Ideológia = forma
Donald Trump vyhlásil, že ak Kurdi nepomohli Spojeným štátom v Normandii, nemajú teraz nárok na americkú ochranu pred tureckou agresiou. Autoritatívny Erdoğan to pochopil ako zelenú pre masakru komunity, ktorá sa po úspešnej Rojavskej revolúcii nevydala tradičnou cestou budovania vlastného národného štátu, ale zvolila si formát samosprávnej demokracie bez štátu. Jonas Staal pomáhal vytvárať inšitucionálne zázemie demokratického konfederalizmu v Rojave a vo svojej eseji píše o význame materiálnej realizácie ideológie nielen pre umelecký revolučný realizmus, ale aj politický komunalizmus.
Okolo nôh Diyara Hessoa, filmára, učiteľa a jedného z hlavných organizátorov Rojavskej filmovej komúny, ktorá sídli v meste Derbisiye v kantóne Cezîre, sa obšmieta kocúr. Pozorujem jeho pohyb, keď Hesso znezrady povie: „Terorista.“ Zmätene zdvihnem zrak. „Ten kocúr,“ vysvetľuje Hesso, „sa volá Terorista.“ S úsmevom dodáva: „Tu je predsa teroristom každý.“
„Tu“ značí autonómny región Rojava (západný Kurdistan), ktorý sa nachádza v dobre známej severnej Sýrii. V roku 2011 vyhlásili kurdskí revolucionári v spolupráci s Arabmi, Asýrčanmi a ďalšími obyvateľmi regiónu nezávislosť Rojavy od Assadovho režimu a na jej území uviedli do života systém, ktorý nazývajú „demokratickým konfederalizmom“, resp. demokraciou bez štátu. Systém vychádza z kolektívne pripravenej spoločenskej zmluvy, ktorá vymedzuje kľúčové princípy revolúcie: samosprávu, rodovú rovnosť, právo na sebaobranu a komunálnu ekonomiku. Demokracia bez štátu v Rojave funguje už tri roky (v čase písania eseje, t. j. v roku 2016, pozn. prekl.) a svoje ústredné princípy presadzuje prostredníctvom komún, družstiev a rád. Primárnym cieľom demokracie bez štátu je rozvoj takého myšlienkového systému a politickej praxe, ktorá bude štrukturálne znemožňovať monopolizáciu moci. Vyššie spomenuté decentralizované štruktúry tvoria sieť známu ako „Rojavská demokratická samospráva“, ktorá pozostáva z prepojenia všetkých samosprávnych politických jednotiek autonómneho regiónu.
Inscenácia zvaná boj o slobodu
O praxi demokracie bez štátu som už v kontexte Rojavskej revolúcie písal. Nadviazať chcem dvoma príbuznými konceptmi: formou a fungovaním demokracie bez štátu. Subjekty, ktoré tvoria štruktúru národného štátu, sú nútené považovať sa za „občanov“. Podriadenie sa štátnemu monopolu moci nadobúda podobu série performatívnych úkonov, ktoré štát od občanov očakáva. Tieto úkony sa rôznia – patrí sem napr. platenie daní či účasť na voľbách – ale všetky do jedného posilňujú danú formu a legitimitu štátu. O formálnej stránke štátu by sa preto dalo uvažovať aj ako o scenári. Tých, ktorí sa ním riadia, štát za zachovávanie jeho legitimity istým spôsobom privileguje. Naopak, za irelevantných štát považuje potenciálnych občanov (migranti bez dokladov, utečenci a pod.) alebo tých, ktorí napádajú, spochybňujú či skúšajú upraviť scenáre, ktorými sa nás tribúna zvaná štát snaží ovplyvňovať (sociálne hnutia, whistlebloweri, oslobodzovacie organizácie, teda „teroristi“ …). Demokracia bez štátu odmieta formu národného štátu a nahrádza ho fungovaním založeným na ideológii samosprávy na všetkých spoločenských úrovniach. Takéto fungovanie so sebou prináša vznik nových foriem namiesto toho, aby sa upínalo na jeden predurčený vzor. Úspech demokracie bez štátu spočíva v tom, čo kurdskí revolucionári nazývajú „mentalitou“ všetkých jednotlivcov, ktorí tvoria komunálne organizácie samosprávy na základnej úrovni. Mentalita sa týka štátu ako akejsi štruktúry vládnutia, ale aj stavu mysle. Spôsob, akým si ľudia ideológiu demokracie bez štátu zvnútornia, rozhoduje o tom, či jej uskutočňovanie má alebo nemá šancu na úspech.
