Keď sa v júli 2021 začalo kuloárne šíriť, že pápež František navštívi Luník IX v Košiciach, očakávala som krkolomný spektákel, na ktorom sa obohatí každý okrem obyvateľov sídliska, ktoré sa v dôsledku rasovo orientovanej koncepcie bývania z roku 1995 stalo getoizovaným teritóriom rómskych občanov: v byrokratickom jazyku cajchovaných za „neprispôsobivých“. Môj reálny zážitok z návštevy mal vďaka jej elegantnej choreografii a zapojeniu koalície centier rómskej misie ďaleko od tejto obavy. Priniesol mi ale iné otázky o medziach priblíženia sa náboženskej autority ľuďom na okraji. Zaujalo ma hlavne napätie plynúce z toho, že radikálne posolstvo pápežskej návštevy podvracia jej vlastná exekutíva, obrnená bezpečnostnými prvkami a diaľkou pódia s VIP sektorom od „reálneho“ terénu a bežných obyvateľov, ktorí sú v hľadisku na okraji. Hoci v cirkvi sú podľa slov pápeža priamo v jej srdci.
V článku Religious belief really does seem to draw the sting of poverty, o vzťahu náboženstva a chudoby publikovanom v edícii Science & technology britského týždenníka The Economist, ako ilustračný obrázok použili obraz fasády paneláka na Luníku IX s banerom oznamujúcim dátum príchodu pápeža. Nad banerom vidno heslo „Posolstvo lásky, viery a nádeje pre Luník IX.“
Význam pápežskej návštevy je taký ďalekosiahly, že jej obrazy sú univerzálnou ilustráciou všeobecnej témy dosahu náboženstva na podmienky života. Takýto vplyv pápežskej návštevy segregovaného sídliska nie je ťažké čítať ako žiadaný a azda dokonca aj zamýšľaný výsledok, a teda ako súčasť mocenskej hry o relevanciu pozície cirkvi v súčasnom svete.
Nechcem však zužovať komplexitu tohto podujatia na kalkul o budovaní pápežskej značky. Dôverujem tomu, že za výberom Luníka IX stojí aj autentický úmysel, ktorý má pripomenúť prirodzenú úlohu cirkvi ako komunity namiesto pevnosti „obranného katolicizmu“, ako píše o slovenskej návšteve pápeža filozof Jan Bierhanzl pre a2larm.cz. Ale práve interpretácia tejto otvorenosti môže byť zvnútra cirkvi naopak zameraná na utilitárnu hodnotu oslovovania čo najväčšieho počtu ľudí. Konkrétne arcibiskup a kardinál Dominik Duka v rozhovore pre konzervatívny denník Postoj vysvetľuje konanie pápeža ako súčasť pseudo-marketingovej stratégie šírenia viery: „Pápež nie je naľavo ani napravo, je radikálny. Táto radikálnosť je však potrebná, pretože vlažné prežívanie viery človeka neosloví“ (postoj.sk, 2021). Dukova interpretácia politickej vychýlenosti pápežskej diplomacie teda predpokladá možnosť transcendovať náboženskú autoritu mimo politické spektrum. Napriek tomu, že to znie ako poetický manéver Duku, takýto tanec pomedzi zakotvené ideologické kategórie je vlastne dobrou charakteristikou pápežského podujatia na Luníku IX, ktoré cielilo na budovanie zdieľanej sily naprieč sociálnymi skupinami a aktérmi cirkevnej práce. Zámer a realizácia podujatia v dôsledku toho ideologicky plávajú na viacerých, proti sebe pôsobiacich tektonických doskách. Zážitok z tejto pomiešanosti sa vyznačoval špecifickým kalibrovaním blízkosti a vzdialenosti, komunitnej participácie a upevňovania hraníc medzi mocou a bezmocnými.
