Poznámky k inštitucionálnej prevádzke a prezentácii súčasného umenia vo Varšave.
Varšavská galerijná scéna je dynamický pojem, pod ktorým si však treba predstaviť už pomerne jasne vyprofilované inštitucionálne prevádzky rôzneho charakteru a zamerania. Jej protagonisti datujú boom vzniku nových galérií do rozpätia poslednej dekády a z toho obdobia pochádza aj prvé vydanie knihy o zbieraní súčasného umenia Przewodnik kolekcjonowania sztuki najnowszej (ed. Piotr Bazylko, Krzysztof Masiewicz). V roku 2011 sa uskutočnil prvý ročník Warsaw Gallery Weekend, na príprave ktorého sa zjednotili tunajšie galérie, ktoré tak ponúkajú program na jesenný víkend pre domáce i zahraničné publikum – tento rok ním bol napríklad Summit stredoeurópskych zberateľov umenia. Od roku 2018 fungujúci formát Friend of a Friend (FoaF) je trochu exkluzívnejší, keďže účastník potrebuje pozvánku od zakladateľov. V rámci neho pozývajú vybrané galérie v jarnom termíne kurátorovať vo vlastných priestoroch spriatelené zahraničné galérie a umelcov. FoaF dostal pozvánku na tohtoročný Art Düsseldorf, čo dokazuje, že tento formát funguje nielen v domácom prostredí, ale je zaujímavý aj v iných kontextoch. Tento rok v októbri sa oficiálne otvorilo aj prvé varšavské bienále umenia, ktoré však formátom od svojho začiatku v roku 2017 kombinuje performatívne a diskurzívne aktivity: prednášky, konferencie, filmy, performance a finálnu výstavu.
Čo a kto tvorí varšavskú galerijnú scénu?
Počas svojej rezidencie som mala možnosť stretnúť sa pri rozhovoroch s kurátorkami a kurátormi veľkých múzeí, galeristkami a galeristami súkromných galérii (tzv. nadácií), ale aj výskumných inštitútov a s nezávislými teoretičkami a teoretikmi umenia. Jedno majú takmer všetky inštitúcie a ich zástupcovia spoločné – živú výmenu so zahraničnými partnermi. Nejde iba o vôľu odprezentovať poľských umelcov pomocou rôznych platforiem a tak zvyšovať ich renomé a hodnotu na trhu, či zasadiť ich do medzinárodného kontextu so zahraničnými menami. Existujú tu rezidenčné programy, možnosti medzinárodnej spolupráce. To je viditeľné na výstavbe galerijného programu jednotlivých inštitúcií i výstav ako takých, či na automatickej dvojjazyčnej (poľsko-anglickej) komunikácii s návštevníkmi. Zároveň však niektoré formáty galerijnej prezentácie dokazujú, že inštitúciu netvorí iba kamenná stavba. Inštitúciu tvoria predovšetkým ľudia, ktorí spolupracujú na určovaní jej štruktúr a rámcov jej (seba)prezentácie. Príkladom experimentálnejšieho prístupu ku galerijnej prevádzke je Polana Institut – galéria, výskumný a edukačný inštitút bez stálej adresy.
Poľskú umeleckú scénu formovali a formujú silné, často kontroverzné osobnosti riaditeľov veľkých inštitúcií, ktorí svojimi rozhodnutiami dokážu strhnúť pozornosť odborného i laického publika. Súčasné umenie vo Varšave prezentujú tri veľké inštitúcie financované z verejných zdrojov, z ktorých sa každá istým spôsobom venovala alebo naďalej venuje aj zbierkovej činnosti. Formát Kunsthalle, typický pre nemecky hovoriace krajiny, tu chýba. Chronologicky (od najstaršieho) ide o nasledovné múzeá: Zachęta – Národná galéria, Centrum súčasného umenia – Zámok Ujazdowski a Múzeum moderného umenia.
Každé z nich kladie silný dôraz na edukačné aktivity pre rôzne vekové kategórie návštevníkov, digitalizáciu a sprístupnenie obsahu archívov (činnosti galérie, ale aj digitálnych diel) online.
