Volám sa Roman Sergejevič Osminkin. Po matke som Ukrajinec a po otcovi Rus. Prečo som začal rovno od národnosti a nie od profesie? Veď som odjakživa zdieľal antinacionalistické a antirasistické názory a ani svojej, ani inej národnosti som neprikladal žiadny význam.
Zamyslieť sa nad svojou národnou identitou ma v skutočnosti prinútila iba vojna. Pred ňou som žil v prekrásnom svete – hoci často plnom chudoby, núdze a každodenných problémov –, vo svete sovietskeho internacionálneho projektu, ktorý ešte celkom nestihol vychladnúť. Narodil som sa v Leningrade, do škôlky ma vodila babka na ukrajinskej dedine Sloboda-Šolomkovskaja v Žitomirskej oblasti, zatiaľ čo mama pracovala na tri zmeny v Námorníckej vojenskej nemocnici. Do nemocnice mame neustále prichádzali najprv vojačikovia z Afganistanu, potom v 90. rokoch vojačikovia z prvej a druhej čečenskej vojny. Cez „divoké“ deväťdesiatky som rástol a mocnel z ukrajinskej stravy, ktorú nám do sychravého Leningradu posielala babka s dedkom vlakmi z Odesy a Kišiňova. Vitebská železničná stanica zostane v mojej pamäti navždy spojená s vôňou detstva – zásielky s krvavnicami, domácou slaninou, tvarohom, letnými jablkami a vedierkom s domácimi vajcami starostlivo poukladanými v tekvicových jadierkach. Potom nastalo prímerie, sýte roky prvej dekády.
Už je to niekoľko rokov, čo moja babka nie je medzi živými. Vlaky teraz stoja dve hodiny najprv na bieloruskej, potom na ukrajinskej colnici. Moja mama s povzdychom otvára krabice so slaninou a vajcami. Ľudia v nepriestrelných vestách, pošklbávajúc svojimi skýtskymi lícnymi svalmi, sa rutinne pohrávajú so závermi na svojich nabitých a teplých kalašnikovoch. Ľahostajne prezerajú obsah krabíc: „Čo máte v krabici?“ „Slaninu, vajcia, tvaroh,“ odpovedá mama. Ľudia v nepriestrelných vestách pokračujú do ďalšieho kupé, kde sa všetko opakuje: „Čo veziete?“ „Slaninu. A tak ďalej.“
Hnedená oceľ sa hypnotizujúco blyští. Mama sa trasie od strachu. Po prvý raz dáva o sebe vedieť moja národná identita. Moja ruská polovica sa hanbí za bolesť spôsobovanú mojej ukrajinskej polovici. Nechcem byť takým Rusom. No v tej potýčke národných identít nemôžem byť ani Ukrajincom. Pretože akákoľvek identita je len politický konštrukt, ktorý vyžaduje úplnú sebaidentifikáciu. Ibaže úplná sebaidentifikácia znamená smrť subjektu. Nechcem, aby si moje telo a dušu nárokovala akákoľvek národná identita. Môj bratranec z Ukrajiny sa skrýva pred armádou. Ani on nechce bojovať.
Umelkyňa Alevtina Kachidze mi rozpráva, ako jej mama, ktorá žije vo vojnovej zóne, každý deň hlási správy: Po oboch stranách Gorlovky duní delostreľba. Po oboch stranách hranice stojí po zuby vyzbrojených 50-tisíc ľudí. Každý deň hynú ľudia. Nenávisť narastá. Aké tam už len môže byť prímerie.