V tomto zmysle je Hessov žart – „Tu je predsa teroristom každý,“ – veľmi pravdivý. Nehovoríme predsa o terore v úzkom zmysle fyzického násilia, ktoré Islamský štát uplatňuje na každého, kto nerešpektuje jeho doktríny (importované zo Saudskej Arábie a presadzované americkými zbraňami), ale o terore, ktorý sa s istými ľuďmi spája apriórne. Patria medzi nich napríklad kurdskí revolucionári, ktorí sú teroristami preto, lebo sa oddelili od štátu ako takého. Imperialistická krajina, akou sú Spojené štáty, využíva neštátne či exteritoriálne nástroje ako drony, väznice vyňaté z právneho poriadku a zástupné armády (z ktorých povstal Islamský štát). Bolo by však chybou myslieť si, že ide o prostriedky oslobodenia od štátu. Naopak: záľuba v exteritorialite predstavuje jeho expanziu. Nie je prekvapujúce, že predstavivosť Islamského štátu – tohto „zlosyna“ zahraničných intervencií a financovania – nepresahuje úsilie o vznik samostatného štátu. Hoci je rétorika IS založená na ustanovení celosvetového kalifátu, nedávno uniknuté dokumenty známe aj ako „ISIS Papers“ dokazujú jeho skostnatenú a konvenčnú snahu o nový národný štát. Podľa Dilar Dirik, reprezentantky Kurdského ženského hnutia sú neštátne jednotky, ktoré naozaj „žijú bez povolení“ z celkom iného cesta. Ide totiž o subjekty zapojené do „desivého“ procesu emancipácie, t. j. odmietania starých foriem a ich zamieňania novými. Táto desivosť spočíva v „meniacej sa mentalite“; nejde totiž o výmenu Assadových vojakov za kurdské obranné sily, ale o zavrhnutie zvnútornených obmedzení a útlaku, cez ktorý sa starý režim sprítomňoval v mysli jednotlivcov. Neštátne samosprávne jednotky meniace mentalitu ľudí narúšajú zvyčajný scenár, ktorý by im diktovala forma národného štátu. Tieto jednotky zakúšajú dvojakú podobu teroru: teror oslobodzovania sa a teror štátu namierený proti tým, ktorí sa na oslobodzovaní podieľajú. Pre režimy ako ten Erdoğanov v Turecku, sú skutoční teroristi tí, ktorých Hesso opisuje ako ľudí a kocúrov rozhodnutých úplne odstúpiť od scenára – či skôr od štátu. Dekonštrukcia štvrtej steny geopolitického divadla, ktorú Kurdi práve podnikajú, pozostáva z uskutočňovania hesla, že život je možný aj bez štátu. A to aj napriek tomu, že nikto zatiaľ nevie, akú formu bude tento nový život mať.
O nových formách, dosiaľ rozvinutých Rojavskou revolúciou, môžeme povedať, že vzniknutá asambláž radikálnych inštitúcií združených v Rojavskej demokratickej samospráve je vlastne „formou“ – či transformatívnym základom – demokracie bez štátu. Táto forma je transformatívna, pretože zjednotiť jej decentralizované, konfliktné a komplexné štruktúry je náročné už len v teoretickej rovine. Práve táto zmes vzbudzuje otázku, čím musí byť forma národa, ľudu či komunity naplnená, aby tvorila homogénnu jednotu. Heterogénna, sebazhodnocujúca sa povaha moci vykonávanej v disciplinovanej praxi demokracie bez štátu sa všetkými dostupnými prostriedkami usiluje o znemožňovanie monopolizácie moci. Hoci sa „disciplína“ nemusí všetkým páčiť, pre revolucionárov a revolucionárky z Rojavy je schopnosť kolektívne vládnuť neoddeliteľná od ovládania sa. Táto vláda sa už nerealizuje pod dohľadom vonkajšieho činiteľa – „policajta/policajtky v mysliach“, v tomto prípade bývalého Assadovho režimu – ale prostredníctvom pokusu identifikovať sa ako herec/herečka aj spoluautor/spoluautorka kolektívneho scenára zvaného demokracia bez štátu. Keďže tento scenár sa realizuje mimo rámca štátu, každý jeho herec/herečka je nevyhnutne teroristom/teroristkou.
