Román Paměť dívky (Mémoire de fille) je prvou časťou diela autorky Annie Ernaux, ktorá je slovenskému čitateľstvu dostupná zatiaľ len v českom preklade. Kým Roky predstavujú autorkinu ucelenú autobiografiu, prózy Udalosť a Mladý muž, ako aj Paměť dívky približujú vybrané epizódy z jej života, dodávajú detaily tam, kde v iných častiach jej diela nachádzame len náznak. Vo svojom spomínaní sa tento raz vracia do leta 1958, obdobia práve dosiahnutej plnoletosti a prvých milostných skúseností v doliečovacom tábore pre deti v Normandii, kde pôsobí ako jedna z vedúcich. Jej dospievanie tu má viacero rozmerov – emancipovanie sa od domáceho, rodinného prostredia, prechod na inú školu a vlastné zamestnanie, aj odchod za prácou do zahraničia –, avšak ústrednou udalosťou je zlomok noci strávený s H., o štyri roky starším vedúcim z tábora.
Už krátky „predslov“ o tom, ako „někteří z nás zcela podlehnou způsobu existence druhých“, vyjadruje to najlepšie z jej písania: vystihnutie podstaty osobného zážitku či pozorovania. Táto výstižnosť pritom nie je len myšlienková, významne sa na nej podieľa aj priliehavý jazyk jej próz – vecný, ale nie planý. V priebehu spomienkovej rekonštrukcie svojho opustenia a predsavzatia zmeniť sa a stať sa tak hodnejšou lásky, sa Ernaux opakovane pozastavuje nad spôsobom, ako sa k sebe písaním navracia. Zvažuje možnosti, ako sa vcítiť do situácie spred desaťročí, ako ich sprostredkovať naprieč či ponad osobný aj spoločenský vývoj v období medzitým. „Absence smyslu toho, co prožíváme, v okamžiku, kdy to prožíváme, násobí možnosti psaní,“ píše na poslednej strane – a práve v tom spočíva memoárová dilema. Usilovať sa o obnovu súdobej perspektívy alebo minulosť interpretovať „literárne“, teda s ohľadom na zmysel, ktorý jej spätne pripisujeme?
Autorka retrospektívne nezveličuje, nevnáša do skúsenosti prvého milovania nič, čo by ju malo čitateľsky urobiť pútavejšou než ostala zachovaná v spomienkach. „Nedokážu z paměti vylovit žádný pocit, natož myšlenku. Dívka na posteli asistuje čemusi, co se jí děje, o čem by si ještě před hodinou vůbec nedokázala představit, že by se jí mohlo dít. Víc nic.“ Väčšmi než situácia sama tu má dôležitosť jej kontext – a to nielen ten bezprostredný, kontext prázdnin pred prechodom na lýceum, ale kontext celého života, ktorý noci v roku 1958 dáva celkom odlišný význam pre ňu a jej milenca. Pocit odvrhnutia ju motivuje stať sa inou, „být téměř k nepoznání“: sama rozprávačka pritom však ostáva na pochybách, či toto odhodlanie neprispelo aj k bulímii, ktorá sa u nej v tomto období rozvinula. Pohlcujúci cit, ako je vystihnutý už na prvých dvoch stránkach románu, sa teda na jednej strane ukazuje ako hnacia sila s emancipačným potenciálom – súčasne ale ľudské úsilie môže podriadiť súťaži, ktorú nemožno vyhrať ani nad sebou.
Annie Ernaux: Pamět dívky. Brno: Host, 2023. Preložil Tomáš Havel.
