Jedného slnečného dňa v júli roku 2005 ma na vstupnej bráne do parku zaujala kovová plaketa s nápisom: „Na tomto mieste opúšťate svet dneška a vchádzate do sveta včerajška, zajtrajška a fantázie.” Spolu so mnou vstupovalo bránou do sveta fantázie ešte ďalších 200 000 návštevníkov.
Disneyland v kalifornskom Anaheime bol v ten horúci júlový deň beznádejne plný, pretože práve oslavoval päťdesiat rokov svojej existencie (pre predstavu: Disneyland je rozlohou približne taký veľký ako historické centrum Bratislavy). Predierala som sa masou ľudí na námestie do samotného srdca parku, len aby som zazrela svetoznámu celebritu. Tam, pred hradom Šípkovej Ruženky mal prejav vtedajší guvernér Kalifornie, Arnold Schwarzenegger. Oslavné reči, rozprávkový sprievod a nekonečný ohňostroj spôsobovali všeobecnú demagógiu. Každý účastník oslavy dostal do daru zlatú Mickey čiapku, priestor tak nebol len plný ľudí. Bol plný ľudí so zlatými plastovými ušami. Naozaj som si v ten deň pripadala, akoby som opustila realitu. Žiadne úsmevy však nemohli zakryť desivý podtón miesta zvaného „The Happiest Place on Earth” – najšťastnejšieho na svete.
Disneyland bol už od svojho vzniku v júli roku 1955 ostro kritizovaný akademickou obcou. Útoky smerovali najmä na Disneyho adoráciu plytkej popkultúry a podporovanie konzumerizmu. Avšak architektúra parku pracujúca s mimikrami, kopírovaním, pastišom a ilúziou uznávaných architektov veľmi nezaujímala. Do veľkej miery je to tak dodnes. Vďaka tomu je tento priestor ukrytý pred hlbšími úvahami o priestorovom fungovaní a nespornom vplyve tohto významného fenoménu dvadsiateho storočia.
Ako sa zrodil Disneyland
Hoci Walter Elias Disney (1901-1966) nikdy formálne neabsolvoval žiadne architektonické vzdelanie, intenzívne sa zaujímal o urbanizmus a vzťah človeka k jeho okolitému prostrediu. Svoje dizajnérske ambície si Disney najprv vyskúšal v jeho animátorských ateliéroch a kancelárskych priestoroch v Burbanku v roku 1940 a neskôr pri plánovaní parku miniatúr (projekt nebol nakoniec realizovaný). V roku 1950 Walt navštívil kodaňský Tivoli (najstarší, stále funkčný zábavný park v Európe), kde získal konečne konkrétnu predstavu o svojom budúcom tematickom parku. Táto návšteva predstavuje dôležitý faktor v pochopení budúceho úspechu Disneylandu.
Zábavný park (amusement park) ako typológia, ktorú poznáme dnes, sa vyvinul zo záhrad rozkoší, jarmokov, karnevalov a expo výstav v posledných dekádach devätnásteho storočia. Prispel k tomu najmä vývoj techniky, objav elektrickej energie, rozvoj mestskej hromadnej dopravy a budovanie koľají a tiež kultúrno-spoločenské zmeny pracujúcej masy (napríklad zvýšenie dopytu po zážitkoch cez víkend). V Spojených štátoch vznikali zábavné parky na prelome storočí ako huby po daždi. Po prvej svetovej vojne ich popularita upadla. Mnohé americké zábavné parky v období , keď Disney práve hľadal inšpiráciu pre vlastný park, pôsobili nevábne, lacno a zastaralo. Dánsky park Tivoli na rozdiel od vtedajších amerických zábavných parkov ponúkal veľmi vysoký štandard služieb a aktivít pre celú rodinu. Navyše bol zasadený do pôvabnej prírodnej scenérie a na celkovej atmosfére nadštandardu tohto miesta sa podieľala aj čistota, v akej park precízne udržiavali. Disney rýchlo pochopil, že ak chce preraziť a byť úspešným na americkom trhu, musí ponúknuť návštevníkom vysoký štandard služieb. Spomínaná čistota sa dokonca neskôr naozaj stala akousi obsesiou Disneyho parkov.
Disneyland zaznamenal obrovský úspech už v prvý deň svojej existencie. Otvoreniu predchádzala samozrejme reklamná kampaň, ale k úspechu prispel aj fakt, že Disney do parku medzi nové, neznáme atrakcie šikovne komponoval známe postavy z filmov vlastného animačného štúdia. Napriek tomu, že park zo začiatku produkčne nezvládal nápory návštevníkov, stále prichádzali ďalší.
