Beletrizovaná reportáž o cudzineckej polícii
„Viete po moldavsky?“ privíta ma vyšetrovateľ. Poviem mu, že moldavčina a rumunčina sú ten istý jazyk, a potom mu ešte niekoľko minút vysvetľujem politický kontext.
„Takže viete,“ uzavrie vyšetrovateľ.
Asi mi neverí, lebo ma pošle za podozrivým, aby som vyskúšala, či si budeme rozumieť. Idem za mladým mužom, ktorý stojí v malom priestore ohradenom mrežami. Nie je to ani samostatná miestnosť, iba mrežami oddelili koniec chodby.
Pozdravím ho po rumunsky, spýtam sa, či mi rozumie, sme trochu rozpačití, povie, že áno, idem naspäť za vyšetrovateľom.
„Rozumieme si.“
Je spokojný, dá ho privolať na výsluch. Dokonca sa dohodneme, že mladík hovorí po rumunsky.
Protokolárne otázky:
„Do akého jazyka si žiadate tlmočiť vyšetrovateľa?“
„În limba moldovenească.“
Vyšetrovateľ takmer vyskočí.
„Už sme sa dohodli, že je to rumunčina, čo to zase motá?“
„V akom jazyku ste komunikovali s ďalším vodičom?“
„În limba moldovenească,“ nedá si podozrivý pokoj a vyšetrovateľ píše do zápisnice rumunčina.
Haragâș Cantemir opakuje: „În limba moldovenească.“
A ja neviem, čo mám tlmočiť. Tlmočník by sa nemal veľmi rozhodovať.
Haragâș Cantemir nevie, že moldavčinu vymazali aj z moldavskej ústavy, že už neexistuje. Trvá na svojom, nikto ho neinformoval o zániku jeho rodného jazyka, nepovedali mu ani, že je to politický konštrukt, že hovorí predsa po rumunsky, tak ako aj celý život hovoril po rumunsky. Ako to, že to celý čas nevidel. Trápim sa s rusizmami, s výrazným prízvukom a vyšetrovateľ píše:
Rumunčina.
Do rumunčiny.
Po rumunsky.
Len Haragâș Cantemir nič netuší a myslí si, že hovorí po moldavsky. Ale čo on vie o Moldavsku. Po ukončení štvrtého ročníka odišiel s rodinou pracovať do Petrohradu, odtiaľ pokračoval sám do Anglicka, Poľska, Maďarska, a naposledy bol dva roky v Nemecku. Čo on vie o svojej rodnej krajine, stačili mu tri roky, aby sa dokázal podpísať iniciálkami. Doma má mesačné dieťa, ktoré odíde z Moldavska hneď, ako sa naučí chodiť, a potom bude presviedčať vyšetrovateľa, že hovorí po moldavsky, keď ho chytia pri pochybnej činnosti, aká Moldavcom vo svete často prischne.
Po úvodných otázkach mu čítam trojstranové poučenie, ktorému nerozumie, možno preto, že ho tlmočím do rumunčiny, alebo preto, že východiskový ani cieľový jazyk nie sú určené na porozumenie, na odovzdanie informácie, utešenie Cantemira, na vysvetlenie situácie; ešte máš pred sebou dve súdne pojednávania, potom asi štyri roky väzenia, keď budeš mať zhovievavého sudcu, potom sa uvidíš so ženou, s dieťaťom, s ktorými si nebudeš rozumieť. Je to právny jazyk slúžiaci iba na krytie – aby boli všetci krytí a v bezpečí pred právnym štátom.
Len Haragâș Cantemir nechápe: „Prečo mi to musíte všetko čítať?“
Tvárim sa nechápavo a odpovedám: „Lebo na to máte právo.“
Cantemir podpisuje detskými iniciálkami štós papierov, že prevzal jedlo, ktoré neprevzal – ako právny štát musíme poskytnúť podozrivému jedlo, ale nikto na tento účel nevyčlenil peniaze a vyšetrovatelia ho už prestali kupovať zo svojho.
