Číslo trinásť je podľa povier číslom nešťastia. Určite to však neplatilo pre trinásty ročník festivalu Kiosk s podtitulom „festival instantného divadla a tanca“. Minulý rok museli jeho organizátori a organizátorky spolu s celým žilinským kultúrnym centrom Stanica-Záriečie bojovať s otázkou, ako zvládnu vyhorenie, ktoré sa stalo aj témou festivalu. Tento rok si ako hlavnú tému zvolili patológie.
V predchádzajúcom ročníku nešlo len o symboliku duševného vyhorenia. V roku 2019, v noci z devätnásteho na dvadsiateho mája, totiž zhorela S2 – architektonicky oceňovaná, legendárna sála z pivných prepraviek, ktorá roky slúžila aj festivalu Kiosk. Vnútorné vyhorenie teda bolo len dôsledkom fyzickej straty jedného signifikantného, dôležitého a frekventovane využívaného priestoru. Ako sa však uvádza na webe festivalu, „diváci aj divadlo už prežili všeličo a prežijú aj súčasnosť“.
Dôkazom pravdivosti tohto výroku bol práve trinásty Kiosk. Publikum ani účinkujúci a účinkujúce našťastie netrpia paraskavedekatriafóbiou (chorobným strachom z čísla trinásť) – zišlo sa ich naozaj hojne a zotrvali od začiatku až do konca. Možno nie každého predstavenia, a asi ani každej párty, no dá sa povedať, že Kiosk praskal vo švíkoch tak, ako to len za súčasných bezpečnostných opatrení bolo možné.
Organizačný tím v spolupráci s účinkujúcimi pripravili naozaj pestrú zmes súčasného divadla, tanca i hudby a vizuálneho umenia. Ako už býva zvykom, nie všetko sa musí (alebo chce) páčiť, no festival mal určite niekoľko silných bodov programu. Predtým, než sa na ne pozrieme podrobnejšie, sa na chvíľku zamerajme na to, v čom bol Kiosk vďaka pandémii iný, ba možno aj o mnohé prvky vylepšený.
Chodiť, chodiť a ešte raz chodiť!
Niet pochýb o tom, že Kiosk je festivalom, ktorý často ponúka alternatívu hraničiacu so znesiteľnosťou, a to nielen z pohľadu laického diváka. Aj to je azda dôvodom, že ide o projekt, ktorého tvrdé návštevnícke jadro tvorí najmä komunita tvorcov a tvorkýň z prostredia nezávislej scénickej alternatívy. O to príjemnejším spestrením bolo tento rok vytiahnutie festivalových aktivít bližšie k ľuďom a do ulíc.
Ako totiž uviedli organizátori v programe k diskusnej prechádzke Mesto, krajina: mesto, „Pandémia vyprázdnila mestá, utlmila niektoré ich zvuky, no iné, naopak, zintenzívnila. Nevyrušovalo nás trúbenie a hukot áut, viac sme však počuli detský krik a smiech spoza stien vedľajšieho bytu. Karanténne opatrenia nás nútili inak sa pohybovať, museli sme zmeniť každodenné mestské choreografie. Fyzický kontakt s iným človekom sa stal nebezpečným, cesta do obchodu či do práce pripomínala hranie dystopickej počítačovej hry. Nový model skutočnosti nás tak učil inak počúvať a inak narábať s naším telom.“ Z tejto diskusnej prechádzky sa napokon, kvôli počasiu, stalo diskusné posedenie pod Rondlom. Viac než dostatočnou kompenzáciou za nekráčanie mestom sa ale stala vydarená nedeľná prechádzka krajinou Mesto, krajina: krajina, ktorej účastníci a účastníčky mali možnosť nechať sa sprevádzať prírodou troma nadšencami krajiny. Každý z nich ju pritom vnímal inak a otváral počas prechádzky odlišné otázky: Aká je genéza krajiny od dávnej minulosti až do súčasnosti, v ktorej žijeme? V akom momente sa z nášho stretnutia s krajinou stáva performatívny akt? Je sad priestorom pre alternatívne skutočnosti?
