Práca v slovenskom divadle (I. časť)
Štatút a status umelca sa na Slovensku stáva znovuobjavenou témou kultúrnej politiky, a to na legislatívnej úrovni snáď po prvýkrát od roku 2014 (zákon č. 103/2014 Z. z.). Stratégia kultúry a kreatívneho priemyslu Slovenskej republiky 2030 prináša kľúčové dáta pre ďalšie rokovania, napríklad o tom, ako zintenzívniť medziodborové spolupráce či stanoviť nové modely financovania. Menej sa však načrtávajú línie opatrení, ktoré by viedli k spomaleniu celkovej produkcie umenia, odhaleniu sociálnej nespravodlivosti či formulovaniu novej etiky umeleckej práce a vzťahov. A možno by bolo načase začať o tom premýšľať aj v divadlách.
Divadlo je často čudesná avantúra. Veľká časť aktérov a aktérok v scénickom umení (od réžie po inšpíciu) robí to, čo miluje, a miluje to, čo robí. Základnou motiváciou býva možnosť tvorivej sebarealizácie, upevňovanie sociálnych väzieb, duševné a duchovné obohacovanie či túžba pomocou nástrojov divadla reflektovať svet okolo nás a tým pádom prispievať k formulovaniu nových spoločenských stratégií a noriem. S tým sa však spája aj prijatie statusu „večného trpiteľa“ a permanentné prekračovanie hraníc (osobných i tvorivých) v mene lepšieho, estetickejšieho a originálnejšieho diela. Ak je hlavným platidlom za imaginovanie lepšej budúcnosti vnútorná potreba a nie zárobok, oddych v takomto systéme potom znamená iba dočasnú výchylku. Skúška novej inscenácie sa preto môže ľubovoľne pretiahnuť o dve hodiny, na pracovný e-mail sa odpisuje aj o tretej v noci a súkromný mobil musí byť neustále v pohotovosti. Scénografi a scénografky pendlujú po secondhandoch, aby našli adekvátny kostým za pár eur, dramaturgičky a dramaturgovia za vlastné peniaze kupujú literatúru vhodnú ku skúšobnému procesu, technický personál po treťom kebabe nadránom pripravuje kulisy na nasledujúci deň… Absencia komplexného štatútu umelca, a tým pádom i pevných pravidiel pracovnej etiky dlhodobo spôsobuje, že mnohí pracovníci a pracovníčky v divadlách (no nielen tam) majú skúsenosť s pocitom vyhorenia, sociálnou úzkosťou, depresiou či objektivizáciou samých seba a vylúčením tých, ktoré a ktorí hodnoty efektivity, flexibility a asertívnosti nevyznávajú.
Už počas pandémie došlo k sérii pokusov artikulovať požiadavky divadelných organizácií na zlepšenie postavenia nielen tvorcov a tvorkýň, ale všetkých pracujúcich v rámci segmentu. Český kontext je pritom v mnohom popredu. Katalyzátormi tamojších debát o štatúte umelca boli nielen reakcia na výzvu Európskeho parlamentu a záväzok členských štátov Európskej únie sa tejto otázke venovať, ale aj prehlbujúce sa ekonomické neistoty, environmentálny kolaps a kultúrne vojny na súčasnej politickej scéne. Tak vznikla séria diskusií ND talks – Inventura, ktorú pripravil odchádzajúci tím Činohry Národního divadla v Prahe pod vedením režisérky Daniely Špinar, tri ročníky kolokvia Culture Get Together (2020, 2021, 2022), medzinárodná konferencia Střed zájmu – Status umělce a umělkyně, ktorú organizoval Institut umění v spolupráci s MK ČR (2022) alebo konferencia AND ČR & EAIPA Conference Prague z júna tohto roku. Z viacerých iniciatív vznikol aj publikačný výstup, ako napríklad Status umělce: příspěvky k diskusi (2022). A to je iba výber z mnohých aktivít.