Cantemir sa tvári nechápavo a podpisuje už šieste tlačivo, že všetkému porozumel.
Cantemir je celý premočený. Má bosé nohy a smrdí ako močiar. Pýta sa, kde je osemdesiat eur, čo mu skonfiškovali, či by si mohol ísť po výsluchu kúpiť suché oblečenie. Je mu zima.
Vyšetrovateľ sa smeje: „Načo ste teda skákali do vody?“
Skákal, lebo mu išlo o život, skákal alebo skôr spadol do vody, lebo sa bál polície, ktorá ho naháňala so zapnutými húkačkami, a jeho inštinkt správne velil uteč, nezmôžeš nič proti trom policajnými autám a ich zákonom, nezmôžeš nič proti právnemu štátu, budeš podpisovať papiere o prebratí jedla, ktoré sa k tebe nikdy nedostalo, budeš počúvať prílev právnej terminológie, lebo máš na to právo, a podpíšeš, že si porozumel, keď budeš stratený v nezmyselnom svete, kde ti len tak zrušia rodný jazyk a ani ťa o tom neinformujú.
Svoje čerstvo narodené dieťa, ktoré ešte nestihol nikto zaprášiť suchým alibistickým jazykom práva, bude tvoja partnerka učiť po rumunsky, a ty budeš sedieť vo väzení, dosť dlho na to, aby sa ťa ten problém netýkal. Rodný jazyk krajiny, v ktorej si strávil rovnako dlhý čas, ako v akejkoľvek inej susednej alebo západoeurópskej krajine.
Vyšetrovateľ sa smeje, také hlúpe, vyskočiť z idúceho auta a cez močiar utekať pred celým komandom.
Neutekáš o život, ale je to beh mimoriadnej dôležitosti. Hoci trvá len potupných tridsať sekúnd, potom vlhko a bolesť v rebrách. Prvý a poslednýkrát v živote máš pocit, že keď budeš bežať dostatočne rýchlo, všetko necháš za sebou: roky na nemeckých stavbách, nevyčistiteľné nechty, komando ľudí, ktoré ti je stále v pätách, už od Petrohradu. Na kopcoch za mokraďou si zahliadol nádej, vedel si, že je to ona, nedala sa pomýliť s ničím iným, a keby si bol dobehol, zmocnil by si sa jej. Ale strhli ťa k zemi, jedným ťahom, iba jeden z nich, rutinne, ani sa nenatrápil, bez emócií, akoby len vytlačil poslednú zápisnicu pred obednou prestávkou.
Vedú ťa k autám, všetky blikajú, je skoro ráno, vidíš na vyšetrovateľoch, akí sú nahnevaní, že si ich o piatej ráno vytiahol z postele. Ľutuješ ich, ale ešte viac ľutuješ seba. Keď ťa nakladajú, hovoria slová, ktorým nerozumieš. Potom si všimneš na krajnici havarovaný Opel Movano, prišla aj sanitka, muži, najmä muži, ale aj ženy a deti sú zabalené v dekách, vydesíš sa, vieš, že si vyskočil z auta plného ľudí a nechal si ho naraziť do zvodidiel. Vidíš sanitku a stiahne ti hrdlo, trikrát sa neúspešne pokúšaš prehltnúť.
Vyšetrovateľ kričí: „Nebáli ste sa, že sa tým ľuďom niečo stane? Bolo tam štvorročné decko, preboha.“
Áno, bál, samozrejme, nikdy si sa viac nebál, ale nádej, tá bola silnejšia, a už z diaľky si videl, že je to všeobecná, ľahko uchopiteľná nádej, s ktorou sa môžeš podeliť, viac si sa bál, čo sa stane s tými ľuďmi, keď sa k nej nedostaneš.
