Upozornenie: V tomto texte sa píše o zobrazovaní sexuálneho násilia v kinematografii.
Švédska kinematografia 70. rokov, konkrétne jej exploatačná vetva, ponúka pomerne špecifickú zrážku národnej filmovej tradície a importovaných žánrov. Na poli exploatačnej kinematografie je známa najmä priama inšpirácia amerického režiséra Wesa Cravena Prameňom panny Ingmara Bergmana pri tvorbe jeho debutového filmu Posledný dom naľavo, ktorý sa stal dobovým symbolom prekročenia limitov pri pristupovaní k zobrazovaniu násilia a sexuality. Cravenova snímka o gangu deviantov, ktorých obeťami sú tínedžerky, následne pomstené rodičmi jednej z nich, však nie je jediným prepojením švédskej produkcie a žánru explicitne zobrazujúceho transgresívne tabu. Z hľadiska kritiky je podnetné si všímať taktiež lokálnu kinematografiu, bohatú na soft porno produkciu.
Aj k švédskej soft porno produkcii je dobré pristupovať so znalosťou filmovej tradície reprezentovanej Ingmarom Bergmanom a nadväzujúcej na severskú tradíciu divadelnú, ktorú predstavuje napríklad Henrik Ibsen alebo August Strindberg a ich majstrovstvo v budovaní intímnej psychologickej drámy. Práve psychologizácia je prvok, ktorý sa objavuje vo švédskom soft porno filme ako prvok zvláštne nesúrodý a nechcene parodizovaný.
Ideálnou ukážkou je snímka Torgnyho Wickmana Anita – švédska nymfička, tematizujúca život 16-ročného dievčaťa s kompulzívnou poruchou správania, ktorú sa snaží vyliečiť mladý študent medicíny Erik. Snímka je príznačná najmä diletantským prepojením psychologických motívov a ponoru do prežívania postavy s erotickými scénami. Oba prvky majú ako psychologicky podmienené súvisieť, avšak psychológia sa stáva iba veľmi skresľujúcim (a vo viacerých momentoch až parodicky šovinistickým) elementom, ktorý neobratne a detinsky žongluje s motívom ženskej sexuality. V snahe vytvárať ucelený, súdržný a vnútorne autentický obraz Anitinho duševného sveta pritom úplne zlyháva.
V hlavnej úlohe filmu sa predstavila mladá herečka Christina Lindberg, ktorá sa po dvoch desiatkach filmov v 70. rokoch stala akýmsi symbolom švédskej soft porno produkcie a exploatačného filmu. Zároveň je jednou z najmasívnejšie objektivizovaných herečiek, najmä v diskusiách a komentároch na rôznych fanúšikovských filmových portáloch. Lindbergovej najznámejšími sa stali úlohy vo filmoch Maid in Sweden, Exponerad a taktiež v japonských produkciách Furjó anegoden: Inošika Očó (Sex and Fury) alebo Poruno no joó: Nippon sex rjokó (Journey to Japan), zapadajúcich do japonského žánru pink filmov. Lindbergovej švédske filmy (a vlastne aj tie japonské) sú založené na insitných zápletkách sledujúcich dospievajúce dievča v interakcii s novými prostrediami (mladé a nevinné dievča z dediny po prvýkrát vo švédskom veľkomeste), kde zažíva buď proces objavovania vlastnej sexuality (opäť veľmi skresľujúci a objektivizujúci, s dávkou pseudopsychologizácie postavy), alebo sa dostáva do súkolia traumatizujúcich udalostí (medzi ktoré patrí najmä znásilnenie a následná pomsta, charakterizujúca typický exploatačný [sub]žáner 70. rokov, rape and revenge).