U nás zaznamenávam najzreteľnejšie tie hlasy, ktoré chcú zlepšiť situáciu v oblasti ochrany autorského práva, odmeňovania, daní, Zákonníka práce či zdravotného a sociálneho poistenia. Slovenská koalícia pre kultúrnu diverzitu (SKKD), ktorá zastrešuje vyše 220 subjektov z mnohých oblastí umenia, a Slovenská výtvarná únia (SVÚ) sa systematicky venujú právnemu a sociálnemu postaveniu umelcov a umelkýň. V Kapitáli vyšli dva texty Beáty Seberíniovej, ktoré reflektujú istý typ exploatácie ľudí pracujúcich v kultúrnych centrách s komparatistikou s európskymi organizáciami; sieť pre nezávislú kultúru Anténa vydala zborník skúmajúci dôvody vzniku a podmienky existencie kultúrnych subjektov z prostredia tzv. nezriaďovanej kultúry (2021). Usporadúvajú sa diskusie o jej previazanosti s tou zriaďovanou, ako napríklad v kultúrnom centre A4 v Bratislave v máji tohto roku či v rámci tohtoročného festivalu Dni tanca. To sú všetko bezpochyby skvelé iniciatívy. Menej sa však vyzdvihuje potreba zdravých vzťahov na pracovisku či jasných kompetencií a pracovnej náplne, a to nielen v intenciách zvyšovania efektivity či zlepšovania podmienok kariérneho rastu, ale aj, naopak, v súvislosti s nárokmi sociálnej spravodlivosti, deľby moci či demokratizácie kultúrnych štruktúr. Inými slovami, štatút umelca nemá byť iba vecou legislatívy či ekonómie, ale celkového systému spoločenských hodnôt s etickými a politickými dôsledkami.
Ani nevieme, aký prekariát sme
V Oxfordskom slovníku angličtiny sa dočítame, že výraz prekarizované (precarious) pochádza z latinského precarius, čo znamená „získané na základe prosby, závislé na láskavosti iných, a preto neisté, prekérne, odvodené z precem, čo znamená modlitba.“ Stav neistoty je naplánovaný mocenským režimom, od ktorého láskavosti je prekariát závislý (pojem prekarizácie spopularizoval britský ekonóm G. Standing). Dôkazom je vždy vyhrotená diskusia o výsledkoch grantov Fondu na podporu umenia, ako naposledy o neudelení finančných prostriedkov pre divadlo Skrat, Divadlo Stoka či Divadlo Pôtoň, alebo pomyselné schodisko kariérneho postupu, vedúce od drobnej regionálnej scény po Slovenské národné divadlo. Ak sa rozhodnete byť súčasťou tohto dravého ekosystému, musíte si v mene úspechu zvýšiť osobnú hladinu tolerancie sexistického a diskriminujúceho správania.
Na Slovensku dosiaľ nedisponujeme žiadnymi empirickými štúdiami, ktoré by reflektovali vplyv nepravidelných príjmov či nestabilnej alebo nejasne definovanej práce na psychické zdravie. Ruptúru, ktorá v sebe zahŕňa neustále ospravedlňovanie vlastného spôsobu bytia a dokazovanie svojej užitočnosti, však možno najzreteľnejšie cítim medzi čerstvými absolventmi a absolventkami vysokých umeleckých škôl, mladými tvorivými zoskupeniami či usporiadateľmi lokálnych festivalov. Oslovil som preto viacero kolegov a kolegýň do tridsaťpäť rokov z oblasti scénického umenia z rôznych profesií (réžia, dramaturgia, herectvo, scénografia, kostymérstvo a manažment), ktorí absolvovali VŠMU v Bratislave alebo AU v Banskej Bystrici, aby sa podelili o svoje skúsenosti na škole a s následnou (ne)úspešnou snahou uplatniť sa v pracovnej sfére. Ich odpovede som anonymizoval a následne spracoval ako súčasť tohto textu.
Všade samá konkurencia
V Česku sa po iniciatíve Ne!musíš to vydržet, ktorá odhalila škandály týkajúce sa širokého spektra nevhodného správania na umeleckých vysokých školách, strhla celospoločenská rozprava. Z prostredia výtvarných škôl sa systémová prekarita v umení nelichotivo ukázala v dizertačnej práci Litanie Prekariátu (2019), mocenské a exkluzívne praktiky v dokumentárnom filme Zkouška umění (2022), alebo vplyv ekonomického, sociálneho a kultúrneho kapitálu na štúdium v dôslednom výskume publikovanom v knihe Hranice příležitostí (2023).
