Výraz song lines označuje aborigénske piesňové mapy, ktoré zanechali dávni predkovia pri tvorení sveta. Skladajú sa z veršov, ktoré rozprávajú o určitej udalosti či mieste a z hudobných štruktúr, zrozumiteľných naprieč kultúrami. Ich vizualizácie dodnes nájdeme v austrálskom umení, zdieľané sú aj formou obradov či tanečných rituálov. Inšpirovali sa nimi aj Tomáš Janypka a Sabina Bočková a v performancii Song lines: expedícia 97/18 sa vydávajú na putovanie po stopách osobných spomienok. Dominantnou líniou je strata („To, čo riešim, je absencia blízkej osoby,“ vysvetľuje Janypka v úvode), avšak nejde o žiadne patetické či bolestivé vyrovnávanie sa so stratou. Performeri skôr skúmajú, ako sa zlomový zážitok dostáva zvnútra na povrch, ako na neprítomnosť niečoho (niekoho) reaguje naše telo.
Predstavenie sa skladá zo sóla a duetu. Sólová časť je ako pripomínanie si textov dávnych piesní, skladanie útržkov, veršov, príbehov. Janypka najprv opisuje, čo nás najbližších päťdesiat minút čaká (alebo aj nemusí), aby plynule prešiel do rozprávania o svojom detstve, o tom, ako zomrela jeho mama a ako si v jej smrti našiel paralelu so smrťou princeznej Diany. Životy oboch žien ukončili v tom istom roku autonehody. Janypkova naratívna metóda je kombináciou slov a pohybov – myšlienky začne formulovať do jazyka, následne ich dokončuje v performatívnom geste. Alebo naopak. Ktorá výpoveď je silnejšia a zrozumiteľnejšia?
Následný duet je nemým telesným dialógom, keď sa expedícia stáva primárne vizuálnou a expresívnou. Ak predtým Janypka dopĺňal či figúrami zdvojoval slová, teraz komunikuje so živou partnerkou. Bočkovú môžeme niekedy interpretovať ako metaforu chýbajúceho ženského elementu v jeho živote, viac však ide o asexuálnu tanečnú symbiózu (či niekedy skôr vzájomné parazitovanie). Ich korpusy sa miestami zrkadlia, miestami si odporujú, vzďaľujú sa i približujú, pokúšajú hranice osobných priestorov. Janypka je civilnejší, jeho gestá zámerne ostávajú nedotiahnuté, uvoľnenejšie. Bočková je naopak tanečnejšia, precíznejšia v dokončovaní a cizelovanom pohybe. Toto napätie divácky výborne funguje.
Spomenúť treba ešte hudobnú zložku. Piesne Boba Dylana či Nicka Cavea sa zjavujú neočakávane a nie sú len atmosférickým podkladom, ale textami zapadajú do tematickej mozaiky predstavenia.
Song lines som videla v Novej synagóge v Žiline, kde kulisu tvorilo dielo To Cache manželov Kubinských, ktorých výstava v priestoroch v tom čase prebiehala. Ide o veľkorozmerný objekt z macesu, ktorý vizuálne vychádza z čipkovaného obrusu po starej mame Moniky Kubinskej a zaoberá sa selektívnymi prejavmi kolektívnej pamäte. Tým bolo sprítomňovanie minulého a skúmanie vymiznutého u Janypku a Bočkovej ešte posilnené.
Tomáš Janypka / Sabina Bočková: song lines: expedícia 97/18
Michaela Pašteková
