Počas dvoch po sebe nasledujúci nocí som si dva razy pozrel ako odsúdili na smrť a potom popravili bývalého rumunského prezidenta a jeho manželku. Nedokázal som sa nabažiť. S chladnou hlavou som sa pozoroval, ako si užívam vraždu krutovládcu. Všimol som si, že hoci by som sa kvôli svojmu pôžitku mal hanbiť, nehanbil som sa. Nenašla sa vo mne štipka milosti, ani zľutovania voči tomuto manželskému páru.
Som zástancom zákonných súdnych postupov. Napriek tomu však moje svedomie ľahostajne mlčalo. Nie som prívržencom trestu smrti. Brutalita procesu predsa neurážala môj vkus. Prízemné pôžitky stoja nebezpečne blízko tých ušľachtilých. Zrejme je to tak preto, lebo nemáme pre ne osobitné nervové vlákna. Cicavce sú fyziologicky uzavretý systém. Každý pôžitok zrýchli, alebo zarazí dych a zdá sa, akoby na zlomok času zablokoval krvný obeh. Návaly krvi s pocitom zadúšania z vášne zahmlievajú vedomie. Krivka silného politického vzrušenia, alebo náboženského vytrženia sa v mnohom nelíši od stupňujúcej sa krivky milovania. Morálne súdy sú prerušené a sebareflexia vykazuje znaky dlhších páuz. Vnímanie a emócie viac neobmedzujú zábrany.
Akoby hrozilo, že utečú z prázdnej miestnosti, obávaný manželský pár pritisli o stenu dvoma stolmi so železnými nohami. V miestnosti bola zrejme zima, alebo uniformovaní členovia stanného súdu nedovolili diktátorom aby si vyzliekli kabáty. Mali naponáhlo. Chceli to mať čím skôr za sebou. Nemali zákonné poverenie. A keby ho aj mali, chceli ich zastreliť tak, ako v zime na svitaní svoje milé, s obľubou škrabkané ošípané. V tom náhlení sa našiel aj politický zámer. Kým sú na žive, všetky snahy o reštauráciu by boli legitímne a v tom prípade by skončili oni. Kto zabije koho skôr, to bola otázka. Elena Ceauşescu mala oblečený svetlý plášť podšitý kožušinou. Stiahla si ho rukami, tak sa bránila. Možno jej bola zima, zrejme od strachu. No nedá sa povedať, že by neostala po celý čas disciplinovaná. Vedela, čo ich čaká, vopred to aj povedala.
Nicolae Ceauşescu sa tak dobre ovládať nedokázal. A som si istý, že ho nechránilo len jeho fyzické obmedzenie. V tom čase sedemdesiatjeden ročný muž bol štyridsaťštyri rokov členom Ústredného výboru. To je príliš dlhý čas na to, aby si človek dokázal uchovať aspoň štipku triezveho rozumu. Len sa díval na svoju ženu, prevracal prefíkanými očkami, nervózne a rozpačito sa usmieval, z jeho výrazu bolo zjavné, že nechápe, čo sa deje a nevedel ako by mohol ostať pánom situácie. Kameraman snímal raz ich dvoch, potom zas členov stanného súdu, nenachádzal v miestnosti uhol, odkiaľ by videl na všetkých účastníkov odrazu. Navyše sa mu prístroj v rukách hýbal, triasol, chvel, nerozhodne sa otáčal. Nie len preto, že nebol profesionál, ani on nedokázal ovládať svoje zdesenie a pomstychtivosť. Svoje osobné emócie nedokázal zladiť so svojou rolou.
Dokonalý a čistý diletantizmus dodáva tomuto filmu estetickú dokonalosť. Nemá predmet, svetlo, postavu, hlas, prostriedok, ktorý by nebol podlý, hnusný alebo diletantský. Vo filme sú zatemnené okná, dvere nevidno. Diktatúra má skutočne len vchod, východ nie. Od prvého okamihu nevieme presne kde sme. Človek nedostáva slobodu ako dar. Kameraman je zladený s prudkými citovými výbojmi členov stanného súdu a my sledujeme jeho nevypočítateľné kmitanie. Mohlo by to viesť ku katarznému poznaniu, ak by sme spolu s členmi stanného súdu prežívali triumf pravdy. Ale nie je to tak. Dvoch diktátorov odsúdia v duchu malichernej túžby po pomste.
Keď pred popravou diktátorom zväzujú za chrbtami ruky ostrým a tvrdým špagátom na bielizeň, počujeme z úst Eleny Ceauşescu jedinú ľudskú vetu celého divadla. Sú pripravení na smrť, ale protestujú proti tomu ako s nimi zaobchádzajú. Neobávajú sa však o svoju ľudskú dôstojnosť, ale ešte stále o svoju autoritu. Naproti tomu zdesenie vojakov je také nesmierne , že je otázne, či vôbec dokážu poriadne vykonať svoju škandalóznu prácu. „Čoho sa tak strašne bojíte?“ – počuť z hĺbky fyzického zápasu hlas ženy.
A aby bol hrôzostrašný portrét diktatúr ešte dokonalejší, v poslednej scéne sa ozve aj ten, čo mal naozaj mlčať. Kameraman, už vonku na dvore hovorí lekárovi spoza kamery. Tak veľmi sa lekárovi trasú ruky, že svojim stetoskopom nedokáže nahmatať krčnú tepnu. Alebo keby sa dokázal pozrieť aspoň pod viečka. No nedokáže. Jeho prsty, celé jeho telo sa chveje, nejde to.
„Zdvihni mu hlavu. Aby sme videli, že je mŕtvy.“
Keby vystúpil zo svojej role lekára, keby spravil to, o čo ho žiada kameraman, pretrhne nit, ktorou je ako jemným vláknom ešte spojený s Hypokratom. Ak to spraví, bude to najstrašnejší rozsudok diktatúr: nič nie je sväté. Urobí to. Lekár zodvihne a ukáže nám mŕtvu hlavu Nicolae Ceauşescu-a. Stiahne spodné viečka, aby sme mohli nahliadnuť do diktátorových mŕtvych očí.
S touto zhubnou emotívnou skúsenosťou si nesieme logiku diktatúr do nasledujúceho tisícročia.
Preklad Renáta Deáková
Eseje Pétera Nádasa vyjdú v roku 2020 vo vydavateľstve PLAV
