Po ôsmich rokoch konzervatívnej vlády sa novým poľským premiérom stal Donald Tusk. Bývalý predseda Európskej rady sľubuje idylické vzťahy s Bruselom a viac občianskych slobôd. Okrem iného, aj právo na potrat. Dlhodobý záväzok liberálnych feministiek sa tak stáva opäť predmetom diskusií v poľskom parlamente.
„Základom nášho programu je vrátiť Poliakom ich dôstojnosť a zabezpečiť ich ochranu,” vyhlásil Donald Tusk na predvolebnom mítingu v meste Gliwice (Sliezsko) v septembri minulého roka, zatiaľ čo potraty sú v krajine stále prakticky nelegálne. Keď sa 11. decembra stal predsedom vlády, sľúbil schválenie bezplatného práva na dobrovoľné prerušenie tehotenstva až do dvanásteho týždňa a zrušenie paragrafu o svedomí pre lekárov z verejných zariadení. Keď bol Tusk premiérom v rokoch 2007 – 2014, na varšavskom Kongrese žien (2013) sa ešte vymedzoval ako „odporca liberalizácie ,kompromisu’”. Termín kompromis pritom odkazuje na jeden z najprísnejších zákonov v Európe, ktorý bol prijatý v roku 1993, aby uspokojil vplyvnú katolícku cirkev. Tento zákon neskôr sprísnila vláda ultrakonzervatívnej strany Právo a spravodlivosť (PiS), ktorá bola pri moci od roku 2015. Popritom sa však v krajine zmobilizovalo silné feministické hnutie. Mohli by sme povedať, že to, čo sa feministkám nepodarilo dosiahnuť v uliciach, sa im podarilo vo volebných miestnostiach?
Po parlamentných voľbách z 15. októbra už bolo jasné, že sa novým premiérom stane Tusk. PiS so ziskom 35 % hlasov síce vyhrala voľby, no nepodarilo sa jej zastaviť koalíciu troch opozičných strán: liberálov zo stredopravej Občianskej koalície pod vedením Tuska, agrárnikov a kresťanských demokratov Tretej cesty a sociálnych demokratov Novej ľavice. Koalícia získala väčšinu poslaneckých mandátov (248 z 460). Volebná účasť bola rekordná: 74 % oproti 61 % v roku 2019. Veľký podiel na výsledku pritom mali hlasy žien: 56 % volilo niektorú zo strán koalície a PiS len 36 %.
Mobilizované ženy povedali jasné nie „kompromisu”, ktorý znamenal, že sa Poľsko vybralo opačným smerom ako väčšina európskych krajín, kde sa legislatíva dočkala liberalizácie. Spomínaný odpor má hlbšie historické korene. V Poľsku, podobne ako v Grécku či Írsku, náboženstvo zohrávalo dôležitú úlohu pri udržiavaní národneho povedomia v kritických obdobiach, napríklad keď bola identita týchto krajín ohrozovaná – či už zo strany Osmanskej ríše (Grécko), anglikánskeho Spojeného kráľovstva (Írsko) alebo ortodoxného Ruska (Poľsko). Keď sa v 80. rokoch sociálne hnutie v Poľsku pokúšalo reformovať systém jednej vládnucej strany koordinovanej Moskvou, prirodzene, obrátilo sa na vieru a katolícku cirkev. „Keby nebolo Jána Pavla II., komunizmus by trval ešte dlhšie,” povedal Lech Wałęsa, ktorý v roku 1980 podpisoval Gdaňskú dohodu (zrod nezávislých odborov Solidarita) perom s pápežovou fotkou. Desať rokov po prvej fáze uvoľňovania sa kňazi zapojili do organizovania regionálnych opozičných výborov, distribuovania letákov, zbierania finančných prostriedkov a podpisov pre kandidátov do prvých slobodných volieb v roku 1989. Niektoré kázne otvorene vyzývali na hlasovanie za občianske hnutie Solidarita (ktoré vzišlo z rovnomenného odborového hnutia) a vysokí katolickí funkcionári rovnako vyjadrili podporu tomuto opozičnému táboru. Duchovná posila však nebola zadarmo: cirkev sa chcela opäť vrátiť do centra verejného života a implementovať svoju morálku do právneho systému nového štátneho zriadenia.
