je to biela?
nie, je to sivá
Takto znie úvodné vyjadrenie Kataríny Kucbelovej k bielej: „tri postavy stúpajú/bielym úbočím/nie je to sneh/len prežiarená suchá tráva“. Neurčitosť zvoleného názvu skladby pritom poskytuje viacero možností čítania. Dovolím si vyzdvihnúť laučíkovskú asociáciu (na poéziu Ivana Laučíka autorka odkazuje v motte knižky), teda: smerovať k bielej. To vystihuje na jednej strane (osamelobežeckú) procesuálnosť a na odvrátenej strane azda aj nedosiahnuteľnosť cieľa: dá sa k nemu iba priblížiť.
Čo tu však biela farba reprezentuje? V tradičnej symbolike zvykneme hovoriť o čistote a istej forme dokonalosti (preto aj nedosiahnuteľnosti), zároveň však treba uvažovať aj v mantineloch poetiky autorky, najmä vzhľadom na jej skladbu malé veľké mesto (2008). V oboch prípadoch totiž Kucbelová využíva reklamné slogany a jazyk marketingu, upozorňujúc na vyprázdnenie zmyslu (desémantizáciu) v takomto prehovore (čo funguje tiež u Laučíka v napätí medzi vonkajším a vnútorným jazykom). Biela farba sa tu aktualizuje v procese korporátneho whitewashingu z dokonalého na niečo dokonalo prázdne.
Poetka na ploche skladby pracuje s princípom podvrátenia (subverzie) a zámerne sklamáva čitateľské očakávania: „nie je to sneh/len prežiarená suchá tráva“. Podobne funguje aj interpretovaná dvadsiata piata časť, ktorá nám zdeľuje, že dokonale biela farba je ilúziou. Tým nás vracia späť do reality: k sivej. Pozornosť je tu upriamená na to, čo máme tendenciu prehliadať ako niečo nehodné nášho času a energie, čo nie je dosť dobré, pretože to ne(re)prezentuje ideál.
Kucbelová tak ironicky zhadzuje primárne „spiritualitu“ konzumu a sekundárne aj akúkoľvek spiritualitu založenú na idei dokonalosti – a miesto toho azda navrhuje uvažovanie nad zmysluplnejším prežívaním iného typu. k bielej sa dá čítať ako polemika so symbolickou spiritualitou (nápadné je aj položenie množstva otázok, na ktoré v skladbe nenachádzame odpovede). Napokon teda v pozícii najvýznamnejšieho prvku smerovania k bielej ostáva samotný proces. Alebo, povedané vyprázdneným jazykom pseudospirituality: cesta je cieľ.
Katarína Kucbelová: k bielej. Skalná ruža, 2022.
Em Mikšík
Text je súčasťou instagramového projektu @instapretacia