Teraz si mokrý, lebo si bol sprostý a spadol si do vody, keby to bola aspoň rieka, ale bolo to bahno, rovnako lepkavé ako symbolické. Trocha ma napína na vracanie, keď sa nakloníš bližšie, lebo nerozumieš.
„Prečo mi to musíte všetko čítať?“
Vyšetrovateľ krúti hlavou: „Neváži si svoje práva, lepšie by mu bolo tak, bez tlmočníka, bez podpisovania, len by ho niekde zbili, a už by potom o ňom nikto nikdy nepočul.“
„Kedy dostanem naspäť tých osemdesiat eur, potreboval by som si kúpiť aj iné veci.“
Nevie, ako to funguje, nevie, že teraz je podozrivý, potom bude obedná prestávka, a potom už bude obvinený a z tejto budovy pôjde rovno do cely predbežného zadržania.
„Pýta sa, či mu môžete aspoň vrátiť telefón,“ tlmočím vyšetrovateľovi.
Ten sa na mňa pozrie, akoby som bola hlúpa a vysvetlí: „Ten máme zaistený ako jednu zo stôp.“
Zapamätám si ešte plechovku coca-coly, nevyplnené tlačivá a zväzok kľúčov.
Telefón leží na vyšetrovateľovom stole a je uložený v tenkej, priesvitnej fólii. Fyzicky je od podozrivého vzdialený iba meter a pol, právne ich delia asi štyri roky. Cantemirov telefón tam chladne leží vo svojom transparentnom obale a s Cantemirom už nechce mať nič spoločné.
Chceš zavolať mame, ale nevieš jej číslo. Priateľkine vieš, ale tej zavolať nechceš.
Na to, aby ťa mohli zavrieť do cépezetky potrebuješ najskôr potvrdenie od lekára. Ani tam ťa nechcú. Najradšej by si šiel spať, ale takú možnosť ti nikto neponúka. Nemal si sa dať chytiť o piatej ráno. Ideme na pohotovosť, na traumatológiu, na röntgen.
Policajt do teba hučí: „Nespi, ani my nespíme.“
Keď sa pýtaš, kam ideme teraz, povie: „Na kolonoskopiu.“
Netlmočím, ale Cantemir pochopí, policajt mu to naznačí diskrétne päsťou. Haragâș Cantemir sa smeje. Vie, že Slovensko je právny štát a mučiť ho nebudú. Zmierňujem slová policajtov, ktoré adresujú Cantemirovi, kým nekonečne dlho čakáme.
Na urgente sa všetci, doktori na nočnej, kolegovia vedúci neznámeho muža na toxikológiu, zvedavá žena s malým dieťaťom, ktoré jej vypadlo z kočíka, dozvedia okrem Cantemirovho celého mena, veku, občianstva a skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého je obvinený, aj počet prevezených ľudí, značku a farbu auta. Vedia dokonca viac ako Cantemir; dĺžku trestu. To mu zatiaľ netlmočím, príliš často začína vetu slovami: hneď, ako ma pustia. Zase ho nikto neupozornil, že tresty za prevádzačstvo sú na Slovensku neporovnateľne vyššie ako v okolitých krajinách, že sa mal nechať chytiť za inou hranicou. Cantemir vytrvalo opakuje, že si nevšimol, že by prešiel nejakú hranicu.
Návštevníci aj zamestnanci urgentu sa spolu bratsky zabávajú, policajti si užívajú pozornosť.
Ja podpisujem sľub o mlčanlivosti, a potom napíšem poviedku. Stačí zmeniť meno, značku auta, adresu, počet prevezených ľudí, krajinu ich pôvodu alebo ju iba zamlčať, a už sa to môže. Zákony kryjú tých, ktorí s nimi vedia narábať.
Neviem, čo kryje policajta, keď zvýšeným hlasom zverejňuje nezmenené osobné údaje, všetci sa smejú: „Normálne pribrzdil, vyskočil z idúceho auta, utekal pred nimi peši, ešte tam aj skočil do vody. Do tridsať sekúnd ho mali.“
Netušia, čo videl na tom kopci, ani to, aký bol tento útek dôležitý. Teraz už môže pokojne žiť so sklonenou hlavou, aspoň to skúsil.