Za takúto alternatívnu, a pritom každodennú skutočnosť, by sa dala považovať aj festivalová špecialita kolektívu Guides Obyčajné divadlo pre Limbovú. Oproti minulým ročníkom, keď sa Guides zaoberali najmä imerznými a verejnými performanciami, sa teraz rozhodli hmotne usadiť a zdieľať s obyvateľmi a obyvateľkami sídliska Solinky (no i festivalovými návštevníkmi a návštevníčkami) obyčajné, ale aj menej štandardné situácie. V úplne otvorenej makete dvojizbového bytu tak mali i okoloidúci ľudia možnosť pozorovať, aké je to zostať doma, či priamo navštíviť svojich dočasných susedov. Tým sa Kiosk priblížil aj domácej verejnosti, a to nielen symbolicky, ale aj vo fyzickej rovine. To možno pokladať za veľmi sympatické gesto vystúpenia z akejsi – skutočnej či predpokladanej – umeleckej bubliny na znak vzájomnej ľudskej solidarity, ktorá je v ostatných mesiacoch potrebná viac než inokedy.
Zaujímavé prepojenie verejného priestoru a umenia vzniklo vďaka divadlu Odivo. Ich koncept individuálnej performatívnej prechádzky Poézia mesta: Kiosk edition ponúkol možnosť nahliadnuť do často prehliadaných či nevidených kútov a miest Žiliny. A to optikou graffiti na múroch, budovách a iných objektoch, napríklad autách či dopravných značkách. Autorky a koordinátorky projektu Mária Danadová a Monika Kováčová dali tento „materiál“, ktorý neúnavne objavovali niekoľko týždňov pred festivalom, k dispozícii súčasným tvorkyniam a tvorcom z viacerých umeleckých polí, aby ho mohli interpretovať spôsobom im vlastným. Vznikla tak príjemná a nesmierne pútavá trojhodinová prehliadka kombinujúca slam poetry, hlasovo-hudobnú, výtvarnú či pohybovú performanciu a rozhlasovú inštaláciu. Zvolený koncept pomáha hlbšie spoznávať mesto a jeho symboly a znaky, ktorých vžité prehliadanie, či dokonca podvedomé vytesňovanie je nielen ochudobňujúce, ale môže sa stať i patologickým. Uvítal by som, keby sa podobný koncept pravidelne objavoval minimálne na Kiosku, ak nie i na iných festivaloch.
Kiosk: venovaný tebe
V dôsledku nevyspytateľnej epidemiologickej situácie vznikol na Kiosku širší priestor aj pre jednotlivcov – ich individualitu, snahu o pochopenie vlastného vnútra, a tiež rozvoj percepcie intimity v jej rôznych formách.
Takýmto projektom bola aj inštalácia 1+1+1+1=1, ktorú pripravili autorky Simona Gottierová, Martina Mäsiarová a Dana Tomečková. Autorské trio vytvorilo priestor a atmosféru pre nevšedné zážitky, hľadanie otázok i odpovedí a seba samého. Jednotlivci (ktorí si na poslednú chvíľu so sebou mohli vziať i blízku osobu), mali možnosť vstúpiť do priestoru, kde zastal čas. A možno ani nikdy neexistoval. Zdanlivo prázdny a zároveň plný tzv. Žilinský byt na Klemensovej 16 ponúkal mnoho možností.
