Verejný intelektuál, ktorý nebol

„And I’ve also heard it told, that he’s something to behold, like a lobster huge and red!“

Jack Skellington (The Nightmare Before Christmas, 1993)

Vydavateľstvo Tatran v najbližších týždňoch pripravuje slovenský preklad medzinárodného motivačného bestselleru kanadského profesora psychológie Jordana Petersona 12 Rules for Life (12 pravidiel života). Konzervatívne médiá Petersona roky prezentujú ako verejného intelektuála, obhajcu slobody slova a proroka, ktorý „odhalil extrémny ľavicový liberalizmus“. Tento rok už Petersona prekladali či o ňom písali konzervatívne aj dezinformačné médiá na Slovensku. Petersonove videokázne o nebezpečenstve politík sociálnej (najmä rodovej) rovnosti majú na YouTube milióny pozretí. Jeho mizogýnia, posvätená nálepkou „svetoznámeho psychológa“, sa medzi sociálnymi konzervatívcami šíri naprieč konfesiami, či už medzi čitateľmi Postoja, alebo rijádskymi klerikmi.

Sila prítomného okamihu

Peterson je internetový fenomén, s ktorým sa dnes mohla stretnúť už väčšina virtuálne gramotných mladých ľudí, ktorí ho potom prinášajú na hodiny filozofie či politickej teórie. YouTube predstavuje pre intelektuálne zvedavých, ale naivných študentov a študentky, hľadajúcich veľké a jednoduché pravdy, ľahko dostupné námestie plné charizmatických intelektuálnych kaukliarov. Kým taký Ben Shapiro alebo Milo Yiannopoulos sú aspoň zjavne politickými komentátormi a aktivistami, je to práve Peterson, ktorý vyčnieva svojou zdanlivou nezaraditeľnosťou. Fenomén Jordana Petersona je špecifický a frustrujúci aj preto, lebo odhaľuje limity našich snáh intelektuálne obrniť študentov a študentky pred nezmyslami.

„Pančelka, čo vlastne máte proti tomu Jordanovi Petersonovi?“ – Mohli by sme zdôrazniť, že Jordan Peterson je len ďalším oportunistickým intelektuálnym šarlatánom, ktorý vie umne miešať starosvetské moralizovanie, biologické truizmy a pseudovedecké koncepty tváriace sa ako psychológia do impotentného kokteilu self-help literatúry. Mohli by sme poukázať na to, že Peterson reprezentuje ten typ reakcionárskeho myslenia, ktoré ospravedlňuje existujúce hierarchie proti prejavom feministických a LGBTI emancipačných myšlienok a aktivít. Nie nadarmo sú to často najmä mladí muži – cítiac sa ohrození rastúcou sociálnou spravodlivosťou a rodovou rovnosťou –, ktorí nachádzajú v jeho kázňach morálne sedatívum potvrdzujúce všetko, čo chcú počuť. Vystri sa, uprac si izbu a vyhraj nad silami chaosu. Nebuď depresívny homár, ale stúpaj víťazne po spoločenskom rebríčku, ktorý je aj tak biologicky predurčený a nemenný.

Kam sa podel môj kontext

Ideál kritického myslenia hovorí, že môžeme naučiť študentov a študentky čeliť výzvam, ak ich naučíme určitým zručnostiam, ak ich naučíme rozpoznávať chybné a logické uvažovanie. Nádejame sa, že ak vybavíme študentov a študentky schopnosťou rozlišovať medzi dôveryhodnými a nedôveryhodnými zdrojmi, schopnosťou dôsledne argumentovať či spytovať vlastné presvedčenia vo svetle nových informácií, že im to bude stačiť na imúnnosť voči pochybným zdrojom, dezinformačným webom či novodobým motivačným guruom, samokorunovaným expertom na zmysel života.

Smutnou skutočnosťou však je, že univerzálnu imúnnosť naučiť nevieme a na efektívnu obranu treba aj veľa vedomostí. Stredoškolský ani vysokoškolský kurz sa nedá postaviť len na tom, že pedagóg vyvracia jednotlivosti na prípadových štúdiách a odstrašujúcich príkladoch. Jordan Peterson by s nami súhlasil, že na niečo také treba to, čo aj on nazýva ,osobný rozvoj a rast‘. Ten si predovšetkým vyžaduje roky usilovného, sústredeného štúdia, čítania a prehodnocovania. Vyžaduje si znalosti a kontext. Tak sa na časť toho kontextu pozrime trochu bližšie.