Nezištná pomoc cirkvi?
Aká bola hlavná politická priorita cirkvi? Spochybnenie práva na interrupcie. Komunisti ich v roku 1956 zlegalizovali v štyroch prípadoch: znásilnenie, poškodenie plodu, ohrozenie života matky a napokon „ťažké životné podmienky tehotnej ženy”. Posledná klauzula sa nikdy skutočne neoverovala a prakticky umožňovala všetkým ženám využívať právo na potrat. Počas prvých dvoch postkomunistických vlád (1989 – 1993) predložili experti z episkopátu dolnej komore parlamentu (Sejm) niekoľko návrhov na zmenu zákona. Do tejto pápežom podporovanej iniciatívy sa zapojilo aj viacero členov antikomunistickej opozície. „Nešlo o nezištnú podporu. Cirkev sa zapojila do boja za demokraciu, aby dosiahla svoje politické ambície a konzervatívna frakcia Solidarity jej pritom ochotne pomáhala,” spomína Wanda Nowicka, feministická aktivistka a poslankyňa za koalíciu Zjednotená ľavica (Zjednoczona Lewica).
Dňa 7. januára 1993 prijal parlament zákon, ktorý umožňoval interrupcie iba v prípadoch znásilnenia, incestu, zdravotného rizika či ohrozenia života ženy a poškodenia plodu. Lekárom vykonávajúcim potrat mimo týchto prípadov, ako aj komukoľvek inému, kto pomohol žene prerušiť tehotenstvo, hrozili tri roky väzenia. Prezident Wałęsa zákon podpísal bez výhrad, avšak tento „kompromis” neuspokojil ani zástancov interrupcií, ani konzervatívne politické frakcie. Prezident v nasledujúcom roku vetoval novelu zákona schválenú parlamentom, ktorá zmierňovala prísne znenie interrupčného zákona, čím na dlhé roky zablokoval akékoľvek zmeny.
Zákon z roku 1993 odrážal nový pomer síl medzi cirkvou a štátom, ktorý je tiež známy ako „veľký kompromis” a ktorý ďaleko presahuje samotný zákon o interrupciách. Vplyv cirkvi na politiku sa ukázal aj začiatkom roka 2000, keď sa v Poľsku pripravovalo referendum o vstupe do Európskej únie. Stredopravé politické zoskupenie, ktoré v kampani sľubovalo právo na potraty, po zvolení v roku 2001 zložilo zbrane. „Biskupi pohrozili mobilizáciou obyvateľstva proti vstupu do EÚ, ak bude exekutíva v reforme pokračovať. Najsilnejšia strana Zväz demokratickej ľavice (SLD) sa radšej vzdala, ako by si mala znepriateliť episkopát,” píše antropologička Joanna Mishtal.1Joanna Mishtal, The Politics of Morality. The Church, The State, and Reproductive Rights in Postsocialist Poland, Ohio University Press, Athens, 2015. Agnieszka Graff, spisovateľka a bojovníčka za ľudské práva, sa spolu s ďalšími členkami feministického hnutia rozhodla konať a v roku 2002 poslala Európskemu parlamentu otvorený list. Podpísala ho stovka žien, vrátane laureátok Nobelovej ceny Olgy Tokarczuk a Wisławy Szymborskej. Výzva namierená proti cirkevným zásahom do politiky ostala nevypočutá. Poľské intelektuálky narazili na dvojitú bariéru: chýbala im sociálna základňa a v dôsledku pristúpenia vládnych strán na kompromis v roku 1993 aj politickí spojenci.
