Fedor Gál mal na jar 2018, podľa vlastných slov, „predtuchu“ nadchádzajúceho výročia Nežnej revolúcie, a preto sa rozhodol osloviť niekoľko ľudí, ktorí by mohli reflektovať novembrové udalosti a vývoj za posledných tridsať rokov. Tento nápad i jeho prevedenie v podobe knihy Mojich tridsať rokov sa ukazujú vo viacerých ohľadoch ako problematické.
Skupinové publikácie, najmä pokiaľ ide o súbor spomienok na politicky významné udalosti, budú vždy z princípu ľudí rozdeľovať. Zostavovateľ takej knihy nikdy neuspokojí všetkých a väčšinou s tým aj vopred počíta. Vždy budú hlasy, ktoré nezaznejú, perspektívy, ktoré sa neobjavia, ľudia, na ktorých sa zabudne. Úlohou zostavovateľa by preto mala byť aspoň snaha o zahrnutie viacerých rozdielnych pohľadov, hoci aj z jedného politického tábora. V prípade novembrových udalostí sa navyše ponúka skutočne bohatá a pestrá škála prístupov a historických skúseností: dá sa osloviť ľudí „z pódia“ i tých pod pódiom; členov a členky rôznych frakcií VPN; ľudí, ktorí revolúciu s nádejou prijali aj tých, ktorí sa jej hrozili; nehovoriac o tom, že by bolo zaujímavé osloviť aj komunistických politických aktérov týchto dní. Editor knihy Fedor Gál sa však rozhodol pre úplne iný postup.
Priatelia o priateľoch
„Fedor Gál neváhal dôverovať skoro každému, kto o to požiadal. Bol nesmierne empatický a jeho najväčšou starosťou bolo nájsť najlepší spôsob, ako tomu druhému pomôcť… V každej chvíli – vtedy a tam – bol jednoducho nenahraditeľný. Ostatní si ho v každej situácii doslova žiadali… Nebál sa prehrať. Nevedel sa brániť voči podvodom a zlu, ale vždy bol ochotný sa mu postaviť v mene iných“, dozvedáme sa od Juraja Flamika v jednom z textov knihy Mojich tridsať rokov. Nejde o prvú a zďaleka ani poslednú glorifikáciu zostavovateľa tohto súboru, ktorá sa v knihe objaví. Vychádza to však prirodzene a takmer nevyhnutne z konceptu, na ktorom Gál celý projekt založil: dať slovo svojim kamarátom, kamarátkam (z osemnástich textov sú iba štyri od autoriek) a spolupracovníkom, skupine ľudí sústreďujúcej sa okolo spoločne zdieľaných zážitkov a hodnôt. Ide najmä o skupinu okolo Gála, Martina Bútoru, Petra Zajaca, Františka Mikloška a ich, nazvime to, ideologických pokračovateľov. Vytvára sa okolo nich farbistá i keď po opakovaní v niekoľkých textoch nadmieru iritujúca mytológia. Dočítame sa napríklad to, že Martin Bútora „bol autorom uhrančivých slov, ktoré hýbali davom. Bol to on, kto zbavil ľudí strachu a odklial budúcnosť“, alebo zistíme, že Peter Zajac bol „strážcom ideového pokladu VPN“. Vzdať úctu ľuďom, ktorí prispeli k demokratizačným procesom na Slovensku je určite zmysluplné, je však nepatričné až arogantné, keď táto chvála vychádza z ich vlastných kruhov. O to viac v situácii, keď je voči ich oponentom v rámci VPN (Ján Budaj, Milan Kňažko) vznášaná kritika, na ktorú ale nedostanú priestor reagovať.
Uzavretý, takmer až sektársky svet dopĺňajú aj reálie a osoby, ktoré sa v textoch často opakujú. Autori a autorky textov sa tak s priateľmi stretávajú v .klube pod lampou, publikujú maily napísané Štefanovi Hríbovi, pomáhajú iniciatíve Za slušné Slovensko či popisujú, koľko z ich priateľov už vstúpilo do politickej strany SPOLU – občianska demokracia. Je to príjemný, homogénny svet, v ktorom sa jeho účastníci očividne cítia doma. Otázne je, čo z toho má čitateľ alebo čitateľka, ktorí do tejto komunity nepatria.