Ako si odcudziť akadémiu a znepriateliť trans ľudí

Jedna z afér, ktorými sa Peterson preslávil, sa týkala práve vzdelávania v kontexte slobody slova. V novembri 2017 pustila Lindsay Shepherd prváčkam a prvákom bakalárskeho štúdia v rámci výučby na kanadskej Wilfrid Laurier University krátky úryvok rozhlasového programu The Agenda, v ktorom Jordan Peterson hovorí o tom, čo je podľa neho problematické na predkladanej úprave kanadskej ľudskoprávnej legislatívy Bill C-16. Medzitým schválené legislatívne zmeny mali pridať rodovú identitu a rodový prejav ako chránené charakteristiky do antidiskriminačnej legislatívy. Kanadská legislatíva tak rozpoznáva transfóbiu a rodovo podmienenú diskrimináciu či násilie ako problém, ktorému trans ľudia musia čeliť a ktorým sa treba zaoberať. V praxi to znamená napríklad aj to, že ak v Kanade spáchate nejaký trestný čin (vraždu, útok, vandalizmus, podpaľačstvo alebo znásilnenie), môže sa posudzovať transfóbia ako možný motív, ktorý vám priťaží, podobne ako je to už s antisemitizmom, rasizmom alebo homofóbiou.

Peterson v nahrávke spochybňoval používanie rodovo vyváženého jazyka alebo nebinárnych zámen (v angličtine napríklad „they“ alebo aj „zhe“ namiesto „he“ alebo „she“) a tvrdil, že požiadavka, aby väčšinová spoločnosť uznala jednak existenciu nebinárnych rodových identít, ale aj rodovo podmienenú diskrimináciu, je „násilná“. „Sú to vymyslené slová, slová, ktoré teraz ľudia považujú za neutrálne. Pre mňa sú to pokusy ovládať jazyk spôsobom, ktorý nie je organický, ale násilný,“ tvrdil Peterson. Čo je na jeho vyjadreniach problematické? Nástojiť na tom, že by sa mal transrodový človek láskavo prispôsobiť väčšine a že je ich transrodovosť len akýmsi ideologickým konštruktom, je kruté a dehumanizujúce. Trvať na tom, že niekoho identita nie je platná, že ich život nie je hodný ohľaduplnosti, rešpektu a uznania spoločnosťou, predstavuje prejav rodovo podmienenej nenávisti (resp. „hate speech“). Dôstojnosť ľudských bytostí by jednoducho nemala byť prinesená na hodinu ako predmet diskusie, v ktorej sú „všetky perspektívy rovnocenné“.

Shepherd mala, podľa vlastných slov, úmysel predstaviť študentom a študentkám nahrávku a následne im dať priestor na diskusiu o vzťahu medzi rodovou realitou a jazykom – to všetko z „neutrálnej“ pozície, teda bez toho, aby sa jednak sama akokoľvek na hodine pred pustením materiálu ideologicky vymedzila, a zároveň materiál odprezentovala bez kontextu. Neprofesionálne vedenie hodiny môžeme pripísať aj skutočnosti, že Shepherd bola sama v tom čase ešte študentkou magisterského stupňa. V dôsledku šetrenia prostriedkami v severoamerickom priestore je bežnou praxou, že na univerzitách učia aj študenti a študentky magisterského stupňa. Hodinu nahlásil anonym študentskej organizácii Rainbow Centre, odkiaľ sa incident dostal k nadriadeným. Následne Shepherd pozvali na disciplinárne konanie, kde ju kritizovali za spôsob, akým viedla svoju hodinu. Shepherd si stretnutie tajne nahrávala a poslala do médií. Vzniknutá aféra sa zakrátko vymkla spod kontroly a z incidentu sa stal medzinárodný škandál o údajnej ideologickej cenzúre na univerzitách.

Jordan Peterson tento incident okamžite začal prezentovať ako príklad nebezpečnej ľavicovej ideologickej cenzúry a politickej korektnosti, o ktorých dlhodobo tvrdí, že nivočia život na západných univerzitách. Vidieť v tomto incidente príklad útoku na slobodu slova však znamená prehliadať oveľa očividnejšiu okolnosť. Problém tkvel aj vo vystavení študentiek a študentov kontroverznému obsahu bez kontextu. Išlo o obsah, nad ktorým mnohí mladí ľudia v prvom ročníku na univerzite nemusia byť schopní kriticky premýšľať. No a potom je tu ešte celkom iný rozmer: rozmer dehumanizácie trans ľudí hovorením o „inom“, ako keby nebola možnosť, že takíto ľudia práve sedia na hodine a sú jej súčasťou. Shepherd mohla samu seba vnímať ako nezainteresovanú pedagogičku. Ak sa však rozhodla na svojej hodine pracovať s materiálom, o ktorom vedela, že je transfóbny a dehumanizujúci voči potenciálne prítomným, tak bolo od nej neetické diskusiu neriadiť.