So stratifikáciou sa už počas prijímacích skúšok na vysokú školu stretli aj viacerí respondenti, primárne však respondentky. Ako opísal kolega dramaturg: „študent sa dostáva do potenciálne nebezpečného mocenského područia jedného pedagóga, ktorý rozhoduje o jeho osude na škole“. O uchádzačovi, respektíve uchádzačke z malého mesta si komisia na prijímacích skúškach vytvorí často nežičlivý a zaujatý obraz týkajúci sa ich kultúrneho rozhľadu, ekonomického statusu či sociálnych väzieb. Ak náhodou uspejú, je to krôčik nahor v rámci spoločenskej hierarchie a smerom k taktikám a stratégiám na vyhľadávanie kontaktov a podujatí, ktoré im môžu v budúcnosti priniesť ďalší prospech. „Ľudia by už na škole mali hľadať možnosti uplatnenia v odbore. Či už je to dobrovoľníctvo na festivaloch, alebo stáže. Nesmú si však zobrať viac ako unesú, inak vyhoria,“ zveruje sa respondentka. Takmer všetky respondentky a respondenti uviedli, že napriek skutočnosti, že boli súčasťou zdravého a žičlivého kolektívu, od vyučujúcich často počúvali, že „to nie sú spolužiaci a kamaráti, ale vaša budúca konkurencia“.
Musíš robiť, aby si mohol začať robiť!
Z prieskumu vyplynulo, že k najvýznamnejším faktorom exklúzie už počas vysokoškolských štúdií môžu patriť rodová identita a sociálno-kultúrny kapitál. Podobné prekážky sa objavujú aj počas následného presadzovania sa v rámci divadelnej komunity. Ak ste na začiatku kariéry, mali by ste prijať akúkoľvek ponuku za akýchkoľvek podmienok, a ak sa osvedčíte, inštitúcia zváži ďalšie kroky a možno vám budúcu sezónu „daruje“ veľké javisko. Ak zlyháte, vaše meno sa stratí v „kartotéke nepoužiteľných“.
Prvý krok robí štandardne umelecké vedenie daného divadla, ktoré sa dohodne s administratívnym oddelením na tom, koho na daný titul (prípadne tému, ideu, námet) osloviť. Následným väzivom medzi začínajúcim divadelníkom či divadelníčkou a objednávateľom diela (divadlom) sa stáva dôvera požehnaná štokholmským syndrómom. Príkladom je uzatváranie zmlúv. Mnohí umelci a umelkyne začnú po neformálnom oslovení inštitúciou okamžite na danom projekte pracovať, neznajúc pritom zmluvné podmienky, ani to, za aký honorár vôbec pracujú. A len čo sa dozvedia jeho výšku, často na návrh taktne pristúpia a ešte divadlo poľutujú za jeho ekonomickú podvyživenosť. Je to predsa príležitosť, ktorú musím využiť na 100 % a nesmiem pritom bedákať!
V tomto variante sú najmä zriaďované divadlá kritizované za neprístupnosť, netransparentné výberové konania na spoluprácu s externými tímami a neuverejňovanie zmlúv o dielo. Nevedno, či za tú istú prácu dostanú začínajúci tvorcovia a tvorkyne zaplatené rovnako ako etablovanejšie osobnosti. Asymetrický stav začínajúci pracovníci a pracovníčky v divadlách akceptujú ako chimérickú prestíž, s ktorou špekulatívne narábajú ako s investíciou do budúcnosti. Neplatenú činnosť a neviditeľnú drinu chápu ako rast sociálneho kapitálu, zdokonalenie pružnosti a mobilizácie, čo potvrdil aj jeden respondent: „Honoráre sa vždy pohybujú od nuly až po celkom nečakané sumy, ale čím viac človek toho robí, tým má väčšiu šancu, že si naňho jedného dňa niekto – hoci aj z tých nízkorozpočtových projektov – spomenie.“ Sofistikovanejšia verzia problému naráža na úroveň vysokého školstva a previazanosť štúdia s konexiami či neplatenými asistenciami u pedagóga pri jeho inscenačnej tvorbe. A zatiaľ čo česká Asociace nezávislých divadel v spolupráci s JAMU v Brne a viacerými divadlami v súčasnosti mapuje uplatniteľnosť absolventov a absolventiek divadelných odborov na trhu práce, v rámci prijímacích skúšok na herectvo na VŠMU v Bratislave musia mať dodnes „dievčatá povinne k dispozícii aj sukňu a topánky na zvýšenom podpätku“. Pritom v Správe o situácii umelcov a kultúrnej obnove v EÚ z konca roka 2021 Európsky parlament explicitne vyzýva členské štáty únie, aby odsúdili stereotypy, sexizmus, šikanu a obťažovanie v kultúrnych odvetviach.
