Dvadsiaty ôsmy ročník festivalu Divadelná Nitra fungoval v mnohom inak ako v predchádzajúcich rokoch. Zmeny, opatrenia a neistota, ktoré priniesol rok 2020, sa pretavili aj do atmosféry festivalu.
Napriek rôznym ťažkostiam sa však Divadelná Nitra uskutočnila, hoci možno nie podľa očakávaní návštevníkov či organizátorov. Zahraničné inscenácie tento rok napokon neboli súčasťou programu, no dramaturgická rada festivalu sa túto absenciu medzinárodného kontextu celkom úspešne pokúsila napraviť. Ako náhradu, operatívne reagujúc na situáciu, pripravila výber z toho najlepšieho, čo je možné vidieť na slovenských javiskách. COVID-19 si síce aj v priebehu festivalu z diváckeho zážitku neustále ukrajoval veľké časti, no napokon mohli návštevníci predsa len vidieť divácky výživné a umelecky hodnotné inscenácie, a zažiť viaceré divadelné podujatia, ktorých sa na nejakú dobu možno budeme musieť vzdať.
Územie étos – takto znie tohtoročná, dosť široká téma festivalu. V jej kontexte by sa malo rozprávať o etike, hraniciach, ktoré nastavuje spoločnosť, o morálke. Téma je skutočne dostatočne voľná na to, aby sa do nej zmestilo veľké spektrum inscenácií, ktoré nejakým spôsobom polemizujú o spoločenských zvyklostiach spojených so slušným správaním, vnímaním inakosti, či rozoberajú empatiu, ľudské miesto v komunite, vo svete.
Pred každým predstavením nám hlas v sále pripomenie, že sa nachádzame na území étos, a to len vďaka tomu, že dodržiavame prísne hygienické opatrenia, ktoré sa tento rok stali základnými zásadami etiky. „Prosím, správajte sa eticky a po celú dobu predstavenia si nedávajte dole rúško.” Sála nie je ani z polovice plná, ale to nevadí. Festival sa úspešne začal a príslušne k téme ho otvára Divadlo z Pasáže inscenáciou Norma.
V spoločnosti si nie sme všetci rovní
Inscenácia o škatuľkách, predsudkoch a inakosti. Inscenácia, ktorá tne do živého viac, ako by sme čakali. Tí, ktorí sú oboznámení s činnosťou Divadla z pasáže, už vedia, že nejde o úplne štandardne fungujúce divadlo. Teleso, ktoré by sa dalo nazvať aj komunitným projektom, má totiž okrem umeleckej činnosti aj iné poslanie. Divadlo z pasáže spája hercov a herečky, ktorí by v štandardnom divadle pravdepodobne hrať nemohli, no práve ich inakosť, a fakt, že sú minoritou, je silnou stránkou všetkých ich projektov. Arteterapia, ktorá je súčasťou ich práce, má rovnako terapeutické účinky tak pre recipientov, ako aj pre samotných aktérov.
Norma rozpráva o inakosti, o reakciách spoločnosti na ľudí, ktorých niekto niekedy označil za „nenormálnych, iných”. Škatule na scéne, hlas režisérky prihovárajúci sa hercom, vyznačené hranice na javisku – všetko, čo sme videli a počuli, nám pripomínalo, že sme uzamknutí v spoločenských konvenciách a utláča nás slovo „normálne”. Ale nie nadlho – herci z Divadla z Pasáže na javisku vykonali vzburu. Proti spoločenským konvenciám, ryži a niektorej zelenine, fajčeniu. A my sme za túto vzburu vďační.
Narušený koncert?
S tematizovaním inakosti a konfrontáciou spoločenských pravidiel pokračuje Winterreise – Zimná cesta.
Peter Mazalán divákov uzatvára do zvláštne sterilného sveta. Sedíme v štúdiu Divadla Andreja Bagara. Pre pandemické opatrenia sedíme ďaleko od seba a sledujeme koncert. Počúvame Franza Schuberta a čítame Elfriede Jelinek a všetko sa zdá byť akési čisté a neľudské. Až do chvíle, keď malý koncert prerušia dve oneskorené diváčky, ktoré sa čoskoro premenia na herečky. Unavená, skoro rezignovaná matka (Jana Oľhová) so skoro dospelou dcérou (Annamária Janeková), ktorá, ako zisťujeme neskôr, má poruchu autistického spektra. Začína sa herecký koncert dvoch herečiek, ešte stále počúvame Schuberta, no oveľa viac nás zaujímajú narušiteľky, ktoré nám vzali náš čistý a sterilný svet, a pošpinili ho tým, že vykročili do priestoru mimo spoločenských konvencií. Subtílne, čisté, no svojou formou veľkolepé dielo Petra Mazalána publikum vpúšťa do sveta inakosti, ktorej nedokážeme len tak porozumieť. Za pomoci hudby a rovnomenných textov Winterreise máme možnosť priblížiť sa dievčaťu, ktoré je nám vzdialené a uzatvorené do svojho vlastného sveta.
