Literárne afinity medzi avantgardami v hudbe a literatúre sa na tomto mieste už spomínali v prípade Joycea. Je ich, samozrejme, oveľa viac, napríklad aj v prípade hudby a Thomasa Pynchona. Ku koncu jeho románu Gravity’s Rainbow nájdeme zhrnutie hlavného príbehu vojaka Tyrona Slothropa, „ktorý bol vyslaný do Zóny, aby sa zúčastnil vlastného zostavenia – a tu by mala prísť pointa, ale žiadna nie je. Plán nevyšiel. Miesto toho bol rozmontovaný a roztrúsený navôkol.“
Nie je to aj osud avantgardnej hudby? Vtipy bez pointy. Plány, ktoré nevyšli. Ťažké myšlienky, ktoré sa rozpadnú pod vlastnou váhou a roztrúsia sa do priestoru. Pynchona so súčasnou vážnou hudbou môže spájať vízia drasticky prehustenej modernej spoločnosti, neprehľadných zón, v ktorých dokážu zmysel z času na čas vycítiť len patologickí paranoici, ale ani tí ho nedokážu plne uchopiť.
Tieto inšpirácie sa prenášajú do rovnomennej skladby švajčiarskeho skladateľa Michaela Pelzela. Je to koncert pre orchester a rozšírenú verziu najhlbšieho typu klarinetu – kontrabasového – nazvanú „CLEX“. Tento nástroj, už vo svojej podstate vždy s rozvoľneným zvukom, sa snaží nájsť svoj hlas, zhmotniť sa do niečoho určitejšieho, ale postupne sa rozpadá vo flatulentnej kakafónii a stráca sa v hustom lese, ktorý preň vyrástol v orchestri.
Aj ostatné Pelzelove skladby sledujú podobné snahy. Spočiatku odvážne atonálne gestá orchestra sa rozplynú v doznievajúcom zvone v Mysterious Anjuna Bell. Komorná skladba Carnaticaphobia pomaly tlie, no nedarí sa jej vznietiť sa. Danse diabolique je komický antitanec zložený namiesto úderov z tiahlych bzukotov hľadajúcich aspoň náznaky rytmu.
Vtip potom prichádza v Alf-Sonate, v atonálnych variáciách pre husle a lesný roh na zvučku z obľúbeného rodinného sitcomu, nad ktorými hudobníci a hudobníčky deklamujú otázku návštevníka z Melmacu: „Zmestí sa mačka do hriankovača?“ Pointa však nepríde. Variácie neuroticky, no tvrdohlavo, postupujú ďalších osem minút, prvotný úškrn sa vytráca a popkultúra sa ukazuje ako jeden z mnohých zdrojov úzkosti paralelne s tým, ako sa seriálová zvučka odhaľuje len ako ľubovoľne spracovateľný zdroj.
Práve skrz tieto úskalia je to všetko vynikajúca avantgardná hudba.
Michael Pelzel: Gravity‘s Rainbow (Basel Sinfonietta; Peter Rundel; Ernesto Molinari). KAIROS, 2019.
Michal Lipták