Stačí si od „pouličnej mačky“, ako samu seba označila slečna čakajúca pred vchodom, prevziať zväzok kľúčov a byt je na štyridsať minút iba váš. Je len a len na vás, kam vstúpite, čo premiestnite či vytvoríte. Môžete sa len tak oddávať meditácii, sediac na stoličke pred svietiacou guľou či dívajúc sa na hypnotickú, naprázdno bežiacu platňu na gramofóne. Vyskúšajte teplotu vody s penou vo vani, pohlaďte strom v chodbe, prekročte kaluž zvláštnej tekutiny, alebo sa pohrajte so skákacou loptičkou v miestnosti, v ktorej znie spev, prichádzajúci nevedno odkiaľ. V kuchynskej rúre zasa čaká čerstvo upečený a voňavý koláč. Ochutnáte ho? Alebo si zamiesite vlastné cesto a upečiete nový? Popritom vnímajte verše na papieroch prilepených na stenách, či skrývajúcich sa pod kamienkom v záhrade. Alebo sa nestarajte o nič z toho a ľahnite si do hojdacej siete pod jabloň. Robte len to, čo chcete, potrebujete, a čo vám je príjemné. Pokojne si odomknite garáž a vyjdite z nej na ďalšiu ulicu. A odvážnejším, ktorých a ktoré neodradí vešiak plný šatstva pred schodiskom, ani dve stoličky priamo na schodoch, sa možno podarí niečo objaviť aj na poschodí.
Ja som k nim nepatril. Druhé podlažie mi ostalo tajomstvom. A tak to má pravdepodobne byť. Aspoň na chvíľku som našiel svoj pokoj v priestore, ktorý nebol môj, no zároveň patril len mne. V spomienke sa k nemu budem vracať ešte veľmi dlho, pretože takáto oáza mi chýba.
Ďalším počinom, ktorý na mňa pôsobil až terapeuticky, bolo performatívno-zvukové dielo Petra Mazalána a Andrása Cséfalvaya. Ulricht/ Prasvetlo je podľa samotných tvorcov „sugestívnym a kontemplatívnym laboratóriom, ktoré v absolútnej intimite otvára u diváka – recipienta tému konečnosti života“. Performancia, opäť určená výlučne pre jednočlenné publikum, sa odohrávala v koncertnej sále žilinského konzervatória. Vkročiť do tmy neznamená prestať existovať, len sa na moment stratiť. Postupne pribúdajúce svetlo naznačuje cestu, ktorou sa treba vydať k zážitku. Z reproduktorov, umiestnených kdesi v neurčite, sa ozýva hlas, ktorý naviguje ku klavírnemu krídlu na javisku. Za klaviatúrou sedí, sliepňavo osvetlený, Peter Pažický, v tme ponorený sa skrýva P. Mazalán a hlas A. Cséfalvaya s absolútnym pokojom inštruuje, ako a kam sa pohnúť. Posadiť sa na stoličku po boku klavíra, oprieť sa o jeho telo a pozorovať odraz vesmíru v laku nástroja. Animácia pôsobí na zrak, vibrácie strún sa cez brušnú dutinu a ruky dostávajú až do mozgu a spolu s veršami a monumentálnym operným spevom vťahujú priamo do univerza. Zas a znovu som si uvedomoval, že som iba zrnko piesku v nekonečnej púšti celého kozmu. Nebol to však znepokojujúci pocit ako obvykle, práve naopak. Dostavilo sa pochopenie, že je to tak dobre. Počas zhruba šiestich minút som sa dotkol prasvetla a vykročil ďalej.