Drsný film
Lindbergovej najznámejšia úloha, ktorou vstúpila do rámca medzinárodnej popkultúry, je v snímke režiséra Bo Arneho Vibenia Thriller – drsný film (Thriller – en grym film). Vibeniova snímka zapadajúca do rámca rape and revenge (sub)žánru je taktiež symptomatická svojím ťažiskom v mixovaní erotiky a násilia ako šokujúcich diváckych ťahákov. Vibeniov prístup je však oveľa zložitejší než v prípadoch predchádzajúcich snímok, kde malo ženské telo slúžiť najmä rozkoši, psychologizácia sa stala pomocným prvkom na pseudobudovanie charakteru postáv na účely naratívnej snímky s celovečernou metrážou. Thriller opäť variuje príbeh dievčaťa z dediny, ktoré bolo unesené, znásilnené a donútené prostituovať. Práve téma prostitúcie sa vo Vibeniových filmoch stáva plochou pre špecifické uchopenie erotiky, pričom telo, respektíve kontext, v ktorom sa nachádza, a spôsob, akými je obsah snímaný, majú pramálo spoločné s erotikou. Kompozície v Thrilleri, vycentrované, minimalistické, farebne chladné a s mimoriadne pasívnym postavením kamery (ktorá sa takmer nehýbe, ostáva najmä v nezúčastnene statických záberoch) vytvára aseptickú atmosféru, v ktorej sa skrz Lindbergovej telo akcentuje najmä jej pozícia obete. Daná estetika je, samozrejme, podmienená poloamatérskosťou a nízkorozpočtovosťou príznačnou pre Vibeniovu tvorbu, to jej však nebráni v danej funkčnosti. Christina Lindberg vo filme zároveň neostáva v pozícii obete. Rape and revenge kinematografia je postavená na následnej pomste. Lindberg sa na konci snímky objavuje v ikonickom dlhom koženom kabáte a s dvojhlavňovou brokovnicou, synekdochickým symbolom pomsty.
Jej zúčtovanie s trýzniteľmi, vizualizované v záberoch tiel, do ktorých prenikajú broky, je vďaka využitiu spomalených efektov fetišistickejšie než scény až chirurgicky dezinfikovanej, odťažitej a nezúčastnene sledovanej násilnej „erotiky“. V tejto bizarnej estetike, vytvárajúcej intepretačne podnetné deformácie, pokračuje Vibenius aj vo svojej druhej snímke Breaking Point, postavenej na veľmi príbuzných motívoch a postupoch.
Švédska história, európska prítomnosť
Švédsky erotický, soft-pornový alebo, ak chceme, sexploatačný film, reprezentovaný najmä dielami s Lindbergovou v hlavnej úlohe, tak prináša tradičnú, remeselne aj tvorcovsky prevažne diletantskú sériu šovinistických šablón a úsmevnej snahy nadviazať na tradíciu psychologickej drámy, pričom dané limity prekračuje alebo aspoň ohýba a variuje najmä spomenutý režisér Bo Arne Vibenius. Dobová švédska tvorba nedosahuje ideologické kvality francúzskych erotických filmov, snažiacich sa o liberalizáciu a prelomenie stereotypov v reprezentácii ženských postáv (napríklad erotické komédie Clauda Mulota, taktiež nakrúcané v 70. rokoch).
Prvky objavujúce sa vo švédskej soft-pornovej produkcii ostávajú prítomné aj v súčasnom európskom filme zameranom na tému sexuality a vzťahu umeleckého filmu a pornografie. Ide najmä o francúzske snímky z posledných dvoch dekád, za všetky spomeňme aspoň snímky Noc s nabrúsenou britvou (Haute Tension) Alexandra Aju, Láska (Love) alebo Zvrátený (Irréversible) Gaspara Noého alebo snímku Raw režisérky Julie Docournau. So švédskymi filmami môžu mať spoločné, napriek časovej vzdialenosti troch a viac dekád, zameranie na psychológiu postáv, ktorá v kombinácii so sexualitou vytvára koherentný celok. Francúzske snímky zapadajúce do (národnej) línie New French Extremity alebo jej dozvukov sa tiež vyznačujú značnou výtvarnosťou, precíznou autorskou štylistikou, ktorá vo švédskych snímkach absentuje. Na základe týchto dvoch línií si môžeme klásť otázky ohľadom vývoja zobrazovaní sexuality a jej prepojenia s psychológiou a intímnou drámou v európskej kinematografii naprieč jej líniami, od filmu exploatačného po film artový.
Autor študuje na FTF VŠMU
