Začiatkom tohto roka som sa v článku Ako rozšíriť kruh? (vyšiel vo februárovom čísle A2) snažil načrtnúť objektívny pohľad na sedemnásťročnú históriu bratislavského hudobného festivalu Next, vyzdvihnúť jeho kvality a odhaliť limity, zhrnúť klady a zápory nášho stále jediného festivalu, ktorý dokáže komplexnejšie reflektovať súčasné podoby práce so zvukom. Nejestvujúca alternatíva, osamotenosť festivalu a jeho každoročné úspešné napĺňanie zabehnutého konceptu zvádzajú k potľapkávaniu. To je u sporadických či mladších návštevníkov bežná a vítaná vec, pri dlhodobejšom pozorovaní sa však vynára nejedna otázka a hlavne sa ponúka porovnanie so stavom podobne veľkých a dramaturgicky blízkych festivalov v zahraničí. Tieto výhrady sú aj po práve skončenom ročníku stále aktuálne, ale nerád by som sa opakoval – presuňme sa radšej k hudbe.
Úvodný deň Nextu býva posledné ročníky synonymom zahrievacieho večera, či už ide o predstavenie lokálnej, východoeurópskej alebo práve medzinárodnej improvizačnej scény. Často pritom ide o kvalitatívne najrozkolísanejšiu časť štvordňového programu, no zároveň aj o najexperimentálnejšiu, keďže sa v programe objavujú menej známe alebo úplne nové cezhraničné spolupráce. Poslucháč tak môže pokojne odhodiť všetky svoje očakávania a skúsenosti. Najladnejšie z toho vykorčuľoval Sam Hillmer, saxofonista kultovej brooklynskej úderky Zs, ktorý jasne artikuloval svoj zámer nemať žiaden zámer a bez okolkov okolo seba chrlil steny psychedelického zavýjania, sykotov, vibrácií a slín, podobne ako to poznáme z koncertov spomínaných Zs. Žiadne efekty, len herne vycizelované kvílenie a minimalistické vyjadrovacie prostriedky, oddelené tichom a fyzickým oddychovaním. Heslo „v jednoduchosti je sila“ platilo počas zahrievacieho večera dvojnásobne. Bezbrehá nástrojová obsesia, kopenie tém, žiaden odstup či zaujímavejšia zvuková komunikácia, to je pár charakteristík koncertu Elliotta Sharpa a Geretha Davisa, dua solitérov svetovej improvizácie, ktoré konštruktívne otestovalo vzťah podobných improvizovaných kolaborácií a hesla new & experimental, pretaveného aj do názvu festivalu. Next je napokon známy tým, že dáva priestor viacerým free jazzovým projektom, o ktorých aktuálnosti či invenčnosti môžeme polemizovať, zároveň sa však medzi nimi každoročne nájde inšpiratívny príklad živelnosti či zážitkovosti, ktorý posúva neviditeľné, ale stále číhajúce hranice scény.
Oveľa zaujímavejší poslucháčsky zážitok vzišiel z prekvapenia festivalu, ktorým bol špeciálne poskladaný ansámbel slovenských hudobníkov pod vedením Sharpa a Davisa. The NEXT Improvisers Orchestra bol konzistentným výsledkom workshopu a ukázal silu festivalu každoročne prepojiť lokálnu scénu s medzinárodnou nielen na programovej úrovni, ale aj na úrovni bezprostrednej spolupráce, workshopov či zdieľanej zvukovej prechádzky. Poetika oboch vedúcich improvizátorov prirodzene ustúpila ostatným hráčom, čím sa výraznejšie prejavil ich cit pre počúvanie, nečakané momenty, kríženia a gradácie, ktoré chýbali v ich duete. Kto si myslel, že nasledujúce vystúpenie Mortona Subotnicka prinesie závan zakonzervovanej prehistórie elektronickej hudby, musel byť po jeho radikálnom sonickom ataku príjemne prekvapený. Americký skladateľ a pionier elektroniky určite nepatrí medzi zašlých veteránov experimentálnej hudby – napriek svojmu veku (narodený 1933) roztočil na viackanálovom zvuku abstraktný stroj zvukových častíc poletujúcich priestorom bez jednotiaceho rádu. Chaotické rytmy sa rozpadali na mikročastice, aby po preskupení svojej štruktúry ešte výraznejšie odhalili architektúru priestoru a po určitom čase tiež psychedelický charakter jej vnímania. Presne za takýmito fyzickými experimentmi sa chodí na Next. Čo znamená testosterónové peklo a steroidová frenetickosť, predviedol britský producent Visionist. Jeho ego verziu postklubovej estetiky, ktorá dnes nesmie chýbať na žiadnom festivale súčasnej hudby, projekciu vlastného svalnatého tela, dekonštruktívnu vyprázdnenosť a spojenie neurotických slučiek s osamotenými hlasmi výborne zhrňuje umelá nálepka emo-grime. Zámer, ktorý sa v niekoľkých prípadoch vynoril ako zrejmý, inokedy skĺzol k triviálnej, plochej a efektnej šou. Bol aj to zámer?