Zapálené…
Úplne iný typ zážitku a skúsenosti prirodzene ponúkali produkcie pre väčšie publikum. Tie vo väčšine prípadov stáli v priam striktnej opozícii k vyššie spomínaným intímnym oázam pokoja. A nebolo to spôsobené len počtom ľudí sediacich v obecenstve. Predstavenie umeleckého zoskupenia D’epog s názvom SÉRIA, SÉRIA, SÉRIA, SÉRIA nenechalo chladným či chladnou azda nikoho. Trojhodinová zmes technológií, vynikajúcich hereckých výkonov, ktorých intenzita sa neustále stupňovala, a znepokojivých tém si našla svojich priaznivcov. I keď niekoľko divákov a diváčok obe predstavenia opustilo, určite si so sebou odnášali pocit akéhosi „vyrušenia“ či nepohody, pričom práve to sa zdá byť cieľom súboru. Ako už v jeho prípade býva zvykom, opäť ostro atakoval divácke možnosti a limity. Za veľmi dobre režijno-dramaturgicky vystavanú však inscenáciu možno považovať i preto, že pre divákov a diváčky nie je nutné, aby bezprostredne rozumeli všetkému, čo sa na scéne odohráva. To by snáď ani nebolo možné. Ak ale na hru pristúpite, neostáva vám iné, než sa nechať unášať sledom sugestívnych výjavov až do momentu, keď nadíde čas na hlboký nádych – a pokračovanie v tomto šialenom tripe. Pointa sa napokon dostaví, a to veľmi očividne. Lucia Repašská a Matyáš Dlab spolu s kolektívom herečiek a hercov ponúkajú veľmi zábavnú, no zároveň zneisťujúcu sondu do systematizácie medziľudských vzťahov, zvyšovania výkonnosti, komunikačnej presýtenosti a rizika kolapsu. Ak sa chcete konfrontovať s týmito patológiami súčasnej doby, určite neváhajte a navštívte októbrové predstavenia D’epogu v bratislavskej A4. Je veľká škoda, že takýto typ prístupu k tvorbe na Slovensku nemá svoj zástoj v žiadnom divadle či zoskupení.
Za viacnásobnú návštevu určite stojí aj TimeOut BurnOut Maje Hriešik a Lukáša Bobalíka. Zatiaľ čo SÉRIA, SÉRIA, SÉRIA, SÉRIA pojednáva o kolapse spoločnosti, choreograf Bobalík nám prostredníctvom inscenácie rozpráva o svojom duševnom stave spred zhruba roka. V lete 2019 sa ako tanečník ocitol na hrane vyhorenia. Proti demotivácii a vyčerpanosti začal bojovať hraním tenisu, vďaka čomu sa vrátil k tancu a na svojej premiére nám predviedol neuveriteľnú energiu a nasadenie. V tenisovom úbore, s loptičkami, raketou a vynikajúcou scénografiou Zuzu Hudek nás previedol trápeniami a neúspechmi, no i radosťami. Jeho, v dobrom slova zmysle, pedantným výkonom sa mu podarilo otvoriť otázky ako: „Čo je ešte tanec, a čo už šport? A je medzi nimi nejaký rozdiel? Kde je tá hranica?“ Inscenácia sa neustále vyvíja, výborne pracuje s dynamikou a tempom, čomu napomáha aj gitarová hra Jakuba Mitríka a operný spev Petra Mazalána. Atmosféru rozvíja a dokresľuje aj citlivý svetelný dizajn Jozefa Čaba. Vytknúť by sa dala predstaveniu snáď len dĺžka, i keď bolo dlhšie pravdepodobne preto, že šlo o jeho premiéru. Nech sa to zdá akokoľvek neuveriteľné či absurdné, kombinácia tenisu, opery, tanca a hudby bola jedným z vrcholov trinásteho Kiosku. A to hneď v prvý festivalový deň.
… i prepálené
Nie všetko zaradené do programu musí prijať celé obecenstvo, no s asi najväčšmi odmietavým postojom sa stretla inscenácia Petra Šavela Kvint et Sense. V programe sa síce uvádzalo, že táto „ezo performance“ bude trvať štyridsaťpäť minút, no pocitovo mala snáď aj dve hodiny. Podľa môjho názoru má jeden zásadný problém. A to v rovine komunikatívnosti. Lucia Kašiarová, Eva Priečková, Martina Hajdyla Lacová a Peter Šavel síce boli perfektní a precízni v pohybe po Novej synagóge i práci s vlastnými telami, no chýbajúca dramaturgia zanechala dojem rozpačitosti a akejsi abstraktnej, priam nejestvujúcej ideovej roviny. Neviem, či mala oný ezo-rozmer videného zosobňovať neuchopiteľnosť diania, alebo trošku zvláštny spev Petra Šavela, no z predstavenia som odchádzal nahnevaný, frustrovaný a znechutený. Možnosť takejto reakcie pritom naznačil už dramaturg festivalu Martin Krištof v bulletine k inscenácii, i keď priznal, že jeho zážitok bol napokon opačný – katarzný. Z rozhovorov s mnohými ďalšími z publika však vyplynulo, že som nebol jediný. Každopádne, ide o ukážkový príklad toho, ako v divákoch a diváčkach zanechať odtlačok patológie. Možno práve to bol zámer, ktovie.
