Súčasný tanec na Slovensku: Spolupráca ako stratégia prežitia

„Nepotrebujeme nové umenie. Potrebujeme nové inštitúcie.“ 

Coco Fusco,

kubánsko-americká spisovateľka a vizuálna umelkyňa

Byť tanečným profesionálom alebo profesionálkou je z hľadiska miery sociálneho zabezpečenia obzvlášť hazardné. Ak vezmeme do úvahy dĺžku prípravy na výkon tohto povolania (ideálne od útleho detstva), dĺžku aktívnej kariéry (len výnimočne viac ako 15-20 rokov) a takmer úplný nedostatok inštitucionálnej podpory, v prípade zranenia alebo nutnosti sa po aktívnej kariére výkonného umelca rekvalifikovať, tak je zjavné, že ekonomický potenciál tanečníka je mizerný.

Hlavne zdravé, samostatne zárobkovo činné telo

Divadelný zákon síce definuje určité výhody a existujú opatrenia, ktoré zraniteľnosť čiastočne znižujú (nárok na fyzioterapie, platený oddych a predčasný dôchodok), ale tie si ako tanečník môžete uplatniť len ak ste svoju tanečnú kariéru vykonávali ako zamestnanec alebo zamestnankyňa zriaďovaného súboru. Ak sa venujete  súčasnému tancu, tak zamestnancom takmer určite nie ste. Ste samostatne zárobkovo činnou osobou, možno s čiastočným úväzkom v  základnej škole umenia, a zároveň aj štatutárom alebo členom občianskeho združenia, ktoré zastrešuje aj vašu umeleckú tvorbu a existenciu. Grantová rovina definuje vaše vnímanie času. Život sa skladá z kratších časových intervalov striedajúcej sa istoty a neistoty, tvorivého rozletu pri tvorbe nového diela a následne hneď zúfalého úsilia zabezpečiť tú menej výnimočnú, no rovnako dôležitú časť tanečného profesionálneho života – tréningy, produkciu repríz, vyúčtovania. Pravdepodobne sa kvôli tomu všetkému cítite ako, občas viac a inokedy menej, nadšený aktivista, dievča pre všetko, zrejme tak trochu aj trúba (najmä, ak si trúfnete opýtať sa v banke na možnosť získať hypotéku).

Odkiaľ vanie zmena

Súčasný tanec nad vodou drží hlavne Fond na podporu umenia a robí to komplexnejšie a s omnoho väčším množstvom financií, než to kedysi robila dotačná schéma ministerstva kultúry (vtedy sa tanec strácal vo veľkom vreci projektov v skupine Divadlo a tanec). Od svojho vzniku sa FPU usiluje pokryť všetky sféry tanečného umenia – výskum, vzdelávacie projekty, prehliadky, medzinárodné mobility, súťaže a, samozrejme, významne dotuje vznik novej tvorby. No napriek vyšším sumám sa ukazuje, že je to pre súčasný tanec stále nedostatočné. A nesúvisí to s výškou alokovaných peňazí, ale s projektovým charakterom logiky financovania.

Domáca scéna je čoraz rôznorodejšia, diela produkčne ambicióznejšie, no slovenskí taneční umelci a umelkyne stále hľadajú lepšie zázemie a podmienky na život vonku, dokonca aj v susednom Česku je to stále akosi priaznivejšie. To, čo domácej scéne chýba, sú kontinuita, stabilita, profesionálne tímy, ktoré produkčne zastrešia, propagujú a hlavne predávajú umeleckú tvorbu, chýba progresívny priestor, ktorý je šitý na mieru súčasnej tanečnej a performatívnej tvorbe, v ktorom by si súčasný tanec kontinuálne budoval svoje zázemie a rozkvitol. Kultúrne centrá, v ktorých súčasný tanec má svoje adoptívne zázemie, sú určite vhodné svojou dramaturgiou a zameraním na súčasné umenie a mladého diváka, no žiaden zo súborov alebo kolektívov nie je v danom centre rezidenčným, tak ako je to praxou v zahraničí, a za všetky služby a vzácny čas si väčšinou v kultúrnom centre platí. Trávi tam preto len minimum času. Otázkou je teda, kto a či vôbec niekto z toho profituje?

