Neprebudený národ. Nad textom slovenskej hymny
V posledných mesiacoch sa toho o slovenskej hymne napísalo skutočne dosť. Vzhľadom na jej novú úpravu od Oskara Rózsu bola však pozornosť zameraná hlavne na jej zvukovú stránku, detaily hudobného aranžmá, vhodnosť či nevhodnosť fujár v závere, či zrozumiteľnosť zborového spevu. O obsahu som, myslím, nezachytil nič. Celkovo si vlastne nespomínam, že by som niekedy niekde čítal interpretáciu našej hymny. Jej oficiálny text má tridsaťdva slov, spolu s treťou a štvrtou slohou asi dvakrát viac. Nie je to Dante ani Hölderlin, nie sú tam zašifrované odkazy ani temné alúzie. Je o búrke, ktorá zobúdza Slovákov. Všetkým je to, zdá sa, jasné.
Iba žeby nie. Význam stokrát opakovaného textu sa totiž veľmi ľahko stratí. Podobne ako Otčenáš v kostole alebo varovanie, okolo ktorého chodíme každé ráno, sa slová ľahko stanú až príliš familiárnymi. Zapadnú do každodennosti a my o nich prestaneme (alebo nikdy nezačneme) rozmýšľať.
Latentný národ
O čom teda je slovenská hymna? Najdôležitejšiu úlohu v našom porozumení musí samozrejme hrať jej ústredná metafora o spiacom národe, ktorý ožíva. Čo to však znamená, že národ „spí“? A ako môže „ožiť“? Lepšie porozumieť tejto metafore nám môžu pomôcť súčasné teórie o národoch a nacionalizme. Benedict Anderson vo svojej slávnej knihe Imagined Communities háji tézu, že národy nemôžeme chápať ako kultúrne alebo dokonca genetické celky. Národ je národom vtedy, keď sám sebe rozumie ako národu. Práve preto sú národy „imagined communities“, teda komunity, ktoré sa zrodili v našich hlavách. Napríklad Nemci a Rakúšania tvoria dva národy nie preto, že by mali odlišné gény, kuchyňu, jazyk alebo kultúru – ale preto, že sa chápu (z historicky náhodných dôvodov) ako dva rôzne národné celky. Podobne David Miller vo svojich štúdiách o nacionalizme zavádza pojem „politického národa“. Od jednoduchého etnika sa pritom politický národ odlišuje tým, že má ambíciu si vládnuť – národ je politickou kategóriou, pretože usiluje o určitú formu sebaurčenia. Rakúšania sú teda politickým národom práve a len preto, že si chcú vládnuť ako Rakúšania. Keby túto ambíciu nemali, asi by boli a zostali Nemcami.
Ako je to teda so spiacimi národmi? S Benedictom Andersonom by sme mohli povedať, že spiaci národ je ten, ktorý si ešte neuvedomil sám seba. Ešte nie je komunitou, ktorá sama sebe rozumie ako komunite. David Miller by asi tvrdil, že spiaci národ nie je politickým národom – nemá ambíciu si vládnuť. Je pritom podstatné, že obe tieto pozorovania nachádzame opakovane nielen u Janka Matúšku a štúrovcov, ale v celom slovenskom kultúrnom prostredí 19. storočia. Slovenskí národovci sa opakovane sťažujú, že Slováci sú neuvedomelí a kultúrna produkcia v slovenčine zaujíma iba niekoľko stoviek ľudí. Drvivá väčšina „národa“ (teda: ľudí, ktorých materinským jazykom je slovenčina) sa pritom o osud tohto národa nijak zvlášť nezaujíma. Nemajú pocit, že by si Slováci mali vládnuť ako Slováci. Nemyslia si, že ich materinský jazyk by mal byť základom komplexných politických požiadaviek. Inými slovami: Slováci sú v 19. storočí národom len latentne, potenciálne. Na to, aby sa národom stali, potrebujú ožiť.
Slovenská storočnica
Pokiaľ je hlavnou témou našej hymny ožitie Slovákov, môžeme sa pýtať, kedy k tomuto ožitiu či zobudeniu skutočne došlo. Matuška optimisticky v marci 1844 píše, že „Slovensko vstáva, putá si strháva“, ale dnes už vieme, že národ zostal neprebudený – čo by sám Matuška v posledných, zatrpknutých rokoch svojho života istotne priznal. Môžeme taktiež tvrdiť, že k ožitiu národa nedošlo ani v roku 1918. Keď sa totiž rozpadla monarchia, tak jediným mestom, kde Slováci vystúpili s politickými požiadavkami, bol Martin. Celý zvyšok Slovenska „spal“ a pokojne ďalej rešpektoval uhorské štátne štruktúry. To ostro kontrastuje napríklad so situáciu v Čechách, kde vo väčšinovo českých oblastiach okamžite prebrali moc nové autority – Česi si chceli vládnuť ako Česi. Slovensko, mimo Martina a pár okolitých dedín, muselo byť vojensky dobité silami nového štátu.
Slováci sa teda stali politickým národom až v 20. rokoch 20. storočia. Český historik Jan Rychlík vo svojej knihe Češi a Slováci ve 20. století krásne ukazuje, ako v novom, slobodnejšom prostredí došlo za krátky čas k ohromnému vývoju. Netrvalo dlho, a Slovákom prestalo byť po vôli iba preberať pražské direktívy. Chceli si vládnuť, aspoň do určitej miery, ako Slováci. Slovami Janka Matušku môžeme povedať, že práve vtedy, pred zhruba sto rokmi, slovenský národ ožil.
Naša hymna je nám konštantnou pripomienkou, že ešte pred 150-timi rokmi, čo nebolo až tak dávno, sme ako národ vlastne neexistovali. A môžeme si teda gratulovať. Ako („ožitý“) národ práve teraz slávime storočnicu.
Autor je filozof