Revolučný realizmus podľa Rojavskej filmovej komúny
Pojmu „disciplína“ môžeme v tomto kontexte porozumieť dvojako: disciplína ako schopnosť samoregulácie vlastného správania za účelom rozvoja kolektívneho scenára demokracie bez štátu; ale aj disciplína ako oblasť odborného záujmu. Ako sa disciplína uskutočňovania demokracie bez štátu spája s disciplínou formy, disciplínou umenia? Pri hľadaní odpovede sa vrátim k Diyarovi Hessovi z Rojavskej filmovej komúny. Keď som sa ho opýtal na špecifický vzťah národného štátu a formy umenia, odpovedal mi takto:
„Ak sa na kunsthistóriu zahľadíme z perspektívy štátnosti, upúta nás vznik umenia, ktoré by som nazval ,nerealistickým’. Čelíme teda umeniu, ktoré je vedome vzdialené spoločenskému vývoju, takzvanému ,umeniu pre umenie’. V kontexte Rojavskej revolúcie sa snažíme o rozvoj realistického umenia so špecifickým účelom. Mohli by sme ho nazvať aj ,užitočným umením’.“
Pri takomto chápaní „realizmu“ Hesso nemá na mysli figuratívny realizmus, teda umenie, ktoré je založené na napodobovaní skutočnosti. Namiesto toho hovorí o revolučnom realizme, teda takom druhu reality, ktorá sa uskutočňuje revolučnou praxou, ale ešte nenastala. Revolučný realizmus znamená odmietnutie scenárov definujúcich, čo je realistické a čo je utopické, čo je riadne občianstvo a čo je teroristický čin. Revolučný realizmus sa zameriava na tvarovanie možných nových realít. Predtým však musíme odmietnuť formy, ktoré štruktúrujú naše súčasné konanie; v tomto prípade sú na mieru ušité pre scénu národného štátu.
Od umelca/umelkyne k umelcovi/umelkyni ostáva otázka rovnaká: aký vzťah má transformatívna prax demokracie bez štátu a nové formy sebazhodnocujúcej sa moci, o ktoré sa táto demokracia usiluje, k morfológii umenia? Pojmom „morfológia“ prevzatým z biológie tu myslím to, čo považujem za podstatu umenia: disponovanie vizuálnou gramotnosťou a jej využívanie.
Vizuálna gramotnosť znamená schopnosť „čítať“ formu, ale aj ju vytvárať. Človek sa napríklad môže zadívať na maľbu (na ktorej je Marat vo vani prebodnutý svojím politickým oponentom), ale aj čítať jej výstavbu, formálnu anatómiu: jej materiálnu stránku, vrstvenie farieb ako výsledok performatívnych úkonov, teda ťahov štetcom. Morfológia umenia obsahuje prinajmenšom toľko informácií ako látka, ktorú umelecké dielo spracováva.
Táto analýza a pokus o pochopenie morfológie však nie je exkluzívna len pre maľby či múzeá; rovnako možno morfologicky analyzovať napríklad aj parlament. Ak by sme sa obmedzili na popisné porozumenie tomu, čo parlament zobrazuje, zistili by sme, že ide o miesto, kde sa zhromažďujú politici a vláda. Morfologické čítanie parlamentu nám však hovorí viac: ukazuje nám parlament ako arénu, ako divadelné javisko, kde sa moc vykonáva špecifickou priestorovou konfiguráciou a so špecifickým počtom hercov, kompozíciou symbolov a celkovou choreografiou predstavenia. Z popisnej perspektívy má tvar parlamentu (okrúhly, štvorcový, trojuholníkový) len relatívny význam. Podstatné je, že ide o parlament, v ktorom sa zhromažďuje, debatuje a hlasuje a to všetko má istý vplyv na vonkajší svet. Z morfologickej perspektívy – z perspektívy, ktorá číta formu parlamentu – dokážeme vyrozumieť, že štvorcový parlament utvára inú priestorovú a sociálnu dynamiku než kruhový parlament. Vďaka tomu chápeme, že forma a choreografia zhromaždenia ovplyvňuje jeho výstupy: (architektonicky) otvorený parlament môže prijímať celkom iné rozhodnutia než jeho uzavretý náprotivok; inak sa správa parlament s lavicami a inak so stoličkami. Každá priestorová konfigurácia, každý predmet, každá choreografia ovplyvňuje konanie hercov vlastným súborom koncepcií. Národný štát je konštruktom, ktorý si vyžaduje špecifickú činnosť. Vyžadujú ju však aj tvary a formy, ktorými sa moc vyjadruje a vpečaťuje do svojich hovorcov. Ideológia má svoju hmotnú stránku a tej môžeme porozumieť prostredníctvom morfológie: prostredníctvom umenia. Disciplína revolučnej praxe demokracie bez štátu preto ovplyvňuje aj možnosti disciplíny umenia využívať nové, improvizované morfológie.