Varšavský muzeálny trojuholník
V porovnaní s Viedňou, kde momentálne žijem, má Varšava celkom odlišné – frenetickejšie tempo urbánneho života, nekončiace po šiestej večer, či v piatok popoludní. Varšava má charizmu, ale aj chyby metropoly 21. storočia, hoci k miešaniu rôznych kultúr v týchto geografických súradniciach dochádza ešte stále citeľne menej. Povojnové vypĺňanie dier po zničených domoch rôznymi typmi obytných a utilitárnych budov, či novodobá výstavba mrakodrapov má za následok urbanistický patchwork, v ktorom sa však nestratíte aj vďaka zachovaniu širokých hlavných tried. Som presvedčená, že toto mesto netreba dostať len do očí a na fotky, ale aj do nôh. Pri pešom hľadaní jednotlivých galérií som zistila, že krúžim po obvode niekoľkých hlavných osí, okolo ktorých sa sústreďuje nielen obchodný, ale aj kultúrny život – boli nimi tzv. Plac Hipstera – v skutočnosti Plac Zbawiciela, umelá palma Joanny Rajkowskej na Jeruzalemskej aleji a okolie komunistického mrakodrapu Palác kultúry a vedy.
Ako internú zamestnankyňu súkromnej galérie a freelancerku v regionálnych i štátom dotovaných inštitúciách, fascinovanú rôznymi stupňami profesionálnosti a prekarizácie zamestnancov a vystavujúcich umelcov, ma zaujímal okrem prevádzkových špecifík jednotlivých galérií predovšetkým networking so zahraničím a miera zasahovania štátnej – tzv. národnej a kresťanskej – politiky do života na lokálnej umeleckej scéne.
Najstaršia galéria Zachęta (1860), ktorá dnes ako národná galéria patrí pod správu Ministerstva kultúry, má za sebou najväčší počet ‚‚škandálov‘‘, čo sa týka cenzúry a búrlivej verejnej diskusie o témach, ktoré v Poľsku už tradične rozdeľujú konzervatívcov a liberálov, či otvárajú diskusie o nedotknuteľnosti a dogmách katolíckej cirkvi a o naratívoch temných kapitol histórie. V súčasnosti sa zbierka galérie nachádza vo varšavskom Národnom múzeu, ktoré bolo na čele s novovymenovaným riadieľom Jerzym Miziołkom obvinené z cenzúry po odstránení Consumer Art od Natialie LL (1973) z expozície umenia 20. a 21. storočia. Toto rozhodnutie vyvolalo vlnu banánových protestov a dielo bolo dočasne reinštalované. Zachęta organizuje iba krátkodobé výstavy, no z jej programu je jasné, že taktiež prechádza transformáciami – od najväčšej regionálnej komunistickej galérie k platforme prezentujúcej predovšetkým súčasné poľské umenie (v roku 2012 vzniká Project Room pre experimentálne umenie). V čase môjho rezidenčného pobytu práve prebiehala kurátorom Robertom Rumasom vynikajúco (nielen scénograficky) vyskladaná výstava o histórii poľskej divadelnej a sociálnej scénografie 20. a 21. storočia Zmiana ustawienia. Polska scenografia teatralna i społeczna XX i XXI wieku, v ktorej sa (ne)prekvapivo miešalo umenie a politika (medzi vystavené diela zaradili kontroverzné diela súčasných umelcov, či napríklad fotografie z Czarneho protestu proti sprísneniu zákonu o interrupciách). Networking tu prebieha predovšetkým na základe profesných kontaktov, nadobudnutých na zahraničných cestách najmä zo strany riaditeľky Hanny Wróblewskej. Zachęta dlhoročne zastrešuje prezentáciu Poľska v národnom pavilóne na benátskom bienále a organizuje prestížnu cenu pre mladých umelcov Views od Deutsche Bank.