Možno sa aj pokrytecky smejem s ostatnými, možno som zbabelá, alebo sa iba rada smejem, a je to veselé, po celom urgente chodí bosý. Možno ich aj súdim, lebo sama od seba by som sa predsa nesmiala. Neuvedomujem si, že niektorí z nich sa smejú zo zúfalstva a z vyhorenia, a že tí ďalší sú hore už dvadsať hodín. Vidím iba, ako podpisujeme sľuby o mlčanlivosti, a potom nemlčíme, hoci by sme mohli.
Keď sa konečne vrátime na stanicu, popodpisujeme ďalší štós, aby bol vyšetrovateľ krytý, aby bola tlmočníčka krytá, aby bol právny štát krytý, iba na Haragâșa Cantemira nikto nemyslí, sedí osamelo na stoličke a je mu zima. Hlavou sa opiera o monštruóznu tlačiareň, z ktorej vyletujú všetky tie papiere, a zaspáva.
Moldavský občiansky preukaz je neprehľadný, nikde neviem nájsť dátum narodenia, a Haragâș Cantemir si ho mrmle popod nos, akoby si aspoň to chcel nechať pre seba, keď sa už musíme vŕtať vo všetkom ostatnom. Nemusíme predsa vedieť aj to, kedy má narodeniny. Poprosím ho, aby mi dátum narodenia napísal na papier, ale nevie písať číslovky. Napokon sa mi však podarí pochopiť, čo hovorí, a už nám zostáva vyriešiť iba adresu. Informácia na občianskom je skúpa, uvádza sa síce kraj, spádová obec, aj rodná obec, ale nikde žiadna ulica ani popisné číslo.
Cantemir mi povie, že také oni nemajú.
„A ako vám teda poštár nosí poštu?“
„Všetkých pozná.“
Z urgentu nejdeme priamo na políciu, ešte treba vybaviť daktylky. Vojdeme do tmavého, priemyselného areálu. Haragâș Cantemir je trochu vydesený. V malej kutici nás čaká veselý technik, jednými dverami jeho pracovne sme vošli, na druhých je nápis Biologický kontaminovaný materiál, pod tým novší nápis Bufet 119 a pod tým staršia červená páska biohazard. Keď na chvíľu pootvorí dvere biohazardu, všimnem si, že si tam zariadil malú posilňovňu. Posledné dvere vedú do miestnosti, kde držia stopy. Vyšetrovateľ podá Haragâșovi Cantemirovi malý papierový balíček, kde je jeho šesť stôp ako výstižné zhrnutie jedného bezvýznamného života: telefón v priesvitnom obale, zväzok kľúčov, plechovka od coca-coly, nevyplnené tlačivá a ešte čosi ďalšie.
Uprostred miestnosti stojí drevená skriňa, rovnako stará ako všetko ostatné vybavenie. Každý drobný priečinok, šuplíček a polička sú označené bielou nálepkou. Daktyloskopická karta – domáca osoba, FTA karty, tester na drogy (heroín), marihuana, metamfetamín, DNA tyčinky, daktylky.
Preventívne sa ho spýtajú, či požil alkohol alebo drogy, či má tetovanie. Technikovi medzitým dvakrát volá syn, je malý a je sám doma.
„Preložte mu, že mu teraz urobíme stery bukálnej sliznice.“
Neviem, ako sa povedia stery ani sliznica, a už vôbec nie bukálna. Poviem mu: „Zoberú vám DNA z úst.
A Cantemir je konečne informovaný, Cantemir konečne pochopil. Podpisuje samozrejme aj zopár papierov, že porozumel – aspoň o čosi úprimnejšie. Trvá to dlho a veselý technik sa obvineného pýta veľa otázok. Cantemir krúti hlavou a odpovedá mhm.