V kultúrnom dome Párovské Háje sa odohráva jediný medzinárodný projekt tohto ročníka – Petra Fornayová pre Divadelnú Nitru v rámci projektu Be SpectACTive pripravila tanečný work in progres Zelená je tráva v spolupráci s ďalšími slovinskými umelcami venujúcimi sa pohybovému divadlu. Projekt, na rozdiel od dvoch inscenácií, ktoré som opísala vyššie, nehovorí o etike antropocentricky. Rozpráva o prírode, ekológii a potrebe zmeniť naše vnímanie planéty a ochrany životného prostredia.
Federico García Lorca v Dome Bernardy Alby
Nasledujúcim bodom hlavného programu, ktorý sa aj počas festivalu kvôli pandémii neustále zužoval, bol Dom. Premiéra tejto inscenácie prebehla tesne pred zákazom organizácie hromadných podujatí v marci 2020, a na Divadelnej Nitre sa znova odohrala v podnebí neistoty a možného opakujúceho sa zákazu hrať. Text Anny Saavedry na motívy hry F. G. Lorcu v réžii Mariána Amslera rozpráva o súčasnej spoločnosti, ktorá nevie zaobchádzať s citlivými témami, ako sú sexualita, inakosť a duševné problémy. Príbeh na pozadí španielskej občianskej vojny spojený so surrealisticky-snovými štylizovanými režijnými prvkami útočí na diváka a snaží sa donútiť ho zamyslieť sa nad ďalšími otázkami morálky, ktoré chcel tento ročník festivalu priniesť.
Osobné výpovede na tému materstva prinieslo Divadlo NUDE. Ľúbim ťa a dávaj si pozor – takto znie súbor štyroch príbehov rozpovedaných v rôznych formách, ktorými sa pohybujeme v Dome CREATIVITY. Prechádzame sa z miesta na miesto a počúvame o bolestivých a stigmatizovaných témach, ktoré sa v ženskom svete často vynárajú (ale tiež sa na ne aj často zabúda).
Posledným predstavením, ktoré sme mali vidieť bola Komedia česká o bohatci a lazarovi, no nahradila ju inscenácia Masterpiece od Slávy Daubnerovej. Umelecké dielo o tvorbe umeleckého diela nám ponúka možnosť nahliadnuť do vnútorného tvorivého nepokoja, pozorovať umelkyňu pri tvorivom procese, skúmať jej miesto v umení. Daubnerovej najnovší počin sa zaradil do programu Divadelnej Nitry na poslednú chvíľu, no napriek tomu patril medzi divácky najúspešnejšie predstavenia tohto ročníka.
Zo sprievodného programu treba spomenúť hlavne Geišbergovcov a Balkansambel, ktorí dvomi spoločnými koncertmi navodili na festivale príjemnejšiu, ľahšiu a veselšiu atmosféru
Rodičia s deťmi mali tiež možnosť navštíviť niekoľko podujatí z detského programu. Za zmienku stojí najmä Kocúr v čižmách, ktorý sám seba predstavuje ako punkovo‑animálno‑maňuškovo‑komediálny thriller pre deti od 4 rokov v réžii Šimona Spišáka.
Divadelná Nitra v roku 2020 nebola taká, na akú sme boli zvyknutí a akú ju poznáme, no napriek všetkému, čo pandémia koronavírusu priniesla a vzala, sme sa stále mohli stretnúť na viac či menej veľkolepej divadelnej udalosti, hoci tentokrát bez zahraničnej línie. No aj napriek tomu, že sme boli o mnoho ukrátení, neprišli sme o všetko a za to, čo napokon zostalo, treba byť vďačný. Téma festivalu, možno až priveľmi široká, sa nakoniec naplnila – aj mimo programu na Artists talkoch, diskusiách či na vedľajšom programe sa často otvárali práve otázky spojené s morálkou, hodnotilo sa ľudské správanie – ale nesúdilo sa, čo je dobré a čo nie, skôr sme vďaka netradičnej atmosfére a dianiu tohto roku reflektovali to, ako by sme mohli aj my priniesť do našej spoločnosti viac, zvlášť v tomto ťažkom období.
Autorka je poslucháčka divadelnej dramaturgie a dramatickej tvorby