The Bug a Dylan Carlson definovali jednu etapu hudobných dejín. Prvý ako zástupca vydavateľstva Ninja Tune, ktoré svojim mutujúcim zvukom industriálu, dubu, dubstepu či ťažkotonážneho hluku dokázalo vždy vytrhnúť zo zvukovo skostnatenej pozície, druhý ako šerif legendárnej drone metalovej formácie Earth, ktorá ovplyvnila podobu experimentujúceho metalu a dodnes sa k nej hlásia rôzni pokračovatelia na čele so Sunn O))). Ich spoločný album Concrete Desert aktuálne valcuje koncoročné rebríčky. Napriek tomu, že pôsobia na pódiu ako dobre zohraná dvojica, ktorá si vie vychutnať nekonečnú púštnu rozľahlosť a zvukovú monumentálnosť, výsledok pripomínal skôr megalomansky načrtnuté, rokmi osvedčené prístupy utopené v hluku prehnaných ambícií. Zo zvuku Earth sa vytratila sila radikálneho minimalizmu, na úkor Bugovej zvukovo-masívnej teatrality. Hmatateľné ticho po koncerte vyplnilo veľmi rýchlo londýnske trio voľnej improvizácie lll人. Yoshikawa, Abbott a Wright boli presne takým inšpiratívnym príkladom živelnosti, ktorý dokáže Next bez prehnaného poklonkovania postaviť hneď vedľa pomyselných headlinerov. Nemenný tep podivnej perkusívnej elektroniky (Yoshikawa), jednoduché, dobre načasované zmeny rytmu bicích (Abbott) a nad tým všetkým štekajúci saxofón vypĺňajúci tiché arytmické medzery. Hypnotický trip bez zbytočných rušivých odbočiek, ktorý mohli prekonať už len The Necks, nakoniec prekvapivo predstihla Stine Janvin so svojou performance Fake Synthetic Music. Počul som ju pred rokom v Budapešti, takže ma zaujímalo, či sa za ten čas v jej značne vyhranenom koncepte niečo zmenilo. K práci s hlasom, ktorý len veľmi vzdialene pripomína niečo organické, pridala prepracovanejšiu prácu so svetlami a výrazný „tehotenský“ kostým s vyrezaným otvorom na lesknúcu sa pokožku brucha v pokročilom štádiu. Ak lll人 zneli ako organicky pokrivkávajúce techno, tak Janvin zhypnotizovala publikum dokonale dekonštruovaným karaoke raveom. Jednoduchý a stále čerstvý prístup dehumanizovaného tela a gradujúcej repetície bez vyvrcholenia mohol pripomínať nezabudnuteľný set Lorenza Senniho spred dvoch rokov.
Posledný večer som s poľutovaním zmeškal znovuobjavenie modulárneho syntetizátoru Číslizvuk, na ktorého reinkarnácii sa podieľala Katarína Gatialová aka Jano Doe. Naladil som sa až na jazz, ktorý nikdy nebol u The Necks veľkohubou jazzovou virtuozitou, ako skôr jej introvertne minimalistickou esenciou. Aj preto austrálske trio, oslavujúce tri dekády existencie, označujú dodnes kritici vymyslenými škatuľkami ako post, trance, hypno či ambient jazz. Všetci traja členovia patria medzi svetovú hudobnú špičku. Tony Buck ako bubeník dokáže svoju kreativitu a hráčsky rozsah obmedziť na jediné gesto šúchania činelu po blane bubna a postupne ho s citom doplniť o iné miniatúrne akcie podčiarkujúce repetitívnu atmosféru koncertov. Abrahamsove klavírne variácie nepoľavujú ani na jedinú sekundu a udržujú hráčov a poslucháčov v permanentnom napätí. Pri Swantonovi zase najlepšie počuť jemné zmeny a smerovanie pomaly sa prelievajúcej improvizácie. Jeho hra na kontrabas dodáva koncertu – hlavne v jeho závere – potrebnú intenzitu. Nikdy som zvlášť neobľuboval zvukový dizajn útočiaci na prvú signálnu sústavu, akým sa vyznačuje vydavateľstvo Subtext, ale tento rok tam vyšli viaceré zaujímavé tituly, ktoré sa nesnažia zakrývať generickosť kompozície jej intenzívnosťou. Jedným z nich je album Clear Stones, kolaborácia medzi producentom Oliverom Perymanom (FIS) a Robom Thornem. Aj FIS síce nekompromisne odpálil celú A4-ku a záver festivalu do inej galaxie, no stále sa meniaca a nepredvídateľná štruktúra setu, operujúca so subbasovou masážou, klaustrofobickou hlukovou postapokalypsou, eufóriou striedajúcou sa s úzkosťou, zanechala na divákoch oveľa komplexnejšiu a trvanlivejšiu emocionálnu stopu. Zbytočne predlžovaný záver nezatienil futuristické novátorstvo a sebaisté vystupovanie, ktorým FIS dôstojne zakončil festival.
Záverečná párty vo Fuge s DJ NinOo, Lady Starlight a hlavne Nkisi bola vítaným upgradeom a jedným z možných posunov NEXTu smerom do klubu, po vzore iných európskych festivalov.
Next stále vychováva, dokáže vzdelávať a tiež podnecuje kritické uvažovanie o hudbe, jej smerovaní a jej podobách bez žánrových obmedzení. Prináša aktuálne mená, vplyvných veteránov a hudobníkov, ktorí dlhodobo obchádzajú naše končiny. Nepodlieza dramaturgickú latku a zároveň dokáže prilákať stále viac poslucháčov. Robí to však ako solitér, ktorý sa bojí zmeny smerujúcej k širšiemu publiku, aj keď všetky predpoklady na úspech sú na jeho strane.
Zároveň by som dodal, že po návšteve holandského festivalu Le Guess Who?, hodinách strávených na eskalátoroch a v radoch sú pre mňa introvertné festivaly ako Next doslova vykúpením.
Autor je poslucháč, teoretik a kurátor hudobného vydavateľstva