Pri povrchnom čítaní sa nám v mysli môže vynoriť spojitosť medzi ideálom „revolučného realizmu“ ako ho popisuje Hesso a stalinistickou verziou sovietskeho „socialistického realizmu“. Vtedajší minister kultúry ZSSR Andrej Ždanov vo svojom Prejave na Zjazde sovietskych spisovateľov povedal, že „v našej krajine sú hlavnými hrdinami literatúry aktívni budovatelia nového života – pracujúci muži a ženy, kolchozníci a kolchozníčky, straníci, vedúci, inžinieri, komsomolci, pioneri“. Ždanov vysvetľoval, že úlohou umelca je „poznávať život, aby ho bol schopný pravdivo umelecky zobraziť. Skutočnosť nevykresliť mŕtvo a scholasticky, prosto ako ,objektívnu realitu’, ale zobraziť ju v jej revolučnom vývoji.“ Kunsthistorik Boris Groys poznamenáva, že takéto chápanie „realizmu“ v „socialistickom realizme“ malo len veľmi málo spoločné s predstavou presnej reprezentácie objektívnej skutočnosti. Bola to skôr „orientácia na to, čo ešte nie je, ale malo by byť“.
Hlavný rozdiel medzi dvoma realizmami spočíva v kolektívnej oddanosti k možnostiam revolúcie (revolučný realizmus) na jednej strane a brutálnym centrálnym presadzovaním nadiktovanej revolúcie (socialistický realizmus) na strane druhej. Socialistický realizmus vychádza z predstavy, že vôľa proletariátu sa skryštalizuje do absolútnej formy „socialistického“ štátu s jediným autorom, v tomto prípade Stalinom. V takomto kontexte je tragickou úlohou socialistického realizmu zobrazovať budúcu spoločnosť, ktorá ale už zo svojej podstaty nemôže byť uskutočnená schizofrenickou a násilnou štátnou mašinériou utvorenou okolo jediného vodcu. Revolučný realizmus, naopak, vychádza z ideálu politiky, v ktorej je moc nepretržitým procesom sebazhodnocovania. Takýto „realizmus“ – pri ideálnych výsledkoch – využíva nové útvary, ktoré vystupujú z kolektívneho fungovania demokracie bez štátu. Pripomínajúc heslo roku 1968 „Buďme realisti, požadujme nemožné,“ Hesso tvrdí, že realizmus je definovaný tým, čo je možné, a nie tým, čo je tu a teraz:
„V Rojavskej filmovej komunite sa snažíme o reprezentáciu snov a predstáv našej revolúcie. Veríme v umenie, ktoré prepája historickú kultúru našej spoločnosti a novú revolučnú morálku a politiku. Naša vec je vecou spoločnosti; nie však spoločnosti, ktorá tu už je, ale spoločnosti, ktorú samotným prehovorom budujeme.“
Transformatívny základ demokracie bez štátu má preto vplyv na podmienky umeleckej praxe. Výsledkom je vysoko špekulatívna forma revolučného realizmu: umelecký útvar založený na „predstavách a snoch“, ktoré už existujú. Nie však vo fixnej podobe, ale v procese neustálej transformácie. Prax demokracie bez štátu takto do politiky a umenia navracia myšlienku permanentnej revolúcie formy.
Zhmotnená ideológia
Keď Rojava získala autonómiu a osvojila si koncept demokracie bez štátu, ovplyvnilo to celú regionálnu infraštruktúru. Materiálne pozostatky Assadovho režimu prestali spadať pod akýkoľvek štát – v zmysle Hessovho žartu sa táto infraštruktúra stala „teroristickou“; jej morfológia sa začala meniť.
