Článok je dostupný aj ako longread – v audio verzii
Je august 2021 a vojna na Ukrajine pred pár mesiacmi vstúpila do svojho ôsmeho roku. Kým ako reportérka prechádzam zničenými, vyľudnenými mestami takzvanej kontaktnej línie, neujde mi, že miestami vidím značky, ktoré vravia: „Stop – snajperi!” Ani tie ma neodradia od nahrávania rozhovorov so staručkými ľuďmi, ktorých množstvom sa táto vojnová zóna vyznačuje – často sú jediní, ktorí ostali.
Naďa
„Keď strieľajú, modlím sa za nich, pretože nevedia, čo činia. No nehnevám sa,“ vraví šesťdesiatdeväťročná babička Naďa z ukrajinského mesta Družba, ktoré sa rozprestiera len päť kilometrov od frontovej línie na Donbase.
Volám ju babuška Naďa a už niekoľko rokov je na vozíku. Vchodové dvere jej domčeka nemajú zámok, len dlhé lano uviazané okolo kľučky. V jednoizbovom, zničenom a rozhádzanom domčeku je len posteľ, stôl a vozík. Naďa sedí na posteli a snaží sa presadnúť si na vozík, no ruky ju nevládzu zdvihnúť z postele.
Očakávam, že sa na mňa i na fotografku bude hnevať, veď vchádzame v delikátnej situácii.
No Naďa sa obráti k nám a začne sa za nás modliť. „Len aby ste mali dobrý život, deti moje. Len aby ste nikdy nezažili vojnu.”
Dávno som nevidela takého láskavého človeka.
Nadi pred niekoľkými rokmi vyskočila platnička. Kým sa dostala k lekárovi, bolo už neskoro: do konca života bude potrebovať vozík.
Keďže Naďa sa nevie presunúť ani z izby ku vchodovým dverám, priviazala k nim lano, ktoré vedie až do spálne. „Keď bombardujú, rozrazí mi to dvere, a keďže k nim nedôjdem, musím si ich pritiahnuť lanom,” hovorí.
Je ťažké ju neľutovať. No Naďa je s osudom vyrovnaná. Keď strieľajú, modlí sa dookola všetky modlitby, ktoré pozná. „Boh ma počuje,“ tvrdí.
Ako rieši jedlo, pitie a toaletu?
Raz za čas za ňou príde syn, jediný člen rodiny, ktorý jej ostal, a stará sa o ňu.
Krehká babička Naďa si sama nedokáže ani zavrieť dvere, ale vojny sa nebojí.
„Som stará a nič nemám. Nikto ma nechce a nikto mi nič nevezme,“ hovorí.
No počas búrok, keď v diaľke počuje hromy, sa vždy zľakne. Dúfa, aby to nebola streľba.
Už sedem rokov nevyšla na ulicu – na vozíku by nedokázala prejsť záhradou.
Na chladničke má pripnuté kalendáre s pravoslávnymi ikonami. V lete je u nej hrozná horúčava a v zime hrozná zima, no Naďa sa nikdy nesťažuje.
Modlí sa, žije v láske k ľuďom a bez hnevu.
Keď odchádzam, objíma nás a bozkáva. Ak by mohla, pripravila by nám obrovskú hostinu.
Viera
Sme v mestečku Časiv Jar, len niekoľko kilometrov od vojnovej línie. Žije tu sedemdesiatročná babuška Viera.
Viera v roku 2014 oslepla. V očiach mala dlho sivý zákal. Keď v roku 2014 bombardovali, vyšla sa pozrieť na balkón, čo sa deje. V nemom šoku a bolesti ju zamrazilo.
„Na druhý deň ráno som sa zobudila a bola som slepá,“ hovorí mi. „Vyšla som na ulicu a kričala som – Nevidím, nevidím!“
Odvtedy sa po dome pohybuje tak, že sa skláňa k zemi a rukami sa zachytáva kobercov, rohov a nábytku. Zranila sa vraj už tisíckrát. Zemiaky sa naučila šúpať naslepo, práce v záhradke sa však musela vzdať. Často hladuje. Má dôchodok tisíc osemsto hrivien, ktorý ledva stačí na lieky a chlieb.
