Kým je jedným z akútnych problémov Slovenska masívny exodus ľudí do zahraničia, vo vnútri krajiny vidno paralelný proces. Regióny sa vyľudňujú a demografické kladivo na ne dopadá prudšie než na veľkomestské oblasti. Hoci vôľa vrátiť sa domov mnohým odídencom nechýba, stačiť to nemusí. Vidiek a menšie mestá ich potrebujú včas.
V mnohých súkromných aj publikovaných rozhovoroch so Slovákmi žijúcimi v zahraničí zaznieva otázka: vrátia sa domov? Napriek tomu, že v odpovediach nájdeme vôľu prísť a pomôcť, príliš často sa viaže na vzdialenú budúcnosť a pomoc v podobe importu skúseností. Aj keď ich regióny potrebujú, ešte viac sú závislé od ľudí, ktorí budú schopní tieto skúsenosti aplikovať v konkrétnom priestore a sprostredkovať ich lokálnej komunite. Túto výkonnú silu by malo tvoriť regionálne obyvateľstvo v celej svojej generačnej diverzite, obzvlášť však avantgardy s najväčším aktivizačným potenciálom. Urbanizácia tento model narúša: segment obyvateľstva v produktívnom veku sa koncentruje vo väčších mestách a organická spätosť s regiónom sa rozpadá.
V období všeobecnej ekonomickej konjunktúry a historicky najnižšej nezamestnanosti problém regionálnej nerovnosti nemusí byť práve kamienkom, ktorý nás v topánke najviac tlačí. Prijmime však premisu, že krajina nie je firma a existuje voči nej aj iná zodpovednosť než ekonomická. Zmenená perspektíva nám umožní vidieť vyľudňovanie rurálnych oblastí v úplnosti svojich spoločenských a kultúrnych dôsledkov. Regióny sú z miest vnímané cez romantizujúcu či sentimentálnu prizmu ako dovolenkové a sviatočné destinácie, pričom ich problémy sa v médiách často bulvárne dramatizujú (ako napríklad v dokumentárnom filme Márie Rumanovej Hotel Sunrise) alebo sa podceňujú, a rurálne prostredie pôsobí ako idyla. V literatúre túto tendenciu poznáme už prinajmenšom od osvietenstva.
Pnutie medzi mestskou „kaviarňou“ a vidieckou „krčmou“, na ktoré sa vzťah mesto – obec z oboch strán urážlivo redukuje, má však okrem dominantne emocionálneho aj racionálny obsah. Záujem celoštátnych médií o kultúrne dianie v regiónoch je s výnimkou verejnoprávnej RTVS minimálny a regionálne (avšak nie provinčné) kultúrne a umelecké inštitúcie oprávnene cítia, že sú ukrátené. Chýbajúca reflexia kultúrneho diania, najmä odborná, môže ústiť do zníženej kvality kultúrnej produkcie, ktorá nie je schopná vyvolať záujem mimo hraníc regiónu. Kruh sa uzatvára.
Kritika miestnych médií a problémov by mala existovať predovšetkým na všeobecných lokálnych fórach (v regionálnych denníkoch a novinách) alebo špecializovaných fórach s nadregionálnou pôsobnosťou. Ani v jednom z týchto priestorov ju dnes nenájdeme. Kultúrne rubriky regionálnych novín obsahujú predovšetkým programy miestnych kultúrnych inštitúcií a rozhovory s rodákmi alebo umeleckými osobnosťami, ktoré pôsobia v regióne. Špecializované médiá, ktoré priestor kritickej reflexii poskytujú, záujem o kultúrne dianie v regiónoch buď neprejavujú (medzi dôvody patria aj cestovné náklady), alebo nedokážu nadviazať spoluprácu s miestnou odbornou verejnosťou. Neraz aj preto, že v konkrétnom meste či oblasti prakticky neexistuje.
