Skladanie tonálnej vážnej hudby je dnes ošemetnou záležitosťou, nakoľko takáto hudba sa vždy musí vymedziť voči atonálnej hudbe a určitým spôsobom obhájiť svoju „reakčnosť“. Keď už, tak býva zväčša jednoducho melodická. Archetypom nech je maximálne priamočiara skladba Spiegel im Spiegel od Arva Pärta, ktorá funguje ako exorcizmus jeho ranej, brutálne atonálnej fázy (s katastrofickými skladbami ako Violončelový koncert). Takéto priamočiare skladby vyjadrujú skepticizmus voči emancipačným nárokom atonálnej hudby a cielene s ňou radikálne kontrastujú; tým sa voči nej vymedzujú a samé seba obhajujú.
Určité typy tonálnych skladieb však akoby už boli uzamknuté v minulosti. Expresionistické, extrémne chromatické, ale stále tonálne skladby zo začiatku dvadsiateho storočia, napríklad skladby raného Schönberga, takpovediac napínali tonalitu na prasknutie, pričom pri spätnom pohľade progresívne anticipujú atonálnu hudbu. No keď napokon tonalita definitívne praskla, aký význam má vracať sa k už prekonanému štádiu?
Takéto otázky implicitne kladú aj skladby litovskej skladateľky Raminty Šerkšnytė. Jej skladby sú, podobne ako expresionizmus, hutné, dezorientujúce, v zásade tonálne, ale bez uchopiteľných melódií. Nie je v nich však dejinná váha či anticipácia katastrofy, ktoré robia počúvanie expresionistických skladieb vzrušujúcim. Tieto skladby nevyjadrujú úzkosť. Programovo v nich dokonca miesto odcudzenia ide o oslavu prírody (v istom smere tak Šerkšnytė nadväzuje na litovského romantického skladateľa Mikolaja Čiurlionisa).
Šerkšnytė sa však nesnaží vyvolať ducha expresionizmu. Melodickými čriepkami vás vťahuje do vírov neriešiteľných (dis)harmonických napätí a privoláva späť niečo dávnejšie a archaickejšie: to, čo romantici vo vzťahu k prírode nazývali vznešenosťou. Na tento účel – na otvorenie komunikačného kanála s prírodou – potrebuje mobilizovať tonalitu ako prízrak známeho, a následne ju skomplikovať. Vďaka skúsenostiam s desaťročiami avantgardnej atonálnej hudby potom dokáže vyvolať potrebný pocit závratu, aký k vznešenosti prírody podstatne patrí, efektívnejšie ako väčšina neskorého romantizmu.
V modernej dobe je to, pravda, pomerne nečakaná ambícia. Tonálnosť hudby Raminty Šerkšnytė sa však v konečnom dôsledku obhajuje úspešne a pomerne prekvapivým spôsobom.
Raminta Šerkšnytė: Works (Litovský národný symfonický orchester / Kremerata Baltica / Mirga Gražinytė-Tyla / Giedrė Šlekytė). Deutsche Grammophon, 2019.
Michal Lipták
Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
