Prechádzať Jamou: Zážitok v stopách Milana Adamčiaka
To, čo sa už tretí rok v októbri odohráva v Banskej Štiavnici a jej okolí, nie je festival. Nejde iba o neprítomnosť pódií, výčapov a davov, JAMA ponúka najmä iný rytmus prežívania. Vystúpenia, hudba a stretnutia majú introvertnejšiu a introspektívnejšiu kvalitu.
JAMA vznikla v roku 2019 ako pocta multimediálnemu umelcovi Milanovi Adamčiakovi. Na energiu, ktorá sa pri príležitosti jeho nedožitých 73. narodenín skoncentrovala, neplánovane nadviazali ďalšie ročníky – streamingové vydanie v roku 2020 aj regulárny ne-festival tento október. S podtitulom Suita pre trinásť situácií, strateného človeka a dobre temperované slovesá ho sprevádzala grafická partitúra. Načrtnuté lokality a možné aktivity (kráčať, rojčiť, otvárať, piť, plynúť,…) boli v rámci trinástich bodov programu ponechané na vlastnú interpretáciu.
Stratiť sa pod hladinou
Intenzívny vnem prinieslo hneď otvorenie podujatia – vernisáž medzinárodnej výstavy Stratený človek. Kurátorka Lucia G. Stach v Parter BSC prepojila generácie autorov a autoriek v titulnej téme dotýkajúcej sa pocitu ohrozenia, potreby úniku a izolácie až (nielen ekologického) ustúpenia iným/inému. Aktuálne problémy a hĺbavé diela si vyžadujú koncentrovanú pozornosť, ktorá je počas vernisáží skôr vzácna. A keďže výstava sa odohráva okrem Banskej Štiavnice a Banskej Belej aj na záhrade autora Ota Hudeca v Košiciach či v slovinskej obci Dovje, rozhodne stojí za samostatnú (opakovanú) návštevu. V rámci JAMA vernisáž rozšíril aj „vodný blok“ Kataríny Poliačikovej a Michala Kindernaya. V telocvični školskej budovy, kde galéria sídli, Poliačiková krehko aj odhodlane našľapovala pomedzi tmu, žinenky a potrubia. Hoci jej prednes textu Learning Water, Salty Eyes rušilo preskupovanie publika, aj tak išlo o silný zážitok – mäkko vytrvalý ako každý vodný tok. Po jej mihotavých, intímnych slovách o symbolike vody Kindernay predstavil Phonotropic Blindness a prehliadaný problém zvukového znečistenia vôd. Hypnotické prúdenie, bublanie a šumenie dopĺňala projekcia detailov „alchymistických pokusov“ so zvukovými frekvenciami. Umelec cez nerasty, tekutiny a oleje zhmotnil abstraktné obrazce aj autentický úžas zo stále nepoznaných svetov, ktoré nás obklopujú. Priamo na Adamčiakovu tvorbu v podkroví Artcafé nadviazalo perfomance jeho spoluputníka Jozefa Cseresa s Viktorom Pantůčkom. Muzikológovia usadení pri stole pred publikom vyčkávali, kým sa na plátne odohrávala ich interpretácia Adamčiakovej experimentálnej básne v uliciach Brna. Nepateticky tak demonštrovali niečo z toho, čo po ich priateľovi a významnej osobnosti slovenského umenia zostáva – absurdita hravá, vtipná aj bezvýchodisková. A predovšetkým možnosť podeliť sa o ňu s druhým.
Organ, ovečky a otužovanie
Hlavný festivalový deň predstavoval putovanie, ktoré o piatej ráno odštartovala premiéra skladby Martina Burlasa Stratený človek. Napriek tomu, že počúvanie nahrávky prebiehalo v relaxačne prispôsobenej miestnosti jedného z ubytovaní, väčšina publika sa stretla až v ďalšom bode programu pri tajchu Veľká vodárenská. Prírodnú malebnosť doplnil člnok so zvukovou posádkou Ürenä Üzā (Fero Király a Marek Kundlák), ktorá vyskúšala možnosti vodného i zvukového vlnenia. Kým ranné husle sa nad hladinou čerenou otužilcami niesli v poeticky premenlivej intenzite, akustika sa ukázala ako problém pri nasledujúcom príspevku českého skladateľa Petra Grahama, ktorého historická exkurzia po stopách improvizovanej hudby znela uprostred prírody príliš potichu.
