Existuje atonálna vážna hudba, ktorá je nekompromisná, ťažko sa počúva a nerobí žiadne ústupky poslucháčstvu. Ale aj v rámci nej má Helmut Lachenmann osobitné miesto. Nestor povojnovej avantgardy už niekoľko desaťročí vytvára skladby, ktoré pôsobia ako pozostatky obrovských katastrof. To, že na nástroje sa často hrá akýmkoľvek len nie normálnym spôsobom (najvypuklejší prípad: Guero (1969) je päťminútová skladba pre klavír, kde hráč ani raz nehrá na klávesoch), je ešte ten najmenší problém v porovnaní s extrémnou fragmentárnosťou Lachenmannových skladieb a absenciou kontinuity v nich.
V dvoch nových albumoch, a dvoch nových skladbách, je zjavné, že radikalizmus Lachenmanna ani v osemdesiatich ôsmych rokoch neopúšťa. Názov skladby My Melodies (2023) je kruto sarkastický a asi najzavádzajúcejší v dejinách. Je to skladba pre orchester a osem sólistov na lesných rohoch. Ojedinelé atonálne fanfáry, ktoré akoby prišli z „tradičnejšej“ povojnovej atonality plnej kŕčov a záchvatov, sú predelené dlhými plochami, v ktorých sa zdá, že sa rozpadá nielen koherencia skladby, ale aj samotné nástroje. Fanfáry nie sú záchytnými bodmi, naopak, umocňujú pocit úplnej stratenosti.
V novej nahrávke komornej hudby nachádzame Allegro sostenuto (1988), klarinetové trio, ktoré v niektorých nástupoch pripomína pokrkvaného Schuberta, ale v dlhších pasážach (sostenuto znamená spomalený, podržaný tón) aj z nich ostávajú len beztvaré ozveny. Notturno (1966), formálne koncert pre violončelo a komorný orchester, redukuje sólistu na plechové zvuky vnárajúce sa do neurčitého orchestrálneho bzukotu.
Nová skladba je melancholicky nazvaná Mes adieux (2022), a je to Lachenmannovo druhé sláčikové trio. To prvé z roku 1965 v podstate ohlásilo Lachenmannov obrat od povojnového serializmu, ktorý stále pracoval s tónmi a veril v racionálnu organizáciu hudby, k niečomu ešte oveľa abstraktnejšiemu, čo akoby na túto organizáciu rezignovalo.
Šokujúce je, ako málo sa druhé sláčikové trio líši od prvého. Človek v takomto neskorom veku očakáva možno reflexiu alebo zjemnenie vlastných pozícií. S ohľadom na názov by sa možno očakávalo ohliadnutie za mladosťou s nádychom nostalgie. Miesto toho dostávame ďalšiu postapokalyptickú scenériu.
V Lachenmannovej tvorbe je niečo masochistické. Miluje hudbu, ale akoby si k nej práve preto nachádzal cestu len cez odopieranie. V šesťdesiatych rokoch si položil otázku, či je možné nájsť kontinuitu – čo je v podstate kľúčový ontologický aspekt hudby – v troskách. Každá ďalšia jeho skladba je odvtedy neúspešným, no o to fascinujúcejším pokusom o odpoveď.
Lachenmannova obeta je súčasne estetická aj etická. Z lásky k hudbe sa jej dnes zúčastňujem aj ja.
Helmut Lachenmann: My Melodies (Symfonický orchester Bavorského rozhlasu/Matthias Hermann). BR Klassik, 2024; Mes adieux (Trio Catch / trio recherche et al.). Bastille Musique, 2024.
Michal Lipták