Neistý terén
Na sídlisko som sa na poludnie 14. septembra 2021 vybrala z košického staničného námestia autobusom, ktorý premával ako kyvadlová doprava. Počas cesty od začiatku armádou stráženého sídliska cez dlžiznú Hrebendovu ulicu popri paneláku s nedávno vylepšenou fasádou okolo mňa pobehovali dievčatká, jedny z mnohých detí „pôsobiacich“ v zóne pred areálom. Boli pripravené odpovedať na oslovenie reportérov. „Pápež,“ ozval sa za mnou osamotený vzdych ako zaklínadlo, a keď som sa otočila, oslovilo ma dievča, ktoré zapojilo ružovú skrútenú ceruzku ako mikrofón a začalo mi klásť svoje vlastné reportérske otázky o návšteve pápeža. Blízko pred vstupom na bezpečnostný skríning sa sformoval improvizovaný spevokol, teraz už rodovo zmiešaných detí, v polkruhu oproti kameramanovi, ktoré reportér burcoval so slovami „Bude vás počuť pápež?“
Po vstupe do areálu som mohla zvnútra pozorovať opresívne pôsobiacu stratifikáciu publika – priestor pod dvoma pódiami (jedno pre vystupujúcich sprievodného programu, ďalšie pre pápeža a kardinálov) bol vyhradený pre VIP hostí a od ďalších sektorov ho oddeľovala samostatná cesta zo zátarasových plotov, ktorou občas prekĺzli organizátori. V druhom sektore, relatívne vzdialenom od prvého, sa zhromaždili miestni obyvatelia, Rómovia z rozličných miest pôsobenia rómskej misie a nerómski „turisti“. Tretí sektor ohraničoval priestor okolo bytoviek v pozadí s množstvami ľudí v oknách a na pavlačiach. Aj tí vyfasovali vatikánske vlajky a intenzívne sledovali program, hoci stáli ďaleko aj na to, aby dovideli na veľkoplošné obrazovky, a ich nadšený krik už aj zo zóny druhého sektoru zanikal v diaľke.
Z pozície kritiky vizuálnej sanitácie sídliska pred príchodom pápeža sa o centre Luníka IX písalo ako o potemkinovskej dedine (priamo v titulku článku Moniky Hanigovskej pre dnes24.sk), avšak úpravy sa zdali byť hlavne logistické a upratovacie (pahorky odpadu pod panelákom na Hrebendovej ulici boli odstránené už v zime tohto roku), pričom charakteristický vizuál sídliska sa nedal odstrániť. O obrazy kontrastu medzi „bublinou“ pódií zdobených belostným motívom kresieb detí zapojených v projekte výroby bytových textílií amenge a zvetranými bytovkami s davmi natisnutými v oknách napriek vylepšeniam nebola núdza.
Za kritiku však stojí rozdelenie davu zátarasami a odtisnutie miestnych do najzadnejšieho priestoru, čo nie celkom ladilo s posolstvom návštevy a príhovoru o otvorenosti a prijatí. Ako píše pre týždeň.sk Michal Oláh, pápež na jeho prekvapenie neprišiel príjazdovou komunikáciou obklopenou tlačenicou miestnych, ale samostatnou zabezpečenou cestou do areálu „oploteného ako zahraničná ambasáda“ (Oláh, 2021). Vzdialenosť medzi pápežským pódiom a obyvateľstvom je možno obhájiteľná bezpečnostným protokolom, ale rovnako je symbolická a diskurzívna. Najvyššia náboženská autorita síce prišla až do dúpäťa biedy a vylúčenia, ale to taktilné, ktoré sa metaforicky opakuje v mediálnych frázach („vziať do náručia“ aj tých na okraji, ako píše opäť Monika Hanigovská z dnes24.sk) sa nielen reálne neudialo, ale bolo aj z podstaty stretnutia náboženskej veľmoci s „tými najposlednejšími“ nemožné.
Cirkevné skupenstvá
Sídlisko Luník IX spolu s priľahlou osadou Mašličkovo by sa so svojím osudom zanedbania, segregačných politík a upevňovania rasových a triednych hraníc dalo charakterizovať ako takzvaná neoliberálna nekrozóna podľa T. L. Cowan, ktorá ju popisuje ako územie udržiavané „nekrokultúrnymi praxami, cez ktoré sú mizéria, exklúzia a smrť vyrábané, spravované, normalizované a, napokon, estetizované“ (Cowan, 2016). Z jazyka okolo „vyslobodenia“ z mizérie Luníka IX je zjavné, že cieľom nie je emancipovať celé sídlisko, ale postupne ho opustiť individualizovaným úsilím jeho obyvateľov. Motív možnosti individuálnej sociálnej mobility sleduje napríklad projekt únikovej hry s názvom Únik 9 spoločnosti ETP Slovensko, ktorý „simuluje podmienky ľudí žijúcich v generačnej chudobe“ (Jančúch, Čavojská, 2020).