Art is not a competition, but I am winning
Múzeum moderného umenia (2008) je v podstate mestská galéria, ktorá si budovu pre stálu zbierku a dočasné výstavy ešte len buduje. Pomerne strohá betónová štruktúra na prominentnom mieste – pred Palácom kultúry a vedy – by mala byť hotová v roku 2022. Dovtedy múzeum využíva výstavné priestory patriace Thyssen-Bornermisza Art Contemporary foundation pri rieke Vistula a okrem toho už jedenásť rokov organizuje dva potulné ‚‚festivalové‘‘ formáty Warsaw Under Construction a Open ‘er Festival, v ktorých umenie obsadzuje nevyužívané mestské štruktúry a prepája vizuálne umenie a hudbu vo festivalovom formáte. Múzeum zastrešuje vlastnú cenu pre mladých umelcov a umelkyne – Hestia Artistic Journey Competition a nedávno sa stalo členom medzinárodného združenia múzeí L’Internationale. Toto členstvo im zaručuje okrem kooperácie so zahraničnými partnermi aj prístup k inému zdroju financovania, ktorý by bol nezávislý od rozhodnutí poľskej vládnej strany. Výstavy Pomnikomania (kurátori Łukasz Zaremba a Szymon Maliborski) a Nigdy więcej (kurátorský tím: Sebastian Cichocki, Joanna Mytkowska, Łukasz Ronduda, Aleksandra Urbańska) sa týkajú dôležitých tém pre Poľsko (a stredoeurópske krajiny) v súčasnosti – prebytok tradičných foriem monumentov vo verejnom priestore a hľadanie ich alternatív v súčasnom umení, či návrat k umeleckej rezistencii voči rôznym formám fašizmu od druhej svetovej vojny po súčasnosť.
Väčšina súkromných galérií funguje ako fundacje – nadácie (Poliaci to opisujú ako NGO – neziskovku, no nenechajte sa zmiasť, nejde o žiadnu dobročinnosť), ktorých zisk neputuje na súkromnú adresu, ale ostáva v rozpočte galérie. Väčšine týchto nadácií sa dnes darí, majú partnerské galérie v zahraničí a zúčastňujú sa svetových veľtrhov s umením.
Jednou z najstarších a najznámejších je Fundacja Galerii Foksal, ktorá sa osamostatnila spod najstaršej materskej súkromnej galérie Foksal (založená v 1966, funguje dodnes), aby sa venovala výlučne predaju umenia, hoci pôvodne mala na starosti predovšetkým publikačné aktivity. Je zaujímavé, že na poľskú galerijnú scénu nikdy nevstúpili hráči ako SCCA a tranzit priamo – založením vlastnej galerijnej pobočky, ale iba v rámci podpory istých projektov. Galeristka súkromnej galérie BWA Justyna Kowalska hovorí, že práve komerčný formát a nezávislosť od štátneho financovania jej prináša slobodu zostaviť taký program, aký chce. Na druhej strane, sú to práve verejné inštitúcie, ktoré vo veľkej miere umenie od galeristov nakupujú. V rozhovore s viacerými galeristkami a galeristami som cítila hrdosť na to, kto z nich ktorého zabudnutého umelca a umelkyňu objavil, kým ešte nebol žiadaný/á – či už ide o neoavantgardu alebo o mladšie ročníky v zmysle môjho obľubeného love is not a competition, but I am winning (nahraď love ľubovolným slovom). Veľa komerčných galérií sa profiluje ako reprezentačná platforma pre feministické umenie, queer pozície, či reflexiu environmentálnych otázok. Snaha o spojenie umenia s reflexiou celospoločenských problémov je pre poľskú umeleckú scénu príznačná. Z najsilnejších programov a výstav, ktoré som mala možnosť navštíviť, by som spomenula Lokal 30, galériu Piktogram, či Pola Magnetyczne s charizmatickými galeristkami a galeristami, ktorí sú zároveň odborníkmi vo svojej špecializácii.
Politické rošády
Pre podporu nezávislých projektov sa využíva fond Adama Mickiewicza, či európske granty, prípadne kooperácia s komerčnými, či zahraničnými galerijnými partnermi. Marika Kuzmic z Fundacja Arton sa dnes ako jedna z mála venuje výlučne výskumu – primárne ide o znovuobjavovanie a prezentáciu zabudnutých feministických umelkýň minulých dekád so snahou digitalizovať obsah v rámci projektu Forgotten Heritage – European Avantgarde online. V súčasnosti spolupracuje s partnermi z Nemecka, Chorvátska, Belgicka a Estónska.
Predovšetkým verejné inštitúcie, financované z veľkej časti zo štátneho rozpočtu, však ostávajú v neustálom napätí pokiaľ ide o rošády na postoch riaditeľov a riaditeliek veľkých múzeí. Príkladom je riaditeľ múzea histórie poľských Židov POLIN Dariusz Stola, ktorý neúspešne čaká na požehnanie svojho postu zo strany vlády. Alarmujúci je aj príklad cenzúry diela Natialie LL v Národnom múzeu, či čerstvé vymenovanie nového riaditeľa Zámku Ujazdowski bez verejnej súťaže.