Ako z tejto situácie von? Ak umenie môže aspoň nejako odporovať vojne, určite to nemôže byť kritikou a moralizátorstvom. Súčasní umelci sa iba zriedkakedy priamo zúčastňujú bojov. A vôbec, súčasné umenie často kontraindikuje priamu angažovanosť a inštrumentalizáciu. Veď zo svojej podstaty už kritické je. V epoche dnešných hybridných vojen skôr vystríha pred vojenskou pomätenosťou a „otvára oči“ prostému ľudu, aby vnímal pravdivé motívy účastníkov konfliktov. Lenže tu ani prinajmenšom nejde o to, že väčšina ľudí nemá informácie, že by bola stratená. Nešťastie spočíva v tom, že spoločnosť toho toľko vie a deň za dňom vidí také množstvo šokujúcich informácií, že je absolútne indiferentná k akejkoľvek kritike. Prah šoku je natoľko vysoký, že antropologická schopnosť pociťovať bolesť, hrôzu a strach mu jednoducho nestíha a atrofuje. Pacifizmus umenia je falošný a ešte iluzórnejší než „holé“ fakty v spravodajských televíznych kanáloch. Mediálnym obrazom sa nedá dôverovať – sú to iba ilúzie. V postinformačnej spoločnosti sú všetky dokumenty rovnako klamlivé – každý televízny kanál funguje ako postkonceptuálna mašinéria na výrobu mockumentov pre jednu či druhú stranu konfliktu. Obete holokaustu, deti Hirošimy sú stavané vedľa detí Luhanska a obetí Donecka tak neomylne a s takou afektívnou mocou, že akékoľvek analytické konceptuálne umenie je už vopred odsúdené na prehru. Súčasné umenie v tejto bitke dokumentov nedokáže súperiť, a ak apeluje na silu faktu, okamžite prehráva.
Ako sa teda vzpiera môj vnútorný básnik a umelec?
Jeden môj známy moskovský umelec s obľubou opisuje proces dospievania jeho dcéry. „V telke dávali rozprávky,“ píše mi, „na chvíľu som odišiel z izby, a keď som sa vrátil, dcéra sedí pred obrazovkou, na ktorej sa hore-dole premávajú obrnené vozidlá, a pýta sa: „Tato, aké rakety sa ti najviac páčia – Topoľ, Iskander alebo Satan? Mne sa ľúbia šecky! Topoľ je ešte lepší ako Hello Kitty, tato, kúpiš mi Topoľa? Chcem Iskandera na Nový rok a Satana na narodeniny!“ Aj keď ten umelec asi trochu prikrášlil, ako veľmi dieťa okúzlila krása vojenských „hračiek“, nevyvracia to skutočnosť, ako ľahko a rýchlo v detskej psychike prebieha sebaidentifikácia so smrtiacimi zbraňami. Všetci sme v konečnom dôsledku deti, ktoré sa hrajú s „ohňom“, keď sa necháme ovládať nacionalistickou a vlasteneckou rétorikou moci a masmédií.
No pád do detstva nás môže aj zachrániť. Hra ako sociálny model usporiadania detského sveta sa štruktúrne zhoduje s estetickou hrou – so slobodným prejavom ľudských citov. Estetika vždy predpokladá istý dištanc alebo pribrzdenie, akési vyňatie zo sveta nevyhnutnosti a komunikácie. Môj vnútorný umelec a básnik ma prenáša do priestoru estetickej hry – performancie, re-enactmentu (rekonštrukcie). Môže to znieť smiešne a trápne. Teatrálne vojnu „dospelého“ sveta prehrávam, dramaticky však víťazím. Ničím kartónový tank svojej národnej identity.
Podobá sa to síce na escape, exodus a úplnú kapituláciu umenia pred vojnou. Lenže umelec vlastne kapitulantom aj je. Ako prvý musí vykročiť zo šíku a odmietnuť sa naďalej zúčastňovať vzájomného kynoženia a podnecovania nenávistného diskurzu. Nenávisťou je nakazený všetok priestor naokolo. Nevolám však po nejakom naivnom pacifizme. Kapitulácia je akt. Je to umelecká výpoveď, ktorá hrá podľa svojich pravidiel. Ak umelec vôbec má nejaké práva a moc nad vojnou, tak iba vo forme aktu kapitulácie. To je jediné gesto, ktoré umelec môže urobiť podľa svojho zákona, v iných prípadoch neuznávaného. Zinscenovať, vytvoriť, zdokumentovať svoje akty kapitulácie – to je úloha každého a všetkých nás spolu. Akumulácia takých aktov môže ako snehová guľa viesť k víťaznému kritickému momentu. Množstvo takýchto slabých gest nás dialekticky dovedie na novú kvalitatívnu úroveň. Úroveň spoločnosti, ktorá prekonala národnú identitu v prospech tej umeleckej.
Roman Osminkin
Autor je umelec, básnik, performer, vyučujúci, teoretik umenia, aktivista, člen zoskupenia Laboratórium poetického akcionizmu, hudobného zoskupenia TECHNO-POEZIJA. Žije v Petrohrade.
Esej odznela na Akademie der Künste der Welt v Kolíne v roku 2015 v rámci konferencie „How to think (against) the war“.
Z ruštiny preložila Kristína Karabová
esejistický kapitál