Pápežské podujatie tiež obsahovalo moment „úniku“, keď pred pápežom s príhovorom vystúpil mladý pár, ktorý vyrástol na sídlisku a vďaka svojmu úsiliu dosiahol na hypotéku a bývanie mimo sídliska – Jan Bierhanzl k tomu napísal: „(…) ako keby cesta zo sociálneho vylúčenia viedla cez dobrých zamestnávateľov a bývanie v súkromnom vlastníctve“ (Bierhanzl, 2021). Alternatívne modely emancipácie obyvateľov Luníka IX, nebodaj s alternatívnymi formami bývania, neboli súčasťou prezentovaného diskurzu úniku. Zhodou okolností práve pár dní po návšteve pápeža organizácia ETP Slovensko na Luníku IX spustila projekt svojpomocnej výstavby rodinných domov (kosice.korzar.sme.sk, 2021), avšak do dramaturgie návštevy tento typ svedectva neprenikol.
Z pohľadu náboženskej organizácie sa podujatie dá čítať nielen ako performancia dotyku moci s bezmocnými (aj cez tvarovanie motivácie k selektívnej sociálnej mobilite cez silu viery), ale aj ako kolízia inštitucionálnych štýlov cirkvi. Pojmom tekutá cirkev (liquid church) Peter Ward označuje štýl cirkevnej organizácie vrastajúcej hlboko do každodenného života vďaka sieti jedincov a skupín tvoriacich náboženskú komunitu (Ward, 2002) – na Luníku IX sa takto dá charakterizovať pôsobenie saleziánov dona Bosca. Naopak, pevná cirkev (solid church) postavená na inštitucionálnej modernite podľa Christophera Bakera označuje formalizované ceremónie, hierarchie a sústredenie náboženskej expresie na jeden čas a miesto (Baker, 2013). Polhodinový slot pápežskej návštevy na sídlisku (ktorému predchádzal celodenný kultúrny program na vedľajšom pódiu) v tomto zmysle predstavoval totálny náboženský spektákel s orientáciou na hierarchickú štruktúru a formálne procedúry pevnej cirkvi. Kým v tekutej cirkevnej organizácii sú misijní pracovníci na dosah miestnym a žijú s nimi aj mimo formalizovaných podujatí, pápežská návšteva vytlačila obyvateľov ďaleko od pódia a za zátarasy, aj keď prišla s protihierarchickým posolstvom.
Srdcia a okraje
Napriek otáznej priestorovej organizácii areálu sa pápežskej návšteve na Luníku IX, hlavne prodstredníctvom príhovoru, nedá uprieť inovatívnosť sústredená okolo binarity centra a periférie, ktorú otáča do nového prepólovaného vzťahu. Konkrétne v príhovore zaznelo (a bolo mnohokrát citované na kresťanských portáloch): „Vy v Cirkvi nie ste na okraji… Vy ste v srdci Cirkvi. Nikto v Cirkvi sa nesmie cítiť mimo alebo odsunutý. Nie je to len spôsob vyjadrovania, je to spôsob bytia Cirkvi.“
Táto téza ukrýva cieľ portrétovať cirkev ako protihegemonickú silu, ktorá ponúka menšinovú perspektívu namierenú z pozície slabšieho proti hrubej sile iných mocných entít. Takáto konceptualizácia mocenskej podstaty cirkvi je síce paradoxná, ale viem si predstaviť, že praktizujúci veriaci ju prežívajú ako autentickú. Často sa napríklad opakuje, že byť veriacim v súčasnom svete predstavuje určitú inakosť, ktorá podobne ako inakosť etnicity vytvára špecifickú spoločenskú zraniteľnosť. Z hľadiska politickej moci však cirkev na súčasnom Slovensku žiadnu inakosť nezastupuje. Presnejšie by tak bolo povedať, že v pápežovom príhovore šlo o snahu vykresať priamo zvnútra hegemonickej sily aj samotné vybočenie a obrátenie sa proti nej, pričom toto vybočenie bolo okamžite vykreslené ako jej samotné jadro, ktorým vlastne malo byť po celý čas.