Niekdajší región severnej Sýrie, dnes Rojava, má na svojom území mnoho vládnych budov, sôch a miestnych parlamentov vybudovaných bývalým režimom. Akonáhle však rojavskí revolucionári odmietli paradigmu národného štátu, táto infraštruktúra stratila svoju formu, ktorá zachovávala jej jednotu. Vládne budovy, sochy a parlamenty zrazu prišli o formu. Pre neštátne subjekty stratila táto infraštruktúra svoju pôvodnú moc. Už nemala nijakú autoritu, keďže forma národného štátu prestala byť uznávaná. Prax demokracie bez štátu z vládnych budov strhla ich moc; sochy vo verejných priestranstvách zredukovala na izolované ostrovčeky impotentné vypovedať o svojich historických naratívoch; exkluzívny priestor parlamentov bol rozpustený medzi komunálne rady a zhromaždenia. Ideológia zmenila povahu a zmysel formy, hoci v tejto fáze ešte nehovoríme o nových formách, ako si to predstavuje Hesso a Rojavská filmová komúna. Podľa nich by transformatívna kultúra mala pri revolučných predstavách iba začínať.
Aká morfológia sa nám tu teda objavuje? Z mnohých perspektív možno Rojavu vnímať ako gigantický squat. Je to krajina obsadená squatermi, ktorá vďaka ideologickej húževnatosti kurdských revolucionárov začala meniť význam pozostatkov, ktoré po sebe zanechal národný štát. Keď som tento región prvýkrát v roku 2014 navštívil so svojou organizáciou, prijala nás Amina Osse, ministerka zahraničných vecí kantónu Cezîre, a Sheruan Hassan, medzinárodný zástupca Zjednotenej demokratickej strany (PYD). Zoznámili ma s modifikovanými aj novými inštitúciami, ktoré Demokratická samospráva budovala po celom regióne. Pamätníky zobrazujúce Assada a jeho otca sa zmenili na pamätníky obetí a mysliteľov novej revolúcie; zo starých vojenských budov sú dnes školy či centrá ideologického výcviku svojpomocne organizovaných obranných síl regiónu; regionálne parlamenty okupujú komúny a družstvá, ktoré si spravujú vlastné štvrte, obce či mestá. Demokracia sa oslobodila od národného štátu a pokračuje v náročnom pretváraní pozostatkov starého režimu v súlade s revolučnou premenou regiónu.
Naša organizácia New World Summit s kurdským revolučným hnutím spolupracuje od roku 2012. Zástupcovia hnutia patrili medzi prvých účastníkov provizórnych parlamentov, ktoré naša organizácia zakladala v divadlách, umeleckých inštitúciách a verejných priestoroch v Berlíne, Leidene, Kochi a Bruseli. Sme umelecko-politickou organizáciou, preto sme chceli obnoviť poňatie parlamentu ako provizórneho verejného priestoru, v ktorom by mal zaznievať aj hlas tých, ktorí do parlamentu majú prístup zvyčajne zahatený – napríklad neželaných politických organizácií, či takých, ktoré sa od štátu dištancujú. V priebehu dvoch rokov naše parlamenty privítali viac než tridsať organizácií: zástupcov oslobodzovacích hnutí z Baskicka, Katalánska, Kurdistanu, Ázawádu, Ogadenu, Orómie, Tamilského Ilámu, Filipín, Západnej Papuy a východného Turkestanu. Tu v Rojave však bezštátne parlamenty zrazu prestali byť špekuláciou: v Rojave neexistujú iné ako bezštátne parlamenty.
Keď nám Amina Osse a Sheruan Hassan navrhli, aby sme jeden z parlamentov našej organizácie predstavili aj v Rojave, prekonali sme základný rozpor medzi umeleckou a politickou predstavivosťou. Revolučná politická predstavivosť sa spojila s umeleckou. Odvtedy moja organizácia kontinuálne spolupracuje s Rojavskou demokratickou samosprávou na rozvíjaní nového verejného parlamentu. Parlamentu bez štátu. Pre demokraciu bez štátu. Jeho vybudovanie je pokusom o využitie Hessovho užitočného umenia revolučného realizmu: hovoríme o parlamente, ktorý je vyjadrením politickej vízie, ale aj nástrojom na jej realizáciu.
