Kanadský režisér Xavier Dolan sa vo svojej najnovšej snímke Matthias a Maxime (2019) zdá menej sentimentálny a uvoľnenejší. Akoby sme sledovali film trochu iného režiséra, ktorý sa cíti remeselne istejšie, a to aj bez toho, aby nás o tom čo najznateľnejšie presviedčal v každom obraze.
Vo filme v štýle amerických indies Dolan prekonáva dosiaľ preňho charakteristickú exploatáciu estetiky klipu a prichádza s omnoho subtílnejšou formou. Matthias a Maxime je epizodickým príbehom o nanovo objavenej láske medzi dvomi priateľmi, vyrozprávaným omnoho ležérnejšie, než sme u Dolana zvyknutí.
Matthias a Maxime sa poznajú od detstva, no tentokrát sa so vzájomnými citmi konfrontujú s prímesou novej kvality poznania dospelého života. Najmä ženatý Matthias sa všemožne snaží prehliadať, čo v ňom takmer nekontrolovateľne narastá. Do hry, ktorú dvojica podvedome rozohráva, vstupuje množstvo náhody, no speje k svojmu nevyhnutnému koncu. S týmto smerovaním narába Dolan veľmi efektne a inak, ako by sme uňho čakali.
Mnohokrát nenechá úplne prepuknúť naznačený hudobný motív a veľmi cielene narába aj s odďaľovaním či zadržiavaním melodramatického excesu. Inak pracuje nielen s formou, ale aj so stvárňovaním emocionálnych svetov svojich hrdinov. Pri množstve obrazov a scén nie je celkom jasná ich funkcia v rámci rozprávania, dôležitejší sa pre Dolana zdá portrét prostredia. Chce, aby sme ho poňali v jeho tvárnosti a kráse.
Sledujeme partiu kamarátov, mladých mužov, ktorí postupne vstupujú do nových súvislostí zodpovedného života, no nestrácajú mladícku dynamiku, šarm a vzájomnú bezprostrednosť. Postavy matiek ako podprahových hýbateliek deja, takých typických a dôležitých pre vnútorné svety Dolanových protagonistov, neprestávajú zohrávať v príbehu významnú rolu.
Jeho utkvelé hudobné sekvencie nikdy neboli len tapetami, ale citlivými a významom nasýtenými obrazmi. Tentokrát Dolan prichádza s trochu iným typom citlivosti. Akoby vyrástol, rovnako ako hrdinovia jeho nového filmu.
Matthias a Maxime, réžia: Xavier Dolan, Kanada 2019. 119 min.