Bez slov a priam primárne sa odohrala performance Viktora Fučeka pri susednom menšom tajchu. Umelec plaziaci sa k vodnému zdroju jarkom v dvoch neoprénoch a jednom lieviku vyvolával pocit nepatričnosti, zvláštne cudzieho telesa. Zároveň stelesnil akúsi odvekú túžbu byť s prírodou jedno. Zahĺbiť sa do blata, obsypať lístím, splývať, splynúť. Nasledujúca zastávka zas predstavovala intelektuálny raj – sklad obľúbeného Antikvariátika. Medzi nekonečnom políc Rainer O. Neugebauer predstavil John Cage Organ Project, v rámci ktorého je Cageova organová skladba As Slow As Possible hraná skutočne čo najpomalšie. Konkrétne 639 rokov. Skladba totiž znie v nemeckom mestečku Hlaberstadt, kde bol v roku 1361 skonštruovaný prvý organ v podobe, v akej sa používa dodnes. Tento míľnik modernej hudby pripomína práve plánované trvanie skladby, ktorá začala znieť 5. 10. 2000, teda na Cageove narodeniny a presne 639 rokov po skonštruovaní prvého moderného organu. Neugebauer priblížil technické výzvy takéhoto projektu, ale aj filozofické východiská a princípy Cageovej tvorby. Záujem o náhodu a nepredpokladateľný výsledok je vlastný aj monumentálne ambicióznemu a predsa subtílnemu projektu. Kontrastne krátko následne zahral Peter Graham, ktorý pri tejto príležitosti skúmal možnosti rozladenej gitary.
Ďalší bod programu si vyžadoval presun autobusom do Podhoria, kde pred areálom amfiteátra Viktor Fuček predstavil ešte jednu svoju polohu a priblížil nazeranie na architektúru prostredníctvom performatívneho skúmania. Počas kráčania späť do Štiavnice sa spontánne vynorila alternatíva k programu, ktorý sa zo zdravotných dôvodov nemohol uskutočniť – v zlatej hodinke črieda ovečiek a oslíkov priniesla charakteristicky čarovné zvukové pásmo. V lokalite Širokého vrchu sa predstavila poetka a literárna vedkyňa Zuzana Husárová, ktorá nezaprela svoju pedagogickú činnosť. Hoci jej didaktické pomôcky v prírodnom prostredí až tak nefungovali, úderne a charizmaticky sprostredkovala históriu experimentálnej elektronickej poézie. Ako príklad strojového učenia v umeleckej tvorbe Husárová predniesla ukážku z projektu Samča, brata dážďoviek Umelá neinteligencia. Jeho zdrojom boli odvrátené strany online diskusií a tak sa jedným z vrcholných momentov JAMA stal prednes bizarnej národoveckej poémy uprostred idylky slovenského vidieka.
Úniky z lásky
Bez miestnosti, iba s jednou stoličkou, sa odohralo dielo Alvina Luciena I Am Sitting In A Room, v ktorom je ľudský hlas nahrávaný, následne reprodukovaný a každá ďalšia nahrávka je postupne deformovaná akustickým charakterom miestnosti. Slovenskú premiéru pripravili Fero Király a Eva Vozárová už pre minulý ročník podujatia, jej aktuálna repríza uprostred Štiavnických vrchov mala skôr symbolickú hodnotu. Ako dielo zamerané na vyjadrenie jedinečnosti každého priestoru však prirodzene zapadá do dramaturgie a aj práve Vozárovej čítaním „do vetra“ pripomína, že netreba zabúdať robiť veci, ktoré sú významné pre nás osobne. Pod Studeným vrchom sa odohrala performance Michala Murína a Petra Kalmusa, ktorú opakovane realizujú od 90. rokov ako Vertigo – Hra v kocky alebo Pokus o únik z času. Dvojica za stolom odrátava čas presýpacími aj šachovými hodinami zároveň. Plynutie času skúma hravo, meditatívne, v absurdných aj znudene nečinných polohách. Zároveň bol publiku poskytnutý text, v ktorom účastníčky a účastníci na striedačku nahlas čítali kontext celej udalosti. Autori tak ponúkli jedinečnú hodinu z dejín súčasného umenia a zároveň poukázali na vrstvy vnímania času cez všetky prevedenia a ich dobovo špecifické významy. V tomto prípade Kalmus výnimočne narušil zvyčajný priebeh zapálením cigarety aj rozprávaním historiek. Úplný záver podujatia zastrešilo kultúrne centrum Hájovňa, kde sa o veľmi netypickú gitaru pri ohníku postaral improvizačný hudobník Michal Matejka. Putovanie Jamou však ešte predtým doslova odmával Svätopluk Mikyta. Moment, keď umelec pri západe slnka vztýčil vlajku s Panovou píšťalou, symbolicky pripomenul Panphíliu, Adamčiakovu fiktívnu krajinu. Vychádzajúc z gréckeho pan (všetko) a philia (milovať), naznačuje lásku, otvorenosť voči všetkému, čo je možné milovať.
Mohlo by sa zdať, že po pandemickej skúsenosti sa nám už zunujú prechádzky, vrátane hľadania miest mimo davov. Adamčiakov odkaz, ktorý JAMA nesie, však prináša inú skúsenosť izolácie, vedomé rozhodnutie fungovať inak. Všetky diela, ktoré možno v rámci podujatia zažiť, sú experimentálne. Nie v zmysle samoúčelného intelektualizovania ani banálnych „srandičiek“, ale úprimnej zvedavosti. Aké to je, preniesť ťažisko a nechať sa viesť len svojím záujmom?
Autorka je kultúrna publicistka a organizátorka