chtěla by ses svléct
ale něco v tobě
je o krok před tebou
(z básne „když vycházíš z domu doufáš v lepší zítřky“)
Komunitní rozměr Olgy Wawracz je zbierkou založenou na kontraste v reflexii vonkajšieho a vnútorného sveta subjektnej osoby. To okolo nás je často zobrazované bizarne a ironicky, čo dobre odráža čoraz väčšiu nezrozumiteľnosť priestoru, v ktorom žijeme. Na strane druhej je potom pohľad dovnútra hľadaním autentickosti a úsilím o pochopenie vlastnej identity, a to práve na pozadí vonkajšieho sveta.
Myslím si, že nemálo ľudí pritom so subjektnou osobou zdieľa svetonázor. Ťažko sa dá pozerať inak než s bezmocným úškľabkom na všadeprítomné násilie, páchané predovšetkým na utláčaných ľuďoch, postupujúcu klimatickú krízu, ktorú sme ako ľudstvo vyvolali, no odmietame za ňu prevziať zodpovednosť, či premenu nových technológií z niečoho pozitívneho na existenčnú hrozbu. Nehovoriac o balansovaní na hrane vyhorenia, všakže…
Interpretovaný verš „chtěla by ses svléct“ sa dá čítať ako volanie subjektnej osoby po spomínanej autentickosti a po radikálnej úprimnosti, ktorá by snáď viedla k láske – a tá k utužovaniu komunity. Na druhej strane však obnaženie môže mať aj oveľa temnejší rozmer „vyskočenia z kože“. Zaujímavé je aj to, že subjektná osoba sa prihovára sebe samej v druhej osobe, akoby prechádzala štiepením.
V literatúre moderny na začiatku 20. storočia sa často objavoval motív dvojníctva (Doppelgänger). Štiepenie alebo rozdvojenie subjektnej osoby v interpretovanom texte na „pôvodnú“ bytosť a jej klon(?) sa v závere básne posúva zo štylistickej do tematicko-motivickej úrovne tvarovania textu. Ak je totiž niečo v tebe o krok pred tebou, strácaš svoju vlastnú celistvosť (ak si ju predtým vôbec našla/lo/iel, čo vôbec nie je jednoduché – a nikdy nebolo).
Dvojníctvo zvyčajne funguje ako temná karikatúra „pôvodného“, tu je to azda akosi naopak: to „zdvojené“, odliepajúce sa od nás, nás predchádza. Náš klon vidíme vždy len od chrbta, pretože nedokážeme udržať krok. Paradoxne sa potom stávame tým temným, „nepôvodným“ my (čo je zdrojom úzkosti a hlboko v nás zakoreňuje pocit nedostatočnosti). Vieme sa teda z takejto trajektórie – indivídua i ľudstva – aspoň vychýliť? A ak áno, bude na to stačiť radikálna zmena (smerom ku komunite?), alebo už nepomôže ani tá?
Olga Wawracz: Komunitní rozměr. Větrné mlýny, 2024.
Em Mikšík
Text je súčasťou instagramového projektu @instapretacia