Po príhovore a modlitbe formálne nasledovalo dokončenie kultúrneho programu na vedľajšom pódiu, avšak len čo pápež v obklopení kardinálov odplával z pódia, dav sa synchrónne pohol von z areálu. Pri výstupe zo skríningovej brány som padla do rany hlúčiku nových dievčatiek, ktoré mi ponúkli vyfasované letáčiky s fotografiou pápeža Františka a insitným vyobrazením dvoch rómskych svätých Emílie a Zefirína, s vysvetlením, že rómska svätica Emília je pápežova žena. Autorku tohto výkladu som učiteľsky opravila, že nejde o pápežovu ženu, ale o Rómku, ako je ona sama, avšak moja identitárna výchova ju nenadchla a predstava družky pápeža ju inšpirovala viac.
„Tak sme videli, kde končia naše peniaze na cigánov,“ začula som zhrnutie pri odchode zo sídliska od skupinky odchádzajúcich nerómskych návštevníčok. V ich prípade pápežský príhovor o inklúzii nič neznamenal – možno si až na Luník vyšli len preto, lebo na inom pápežskom podujatí na východnom Slovensku sa už nestihli zaregistrovať.
Po zázraku
Aj na základe tohto textu by sa pápežskej návšteve dalo vyčítať mnohé: že nemôže predstavovať reálnu cestu k desegregácii a že obyvatelia Luníka IX nepotrebujú náboženské spektákle, ale poriadne príležitosti a širšiu spoločenskú zmenu; že generický rasizmus nezastaví žiadna, akokoľvek vrúcna rétorika inklúzie od najvyššej cirkevnej autority; a na základe konfrontácie s deťmi možno aj to, že najmladšia generácia sídliska nepotrebuje náboženské ikony, ale zmysluplné rodinné vzory. Mnohí miestni mohli navyše podujatie prekuknúť ako jednu z ďalších kultúrnych produkcií, ktoré sa na sídlisku striedajú v rôznych intenzitách a vyčerpávajú jeho obyvateľov na pôsobivé afektívne formácie.
Na Luníku sa zrejme na dennom poriadku dejú rozličné zázraky – toto miesto ako objekt civilizačnej misie (v rozhovore v relácii na TV Lux s názvom Pápež František prichádza jeden z misijných pracovníkov komentoval, že nato, aby robil dobro, nemusel ísť do Afriky, stačilo ísť na Luník) aj najrôznejších túžob a síl, ktoré neúnavne napĺňa a absorbuje, je vďačnou pôdou nielen pre sakrálnu ceremóniu prinášajúcu reformný diskurz akceptácie a inklúzie, ale aj pre mocenské záujmy pod rúškom humanitárnej intervencie, fetišizujúce apropriácie a nerómsky voyeurizmus.
Lenže rozpustenie segregácie nemá len jedno bojisko, a hoci náboženská moc ako taká samotnú možnosť pápežského podujatia na Luníku IX stvorila, formovali ho aj inak motivované deje – emancipačný diskurz centier rómskej misie a participatívne umelecké realizácie s vizuálnymi motívmi podľa kresieb miestnych detí, ktoré zjemňovali oficialitu náboženského úkazu. Možno aspoň pre niekoho z miestnych môže byť spomienka na pápežskú návštevu pomocnou silou v prekonávaní „farebnej čiary“ (color line – Du Bois, 1903) rasovej segregácie a systému, ktorý je fundamentálne nastavený proti nemu a nej.
„Vy ste v srdci Cirkvi,“ – aj keď stále nie je možné sa k vám na dotyk priblížiť.
Autorka článku študuje hudobné vzdelávanie rómskych detí, aj v rámci rómskej misie