Druhá časť miestnosti vyzerá ako ateliér. Fotka spredu, fotka zozadu. Cantemir sa zo zvyku usmeje a vzápätí zvážnie, ja a vyšetrovateľ sledujeme, ako sa fotí.
Technik si spokojne prezerá fotky, akoby fotil svadbu alebo prvé sväté prijímanie. Potom vytiahne valčeky (čierne), prsty pekne po jednom ponatiera s násilnou razantnosťou. Postupne zapĺňajú riadok.
Haragâș Cantemir má už celú ruku čiernu. Ešte zboku.
Teraz sa môže umyť. Čerň nejde zmyť ani pripravenou Solvinou. Haragâș Cantemir si ruky ošúcha do nohavíc, a v jednom pokrčení pliec sa zmieri s tým, že si ju bude niesť so sebou až do konca.
Spolu so šiestimi stopami necháva Cantemir u technika aj niečo zo svojej húževnatosti. Do auta kráča vyslovene porazenecky. Akoby už bolo všetko jasné. Po ceste naspäť si vyšetrovatelia vypeckujú It’s my life. Tancujú a celé auto sa otriasa. Sedím vpredu s majorom.
Neviem, ako sa Cantemir tvári, ani to, či mu It’s now or never pripomenie dnešný smiešny a heroický útek.
Keď dorazíme na miesto, všimnem si veľkú miestnosť vysvietenú do ulice. Na oknách aj na dverách sú mreže, ľudia sedia za sebou v radoch presne, ako v kine, len im chýba plátno.
„Banda všivavá, jedných odvezú, a hneď sú tu ďalší!“ zanadáva major.
Ľudia sedia nehybne, pozerajú pred seba, ich pozíciu determinuje rozloženie stoličiek. Asi si premietajú udalosti posledných dní a snažia sa pochopiť to absurdné usporiadanie stoličiek, ktoré vylučuje akékoľvek sociálne interakcie.
Dnes ráno som videla podobnú skupinu, ale v inej situácii. Stáli v dlhom rade na chodbe a odovzdávali všetko, čo mali pri sebe. Priemerne jeden batoh na osobu, taký, čo sa zmestí pod sedadlo v nízkonákladovej leteckej spoločnosti. V rukách zvierali telefóny a peňaženky, ktoré tiež neochotne odovzdávali do plastového vreca. Tlmočníčka ešte nedorazila, a tak komunikovali po slovensky. Zakričali názov krajiny. Zdvihlo sa niekoľko rúk, perom im na zápästie napísali číslo a poslali ich do cely naľavo. V miestnosti napravo prebiehal výsluch Haragâșa Cantemira. Teraz už stačilo iba podpísať posledných desať papierov, Cantemirova ruka drží pero stále pevnejšie a sebavedomejšie. Posledné iniciálky, ktoré zanechá pod svojím menom, sú dokonale vypísané a úhľadné. Ani neviem, kedy ho odvedú, ja ešte podpisujem sľuby o mlčanlivosti.
Po ceste k autu ho zazriem na konci chodby za mrežami, uvedomím si, že je tu príliš veľa mreží na takú malú plochu, a zakývam mu. Hlúpo mu zakývam, aj by som mu zaželala veľa šťastia, ale ak bude mať veľa šťastia, pôjde sedieť na štyri roky. A to mu želať nechcem.
Vyjdem von z budovy, je noc a prší. Tiež sa mám chuť rozbehnúť za niečím alebo proti niečomu, ale neviem, ktorým smerom, tak iba nasadnem do auta, zapnem navigáciu a závidím Cantemirovi ten krátky záblesk poznania a tridsať sekúnd nádeje.
Autorka vyštudovala filológiu so zameraním na preklad a tlmočenie na Univerzite Komenského v Bratislave, aktuálne pokračuje v postgraduálnom štúdiu konferenčného tlmočenia a učí francúzštinu na gymnáziu v Trnave.
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.
