Nová nahrávka skladby La Monteho Younga je vždy výnimočná udalosť; posledná, ktorú autorizoval, vyšla pred tridsiatimi rokmi. O to výnimočnejšie je, že tou novou nahrávkou je jeho legendárne Sláčikové trio z roku 1958; skladba, ktorú Young zložil ako 23-ročný študent a ktorá sa dnes považuje za zrod západného minimalizmu a drone music.
Kompozične ide, prekvapivo, stále o serialistickú skladbu, ktorá je vystavaná okolo dvanásťtónového radu. V niečom však logiku serialistickej atonálnej hudby sleduje aj hlbšie. Atonálna hudba postupne rušila akékoľvek možnosti anticipácie vývoja skladby: keď sa nemôžeme chytiť melodickej linky, postupujeme len od jedného bodu k druhému. Hudba tak pôsobí, akoby bola vystavaná z uzavretých gest a statických blokov.
V Sláčikovom triu je tento proces smerujúci k stáze dovedený do najkrajnejších dôsledkov. Seriálne procesy postupne generujú len akordy, ktoré hudobníci a hudobníčky držia celé minúty bez akejkoľvek zmeny. Tieto akordy sú oddelené priepastnými, niekedy aj minúty trvajúcimi pauzami. Pauzy tu strácajú svoj funkčný význam a osamostatňujú sa ako nezávislé stavebné bloky popri zvukoch. Young tu formuje priestor, nie časový tok.
Young vraví, že v roku 1958 (keď jeho skladbu na súkromnom koncerte nechal zahrať jeho učiteľ len preto, aby demonštroval, že týmto smerom cesta nevedie) bol ešte príliš kompromisný. Skladba totiž trvala menej ako hodinu. Na prvej oficiálnej nahrávke dnes trvá celé pôvodne zamýšľané tri hodiny.
Je to nekompromisná a úplne nepraktická hudba. Zachováva niečo z atonálnej úzkosti, a teda je príliš agresívna na to, aby poslúžila na meditáciu či ako pozadie. Avantgarda tu dosahuje extrémny bod; je to koniec slepej uličky, v ktorej sa skutočne zrodil minimalizmus, ale zároveň sa hneď otočil a vybral sa jediným smerom, ktorým sa vôbec dalo ísť – späť k širšiemu publiku, až napokon vnikol do populárnej hudby, kde sa napokon Glass stretol s Bowiem.
Máločo je však v hudbe fascinujúcejšie ako tieto slepé uličky, v ktorých sa určité dejinné tendencie, ktoré sme dovtedy prinajlepšom tušili, odhalia a maximálne napnú. Počúvať tri hodiny takúto hudbu so sebou prináša istý pocit zmierenia, že sa deje niečo, čo sa jednoducho raz udiať muselo. Sláčikové trio sa možno nedá použiť, no zároveň nie je dôvod s ním bojovať. Počúvať by ho mal každý.
La Monte Young: Trio for Strings (Theatre of Eternal Music). Dia Art Foundation, 2021.
Michal Lipták