Hovoriť o rozsiahlej kríze slobody slova nedáva zmysel ani podľa niekoľkých nedávno publikovaných štúdií z prostredia Veľkej Británie a z USA. Správa komisie britského parlamentu skonštatovala, že ojedinelé medializované incidenty o protestoch nepredstavujú krízu slobody slova na britských univerzitách. Štúdia Georgetown University naznačuje, že počet incidentov, ktoré možno označiť za ohrozenie slobody slova, je zanedbateľný. Často ide o tie isté kontroverzné osobnosti, ktoré chodia na americké univerzitné campusy profesionálne trolovať (napr. spomínaní Milo Yiannopoulos a Ben Shapiro). Množstvo zaznamenaných, ale nemedializovaných incidentov je naopak spájaných s ľavicovými akademičkami a akademikmi. Tento trend penalizácie ľavice potvrdzuje aj štúdia z libertariánskeho Niskanen Centre, podľa ktorej väčšina amerických profesorov, ktorých v období 2015 až 2017 prepustili pre ich politické prejavy, mala ľavicové zmýšľanie.

Bohatý homár, chudobný homár

Súčasťou Petersonovej argumentácie sú tiež štylizované fakty z biológie. Konkrétne život homárov mu poslúžil ako odrazový mostík pre vysvetlenie toho, prečo by čitatelia jeho knihy mali byť vystretí. Reč tela u homárov signalizuje dominanciu alebo poddajnosť a náš vlastný zhrbený postoj nás podobne vedie k poddajnosti a porazeneckému správaniu, kým vzpriamenosť naopak signalizuje dominanciu a úspech.

Homáre – áno, naozaj – sa stali Petersonovou značkou, symbolom a príkladom toho, akú dôležitú rolu hrá v našich životoch biológia. Homáre mu tiež slúžia na ilustráciu toho, prečo sú hierarchie prirodzené, a teda nevyhnutné a nemenné aj u ľudí. Homáre sú starobylým živočíšnym druhom a podľa Petersona majú silne hierarchizované sociálne správanie. Ich nervový systém, podobne ako náš, navyše pracuje so serotonínom, neurotransmiterom, ktorý sa u ľudí podieľa na formovaní nálad. Jeho nedostatok u nás vedie k smútku, agresivite a poruchám spánku, jeho prítomnosť naopak k pocitom šťastia. U homárov platí, že čím vyššie v hierarchii sa homár vyšplhá, tým vyššie sú jeho hladiny serotonínu. Porazený homár je smutný homár, tvrdí Peterson. Problémom feminizmu a „marxistickej ľavice“ potom je, že chce tieto nemenné hierarchie narušiť.

Petersonova argumentácia homármi má mnoho dier. Homáre, samozrejme, nie sú smutné, pretože serotonín u nich nekóduje radosť/smútok, ale agresivitu/pasivitu. Porazený homár dostáva od svojho nervového systému feedback, že sa má podriadiť. V skutočnosti homáre nie sú ani sociálnymi zvieratami, ale samotárskymi, agresívnymi a teritoriálnymi tvormi. Bojujú spolu pri stretnutí bez ohľadu na pohlavie a ich dominancia je založená najmä na ich veľkosti. Serotonín, podobne ako množstvo iných hormónov, navyše existuje u mnohých živočíšnych druhov a plní rozličné funkcie.

Naša biológia – tobôž biológia morských kôrovcov – nedrží kľúč k riešeniu našich politických a morálnych otázok. Napríklad agresivita u homárov nemôže byť meradlom toho, čo je a čo nie je morálne žiaduce v ľudskom spoločenstve. Konzervatívne diskurzy často prehliadajú, že „prírodné“ a „prirodzené“ sú dve odlišné kategórie – kým prvá opisuje, druhá predstavuje moralizujúci rozsudok. Vyvodzovanie druhej kategórie z prvej predstavuje takzvaný naturalistický omyl. Pointou Petersonovho zvieratníka však nikdy nebolo priblížiť život homárov, ale antropomorfizovať ich do podoby moralizujúcej bájky, ktorá má len jeden cieľ: obhajovať existujúce spoločenské hierarchie.

