Ivan Medeši sa so svojou knihou Jedenie umiestnil v užšom výbere – desiatke ceny Anasoft litera. Ivan Medeši so svojou knihou Jedenie vyvolal nezvyčajne emotívne a protichodné reakcie kritickej i čitateľskej verejnosti. Aspoň na pomery slovenskej literatúry. Ale možno tu vôbec hovoriť o slovenskej literatúre?
Ovo je Balkan
Iste, v Anasoft litere má literatúra národnostných menšín svoje nezastupiteľné miesto a z tohto hľadiska výber Jedenia niet prečo spochybňovať – o to zaujímavejšie navyše je, že ide v podstate o menšinu v menšine. Medeši píše v jazyku vojvodinských Rusnákov a ukážku z originálu, ktorý do spisovnej slovenčiny – k tomu sa ešte dostaneme – preložil Maroš Volovár, v knihe nájdeme tiež. Dostáva sa k nám tak svojím spôsobom unikát, slovenská-neslovenská próza vytrhnutá z kontextu domácej scény, a to ako z hľadiska osobných väzieb, tak aj z hľadiska špecifík poetiky zavedených prúdov slovenskej prozaickej tradície. V rozhovore, ktorý pre Platformu pre literatúru a výskum s Medešim viedol Vladimír Barborík, autor priznáva svoju neznalosť slovenskej literatúry, ale aj reči; lepšia záruka odtrhnutosti od kontextu azda existovať nemôže. Treba však povedať, že Medeši sa rovnako dištancuje od kultúry Srbska, pričom vzory hľadá predovšetkým v západnom, respektíve zahraničnom umení. Navzdory tomu môžeme jeho prózu označiť za rýdzo balkánsku, bez toho, aby sme pod pojmom Balkán rozumeli idylické pobrežné oblasti plné kamenných miest, pláží a atrakcií. Toto je Balkán vnútrozemský; Balkán pulzujúci, prirýchly a zároveň uviaznutý v čase, beznádejný a rezignovaný, hoci ešte stále vášnivý a horúci. Z uvedeného je teda jasné, že ide o Balkán protikladov: tie, napokon, v Medešiho knihe zohrávajú dôležitú úlohu.
Svet v rozklade
Jedenie tvorí šesť poviedok, skôr než o samostatných textoch (napriek tomu, že týmto spôsobom fungovať môžu) by sme však mohli hovoriť o jednoliatom celku, ktorý vytvára obraz kompaktného vesmíru s vlastnými pravidlami, reáliami a postavičkami. Zaľudnený je predovšetkým osobami, ktoré by sme v duchu medešiovskej brutality mohli označiť za spodinu – nájdeme tu chronických alkoholikov a alkoholičky, postavy dlhodobo nezamestnané, drogovo závislé, postavy, ktorých hlavnou definujúcou charakteristikou je samota, zúfalstvo a neschopnosť vyhrabať sa z dna. Na stranách Jedenia nájdeme alúzie na ikonické diela svetovej literatúry či filmu dovedené do extrému; kým Kafka necháva postavu premeniť na neľudský a spoločnosťou odvrhnutý hmyz, Medeši tú svoju ešte symptomaticky pripraví o končatiny, akoby hmyzu niekto vytrhal nohy, čo však v rozkladajúcom sa svete jeho knihy nebudí ani opovrhnutie, ani prekvapenie. Obraz deštrukcie tým organicky naberá na význame – vo svete Jedenia prišli o končatiny všetci, a hoci iná realita možno leží o pár desiatok kilometrov ďalej, pre obyvateľov tohto vesmíru niet úniku. Je to totiž vesmír dychvyrážajúco brutálny, literárne radikálny a v slovenskej próze nevídaný. Napokon sa teda spomínaným znechuteným reakciám na jednej strane a nadšeným na strane druhej nemožno čudovať.
Jazyk, láska, exkrementy
Hovorili sme o postavách, rovnako podstatné sú však pre Medešiho rekvizity. Jeho svet je zaplavený alkoholom, hovnami, močom, menštruačnou krvou, špinavými vložkami a osratým, zodratým oblečením – treba povedať, že v porovnaní s jazykom knihy sú tu použité výrazy ešte mierne. Ak však predsa chceme vystúpiť z tmy a hovoriť o láske, hovorme o láske k jazyku: z krátkej ukážky originálu prepísaného z azbuky síce nie je jasné, do akej miery ide o zásluhu autora a do akej prekladateľa, Volovárov preklad do slovenčiny však predstavuje jednu z najpôsobivejších prehliadok možností a zvukomalebnosti (slovenského) jazyka, akú v súčasnej literatúre dokážeme nájsť. Áno, napriek tomu, o akých veciach sa v knihe hovorí. Toto vyžívanie sa v jazyku má však aj svoje úskalia. Na viacerých miestach sa kniha preklápa do nadbytočnej exhibície, nekonečného variovania povedaného a snahy šokovať čitateľov a čitateľky ešte viac, znechutiť ich ešte silnejšie, ísť ešte ďalej, ešte… – no hromadenie zákonite vedie k otravnosti, banalite a nude (pretože platí pravidlo, že si zvykneme na všetko, žiaľ, aj na extrém). Najvýraznejšie sa to prejavuje v titulnej próze Jedenie, ktorú považujem za najslabší článok knihy. Ešte aj po dvadsiatich veľmi podobných a obsahovo v podstate riedkych stranách tu stále čítame to isté: „Už bežkala. I poprdávala. Božinku, miešaný smrad hovna, moču a tesne zarytých gatiek v omenštruovanom uteruse! Aj spod sukienky to tak divne duní. Stupňovito. Čo krok, to nová vlna usratej chmárky.“ Je to pritom škoda – na miestach, kde Medeši zvládne ostať presný a odhadne zmysel pre mieru v nadmiere, sa nám jeho radikálny obraz deštrukcie sveta zarýva do mysle a pamäti ostro, jasne a natrvalo.
Medeši, Ivan: Jedenie. 1. vyd. Petrikovce : VALAL, 2018. 224 s. Z rukopisu v jazyku vojvodinských Rusnákov prel. Maroš Volovár. ISBN 978-80-970381-5-1.
Michal Tallo
Autor je básnik a kritik
