„Jsem trapná, jsem trapná, jsem trapná.
A budu trapná, budu trapná, budu trapná.“
(z filmu Díky za každé nové ráno)
Ak sa v budúcnosti podujme historik či historička napísať knihu o dejinách citu našej súčasnosti, nepochybne si bude musieť poradiť s problémom trapasu. Trápnosť, trapas či „cringe“ sa – popri strachu, hneve a rozhorčení – stali jednými z definujúcich súčastí modernej politickej a kultúrnej skúsenosti. A nemám na mysli len klasickú cringe comedy, ale pohlcujúci pocit trápnosti pri sledovaní aktérstva vo verejnom priestore.
Len v posledných mesiacoch sa napríklad autor týchto riadkov cítil trápne za: stranu Smer s bodrým leninským heslom „chlieb a mier“, Martina Klusa a jeho „three times three E“, ktorým sa pokúsil presvedčiť Európsky parlament o svojej audítorskej kompetencii, Martina Poliačika prorokujúceho, že pri ohrození slovenskej suverenity bude so zbraňou v ruke vyhľadávať diverzantov, Andreja Stančíka, ktorý vytvoril hybridný objekt – niečo medzi politickým marketingom a zoznamovacím inzerátom –, či pokus Lucie Ďuriš Nicholson presvedčiť nás, že o osude slovenských regiónov sa rozhoduje v bratislavských mrakodrapoch. (Poradie je čisto náhodné.)
Odkiaľ však pocit trápnosti pramení a čoho je dôsledkom? Na tieto otázky sa neodpovedá ľahko, predovšetkým na Slovensku, kde máme v pomere k trapasu na meter štvorcový len málo pokusov mu porozumieť – či aspoň ho tematizovať. Tie najlepšie pokusy nájdeme len nepriamo, v beletrii u Petra Pišťanka či Dušana Taragela a v poézii u Štefana Moravčíka, Viliama Nádaskaya či Ivony Pekárkovej. Vo všeobecnosti však u nás prevláda prax, nie teória trápnosti.
Trápno ako poetikum
Do beletrie má však predsa zmysel nazrieť, avšak najmä do českej. Už v roku 1950 totiž Ivo Vodseďálek napísal programovú zbierku Trapná poesie. Išlo o súčasť samizdatovej Edice Půlnoc, ktorú Vodseďálek redigoval spolu so známejším generačným súputníkom Egonom Bondym. Útlu zbierku uvádza parafráza Andrého Bretona: „Buď bude poesie trapná / nebo nebude vůbec.“ Na rozdiel od existujúcich literárnych tradícií totiž Vodseďálek našiel fundamentálny poetický rozmer v skúsenosti trapasu, ktorý stojí v príkrom kontraste k rutine každodennosti. Rovnako ako zamilovanosť, dojatie či vytrženie, z ktorých poézia často čerpá, je trápnosť neodbytná a neobyčajná skúsenosť.
A navyše má trápnosť ešte jeden klad: je úprimná a nemá sklony k tomu, aby sa stávala gýčom. Naopak, je spontánnou sebaobranou proti gýču a klišé. Poézia sa pre Vodseďálka stala médiom, ktoré vďaka „paranoicko-kritickej metóde“, ako ju ironicky nazval v úvode k cyklu Kvetoucí Ukrajina, umožňuje vyjadriť skúsenosť vnútorného odporu a dekonštruovať fasády ideologickej suverenity nastupujúceho Stalinizmu, ale aj snobizmu a malomeštiactva. Literárnu silu trápnosti napokon uznal aj Bondy, ktorý na neznesiteľnú realitu Stalinizmu reagoval najprv programom „totálneho realizmu“, avšak o pár rokov neskôr vydal svoju vlastnú zbierku s názvom Trapná poesie a Vodseďálkov „dekonštruktívno-telovýchovný“ projekt prebral ako neoddeliteľnú súčasťou svojej poetiky.
Lepším dokladom hodnoty Vodseďálkovho projektu je však to, že napriek tematickému ukotveniu v päťdesiatych rokoch, zostáva aktuálny. Napríklad jednoveršová báseň „Máme rádi pana presidenta“ čitateľstvu určite bolestivo pripomenie nedávnu nenaplnenú možnosť pozorovať trápny zážitok par excellence, keď chcela strana Progresívne Slovensko kolektívne manifestovať vďaku Zuzane Čaputovej. Pred týmto trapasom nás však zachránila vis maior: pršalo.
Etiológia trapasu
Vodseďálek nás smeruje správne, k subjektívnej poetickosti trapasu. Predsa však – ako to už básnik zvykne – neodpovedá na otázky, čo vlastne ten trapas je, ako vzniká, aká je jeho etiológia.
