prvé, mindfulness sa v angličtine prvý raz objavuje vďaka T. W. Rhysovi Davidsovi, orientalistovi a zakladateľovi Pali Text Society z prelomu 19. a 20. storočia. Pri hľadaní vhodného anglického výrazu pre sati mal Rhys Davids, podľa vlastných slov, nemalé problémy, keďže sati má inherentné, etické konotácie.

Mindfulness, ktoré je dnes v terapeutickej a svojpomocnej kultúre v móde, je hrubo odcudzené pôvodnému zámeru a zmyslu, aký malo v budhistickom etickom a soteriologickom kontexte, kam po tisícročia patrilo.

Dnes, keď sa ho zmocnili sily komodifikácie, sa mindfulness zredukovalo na privatizovanú techniku svojpomoci. Okresalo sa tak, aby bolo kompatibilné s neoliberálnym étosom zodpovednosti za seba, ktorý posilňuje systémy útlaku a nespravodlivosti.

Sami ste vyskúšali metódu odbúravania stresu pomocou mindfulness. Bola účinná?

Medzi mojimi prvými oponentmi boli aj takí, ktorí tvrdili, že túto metódu nemôžem kritizovať bez toho, aby som ju vyskúšal. Prihlásil som sa teda na osemtýždňový program odbúravania stresu pomocou mindfulness, ktorý prebiehal na istej sanfranciskej klinike. Nielenže som s touto metódou získal skúsenosť z prvej ruky, ale podnikol som aj etnografický výskum tohto kurzu zo sociokultúrnej perspektívy.

Keďže som nebol typickým účastníkom – netrpel som chronickou bolesťou, stresom či úzkosťou – a mal som skúsenosti zo svojej mediátorskej praxe, mimovoľne som si všímal, ako kurz prežívajú ostatní účastníci. Zistil som, že jednoduché praktiky – precítenie svojho tela, meditácia v sede a plnosť vedomia – sú, neprekvapivo, skutočne upokojujúce.

Je možné kombinovať mindfulness a morálku?

Iste, ale dôležitejšia otázka znie: Je možné pestovať mindfulness bez morálky? Keď sa mindfulness zredukuje na istú podobu „prostej všímavosti“ a techniky na zlepšenie výkonnosti bez akéhokoľvek etického ukotvenia, možno ju dokonca militarizovať.

Príkladom je americká armáda, ktorá vynakladá veľké prostriedky na mindfulness programy, aby zoptimalizovala kognitívne výkony svojich vojakov. V tomto kontexte sa o nich hovorí ako o schopnostiach „reakcie s bdelou pozornosťou“. Dekontextualizácia mindfulness ho robí eticky neutrálnym nástrojom na podobne hanebné účely. Korporácie a inštitúcie s opresívnymi štruktúrami a pochybnou spoločenskou a environmentálnou etikou si ho dokážu ľahko kooptovať a asimilovať.

Mindfulness, za ktoré sa zasadzujete, je angažovanejšie, sociálne vnímavejšie než jej zvyčajné komerčné verzie. Nebolo by však lepšie celý koncept zahodiť a namiesto toho sa chopiť progresívneho aktivizmu? 

To si nemyslím. Mindfulness je s progresívnym aktivizmom kompatibilné, avšak nie v jeho súčasnej, eticky neutrálnej, kvietistickej, izolacionistickej, egoistickej a individualistickej podobe.

Pozrime sa, napríklad, na problém klimatickej zmeny. Nejde len o otázku zníženia uhlíkových emisií, ale aj o problém kolektívnej duchovnej krízy, rozpad nášho moderného svetonázoru s jeho oddelením sa od prírody a nadvládou nad ňou. Osobný blahobyt je predsa neodmysliteľný od kolektívneho a ekologického blahobytu.

Progresívny aktivizmus, ktorý je ochudobnený o múdrosť a súcit a navyše uviazol v dualizme, môže viesť k vyhoreniu, traume, cynizmu a napokon vyústiť až do reprodukcie problémov, ktoré si sám predsavzal vyriešiť.

Ako stelesnená prax môže občianske mindfulness – poučené radikálnou ontologickou relacionalitou – pomáhať aktivistom zručne sa adaptovať na náročné situácie a riešiť ich. Ako podoba spirituálneho aktivizmu nadobúda občianske mindfulness širší záber aj poslanie, keďže integruje napätie medzi vnútornou a vonkajšou premenou. Dokáže to tým, že sa zameriava na sieťovú a zložito prepojenú povahu utrpenia situovaného medzi jednotlivcami, spoločenskými štruktúrami a politickými ekonomikami.

Táto dialektická a závislostná orientácia dokáže v rámci zložitosti a výziev súčasnosti mindfulness zradikalizovať, a teda pomôcť občanom zaujať postoj.

Vo svojej knihe upriamujete pozornosť na spoločenské príčiny stresu a úzkosti, ktoré si práve pre ich sociálnu podmienenosť nedokážeme „vyliečiť“ ako jednotlivci sami. Potrebuje sa psychológia väčšmi integrovať so spoločenskými a politickými vedami, aby dokázala profesionálne reagovať na výzvy týkajúce sa duševného zdravia? 

Psychológia hlavného prúdu má za sebou dlhú históriu patologizácie disentu a individualizácie sociálnych problémov. Dokonca aj pojem „liečba“ predpokladá chorobu či poruchu, ako aj fabrikáciu zraniteľného subjektu, ktorý je „v ohrození“, a preto potrebuje psychologickú starostlivosť…

Tento dominantný biomedicínsky model duševného zdravia je úzko spätý s neoliberálnym étosom, ktorý sa prieči spoločenskej zmene a politickému výkladu stresu.

Bude náročnejšie narušiť tieto zakorenené ideologické spojivá, než spojiť svoje sily so spoločenskými a politickými vedami, keďže psychológia disponuje pozoruhodnou metamorfickou schopnosťou premieňať politické na osobné.

Ruptúry v psychológii sa zvyknú objavovať počas historických revolúcií a nepokojov. Progresívna politika a spojenectvá s hnutiami na okraji hlavného prúdu majú väčšiu šancu odhaliť, ako psychológia historicky nevedome slúžila spoločenskej kontrole.

Psychológia by mala byť podriadená politickej sfére, v ktorej sú otázky typu „V akej spoločnosti chceme žiť?“ vecou politického rozhodnutia. Nie psychologické diagnózy a zákroky, ale práve takéto otázky by v nej mali zaujímať poprednú pozíciu.

Pôvodne vyšlo v The Irish Times.

Preložil Martin Makara