Odvodzovať z biológie a etológie (aj to nepresnej) kôrovcov poučenia o vhodnosti alebo nevhodnosti spoločenského usporiadania ľudí je jednoducho absurdné. Existujú tisíce druhov zvierat evolučne bližších ľuďom, ktoré sú samotárske alebo spoločenské, rovnostárske alebo s hierarchickou štruktúrou vzájomných vzťahov. Ich etológia nám nepodáva vysvetlenie vzťahov v ľudských spoločenstvách, ani nám nemôže poskytnúť návod, ako si usporiadať naše medziľudské vzťahy. Nakoľko vážne by sme brali, keby sa Peterson na príklade kuželnatiek začal zasadzovať za správnosť sekvenčného hermafroditizmu u ľudí? Mali by sme všetci aspoň raz za život zmeniť svoje pohlavie? A čo tak napodobniť reprodukčné správanie krabov a množiť sa počas hromadných orgií na pláži? Prečo sa rovno neinšpiroval nám geneticky najpríbuznejšími šimpanzmi bonobo, u ktorých majú samičky v spoločenskej hierarchii vyšší status?

Alchymista

Petersona jeho priaznivci radi hája tým, že je odborníkom. Lenže to, že je niekto profesorom psychológie, neznamená, že má odbornosť v ľubovoľnej oblasti sociálnych vied a dokonca ani vo všetkých oblastiach psychológie. Peterson káže o témach, ktoré nie sú spojené s jeho primárnou odbornosťou. Nie je odborníkom na život homárov či iných morských kôrovcov, na evolučnú biológiu, sociológiu, filozofiu, exegézu biblických textov ani na maskulinitu (mimo jej performativity), rodovú teóriu, marxizmus, ba ani postmodernizmus, napriek tomu sa k nim všetkým vyjadruje s kategorickou ľahkosťou, akoby tieto témy roky študoval.

Čo je ešte horšie pre jeho reputáciu, aj vo vlastnej doméne psychológie svoje najpopulárnejšie poučenia opiera o postrehy z jungovskej tradície, ktorá je už desaťročia odborne zdiskreditovaná a považovaná za nevedeckú, súcu nanajvýš do regálov ezoterickej a motivačnej literatúry vedľa Doreen Virtue a Eckharta Tolleho. Peterson predkladá Jungove archetypálne mýty o mužskom poriadku a ženskom chaose v najlepšej tradícii kníh životného štýlu o mužoch z Marsu a ženách z Venuše, nie ako symbolické kategórie, ale psycho-biologické danosti skutočných žien a mužov. Podobne už Petersonova prvá kniha Mapy významov z roku 1999 je plná grafov, ktoré majú pôsobiť vedecky, no hemžia sa drakmi chaosu a hrdinami poriadku.

Svoje dnešné renomé si Peterson nezískal prevratným pokrokom na poli klinickej psychológie ani spoluautorstvom na odborných článkoch o päťfaktorových modeloch osobnosti, ale populárnymi kázňami o zmysle života a liečení vlastných duševných boliestok. Keby mali Deepak Chopra alebo Anatolij Kašpirovskij na konte aj nejaké odborné publikácie a pozície na prestížnych univerzitách, nerobilo by to z ich hlavných aktivít menšie šarlatánstvo.

Neprekvapuje, že Petersonovi fanúšikovia často nezabudnú zdôrazňovať, že je to „doktor Peterson“ a že má titul z „klinickej psychológie“, pretože im tieto tituly imponujú, hoci možno len matne tušia, čo znamenajú. Vzbudzujú v nich dojem chladnej a striedmej racionality, ktorá je mimochodom pevnou súčasťou Petersonovho pozorne pestovaného imidžu, a to aj napriek jeho podráždeným reakciám na Twitteri voči svojim kritikom. Pankaja Mishru, ktorý o Petersonovom „fašistickom mysticizme“ napísal kritickú esej pre New York Review of Books, tak počastoval prívlastkom „rasistický sukin syn“, ktorému by najradšej jednu vyťal.

Chválospevy Petersonových fanúšikov rady opakujú mantru o jeho údajnej trpezlivosti a pokoji. Akoby schopnosť trpezlivo si vypočuť druhých a viesť konverzáciu bola záslužným činom hrdinských rozmerov. Akoby odpovedať na otázky ohľadom vlastných kontroverzných výrokov bolo údelom mučeníka. Petersonov pokojný tón a hlboký hlas sú odrazom objektívnosti a rozumnosti, no póza a vyžarovanie pred obecenstvom efektívne zastierajú nesúrodosť obsahu. Niečo na tých vzpriamených homároch zrejme bude.