V skratke: je to kolaps spoločenskej dramaturgie. Trapas je momentom rozpadu starostlivo kultivovanej masky a (povedané slovami Pierra Bourdieua) „charizmatickej ilúzie“ kompetentnosti, suverenity a autonómie, ktorú projektujeme v každodenných vzťahoch. Je to moment, ktorého sa desí každá osoba, ktorá niekedy okúsila „syndróm podvodníka“ či imposter syndrome. Bojí sa, že nejaká drobná chyba dekonštruuje legitimitu jej nároku na istú pozíciu v rámci implicitnej alebo explicitnej hierarchie vzťahov ako zdanlivú a, čo je horšie, falošnú. Teror trapasu pritom číha všade. Ako píše klasik žánru Erving Goffman, „azda neexistuje situácia, v ktorej by sa jeden alebo viacerí z účastníkov či účastníčok nemohli strápniť.“
Možno preto bolo také znepokojujúce dívať sa na verejný pád Martina Klusa počas jeho nedávnej kandidatúry do Európskeho dvoru audítorov. Je to príklad verejnej katastrofy, ktorá je nočnou morou všetkých, čo sa niekedy ocitli na mieste, na ktorom vlastne nemali byť – čiže prakticky úplne všetkých. Väčšina z nás má však, samozrejme, istý typ psychosociálnej brzdy. A tá nám – už len z dôvodu zachovania si vlastnej tváre – bráni vystaviť sa takej miere trápnosti, aká by mohla na našej verejnej maske zanechať doživotné stopy.
Ak dnes prežívame pocit trápnosti častejšie, môže za to aj nové digitálne prostredie, v ktorom prebiehajú naše interakcie. To zmenilo povahu spoločenského kontaktu. Narušilo predovšetkým základnú neprehľadnosť interakcií, ktorá umožňuje trápnosti ukryť sa v súkromnej zóne domova, kde možno aspoň čiastočne odložiť verejnú masku. Digitálny svet zvýšil mieru viditeľnosti a narušil hranice medzi súkromným a verejným či, ako to nazýval Goffman, javiskom a zázemím. Odrazu vidíme poriadne ďaleko – a nielen do zázemia domácnosti političiek a politikov, ale aj do ich myšlienkových pochodov.
Navyše, ak bol trapas dlho efemérnou skúsenosťou, v digitálnej sfére sa stal trvanlivým artefaktom. Digitálnych stôp – pozostatkov minulých trapasov – sa dá len ťažko zbaviť. Priebežne nás mátajú napríklad v podobe zabudnutých tweetov či nemilosrdných facebookovksých rekapitulácií. A na rozdiel od fyzického sveta, ekonómia pozornosti na sociálnych médiách používateľstvo (vrátane nás) motivuje trapasy ostatných aktívne vyhľadávať a zviditeľňovať, aby sme si ukradli trochu pozornosti našich sledovateliek a sledovateľov.
Trápnosť ako politikum
V politike a kultúre je však skúsenosť trapasu širším problémom. Je to signál postupného zvetrávania kultúrneho kapitálu, emočnej sily a ideologickej suverenity politických a rétorických útvarov. Trapas upozorňuje na to, že daný typ mobilizačných fráz a stratégií už nepostačuje a nie je schopný v nás vyvolať pocit autentického a spontánneho súhlasu – naopak, jeho predstierané sebavedomie nás privádza do rozpakov. Je to čosi podobné, ako keď sa s odstupom času dívame na vlastné statusy alebo prvé literárne výtvory, ktoré už dávno nekorešpondujú s naším súčasným ja.
Tento typ odcudzenia charakterizuje postoj, aký napríklad spomínaný Ivo Vodseďálek zaujal voči moci, dobovej rétorike a politike nastupujúcej Komunistickej strany. Rozpor medzi detinsky nadšeným, nabubreným klišé („Nedávno mi má milá řekla: / Buď baníkom“) a triviálnosťou mocenských bojov a osobných ambícií, ktoré zakrývala, už neprovokoval nadšenie pre stachanovské úderníctvo a stranícku činnosť, ale rozčarovanie a trpké pobavenie. Vodseďálek možno škrípal zubami podobne ako my, keď počujeme frázy typu „Slovensko je krásna krajina plná šikovných ľudí“, „Slušne a odborne“ či „Dane sú krádež“. Pocit trápnosti tu, samozrejme, nehovorí o všeobecne morálnej povahe či súmerateľnosti rôznych ideologických útvarov, ale o postupnom slabnutí ich pôsobivosti a presvedčivosti.
Pocit trápnosti z politiky stojí za to kultivovať. Je to práve zbystrený zmysel pre hanbu z druhej ruky, ktorý môže byť spoľahlivým vnútorným kompasom a spôsobom ideologickej sebaobrany. Je východiskom pre kritiku a dekonštrukciu suverénnych symbolických hier. Napokon, vráťme sa k Vodseďálkovi a jeho cyklu Kvetoucí Ukrajina. Podľa neho námrápnosť umožňuje „velmi přesně odhalovat rozhodující sexuelní, mythologické a politické faktory společenských vztahů.“
Medzi trápnosťou a cynizmom
Kultivovať vlastný zmysel pre trápno však znamená aj učiť sa rozoznať limity subjektívne vnímaného trapasu a identifikovať moment, v ktorom sa treba nad vlastný pocit trápnosti povzniesť. Inak povedané, sú chvíle, v ktorých stojí za to trapas odpustiť sebe i iným. Trapas napokon nie je žiaden zločin, ale skôr univerzálna ľudská skúsenosť.
Bez korekcie sa totiž tento zmysel poľahky premení na čosi iné: na všeobecný cynizmus, pre ktorý je trápno univerzálnou a paralyzujúcou skúsenosťou. Z cynického východiska len ťažko vyjadriť konštruktívnu kritiku. Ak je totiž trápne všetko, trapas stráca sebaobrannú hodnotu – teda to, čo je na ňom najcennejšie.
Autor je sociológ