Srdce parku
Dnes je Disneyland v kalifornskom Anaheime plne integrovaný do mestskej štruktúry. V päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia však na jeho území boli len rozsiahle sady pomarančovníkov. Lokalita poskytovala lacnú pôdu, možnosť prípadného rozšírenia parku, ale tiež rýchle spojenie s mestom vďaka diaľničnému systému. Hoci Disney plánoval vytvoriť výnimočné miesto, zasadil ho do anonymného, nezaujímavého priestoru. To, čo malo obsahovo prilákať návštevníkov do parku, tak do najmenších detailov navrhol tím dizajnérov.
Stred parku tvorí Srdce (the Heart), ktoré pozostáva z Dramatického monumentu (Dramatic Landmark) a centrálneho námestia (Central Plaza). Dramatický monument je vertikálne koncipovaný objekt, ktorý je orientačným bodom celého parku a zároveň jeho formálnym symbolom. Hlavným monumentom sa nie náhodou stal pavilón v tvare hradu. Jeho zjednodušená podoba je od roku 1985 navyše začlenená aj do loga spoločnosti Disney Pictures.
Dôležitým aspektom parku je jeho prísna choreografia. Park má len jeden vstup pre verejnosť. Po zakúpení lístka tak každý návštevník musí prejsť rovnakou trasou cez tzv. Hlavnú ulicu (Main street) na centrálne námestie k rozprávkovému hradu. Táto riadená situácia buduje v návštevníkovi očakávanie a manipuluje s ním podobným spôsobom, akoby pristupoval k posvätnému chrámu.
Všetky ostatné časti parku sú koncipované okolo hradu – dramatického monumentu a sú spravidla rozdelené na menšie tematické celky. Tu sa už návštevník pohybuje na základe osobného uváženia a svoju cestu si koncipuje relatívne sám, ale hrad so svojou výškou presahujúcou všetky ostatné atrakcie stále ostáva ústredným motívom dozerajúcim nad celým územím.
Spoločnosť Disney dnes vo svete prevádzkuje 12 tematických parkov. Hoci sú jedinečne navrhnuté, majú podobnú organizáciu fungovania a mnohé spoločné prvky. Stali sa symbolom aj ukážkovým príkladom nového typologického celku, ktorý láka milióny ľudí. Stali sa strojmi na zabavenie más, od ktorých sa očakáva zahodenie starostí každodennosti a oddanie sa riadeným zážitkom.
Architektúra uistenia
Walt Disney vždy uvažoval o svojom parku ako o prototype ideálneho mestského priestoru. Bol znechutený bujným rastom Los Angeles, špinou, hlukom a vizuálnou heterogénnosťou tohto veľkomesta. Koncept navrhovania, ktorý použil Disney, aby vytvoril „ideálny mestský priestor”, pomenovala v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia kanadská kunsthistorička Karal Ann Marling pojmom architektúra uistenia (architecture of reassurance). Sam Gennaway, americký urbanista zaoberajúci sa problematikou Disneyho theme parkov v tomto koncepte vidí dokonca dôvod, pre ktorý sú Disneyho parky úspešné a ľudia sa do nich vracajú: „Architektúra reálneho sveta obsahuje určitú úroveň vitálneho neporiadku. To je dobre. Znamená to, že vás to udržuje nažive. Musíte sa s tým denne vysporadúvať. Príliš veľa živelného neporiadku sa však môže zmeniť na nepokoj a dokonca strach z (mestského) prostredia. Theme parky fungujú preto na odlišnom princípe. Sú v nich odstránené všetky vizuálne kontradikcie charakteristické pre mesto. To vypne limbický systém v mozgu a vy už nepociťujete žiaden inštinktívny strach z prostredia. Začnete uvažovať inak. A presne v tomto momente váš mozog začína relaxovať a vy môžete iným, pokojným spôsobom komunikovať s prostredím. To je presne to, čo privádza ľudí na tieto miesta.” (Theme Parks Are Prototypes for the Future, An Interview with Urban Planner Sam Genneway by Rea Dilhoffova, futureurbanism.com) Zjedušene povedané, architektúra uistenia poskytuje ľuďom akúsi upokojujúcu priestorovú oázu.