Na domácej kultúrnej scéne zásadne chýbajú bežné modely spolupráce, o aké sa opiera tanec v okolitých európskych krajinách – koprodukcie, rozloženie nákladov na viaceré zdroje financovania, medzinárodné spolupráce, program rezidenčného umelca – aj vďaka nim vznikajú a etablujú sa tanečné telesá a kolektívy, alebo ich to v ťažkých dobách drží nad vodou, a koniec koncov to prispieva aj k ich presadeniu sa na medzinárodnej scéne. Súčasný tanec na Slovensku stojí a padá na jednotlivcoch, na izolovaných snaženiach.

V ostatných rokoch však dochádza aj k pokusom o zmenu paradigmy. K Fondu na podporu umenia pribúdajú kultúrne granty samosprávnych krajov či hlavného mesta, no tieto dotačné schémy sú myslené najmä ako doplnkový zdroj financovania vzniku diela a nevedia vyriešiť nedostatok kontinuity a stability na scéne. Toto dokáže zmeniť len naviazanie trvalejších modelov spoluprác medzi viacerými aktérmi, existencia rôznych modelov zastrešenia tvorby, a v konečnom dôsledku vybudovanie priestorového zázemia pre tanec, ktorý sa stane domovom viacerých umelcov a umelkýň, nielen jedného šťastlivca. Preto je výnimočná, a na domáce pomery priekopnícka, už niekoľko rokov prebiehajúca spolupráca bratislavskej samosprávy, Nadácie Cvernovka a tanečných združení na projekte Telocvičňa, ktorá umožnila tanečníkom vytvoriť si z priestoru bývalej telocvične dočasné a provizórne rezidenčné centrum. Priestor má potenciál stať sa stálou scénou pre tanec s prezentačným a skúšobným priestorom, uprostred čulého kreatívneho klastra v meste, no zatiaľ zlyhalo niekoľko scenárov, ako prísť k finančným prostriedkom na jeho nevyhnutnú rekonštrukciu.

Odmietanie novej poetiky tela

Prečo práve odvetviu, ktoré sa po roku 1989 tak dynamicky rozvíjalo, stále chýbajú inštitucionálne benefity či väčšie ekonomické stimuly? O inštitucionalizácii akoby stále sčasti rozhodovala aj estetická paradigma, ktorá zodpovedných pri rozdávaní a zabezpečovaní stabilnej strechy vedie k uprednostňovaniu klasickej a ľudovej formy tanca, alebo tých tvorcov, ktorí sú komerčne úspešní, hoci umelecky už istú dobu hibernujú (ako bol nedávny príklad zastrešenia tvorby Slovenského divadla tanca choreografa Jána Ďurovčíka pod Slovenský ľudový umelecký kolektív v Rusovciach na záver pôsobenia Laššákovej ako ministerky kultúry).

Problémom nie je ani to, že by žiadne vedenie rezortu kultúry alebo kraja nereflektovalo potrebu profesionalizácie súčasného tanca a nemalo čuch pre súčasné umenie. Aj konvenčnejšie podoby umenia potrebujú dôstojné podmienky a určitú mieru inštitucionalizácie. Domácej kultúrnej politike však chýba kontinuita. Každá politická výmena vyvolá zmeny v obsadení úradov (dokonca aj tých nižších), takže sa vo vymedzenom čase nedarí realizovať zásadnejšiu reformu, len náhodné, jednorazové kroky.

Tanečníci vhodný priestor získavajú dočasne, a podpora často visí na vlásku priazne jedného konkrétneho človeka. Ponovembrová generácia tanečníkov so sentimentom a vďakou spomína na obdobie, keď mím Milan Sládek otvoril dvere Divadla Aréna aj pre súčasný tanec a spravil z neho centrálnu a progresívnu scénu. Žiaľ, bola to zároveň aj jeho posledná sezóna na pozícii umeleckého riaditeľa, onedlho sa vrátil do Nemecka a súčasný tanec smeroval znovu na malé, alternatívne javiská v meste. Úplne profesionalizovať súbor a získať adekvátny priestor sa podarilo len bratislavskej choreografke Zuzane Ďuricovej Hájkovej, pôsobiacej od deväťdesiatych rokov v Banskej Bystrici, a aj to až po desaťročí vytrvalosti a po dlhom období pôsobenia v Dome kultúry. Vlastnú budovu získala od Banskobystrického kraja, a tak v roku 2010 vzniklo jediné zriaďované profesionálne divadlo súčasného tanca na Slovensku Divadlo Štúdio tanca.

