Ak sa na niečom, čo sa týka našich identít, zhodneme, bude to zrejme ich premenlivosť. Je vzrušujúce sledovať, ako sa vlnky tejto tekutosti trblietajú na druhom LP newyorského pesničkára, speváka a rappera Gabriela Garzóna-Montana, ktoré vyšlo začiatkom októbra
Syn kolumbijského otca a francúzskej matky, ktorý vyrástol v Brooklyne, zrejme o prežívaní produktívneho zmätku z vlastných kultúrnych koreňov čosi vie. Novú platňu s názvom Agüita popisuje ako skladačku troch presne pomenovaných súčastí svojej osobnosti. „Dychtivý impresionista“, ako prízvukuje v rozhovoroch, je jeho spevavá poloha, šansonierske alter ego (skladby Bloom a Fields), tak trochu nasladlý romantik. „Líder“ je poučeným R&B a soulovým spevákom nadväzujúcim na americké žánrové dejiny (Someone), no s omnoho menšou dávkou mizogýnie a spoločensky kritickými textami. Na takéhoto Garzón-Montana sme si zvykli pri jeho predchádzajúcich počinoch. Čerstvým konštruktom v komplexite autorovej identity je avšak „urbano hitmejker“, reggaetonero swagger, ktorý peckami Muñeca a Mira My Look prináša platni novú popovosť. Najlepšie sa konceptuálne delenie týchto polôh ukazuje na vystúpení pre youtubeový kanál Colors z leta tohto roku.
Je to dobrá ochutnávka toho, akým je Agüita vlastne komplexným, sebareflexívnym a citlivým albumom. Z hlbiny spomienok na predčasne zosnulú matku v tracku Moonless nás vďaka hitu Agüita pokojne prehupne do tancujúceho davu v uliciach Bogoty, kde sa vždy pristihnem nemotorne pohmkávajúc refrény v špangličtine.
Napriek týmto strmým skokom ostávam celkom ľahostajný ku kritike žánrovej nesúdržnosti, ktorá je tejto platni často dopriata. Jednotlivé pasáže albumu prepája hĺbavá poetika a produkčná citlivosť. Autor v sebe nezaprie študovaného multiinštrumentalistu. Ale čo je najpodstatnejšie, GGM je nesmierne charizmatický týpek, ktorého queer šarm pridáva hudbe i rozmanitým vizuálom niečo krehké a ozaj krásne. A presne to som v týchto týždňoch potreboval.
Gabriel Garzón-Montano: Agüita, Jagjaguwar / Stones Throw, 2020.
Dávid Koronczi