Nežné blogy
Ako čitateľovi mi teda zostávalo dúfať, že túto jednostrannosť vyváži vysoká kvalita a údernosť textov. Bohužiaľ, ani toho som sa nedočkal. To, že väčšina oslovených sa pohybuje v rôznych odvetviach (podnikanie, mimovládne organizácie, aktivizmus, psychológia atď.) a nemá publicistické či literárne zručnosti, je na prvý pohľad zrejmé. Ich texty sú plné zaužívaných klišé, vágnych a obnosených fráz o tom, že za slobodu treba neustále bojovať a demokraciu musíme budovať každý deň odznova, a často až neznesiteľnej dávky pátosu. Mnoho textov je svojou formou aj výpoveďou takmer zameniteľných. Autorom a autorkám by určite pomohla dôkladná redakčná práca, ktorá by odstránila aspoň najvýraznejšie nedostatky, akými sú viacnásobné opakovanie rovnakých tvrdení a myšlienok v jednom texte či oprava do očí bijúcich chýb („školné na Harwarde“). Za redakciou textov stojí Zuzana Mojžišová, ktorá má v knihe takisto svoj príspevok. Oplatí sa z neho citovať celú pasáž, kde o svojej redakčnej práci hovorí: „Občas v úlohe redaktorky zas pomáham iným, aby ich pôvodné texty či preklady boli čo najväčšmi user friendly. Keď sa všetky tie občasy zrátajú dokopy, je to denne mnohohodinové sedenie pri počítači a zaoberanie sa písmenkami. (Vtip: Aký je rozdiel medzi bocianom a občasom? Bocian hniezdi na vyvýšených miestach, občas na komínoch.) Niekedy tie literky večer fakt už nenávidím, ale ráno sa zobúdzam naplnená náklonnosťou k nim. A úctou. Písmenká sú neuveriteľné. Nádherné a silné. V dobrých rukách sú schopné budovať nesmierne monumenty. Žiaľ, sú tiež zneužiteľné. Môžu byť na jednej strane prostriedkom šírenia krásy a slobodného ducha – na druhej aj prostriedkom k przneniu, škrteniu, týraniu a vraždeniu slobody. A veľa je takýchto druhých písmeniek, priveľa. Šíria sa napríklad aj rýchlosťou internetu. Keby tušili, aké všelijaké uvedomené a podvo(j)(d)né úmysly má človečenstvo, čo ich zneužíva, nastopro by sa písmená vzbúrili a odmietli by slúžiť. Lenže to netušia, ani nemôžu.“ Po prečítaní tohto príspevku, ktorý je prehnane gýčový aj na pomery tejto publikácie, je celkom zrejmé, prečo zostala väčšina príspevkov aj po redakčnej úprave na úrovni priemerného blogu.
A tí druhí
Niekoľko textov našťastie spracovaním aj obsahom vyčnieva z radu a stojí za prečítanie. Patrí medzi ne intímny príspevok Oľgy Valkovej, ktorá sugestívne popisuje život a zavraždenie advokáta Ernesta Valka, či text skúseného českého novinára Jana Urbana, ktorým mapuje svoju turbulentnú novinársku kariéru. Osviežujúco pôsobí aj úvaha Jakuba Pohleho Dojebané deti, ktorá by sama o sebe asi úplne neobstála, ale na pozadí presladenej nostalgie ostatných textov je príjemnou zmenou. Štylisticky, koncepčne i obsahovo najzvládnutejším textom je krátka esej sociológa Pavla Friča Slobodymilovní demokrati a tí druhí, v ktorej veľmi triezvo, trefne a (seba)kriticky poukazuje na politické zlyhanie elít tvárou v tvár nastupujúcemu populizmu. Škoda, že takých textov sa v zborníku neobjaví viac.
Hoci je zrejmé, že iniciátorovi projektu Fedorovi Gálovi nešlo o komplexný historický pohľad, aj v rámci žánru, ktorý si vybral, by vykročenie z úzkeho ideologického a kamarátskeho tábora a svedomitejšia redakčná práca knihe len prospeli. Takto zostáva dojem z knihy, podobne ako z ponovembrového vývoja, značne rozpačitý.
Fedor Gál (ed.): Mojich tridsať rokov. Bratislava: Artforum, 2019.