Medzi dvoma svetmi zriaďovanej a nezriaďovanej kultúry stále visí tieň minulých politických praktík, ktoré nezriaďované alebo nezávislé aktivity umelcov, ako sa donedávna označovali, vnímali ako podvratné a protištátne. Nezriaďovanú kultúru odsúvali na okraj verejného života, do alternatívnych a undergroundových priestorov. V tanci sa k tomu zrejme pridáva aj estetický imperatív krásy a čistoty formy, s ktorým súčasný tanec hravo hazarduje a vzdáva sa ho v zmysle nájdenia novej poetiky a politiky tela. Tento estetický odklon v mnohých krajinách prebehol už aj v klasickom tanci, no na našej scéne je stále prejavom alternatívy. Dokáže dokonca vyvolať aj latentnú nenávisť, čo sa v plnej kráse prejavilo pred pár rokmi v zásahoch krajne pravicového župana v Banskej Bystrici, ktorý súčasný tanec onálepkoval ako dekadentné umenie a usiloval sa ho ako zriaďovanú formu zrušiť.

Staré limity, nové hrozby     

Zásadná zmena môže prísť len s novými riaditeľmi inštitúcií, osvietenými štátnymi tajomníkmi, poslancami, ktorí do inštitucionalizovanej sféry vstupujú z nezriaďovaného sektora alebo sami kedysi boli občianskymi aktivistami. Zmena teda príde zdola. Predchádzajúca skúsenosť spolu s nástrojmi, ktoré poskytuje inštitúcia, im umožní iniciovať nové modely spoluprác, ktoré prekročia zastarané tabu, že súčasné formy umenia a nezriaďovaná scéna nepatria do serióznej inštitúcie.

Oba spomínané segmenty majú svoje limity. Navzájom ich odlišuje najmä koncept času a to, ako rýchlo sa vedia dostať od konceptualizácie k realizácii. Inštitucionalizovaná kultúra zápasí s prehnanou byrokratickou záťažou, vrtkavosťou politickej vôle, neochotou investovať do súčasného umenia, či nedostatkom odhodlania zásadne reformovať kultúrne inštitúcie. Nezriaďovaná scéna, naopak, funguje živelne, spontánne, no nemá časové ani personálne kapacity uvažovať nad novými partnerstvami alebo zlepšovaním pracovných podmienok. Mnohé jej úspešné projekty preto majú povahu „pilotov“, nedokážu sa dostať bližšie k publiku, vznikajú a zanikajú v nedokonalých, improvizovaných podmienkach, a tak na oboch stranách z dlhodobého hľadiska dochádza ku plytvaniu zdrojmi a vyhoreniu. Obe sféry majú svoje limity či potreby, svoje priority, ale zásadný posun vpred môže vzniknúť len v ich synergii.

Pandémia odhalila aj mnohé ďalšie problémy a naznačila aj určité tendencie na globálnej tanečnej scéne. Potvrdila sa obrovská zraniteľnosť aktérov a aktérok pôsobiacich na voľnej nohe, no najmä tých, ktorých podstatou práce je všetko to, čo je momentálne najrizikovejšie – vzájomná blízkosť, dotyk, dych. Umelecký trh sa bude musieť spomaliť a namiesto medzinárodnosti bude dôraz znovu na lokálnosti. Aj v tanečnom umení sa znemožnením verejných prezentácií, medzinárodných turné a uzatváraním hraníc podčiarkli jeho dlhodobo tolerované, no ekologicky veľmi problematické modely fungovania – priveľká závislosť na mobilite, lietaní, medzinárodnej spolupráci. Aj kultúre, aj spoločnosti prospeje isté spomalenie produkcie a konzumácie, potrebujeme pomalé umenie, no na druhej strane dlhodobé vízie, a hlavne ekonomické modely postavené na solidarite, spolupráci a rovných príležitostiach.

Autorka sa venuje vzťahom zriaďovanej a nezriaďovanej kultúry aj vďaka podpore z verejných zdrojov formou štipendia Fondu na podporu umenia