Po parlamentných voľbách v rokoch 2015 a 2019 sa vzťahy medzi exekutívou ovládanou konzervatívnou PiS a cirkvou ešte viac utužili. „Katolícke médiá Tadeusza Rydzyka silno podporovali stranu Právo a spravodlivosť pred oboma parlamentnými voľbami,” pripomína Renata Mieńkowska-Norkiene, politologička z Varšavskej univerzity. Nacionalistický kňaz a zapálený odporca potratov ovláda dôležité mediálne kanály, najmä rádio Maryja, ktoré založil v roku 1991 a ktoré má veľmi vysokú popularitu medzi katolíckymi dôchodcami. Práve tí predstavujú veľkú časť konzervatívneho elektorátu. Rydzyk sa prihovoril svojim poslucháčom aj v deň pred parlamentnými voľbami 2019: „Na zoznamoch nájdete viacerých kandidátov PiS. Krúžkujte tieto mená!”.2Jacek Hołub, « Rydzyk pomógł PiS jak mógł », Gazeta Wyborcza, Varšava, 15. október 2019. Predseda strany Jarosław Kaczyński, ktorý si udržal politický vplyv, aj keď už nebol premiérom, po víťazných voľbách 2015 vzdal veľkému mužovi cirkvi hold: „Bez vás, Otec riaditeľ, by toto víťazstvo nebolo možné”.3Michał Wilgocki, « Urodziny Radia Maryja. Kaczyński: Każda ręka podniesiona na Kościół to ręka podniesiona na Polskę », Gazeta Wyborcza, 5. december 2015. (Otec riaditeľ je Rydzykova prezývka rozšírená medzi Poliakmi – pozn. red.)
Situácia sa v priebehu jesene 2016 ešte zhoršila, keď v parlamente prebiehala debata o návrhu zákona, ktorý iniciovali príslušníci fundamentalistických katolíckych kruhov. Podľa nového návrhu hrozilo ženám za potrat päťročné väzenie. Kontroverzný návrh vyprovokoval „čierne pochody” – 100 000 demonštrantov v uliciach 143 miest po celej krajine – a vláda napokon ustúpila.
Bol to začiatok konfrontácií medzi konzervatívnou vládou spriahnutou s cirkvou a masovým feministickým hnutím. Druhé kolo prišlo na jeseň 2020, keď exekutíva zneužila pandémiu COVID-19. Ústavný súd (podriadený PiS po reforme z roku 2015) 22. októbra rozhodol, že umelé prerušenie tehotenstva v prípade poškodenia plodu nie je v súlade s ústavou. Načasovanie bolo výborné, pretože verejné zhromaždenia boli počas pandémie zakázané. Navzdory týmto obmedzeniam sa však spustila najväčšia vlna protestov od pádu komunizmu.4Pozri Audrey Lebel, « Avortement, l’obscurantisme polonais », Le Monde diplomatique, november 2016. Ženy nesúce antiklerikálne a anti-PiS transparenty obsadili ulice a kostoly, aby bojovali za právo rozhodovať sa o vlastnom tele. „Atmosféra na protestoch bola neopísateľná. To, čo vo mne zanechalo najväčšiu stopu, boli konfrontácie s predstaviteľmi cirkvi. Pre moju generáciu to bola nevyhnutná vzbura proti zakonzervovanej moci,” spomína Aleksandra Wantuch, ktorá sa zúčastnila protestov ako 29-ročná.
Vláda neustúpila ani napriek tomu, že v uliciach bolo 430 000 ľudí. Rozhodnutie Ústavného súdu vstúpilo do platnosti v januári 2021. „Protestujúci mali pocit, že sa napriek rozsahu, aký nabralo ich hnutie, nič nedosiahlo. Nie je to pravda. Občianska koalícia mohla vďaka politickej inštitucionalizácii vrátiť tému do diskusie a navrhla úplnú liberalizáciu prístupu k potratom, čo bolo v Poľsku pred rokom 2020 nemysliteľné,” vysvetľuje Katarzyna Wężyk, novinárka z Gazeta Wyborcza.