Sedem návykov vysoko efektívnych intelektuálov

Na Slovensku Peterson zatiaľ nemá silnú základňu fanúšikov, no to sa čoskoro môže zmeniť. Napríklad Jakub Betinský vo svojom komentári na Denníku N, reagujúc na krátku kritiku Martina M. Šimečku, nazval Petersona „verejným intelektuálom“ a človekom, „ktorý priťahuje zaujímavosťou a pochopiteľnosťou svojho myslenia“. Je podľa neho „intuitívne očakávať, že v tomto kontexte celebrity bude častou praxou jeho myšlienky dezinterpretovať alebo mu vkladať do úst slová a závery, ktoré by sám nikdy nepovedal“. Tvrdí ďalej, že príťažlivosť Petersonových myšlienok vyplýva aj z jeho zrozumiteľnosti a vedeckosti, jeho odbornosti v oblastiach klinickej psychológie či neurológie. Betinský sa týmito tvrdeniami pridal k dlhému zástupu komentátorov neschopných rozlíšiť medzi relevantnou odbornou znalosťou a motivačným rečníkom, ktorý si rád vypožičiava prímery zo sveta mýtov, Biblie a vedeckej literatúry, aby nimi okorenil posolstvo s konzervatívnou agendou.

Ako sa však z predavača intelektuálnych hrncov na varenie homárov stal, slovami Davida Brooksa z New York Times, „najvplyvnejší intelektuál súčasnosti“? V nedávnom čísle dvojtýždenníka A2 Petr Fischer v texte s názvom Proč zmizelo myšlení písal o nemeckom mysliteľovi a predstaviteľovi frankfurtskej školy Jürgenovi Habermasovi. Dnes deväťdesiatročný Habermas sa okrem iného zamýšľa aj nad tým, kam a prečo sa dnes z verejného priestoru vytratili verejní intelektuáli, akými boli v minulom storočí napríklad Jean-Paul Sartre alebo Jacques Derrida. Habermas tvrdí, že myslenie nezmizlo, zmizli čitatelia a čitateľky. Podľa Habermasa sa začiatkom 21. storočia to, čo nazval verejným priestorom, triešti a zaniká. S týmto trieštením dochádza zároveň k „rozkladu celého emancipačného konceptu, ktorý v sebe západná spoločnosť nesie“.

Prečo nemožno považovať Jordana Petersona za verejného intelektuála? Jedným z dôvodov je práve absencia emancipačného a kritického prínosu verejnosti. Peterson sa stavia do pozície kritika „genderovej ideológie“ a nositeľa spásonosných emancipačných hodnôt, ktoré majú verejnosť oslobodiť od „diktatúry menšín a feminizmu“. Predstavuje tak príklad reakcionárskej kooptácie rétoriky svojich liberálnych a progresívnych oponentov. Peterson nie je kritický voči štruktúram útlaku a nie je ani len obeťou nespravodlivej cenzúry, ako o sebe tvrdí. Pritom preberá rétoriku takejto kritiky, blufuje, štylizuje sa do pozície obete, prekrúca vedecké poznanie a umelo vytvára fiktívne morálne paniky a kontroverzie (ako sa to stalo v prípade Bill C-16), aby mohol reakcie následne kritizovať.

Nemysli a zbohatni

Na čom sa zhodujú takmer všetci kritici a kritičky Jordana Petersona, je jeho symptomatickosť. Jordan Peterson nie je jedinečný, akokoľvek toto môže jeho fanúšikov presvedčených o jeho statuse gurua pohoršovať. Jeho youtubové kázne a kramárske mudrovanie nie sú originálne ani nové. To, čo je nové, je status intelektuála, ktorý sa niekomu ako on dostáva. Oslovuje predovšetkým ľudí, ktorých viac než predstava angažovaného uvažovania o svete nadchýna predstava tejto predstavy. Peterson nie je zdrojom spytujúcich úvah a ďalšieho skúmania, ale skôr útechou a zdrojom presvedčenia o správnosti toho, čomu už poslucháč alebo čitateľ dávno sám veril. Je to ten typ intelektuála, ktorého čítajú ľudia, ktorí obvykle nečítajú alebo ktorí ešte nemali možnosť čítať nič lepšie. Je príznakom schudobnenej verejnej sféry, titulnými slovami kritickej eseje Nathaniela Robinsona, je to „intelektuál, akého si zaslúžime“.

Autorka a autor učia spoločenské vedy a kritické myslenie