To, čo Rojavská demokratická samospráva buduje v spolupráci s organizáciou New World Summit, je v podstate architektúra prepájajúca materiálnu stránku budovania priestoru s cieľom premeny myslenia v súlade s princípmi demokracie bez štátu. Ide nielen o infraštruktúrnu, ale aj mentálnu prestavbu pozostatkov národného štátu. Namiesto využitia už postavenej budovy sme sa rozhodli postaviť si vlastný verejný parlament, ktorý bude od základov až po strechu vybudovaný na princípoch demokracie bez štátu. Ideológiu sme uchopili ako materiálnu formu; uchopili sme ju morfologicky.
Rojava sa hlási k základom demokracie, ktoré by sme mohli vystopovať v antickom Grécku ako formu agory (zhromaždenia), teda priestoru, kde sa politické divadlo začalo. Skutočnosť, že rojavský parlament je navrhnutý ako verejný priestor, je výsledkom tamojšieho systému demokracie bez štátu, ktorá zo svojej podstaty parlament chápe ako verejný, komunálny priestor. Okrúhly tvar parlamentu je odvodený z tvaru zasadajúceho zhromaždenia a reprezentuje úsilie o decentralizáciu moci. Kruh vyjadruje rovnostárske poňatie spoločnosti, vyrovnáva vzdialenosti medzi ľuďmi. Kruhová klenba symbolizuje základné piliere demokracie bez štátu; každý z nich je zhmotnením kľúčových konceptov kolektívne spísanej spoločenskej zmluvy, na ktorej stojí autonómny región Rojava. Trojjazyčné nápisy na klenbe parlamentu, ktorými sú „konfederalizmus“, „rodová rovnosť“ a „komunalizmus“, vyjadrujú kultúrnu rôznorodosť regiónu; v Demokratickej samospráve sa paralelne hovorí asýrsky, arabsky aj kurdsky. Plachty, ktoré visia pod strechou parlamentu, sú pokryté ručne maľovanými fragmentmi vlajok organizácií, ktoré zohrávajú v rámci Demokratickej samosprávy kľúčovú úlohu. Všetky tieto fragmenty spolu tvoria konfederatívny celok. Revolučná prax a revolučná predstavivosť sa stali východiskami ideologicko-architektonického návrhu parlamentu; jeho morfológia je jeho zhmotnenou ideológiou.
Konštruktivistická estetika parlamentu využíva princíp neustáleho sebaspochybňovania moci, ktorou sa demokracia bez štátu realizuje: okrúhly tvar parlamentu nie je dokonale guľatý; nemá pripomínať revolučné úspechy minulosti, ale tie súčasné. Piliere parlamentu a princípy, ktoré symbolizujú, netvoria nutne jednotu; prikláňajú sa k spojeniu, ale v procese jeho nadväzovania sa voči sebe často ocitajú vo verejnom konflikte. Decentralizované umiestnenie klenby, ktorá tvorí parlament ako celok, posilňuje význam parlamentu ako neustáleho budovania, hoci je už fyzicky dokončený. Neustále budovanie verejného parlamentu má preto reprezentovať aj neustálu estetiku a ideologické sebaspochybňovanie sa. Parlament je v stave konštantnej sebakritiky: je hybridným architektonickým manifestom, ktorý môže byť úplný len za neutíchajúcej angažovanosti svojich používateľov. Tento ideál neustáleho budovania je priamo spätý so sebahodnotiacimi a sebakritickými štruktúrami moci rojavských revolucionárov: jeho morfológia funguje na rovnakých princípoch, ale uplatnených v estetike.
Tento parlament je materializáciou ideológie, teda presne tým, čím mal podľa Demokratickej samosprávy a New World Summit byť. Nie je len strohou formou, ale formou, ktorú treba uskutočňovať; je konaním, ktoré vedie k sebaspytovaniu a transformácii. Rojava ukázala, že revolúcia je v prvom rade uskutočňovaním ideológie. Rojavská revolúcia neverí v iný svet v hmlistej budúcnosti, kedy sa podarí dosiahnuť štátnosť a utópia príde sama. Takúto predstavu revolúcie poznáme z učebníc. Namiesto toho je Rojavská revolúcia bolestivo vydobytým procesom budovania novej spoločnosti prostredníctvom zmeny mentality a konania: prostredníctvom zmeny formy. Je ukážkou iného fungovania politiky a tým aj iného fungovania umenia.
