S čistým svedomím môžeme vyhlásiť, že za posledné mesiace má slovenská rapová scéna naozaj bohatý život.
Raper z kolektívu FUCK THEM, Zayo, vydal prekvapivo silný album a raper z kolektívu Milion+, Karlo, sa stal refrénovým tromfom na posledných releasoch svojho labelu. Do rapu sa zároveň začali prakticky angažovať osobnosti verejného (internetového) života, Slimso a Šajmo. V kolektíve Dogma, točiacom sa najmä okolo kľúčového člena Fobia Kida, vydávajú single nováčikovia, napríklad najčerstvejší raper Luna.
Ale čo sa stane, ak opustíme svet sto- a desaťtisícových videní? Objavíme naozajstné unikáty a trochu exotiky. A to bez irónie.
Napríklad dvanásťročný hlohovský raper Najxlis so svojimi trackmi Sakury a Money alebo Nesedím doma a nehrám Fortnite predstavuje undergroundovú, lo-fi verziu amerického rapera Matt Ox, ktorý sa pohybuje zhruba v rovnakej vekovej kategórii. Vzhľadom na Najxlisovo začiatočníctvo je zaujímavosťou jeho schopnosť dať dokopy chytľavé a ihneď zapamätateľné refrény a budovať vcelku koherentný temný sound, aj keď ešte stále miestami hraničiaci s (nechcene) parodickým vyznením.
Epicentrum našej expedície však bude predstavovať Bratislava, odkiaľ pochádza rapový projekt Edúv syn / NEMOTA crew.
Edúv syn: Traplife po vrakunsky
Druhým, podstatne starším a koncepčne premyslenejším zjavom je projekt Edúv syn, pútajúci pozornosť najmä temným soundom (beaty produkované spevákom z metalovej skupiny The Wilderness) a bizarným zmyslom pre humor aj vysokou kvalitou produkcie, predstavujúcej aj na malej ploche necelých troch minút vždy relatívne členitý súbežník vplyvov a inšpirácií. Na prvý pohľad jednoduchá tvorba projektu sa pohybuje na veľmi podnetnom pohraničí známych podôb a lokálnych modifikácií (t)rapovej hudby. Edúv syn nadväzuje na súčasný trend „lakonického rapu“, najvýraznejšie reprezentovaného mladými americkými interpretmi Playboiom Cartim a jeho minuloročným albumom Die Lit s nečakane silnou kostrou, alebo Lil Pumpom, ktorého single a albumy (posledný Harverd Dropout) sa stále provokatívne pohrávajú s budovaním konceptu pubertálnych vylomenín a samoľúbosti a čiastočne na nich aj stroskotávajú. Znaky spomenutých projektov sú v tvorbe Edúv syn prítomné pri redukovaní textu na sériu repetitívnych úderných fráz. Fungujú najmä na budovanie atmosféry a distribúciu aktuálneho „moodu“, zahusťovaného silnými trapovými beatmi. A práve atmosféra je kľúčovým prvkom celej tvorby Edúv syn. Vzďaľuje sa „rockstar“ prístupu Playboia Cartiho aj žoviálnosti Lil Pumpa a prináša skôr temnú atmosféru krajiny duchov a urbánnej záhrobnosti, ktorá asociuje najmä s tvorbou kolektívu TeamSESH a rapera Bonesa spred niekoľkých rokov.
V základnej rovine sa dá tvorba projektu rozkľúčovať na spomenuté východiskové prvky, tento proces ale nezachytáva najdôležitejší stavebný prvok, ktorý nesie relevantnosť celého projektu. Inšpiračné zdroje fungujú ako východisková platforma pre veľmi abstraktnú esenciu, ktorá vystihuje a zároveň presahuje okrídlený termín „punkový“ a je natlakovaná v skladbách Doma som sám, ctrl alt delete a Kuco, zverejnených na platforme Youtube.
Kuco – „Chuck Norris, karate, automaty“
V poradí druhý zverejnený singel, Kuco, predstavuje mimoriadne chytľavú audiovizuálnu dekonštrukciu trapu. Text je heslovito prednesený do agresívne zemitého basového beatu, ktorý berie všetko „priamo od podlahy“ (nie, v tomto prípade naozaj nejde o floskulu alebo klišé) s podobne deštruktívnym efektom, ako to robí Yung Lean v skladbe Hoover.
Podstatným prvkom je spracovanie videoklipu. Konvencia šialenej párty, podpódiového besnenia a svojvoľného prúdenia masy energie naprieč publikom (napríklad tak, ako to môžeme vidieť v až fetišistickom klipe Playboia Cartiho R.I.P.) je tu redukovaná do oveľa civilnejšej a ironicky prízemnej podoby jedinca, ktorý to nekontrolovane a osamelo „roztáča“ v areáli letného festivalu. Tento žart spočívajúci v jednoduchom veristickom zachytení „tej pravej festivalovej atmosféry“ predstavuje koncepčný atentát na všetko, čo sa spája so súčasnou estetikou rapového videoklipu, či už hovoríme o okázalosti mainstreamového trapu (spomenutí Carti, Pump či Migos…), alebo o zvláštnej futuristickej gotike a revizionizme vychádzajúcom z práce s ikonografiou populárnych žánrov vo vizuálnej identite alternatívnejších scén (napríklad kolektívy Drain Gang a Sad Boys).