Toto divadlo nie je pre baby!
Ak sa náhodou komusi z absolventov a absolventiek podarí získať stabilné zamestnanie v inštitúcii, vnútorný hlas flexibility po pár rokoch začne volať po „prirodzenej“ túžbe letieť vyššie. Nie je prekvapujúce, že takúto „kultúru dravosti“ tvorí stredná trieda, prevažne muži, ako ukázal výskum Social Class, Taste and Inequalities in the Creative Industries z Veľkej Británie v roku 2015. Túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že na poste umeleckého šéfa v slovenských zriaďovaných divadlách (teda scénach zriaďovaných obcou, samosprávou alebo štátom) je v roku 2023 oproti 22 mužom iba 10 žien. V online katalógu Súčasní režiséri Slovenska, vydanom v Divadelnom ústave dosiaľ figuruje iba 8 žien oproti 22 mužom.
O nešvároch na divadelnej scéne referovali aj viaceré príspevky v rámci prvého ročníka konferencie Women in Art, ktorá sa konala v brnianskom kultúrnom centre CO.LABS v máji tohto roku a na ktorú bola pozvaná aj slovenská režisérka Júlia Rázusová. Tá sa zdôverila s tým, ako zmena životného štýlu v súvislosti s materstvom ovplyvnila jej kariéru (prichádzajú jej ponuky tvoriť najmä detské divadlo) a aké odlišné je byť „mamou umelkyňou v hlavnom meste, kde vám cesta z domu na skúšku v divadle trvá 15 minút, a hosťujúcou režisérkou, ktorá sa musí presúvať s celou rodinou po krajine“. Podobne ako väčšina oslovených respondentiek, aj ona sa viackrát stretla s kritikou súvisiacou s jej rodom a márne sa snaží opakovane vysvetľovať, že požiadavka zabezpečiť vyhovujúce ubytovanie na dobu skúšania (väčšinou 6 – 8 týždňov) pre ňu i jej rodinu nemá byť prehnaný luxus, ale štandard, ktorý jej dosiaľ poskytla iba tretina divadiel.
Absencia štatútu umelca generuje množstvo intuitívnych modelov spoluprác a kompetencií. Filozofka a pedagogička Alice Koubová v rozhovore pre časopis kød (1/2022) uviedla, že „lidé, kteří výkonem své práce nutně překračují běžné fyzické, psychické, emoční hranice druhých osob, se musí řídit pravidly, která si neurčují sami, ani která jsou určena z perspektivy jejich moci, ale která primárně zajišťují bezpečí potenciálně ohrozitelných. (…) Je to otázka profesní etiky, kde není pro individuální interpretaci místo.“ Organizačné a inštitucionálne usporiadanie divadla, ako aj ekonomická (ne)stabilita či kvalita pracovných vzťahov môžu priamo ovplyvniť dramaturgické rozhodnutia a modifikovať samotnú tvorbu. Väčšina oslovených respondentov a respondentiek pôsobí primárne v nezriaďovaných zoskupeniach alebo „na voľnej nohe“ pričom uviedli, že hlavným „stabilizátorom“ ich umeleckej činnosti sú sociálne väzby (kamarátstvo s daným kolektívom, spoločné štúdium, bazálna rovnosť) alebo spoločný divadelný jazyk či metódy praxe. Pri tých zriaďovaných dochádza často k meritokratickým praktikám dbajúcim predovšetkým o zachovanie si dobrej reputácie. Pritom – ako tvrdí jeden z respondentov – by už „vysoká škola mala poskytovať študujúcim vedomie o tom, ako sa v praxi presadiť, čo vôbec nerobí“. Pre tento aspekt štatútu umelca je problematická viera, že sami reprodukujeme životný a pracovný štýl postavený na hierarchii a nekonečnom napínaní svojich síl.
Štatút umelca či status quo?