Varšava je mesto so sieťou nespočetného množstva divadiel a silnej tradície performatívneho umenia, ktorá pokračuje aj v prípade najmladšej generácie absolventov varšavskej Akadémie výtvarných umení. Jedným z prominentných iniciátorov a podporovateľov performatívneho umenia je práve Zámok Ujazdowski (1988), ktorý pokračuje smerom nastoleným svojím prvým legendárnym riaditeľom Wojciechom Krukowskim a spája divadelné/ performatívne umenie s vizuálnym umením. Od roku 2002 ponúka rezidenčný program pre umelcov i kurátorov.
Zámok Ujazdowski je od osemdesiatych rokov aj symbolom spájania Poľska s medzinárodnou umeleckou scénou. Dokazuje to aj ich najnovšia perfomatívna výstava od holandského dua Bik Van der Pol (kurátorka Joanna Zielińska), ktorá sa venuje prezentácii fungovania a transformácie inštitúcie počas rokov jej existencie. Niekoľko dní pred jej slávnostným otvorením bolo zverejnené meno nového riaditeľa Zámku Ujazdowski, priamo povereného ministerstvom kultúry bez verejnej súťaže – stal sa ním konzervatívny historik umenia Piotr Bernatowicz. Ide o kurátora, ktorého predošlé výstavy zahŕňali antisemitské a mizogýnne diela. Zo strany vládnych štruktúr je to nepochybne silné gesto pre múzeum, ktoré sa považuje za liberálne, a ktoré vo svojom programe deklaruje reprezentáciu postmediálnych a queer pozícií. Paradoxom je, že tento historik umenia, ktorý spája pravicové politické názory s kresťanským konzervatizmom v boji proti ‚‚teórii genderu‘‘, bol študentom zosnulého renomovaného teoretika umenia Piotra Piotrowskeho. Apropos, ani Piotrowského dvojročné pôsobenie ako riaditeľa Národného múzea sa nezaobišlo bez škandálov – nielen kvôli kontroverznej výstave Ars Homo Erotica. Ako podotkla redaktorka Magazínu Szum Karolina Plinta, títo dvaja svetonázorovo nekompatibilní kunsthistorici zdieľajú jedno spoločné presvedčenie – o neoddeliteľnosti sféry umenia a politiky. V súčasnosti je zverejnená online petícia proti vymenovaniu Bernatowicza do funkcie. Pôvod bude mať určite aj v strachu o to, aký to bude mať vplyv na prípadné ďalšie svojvoľné obsadzovanie dôležitých postov. Jedným z relevantných argumentov proti vymenovaniu Bernatowicza je, okrem iného, chýbajúca skúsenosť spolupráce so zahraničnými partnermi, či kurátormi v medzinárodnom kontexte v zmysle akéhosi soft skill-u na poli kultúrnej diplomacie.
Je zaujímavé, že ani také malé ihrisko, ako vizuálne umenie v Poľsku, nepredstavuje názorový monolit hodnôt a jeho problémy sú totožné s celosvetovou vlnou silnej polarizácie názorov v politike. V prípade Zámku Ujazdowski sa však nezhody medzi vedením – napríklad v prípade bývalého talianskeho riaditeľa Fabia Cavalucciho (2010-2014) so zamestnancami – stali osudným práve riaditeľovi. Stalo sa tak za pomoci umelcov (pôvodne malo ísť o sólo výstavu Pawla Ałthamera) v projekte Winter Holiday Camp v rokoch 2013 a 2014, ktorá mala za cieľ nanovo distribuovať moc v inštitúcii a transformovať ju aj za pomoci verejnosti. Čo sa stane v prípade Bernatowicza a Zámku Ujazdowski, môže byť rozhodujúce aj pre ďalšie inštitúcie v budúcnosti. Musíme však počkať, kým sa Merkúr dostane z retrográdnej fázy.
Špeciálne ďakujem svojmu poľskému koordinátorovi Romualdovi Demidenkovi
Autorka je kurátorka a výtvarná kritička pôsobiaca vo Viedni a v Bratislave
Text bol napísaný a publikovaný v rámci programu East Art Mags s podporou International Visegrad Fund