Pokrytecký prístup k automobilizmu
Jedným z aspektov, ktoré Disney na uliciach L.A. nenávidel boli všadeprítomné automobily. Modernistický urbanizmus mesta bol budovaný podľa mierky auta. Disneyland preto koncipoval s ohľadom na človeka. Autá z priestoru parku úplne vylúčil a prípadnú dopravu koncipoval len ako hromadnú, napríklad v podobe vláčika. Na prvý pohľad by sa preto mohol vnímať jeho počin pozitívne. Prišiel s ním v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, v časoch začínajúcej masovej propagácie motorizovaného spôsobu života. Vopred predpokladal negatívne následky, ktoré tento fenomén mal a stále má na mestá. Vo svojom umelom meste chcel napodobniť ľudskú mierku, akú vtedy poskytovali historické centrá európskych miest. Vyberal si z nich samozrejme len kvality, ktoré vyhovovali jeho predstave dokonalosti. Oveľa problematickejším aspektom Disneylandu z pohľadu dopravy je umiestnenie parku, ktoré bolo vzdialené od mesta a dostať sa tam dalo len automobilom. Dôkazom toho sú aj rozsiahle vizuálne nevábne parkoviská pred vstupom do areálu. Hoci bol Disneyland vymyslený „bez áut”, prístup k nemu mali len vlastníci automobilov. To ďalej užšie špecifikuje, aký typ konzumenta do parku zavíta. Je zjavné, akú klientelu mal Disney pri navrhovaní svojho mesta na mysli.
Tento pokrytecký prístup k automobilizmu a tým pádom k selektovaniu zákazníka dnes často využívajú rozličné developerské projekty. Stretávame sa s ním už pri plánovaní akýchkoľvek typológií (nákupné galérie, športoviská, business centrá, obytné celky) umiestnených na ťažko prístupných okrajoch miest alebo úplne mimo mestských štruktúr. Hoci sú často prezentované ako miesta príjemné na trávenie času, ich dostupnosť je neraz problematická a stresujúca. Problémom je tiež, že komunikujú málo alebo vôbec so svojím bezprostredným okolím.
Konzumerizmus Disneyho parkov
Schizofrenická automobilová politika Disneylandu mala tiež nemalý podiel na komerčnom úspechu parkov. Ráta totižto s marketingovou stratégiou, ktorá tvrdí, že ak konzument cestuje za atrakciou na vzdialené miesto, je ochotnejší a spravidla prístupnejší zaplatiť za produkt alebo službu viac peňazí. Očakávanie zážitku sa cestou umocňuje a konzument v cieli nechce šetriť. Má tak tendenciu za svoj pobyt utratiť väčšiu sumu.
Disneyland nikdy nebol len zábavným parkom, kde ste sa mohli previezť na kolotoči alebo sa odfotiť s Mickey Mousom. Bol prvou nákupnou galériou (shopping mall), aké dnes zaplavili mestá celého sveta. Hoci prvým typologicky uznávaným shopping mallom je Southdale v Indiane, ktorý otvorili v roku 1956, Disneyland nesporne vykazoval všetky znaky plnohodnotného shopping mallu. Tieto dve typológie sa tak už od svojho vzniku prelínali. Dnes však popularita tradičných nákupných galérií upadá(v súvislosti s narastajúcim internetovým predajom), ale popularita Disney parkov a theme parkov všeobecne stúpa. Za týmto trendom sa sčasti nachádza téza, že konzumná spoločnosť je dnes čiastočne nahradzovaná spoločnosťou zážitku (Gerhart Schulze:Die Erlebnisgesellschaft, 1995). Následkom toho nákupné galérie, ktoré chcú na dnešnom trhu prežiť, do svojho programu preberajú prvky a stratégie charakteristické pre zábavné parky.
Disneyland ako prototyp úspešnej nákupnej galérie
Návštevník prichádza na parkovisko nákupnej galérie v aute, presne ako do Disneylandu. Odtiaľ sa presúva do chráneného priestoru spravidla zastrešených nákupných ulíc alebo pasáží. Ocitá sa v priestore, ktorý je vytrhnutý z kontextu mesta aj každodenného života. Charakteristickou metódou dosiahnutia tohto želaného efektu je napríklad práca so svetlom (artificiálne alebo obmedzené prirodzené svetlo priestorov vyvoláva u ľudí stratu predstavy o čase) alebo práca s počasím resp. klimatickými danosťami lokality (klimatizované priestory galérií poskytujú oázu stálej vnútornej teploty a klímy v akomkoľvek ročnom období a za každého počasia). Samotné obchody lemujúce nákupné pasáže sú pod starostlivým kurátorským dohľadom. Nachádzajú sa tu prevádzky ako reštaurácie, kaviarne, detský kútik alebo čisté sociálne zariadenia, ktorých úlohou je udržať návštevníka čo najdlhšie v priestoroch nákupnej galérie. Centrá lákajú ľudí na zážitkové atrakcie ako kiná, športové zariadenia, parkové a oddychové a výstavné priestory a tiež spoločenské a kultúrne podujatia. Tieto sprievodné akcie majú za účel opakovane prilákať a zážitkovo pohostiť svojich konzumentov. Za úspechom tohto javu totižto stojí fakt, že návštevník sa chce cítiť ako protagonista príbehu napriek tomu, že sa nachádza v kontrolovanom a umelo vytvorenom priestore.