Je prirodzené, že regióny nemôžu (a ani nechcú) očakávať záchranu zásahom z externého prostredia. Aby však mohli čerpať z vlastných ľudských zdrojov, potrebujú svoje avantgardy udržať v dosahu. Jedným zo spôsobov, ako podchytiť a znásobiť miestny intelektuálny kapitál, je kvalitné školstvo. Špeciálnu pozornosť si v tomto kontexte zaslúžia univerzity a vysoké školy. Aj napriek vlastnému úsiliu (ktoré výdatne brzdí všeobecná agónia vzdelávacieho systému v krajine), v boji o najlepších študentov neustále ťahajú za kratší koniec. Predbieha ich zahraničné akademické prostredie. Príčinou nemusí byť ani tak kvalitatívna asymetria, ale najmä jej konštantné zveličovanie. V atmosfére všeobecného marazmu veľká časť najmladšej generácie potenciálnych spoločenských avantgárd možnosť štúdia na Slovensku ani nezvažuje. Jednou z príčin je emócia so špecifickým vzťahom ako k mileniálom, tak i k regiónom: strach.
Bezprecedentná paleta možností štúdia, zamestnania a iných aktivít vytvára pocit, že zvoliť si pôsobisko v regiónoch či menších urbánnych oblastiach znamená stratu výhod otvoreného sveta. Strach tak paralyzuje obe skupiny: ostávajúcich aj odchádzajúcich. Strach sa na strane jedných manifestuje obavou zo straty identity a z anonymity globalizovaného sveta, pre druhých zas predstavuje hrôzu z ustrnutia v malomeštiactve a banálnej rutine. Nikdy to napokon nebolo inak: v každom z presunov, ktoré vo svojej knihe Spišské exody v 20. storočí mapuje editorská dvojica Miroslav Pollák a Peter Švorc, je strach prítomný, hoci jeho forma sa mení (a osciluje) od existenčného cez ekonomický až po kultúrnoidentitárny.
Vo fenoméne exodu, ktorý sa dá analyzovať predovšetkým cez čísla, tak zohrávajú podceňovanú úlohu aj emócie, ktoré vstupujú do rozhodnutia odísť, ale aj vrátiť sa. Jednou z frekventovaných odpovedí na otázku, prečo sa ľudia rozhodnú ostať v regiónoch alebo sa do nich po zahraničnej skúsenosti vrátiť, je potreba splatiť dlh domovu alebo jednoducho blízky vzťah k prírode či ku krajine. Hoci ide o významné motivácie, na zastavenie či aspoň spomalenie vyľudňovania regiónov nemusia stačiť. Regióny nemôžu odmietnuť výzvu prekonávať strach a dostupnými prostriedkami musia presvedčiť ľudí, že ostať neznamená pripraviť sa o možnosť participovať na nadregionálnom spoločenskom dianí. Situácia je totiž opačná: ľudia, ktorí budú svojou činnosťou a pôsobením dávať regiónom hlas a zároveň sprostredkúvať a implementovať skúsenosti a myšlienky zo zahraničia a väčších miest, sú nenahraditeľní. Práve títo ľudia by mali formovať spoločenské avantgardy, ktoré v tvorivej práci doma a konštruktívnom dialógu s obdobnými skupinami z iných regiónov a iných úrovní budú strážcami kultúrnej zodpovednosti voči krajine.
Martin M. Šimečka vo svojej novej knihe Medzi Slovákmi hodnotí exodus ľudí zo Slovenska ako jeden z prejavov ľahostajnosti k vlastnej krajine. Venovať svoje úsilie a prácu regiónu, ku ktorému má človek vzťah, neznamená participovať na nacionalistickom volaní po návrate k slovenskej pôde. Znamená to utvárať a skultúrňovať svoje bezprostredné okolie, ktoré na človeka spätne pôsobí, ale aj denne prekonávať obavy z možností unikajúcich za obzorom regiónu. Ide však o prirodzenú výmenu: sami sa musíme niektorých možností vzdať, aby sme mohli vytvoriť nové. Na pocit menejcennosti nie je dôvod: ostať doma je nielen v poriadku, ale je to aj užitočné a potrebné.
Autor je poslucháčom literatúry