Z napísaného môže vyplynúť, že na dosiahnutie férových podmienok v divadlách stačí zaviesť povinné kvóty na obsadzovanie vrcholných pozícií ženami, zlepšiť úroveň vysokých škôl a eliminovať mocenské praktiky vo vnútri inštitúcií. Problém je však hlbší a dotýka sa aj etablovaných tvorkýň a tvorcov.
Keď na začiatku júna 2022 prebehla v Prahe panelová diskusia k otázke „Ako tvoriť v kultúre udržateľne?“, nebola jej venovaná väčšia mediálna pozornosť. Iniciatíva Nerůst v kultuře (ktorej signatárstvom boli výtvarné, hudobné i divadelné organizácie) totiž napadla samotný systém kultúrnej produkcie, rozvojové teórie a kapitalistickú definíciu práce. Práve charakter práce sa ukazuje ako kľúčový pre otázky udržateľnosti. Ako píšu environmentalisti Martin Čech a Áron Tkadleček vo svojej eseji o bezraste (česky nerůst, angl. degrowth) v práci: „Čím více pracujeme, tím více zboží vyrobíme a tím více na to spotřebujeme zdrojů, zabereme více přírody, vyprodukujeme více odpadu. (…) Kolik lidí nemá pocit, že mají moc práce a svírá je stres a nedostatek odpočinku?“ Na túto otázku môžem cynicky odpovedať, že zatiaľ čo režisér či režisérka v nemeckých divadlách uvedú za jednu sezónu v priemere dve-tri premiéry, v českom a slovenskom kontexte ich je viac než dvojnásobok. Ak sa totiž chcete dostať na vyšší stupienok v rebríčku divadiel a zároveň dokázať zaplatiť elementárne náklady na život, musíte mať atraktívne a pestré portfólio prác. V opačnom prípade ste zlyhali.
Slovenské divadlo – ako všetky odvetvia kultúry – existuje vo vyčerpanom systéme. A krôčikov k zlepšeniu situácie sme prešli zatiaľ málo. Podľa analytičky Inštitútu kultúrnej politiky MK SR Zuzany Došekovej na Slovensku už síce existuje register umelcov a profesionálov v kultúre, no jeho opodstatnenie sa dosiaľ ukázalo iba pri kompenzáciách ušlých príjmov počas pandémie. Nádejnejší sa v tomto kontexte javí návrh ministerstva kultúry zriadiť komoru pre vládne vyjednávania so zámerom vytvoriť silnejší kolektívny hlas. Tá by bola spravovaná samotnými aktérmi, členstvo v nej by bolo dobrovoľné. Iniciatíva Nerůst v kultuře v kombinácii s dobre konfigurovanou komorou pre kultúru tým pádom môžu raster aktuálnych požiadaviek v otázke štatútu umelca doplniť o zásadné body, ako poznamenáva Anna Remešová z iniciatívy: „od vytvorenia podpornej siete pre začínajúcich umelcov a umelkyne cez zavedenie plateného sabatikalu po supervízie ako súčasť ich práce“. Netreba však zabúdať, že sociálna nerovnosť našu definíciu kultúry zásadne ovplyvňuje. Elitná reprezentácia (nielen) v divadlách následne vylučuje aj ďalšie perspektívy. „Pokiaľ sa vyskytne v dramaturgickej pozícii žena a v pozícii režiséra muž, môžu fungovať ako rovnocenní partneri i rozhodovať tandemovo, okolie však čaká na názor režiséra – názor muža,“ pripúšťa respondentka. Ak je teda časť spoločnosti vyradená z tvorby toho, čo nazývame kultúrou, je niečo zlé na samotnej definícii kultúry. Pripomínať však nebezpečné stránky tohto stavu nestačí. Dôležité je formulovať, ako a prečo je núdza vytváraná, a poukázať na autority, ktoré na nás svoju nepredvídateľnú „zhovievavosť“ uvaľujú. Aj respondentka radí: „Nájdite si voľnočasovú aktivitu, nepracujte cez víkend a učte sa povedať nie, pretože všetci máme svoje limity a pokiaľ chceme svoju profesiu vykonávať celý život, musíme ich čo najskôr preskúmať a nastaviť ich pružnosť. Duševné i fyzické zdravie je dôležitejšie než divadlo samotné.“
Autor je divadelný dramaturg a kritik
Text je prvou časťou reportážnej série o pracovných podmienkach v súčasnom divadle na Slovensku