Dva svety
Nákupné galérie sú potemkinovskou dedinou, kde sa vyleštené fasády opierajú o lacné konštrukčné princípy, usporiadané do rigidných modulových systémov, ktoré sa dajú generatívne postaviť hocikde a v krátkom časovom horizonte. Tento trik zabezpečí skorú návratnosť počiatočných stavebných nákladov (použitý bol aj v Disneylande v roku 1955 – použitie montovaných konštrukčných systémov a sériových prefabrikátov).
V Disneyho parkoch nájdete fyzicky aj symbolicky prísne oddelené dva svety. Všetko vo svete, ktorým prechádza návštevník, je dokonalé a vopred navrhnuté. Druhým svetom sa pohybujú len zamestnanci a nevyhnutná obsluha. Floridský Magic Kingdom je napríklad takto vertikálne rozdelený na úroveň návštevníka a na spodnú úroveň, ktorá je len obslužná. Hoci sa vám ako návštevníkovi zdá, že sa pohybujete „po zemi”, pod vami je ešte podlažie obslužných priestorov. Obrovská mašinéria niekoľkých tematických parkov neďaleko floridského Orlanda by inak nedokázala prežiť. Na vytvorenie dokonalého, „najšťastnejšieho miesta na svete” je totižto potrebná celá armáda pracovníkov. V mnohom sa to symbolicky dá rozdeliť na svet „šťastných” a svet tých, ktorí „šťastie” zabezpečujú. Úsmevy na tvárach zamestnancov parkov sú často podmienkou v pracovnej zmluve.
Manipulácia človeka priestorovým uisťovaním
Napriek tomu, že mnohí kritici považujú Disneyho park za umelé a banálne miesto bez autenticity, táto mladá typológia si vytvorila svoju vlastnú originálnu identitu. Disneyland sa už vyše 60 rokov drží úspešne na prvých priečkach najnavštevovanejších atrakcií sveta a tento trend neutícha. Dokazuje tak tým svoju nesmiernu životaschopnosť. Definuje sa ako „najšťastnejšie miesto na svete” a tým jednoducho tvrdí, že umelo vytvorená priestorová oáza je v poriadku. To je samozrejme problematické hneď v niekoľkých rovinách. Odtrhnutie sa od reálneho sveta a poskytnutie len obmedzeného množstva informácií o svojom okolí je základným pilierom každej ideologickej manipulácie. To, ako Disneyland manipuluje so svojimi návštevníkmi je fascinujúce a hrôzostrašné zároveň, pretože najmä miera účinnosti a úspešnosti stratégie zameranej na poskytovanie „šťastia” a pocitu bezstarostnosti je naozaj vysoká. Prostriedky vynaložené na vybudovanie bezpečného dokonalého priestoru pre určitú časť populácie sú nemalé, ale i napriek tomu systém funguje. Kým sa deje takáto manipulácia v rámci tematických parkov, jedná sa stále o minoritný, zanedbateľný okruh vplyvu na správanie spoločnosti. Problém ale predstavuje vysoká miera implementácie Disneyho stratégie do ostatných typológií.
Stratégie navrhovania priestorov, ktoré svojmu prijímateľovi dávajú pocit akejsi priestorovej istoty, ale zároveň ho majú presne tam, kde potrebujú, sú dnes vo veľkom využívané aj pri typológiách, pri ktorých by sme to primárne nečakali. Sú to napríklad kancelárske budovy, nákupné centrá, obytné celky, tradičné múzeá a výtvarné galérie, alebo tiež historické a turisticky atraktívne mestské zóny. Ich základným poslaním je udržať človeka čo najdlhšie vo svojich priestoroch, vo svojej sfére vplyvu. Robia to rafinovane pomocou nasmerovania pozornosti prijímateľa len na všeobecne chápané „pozitívne stránky”. Lákajú človeka na predstavu dokonalého priestoru, kde sa môže cítiť bezpečne. Požadujú od neho kontrolované správanie, vyššie výdavky, alebo nadčas (v prípade kancelárskych priestorov), ktoré si dotyčný ani neuvedomuje. Takéto správanie nie je len o konzume. Človek sa celým svojím bytím a chovaním stáva doplnkom „šťastných”, dokonale organizovaných priestorov. Ak sa v nich pohybuje neustále, prestáva vnímať realitu.
Autorka je architektka