Stále plače. Podobne ako mnohí starčekovia a starenky trpí po siedmich rokoch vojny depresiou a premýšľa o samovražde.
Blízko pri Časiv Jare majú vojaci základňu, kde trénujú. Celé dni sa tam strieľa. Viere to pripomína ráno, keď oslepla.
„Zatrpkla som, viem. No mám chuť rozbehnúť sa do kanálu a skončiť to.“
Viera dlho pracovala v škôlke, no vlastné deti nemala a manžel jej zomrel.
„Nikdy by som neuverila tomu, že svoj život zakončím takto: slepá, hladná, sama, vo vojne.“
Na dotyk reaguje ako človek, ktorý ho už nepozná.
Kým ju objímam, cítim, že na chrbte má spotený fľak. Slepá tvár sa jej od dojatia kriví v kŕči. Plače. Je to neznesiteľný pohľad.
Bola to krátka návšteva, ani Viera, ani my už ďalej nevládzeme.
Odprevadí nás pred dvere. Nemá paličku, skláňa sa k zemi a orientuje sa naozaj presne tak, ako to opísala: podľa rohov, koberca a nábytku.
Kým stojím v chodbe, akoby sa depresia na chvíľu vytratila. Musela byť asi takáto, keď ešte učila deti, pomyslím si. Usmieva sa a želá mi všetko, čo sama už nepozná: zdravie, šťastie, lásku, pokoj.
Potom sa mlčky vráti naspäť na kanapu, kde cez deň sedí a v noci leží, a dúfa, že večer nebude počuť streľbu.
Lídia
Medzi bunkrom, mínami a snajpermi na kontaktnej línii v okrese Doneck stojí maličký domček a v ňom osemdesiatpäťročná babuška Lídia. Dnes je jedinou obyvateľkou ulice posiatej zbombardovanými budovami. Jej dom je posledný – za ním už stoja len snajperi. Polovica je zbúraná; rada by som odfotila záhradu, no zakáže mi to. Vraj by ma zastrelili.
A uprostred tohto pekla na zemi sa so mnou Lídia rozpráva dôverne ako s vnučkou. K vojne sa nechce vyjadrovať: odkedy jej zbombardovali dom a v záhrade si vojaci postavili bunker, bojí sa. Rozpráva o svojom živote, o smrti manžela, o samote, ktorú prežíva bez detí a o dome, ktorý nechce opustiť napriek tomu, že stojí v jadre konfliktu. Žije v ňom už šesťdesiat rokov.
Snajperi o nej podľa miestnych dobrovoľníkov vedia a nestrieľajú do nej. No všetci ostatní sa z ulice už odsťahovali.
Iný muž v tej istej dedine si okolo hlavy viaže šatku a tak pracuje v záhrade. Snajperi totiž strieľajú z výšky, má šancu, že ho ušetria: na babušky so šatkou nemieria. „Za vojny sme sa narodili a za vojny aj zomrieme,” vraví muž pokojne.
Babuška Lídia hovorí, že keď v noci bombardujú, plače a túli sa k mačiatkam.
„My sa nachádzame tu, dole, nad nami všetkými je Boh. No keď idem do záhrady a spadnem, predsa ma nemá kto zdvihnúť,” smeje sa.
Nikdy nestratila zmysel pre humor.
Rozpráva mi o tom, že keď sa v dome narodili mačiatka, bolo to pre ňu šťastie.
Jediná šťastná udalosť za posledných sedem rokov života.
K nej domov už nikto nechodí. Lídia je plná lásky, ale nemá ju komu dať. Stačí jej chvíľa a už ma volá: „Moja bábika.”
Keď ju objímem, vybozkáva ma ako malé dieťa.
Lúčime sa na verande. Kráčam zamyslená preč od rozbombardovaného domu, smerom k autu. Dobrovoľníci ma ticho upozornia, že príjazdová cesta domu je posiata mínami.
Reportáž vznikla vďaka projektu ACCESS financovaného Európskou úniou cez organizáciu Člověk v Tísni (People in Need), ktorá zabezpečuje pomoc ľuďom na východnej Ukrajine.