Ideológia = forma
Víťazná Rojavská revolúcia oslobodila demokratickú prax od jej zovretia v konštrukte národného štátu. Namiesto štátom predpísaných scenárov sa ideológia môže uskutočňovať aj inak, v inej forme. Je to možné vďaka revolučnému osamostatneniu sa od utláčateľov a pánov. Koncepty samosprávy sa dlho cizelovali v guerillových bojoch v horách Bakûr. Dnes sú tieto koncepty oslobodené od štruktúr vládnutia, ktoré im nikdy neboli vlastné.
Revolučný realizmus, jediný skutočný realizmus, prosperuje. Toto je vzorec paradigmy nového sveta: ideológia = forma.
…Zo starých pamätníkov vyrastajú nové tvary: podobizne otca a syna Assadovcov sa vytrácajú a namiesto nich sa objavujú tváre davu, tváre obetí Rojavskej revolúcie. Masa tvárí bojovníkov kúsok po kúsku rozoberá podstavce…
…V Kobani, v meste, ktoré bolo mesiace epicentrom boja medzi kurdskými revolucionármi a Islamským štátom, bežia rekonštrukčné práce na plné obrátky. Hoci Erdoğan odmietol vytvorenie humanitárneho koridoru, všade sa objavujú základy nových domov. V troskách ostáva už len jediná štvrť. Nik v nej nepohne jediným šrapnelom či kameňom: trosky boli vyhlásené za pamätník. Obrovská, neustále krvácajúca a otvorená rana v srdci mesta…
…Na prvom poschodí zbombardovaného kultúrneho centra, kde sa deti hrávajú s napoly roztavenými zbraňami, stále vidieť nástenné maľby. Hoci diery po guľkách a čierne grafity Islamského štátu stále špatia steny, maľby tradičných kurdských hudobných nástrojov a kníh miestnych básnikov pretrvali…
…Len pár ulíc od zbombardovaného kultúrneho centra sa otvorilo nové. Nápadne odetý učiteľ sedí v priľahlej záhrade so svojimi študentmi a spolu hrajú tradičnú ľudovú muziku. Piesne vzdoru hrané so vzdorom voči utláčateľom. Nepoddajné formy, ktoré sa budú stále uskutočňovať, znovu a znovu, všetkému navzdory, pretože vzdor znamená život…
…Na konferencii prednáša kurdská stranícka predsedníčka po arabsky. Hoci bojovala za svoje právo používať kurdčinu, teraz sa rozhodla pre iný jazyk: kedysi patrila k menšine, ktorá je dnes väčšinou; jej arabskí poslucháči boli väčšinou, dnes sú menšinou. Mohla ukázať svoju moc, ale rozhodla sa inak…
…Niekdajšia bojovníčka je dnes ministerkou. Má nárok na súkromné auto a osobného vodiča; má nárok na vlastných kuchárov a čašníkov; má nárok na osobného strážcu a nepriestrelné sklá na limuzíne. Ona však za svoju asistentku umýva riady, varí pre svoj tím, domov kráča sama. Koná jednoducho inak…
…Kocúri sa v Rojave ticho obšmietajú okolo trosiek a základov budov vo výstavbe; sú na stráži s bojovníkmi a odpočívajú s umelcami. Dokonca aj kocúri tu zmenili formu; dokonca aj kocúri sú tu teroristami.
Túto esej venujem rojavským umelcom, ktorí ma naučili, ako sa tvorí svet: Nesrin Botan, Abdullah Abdul, Masun Hamo, Diyar Hesso, Onder Çakar, Şéro Hindé a Khwshman Qado. Ďalej sa chcem poďakovať skladateľovi a básnikovi Samuelovi Vriezenovi za rozhovory o matematike rovnosti a politickej transformácie a filozofovi Vincentovi W. J. van Gerven Oei za jeho neúnavnú redakčnú pomoc pri písaní tejto eseje.
Jonas Staal je vizuálny umelec, zaoberá sa vzťahmi medzi umením, ideológiou a demokraciou.
Preložil Martin Makara