Sprísnenie legislatívy z roku 2020 paradoxne prispelo k nárastu podporovateľov liberalizácie zákona: podľa prieskumov inštitútu IBSP z júla 2023 56,7 % opýtaných podporovalo právo na umelé prerušenie tehotenstva až do 12. týždňa5« L’avortement jusqu’à la douzième semaine de grossesse », prieskum realizoval Výskumný inštitút vecí verejných, 25. júl 2023, www.stanpolityki.pl oproti 23 % z roku 2016.6« Jakiego prawa aborcyjnego oczekują Polacy? », Centrum Badania Opinii Społecznej, Varšava, október 2016, https://www.cbos.pl Tieto zmeny súvisia aj s klesajúcou popularitou katolíckej cirkvi v krajine. Jej autorita spojená s porážkou komunizmu sa čoraz viac oslabuje, k čomu prispeli aj aféry zneužívania detí a odhalenie pasívneho spolupáchateľstva arcibiskupa Karola Wojtyłu (budúceho Jána Pavla II.) minimálne v troch prípadoch.
Dynamika politických zmien zamiešala karty aj v poslednej kampani. Strana PiS tému potratov radšej sama nevyťahovala, aby si nepohnevala voličskú základňu. V decembri 2020 ešte 72 % voličov Zjednotenej pravice (koalícia strán Právo a spravodlivosť, Solidárne Poľsko a Dohoda) podporovalo sprísnenie „kompromisu”, názory sa však začali meniť aj v tomto tábore. Strana napriek tomu nezmenila stanovisko a naďalej tvrdila, že je „spokojná” so súčasnou legislatívou.
Riziko prezidentského veta
Postoj novej demokratickej vlády nie je úlne jednoznačný. Tretia cesta (skončila na treťom mieste s takmer 13,5 %) predstavuje nakonzervatívnejšiu frakciu novej koalície. Vo svojom programe (bez upresnenia detailov ohľadom legislatívy) uvádza, že chce okamžitý návrat ku „kompromisu” a následne zorganizovať referendum o práve na potrat (jeho znenie nebolo tiež zverejnené). Nová ľavica sa drží svojho tradičného pro-choice stanoviska: „Prerušenie tehotenstva je lekársky zákrok, ktorý by mal byť prístupný všetkým ženám, a to až do dvanásteho týždňa tehotenstva,” rezolútne vyhlásila Joanna Scheuring-Wielgus, poslankyňa strany. Ľavica je odhodlaná bojovať proti diskriminácii lesieb, gejov, bisexuálov a trans ľudí (teda komunity LGBT), ako aj za ekologické témy. Strana síce stratila v novom parlamente polovicu kresiel (nepochybne kvôli istému poľaveniu v interrupčnej agende), svoje predvolebné sľuby však dodržala a mesiac po októbrových voľbách predložila Sejmu návrh zákona, ktorý by zabezpečil právo na umelé prerušenie tehotenstva a dekriminalizoval osoby asistujúce pri interrupciách.
Donald Tusk by chcel uzákoniť potraty čo najrýchlešie a potvrdil to aj pri predstavovaní programového vyhlásenia vlády 12. decembra minulého roka. Do svojej vlády navyše vymenoval dve feministické aktivistky: Katarzynu Kotulu, ministerku pre rovnosť a ženské práva, a Barbaru Nowacku, ministerku školstva. Stále však hrozí, že zmenu stopne prezident Andrzej Duda (PiS), od ktorého závisí schvaľovanie všetkých zákonov v Poľsku okrem rozpočtu. Jeho mandát sa končí v roku 2025. Rozhodne sa vetovať nový zákon o interrupciách ako Wałęsa v roku 1994 aj za cenu toho, že vyprovokuje politickú krízu?
Autorka je poľsko-francúzska novinárka
Preložil Peter Žiak