„Odviazaný týpek“ sa motá pod pódiom a predvádza čudesné tanečné kreácie, pričom je nečakane silným vizuálnym prvkom a nabúrava dokonca hlbšie zakorenené predstavy o mýte živelnosti a energie, ktorý vychádza z rockovej hudby dvadsiateho storočia, kde pod pódiom pôsobivo skandujú stovky a tisíce ľudí a kolektívne zdieľajú silný zážitok. Tu však nemáme žiadny kolektív a vlastne ani žiadny zážitok. Len akýsi stav (tragi)komickej snahy užívať si, príliš neatraktívnej a „uncool“. Dvojminútový výjav môže zároveň ľahko asociovať nemú americkú grotesku, reprezentuje vzorec jedinca v nelichotivých situáciách, ako napríklad padanie z mrakodrapov, pošmyknunie na banánových šupkách, boj s absurdnou nepriazňou okolností. Podobný druh humoru vyvoláva aj pohľad na jedinca, ktorý sa tacká pod pódiom, vstáva zo zablatenej kaluže a bojuje s gravitáciou aj limitmi vlastného tela. Navyše pôsobí oprostene od akejkoľvek teatrálnosti, talentu vystupovať aj od poctivej prípravnej dramaturgie.
Blúznivé Noci na Zemi
Zemitá agresivita sa v ďalších dvoch skladbách a klipoch projektu mení na o niečo tekutejšiu a melancholickejšiu audiovizuálnu suspenziu. Agresívne, zuby vybíjajúce basy sú nahradené plíživejšími a ťaživejšími beatmi, texty prechádzajú do o čosi introspektívnejšej, osobnej roviny vzdialenej asociatívnemu, popkultúrnemu nonsenzu („Chuck Norris, karate, automaty“). Prostredie zablatených letných festivalov vystriedal nočný urbánny svet.
Debutová skladba ctrl alt delete pripomína opisné glosovanie vlastnej životnej rutiny, v štýle „glebovského“ textového obsahu. Divoký život klubov, prespávanie na intrákoch a tvrdohlavá neprispôsobivosť sú však nahradené oveľa letargickejšou verziou existencie. Edúv syn veľmi presne simuluje stojatý tok neskorého nočného alebo skorého ranného času. Textárina zároveň nadobúda o niečo poetickejší ráz, komunikujúci s rozvoľneným flowom a pochmúrnou melodickosťou, ktoré akoby do praxe uvádzali verš slovenských raperov KHANS: „Nepočítam noci ani dni.“ Temporytmus skladby dopĺňa videoklip vytvorený z dvojexpozície dlhých statických záberov v stiesnenom interiéri auta počas noci, voľne a blúznivo evokuje spomienku na snímku Jima Jarmuscha Noc na Zemi (1991). Beat, text o hulení s kamošmi a o rutinnom prežívaní v kombinácii s pohybom auta a jednoduchými dvojexpozíciami obrazu vytvára pocit konštantného ospalého pohybu bez žiadneho konkrétneho cieľa a rýchlo nadobúda prenikavý existenčný rozmer.
V obdobnom tempe aj nálade sa nesie aj skladba Doma som sám. Nočné scenérie sa tentokrát neodohrávajú v aute, ale príznačne pred bratislavskými „samoškami“ a pred Ústavom na výkon väzby. Edúv syn sa tu dostáva do úlohy civilného nočného fantóma, prechádzajúceho tmou, neónovými osvetleniami a po vyľudnených uliciach v sprievode bars dobrého textu: „Doma som sám ako Sám doma, žiadna dáma, šach-mat ani námaha, (…) sadomaso ako Han Solo…“
Track môže pripomenúť undergroundový hit českého solitéra Tylera Durdena a kolektívu Gynger Money Gang – Noc je klíč. Noc (a obskúrny zmysel pre humor) je kľúčom aj pre tvorbu interpreta Edúv syn. Výraz tu však dosahuje vyšší stupeň koherencie a prekračuje charakter krikľavej výstrednosti. Edúv syn síce zapadá do prostredia československého undergroundového trapu, no zároveň ho prekračuje schopnosťou vniesť do jeho estetiky pevnejšiu koncepčnosť a produkčnú precíznosť a tiež možnosť nebyť vnímaný jedine ako recesistický produkt. Nie je to čistá paródia ako v prípade projektu Vneumicky, nie je to iba uletený výstrelok ako v prípade projektu Násilník a nedostavuje sa ani dojem rozpadajúcej sa atrakcie na ničivom tripe ako v prípade spomenutého Gynger Money Gangu alebo Millionaire Thugs Clubu.
Edúv syn / NEMOTA crew je vysloveným potešením. V troch krátkych skladbách preukazuje nápaditý umelecký koncept, poučenosť o podobe súčasnej (t)rapovej hudby aj schopnosť neortodoxnej tvorivosti. Jeho kráčanie nocou nie je kompiláciou skúseností predošlých nočných (sú)pútnikov, či už filmových, alebo hudobných. Hrá sa s ich odkazom a spracúva ho do špecifického „vajbu“, ktorého odkaz je jednoznačný: Tešte sa na ďalšie skladby a pripravovaný debutový album. Doterajšia tvorba stačí na preukázanie talentu, ale rozhodne nie na plné naplnenie potenciálu.
Autor je študentom VŠMU v Bratislave