S podobnými dojmami som odchádzal aj z predstavenia T.I.T.S. s názvom Tumor – karcinogénna romanca. S odstupom času ale môžem povedať, že šlo isto o vydarenejší a prepracovanejší koncept a výsledok než u P. Šavela. Jaro Viňarský a Nela H. Kornetová sú naozaj výnimoční performeri. Málokto v jednej osobe ovláda svoje telo, výraz a hlasový aparát tak, ako Kornetová, ktorá pracovala aj s operným spevom. V tomto prípade tiež vidno omnoho výraznejšiu dramaturgickú štrukturalizáciu, i keď je škoda, že mnohé sekvencie sú príliš dlhé alebo repetitívne, čím sa môže vytrácať ich účinok. Je prirodzené, že tvorcovia a tvorkyne pracovali so zmyslovosťou a snahou o pútavý efekt. Ak sa ale už po tretí raz ozve karaoke v podaní Viňarského či paťkrát po sebe kreslíme v tme laserom na akýsi fotopapier, nadobúdam dojem, že cit pre mieru pri tvorivom procese absentoval. A to je škoda. Radšej publiku ponúknuť menej s vedomím, že tak bude chcieť viac, než ho presýtiť a zabiť v ňom apetít. Tvorivému tímu pritom nemožno uprieť, že sa mu podarilo to, čo si predsavzal v anotácii: sprostredkovať obraz rakoviny nielen ako zhubnej fyzickej choroby, no tiež v rovine spoločenskej, vzťahovej a duševnej. A to tak so slzami, ako i smiechom publika.
Kiosk dobrý, všetko dobré
Patológia sa ako téma trinásteho Kiosku vinula naprieč celým programom. Citeľnejšia však bola v prípade inscenácií pre širšie publikum – tam neraz liezla pod kožu a hlboko do mysle. Pri projektoch určených pre jedného diváka či diváčku sa zdalo, že ich tvorkyne a tvorcovia dbali na to, aby čosi patologické v ich diele bolo prítomné nanajvýš v podobe osobnej spomienky, ktorú prevážil intenzívny intímny zážitok z diela. V konečnom dôsledku bola patológia v istej podobe prítomná aj v prechádzkovej línii programu. Tá na jednej strane fungovala ako prevencia patologických duševných stavov a vnútorných pochodov; na strane druhej ponúkala pohľad na to, ako môže prehliadanie nášho bezprostredného okolia prerásť do ukážkovej patológie.
Navyše, nech to znie akokoľvek alibisticky, vďaka Kiosku som sa utvrdil v presvedčení, že ak sa mi nejaký princíp tvorby nepáči, nemusí to automaticky znamenať, že sa tak tvoriť nemá. Festival ponúka nádej a poznanie, že okolo nás existuje mnoho tvorivých ľudí, s potrebou reflektovať dôležité témy a vstupovať do diskusie s divákom, čo považujem za nesmierne dôležité. Dúfam, že podobným spôsobom sa bude Kiosk vyvíjať i naďalej a že inšpiruje tiež organizátorov ďalších podobných podujatí a iniciatív. Kiosk, ďakujem, vidíme sa o rok!
Autor je divadelný dramaturg
