Slušnosť 2.0

Dominika Moravčíková11. novembra 20191633

Protikorupčný a environmentálny protest na ponovembrovom Slovensku v roku 2019

V dôsledku občianskej mobilizácie po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018 a globálnych environmentálnych výziev došlo na slovenskej protestnej scéne k zintenzívneniu dvoch občianskych prístupov, z ktorých je iba jeden typický pre obdobie transformácie v postkomunistickej krajine. Prvý z nich, zastúpený občianskym hnutím Za slušné Slovensko, chápe úlohu občianskej spoločnosti v transformácii revolučnej energie na pomalé a potenciálne nekonečné budovanie demokracie ako systému mnohosti, v ktorom majú rozličné názorové pozície vyrovnané postavenie. Druhý prístup reprezentujú environmentálne hnutia volajúce po novej a rýchlej transformácii, ktorú nie je možné stotožniť s viacgeneračným projektom postkomunistickej premeny verejnej sféry. Natíska sa teda otázka, aká je budúcnosť občianskeho protestu v postkomunistických podmienkach a v čase klimatickej krízy, ktorá sa stala zdrojom novej revolučnej energie. Tento článok sleduje asymetrický vzťah medzi protestom typu hnutia Za slušné Slovensko a protestom environmentálnych hnutí (Fridays for Future, Extinction Rebellion), ktorý odráža dve odlišné historické reality a koncepty aktívneho občianstva.

 

V úvodnej štúdii zborníka Postcommunism from within: Social justice, mobilization, and hegemony (2013) píše Amy Linch, že demokracie bývajú považované za „normatívne nadradené autoritatívnym režimom, pretože vo väčšej miere reprezentujú rozličné záujmy a tvoria výsledky, ktoré sú viac v súlade s kolektívnym chápaním spravodlivosti.“ Pripomína však, že normatívne výhody demokracie nad autoritárskou vládou sú závislé na tom, do akej miery ľudia naozaj využívajú politické príležitosti, ktoré sa im ako občanom a občiankam naskytujú. Nedostatok bdelého občianskeho života podľa Linch ohrozuje demokratické podmienky aj v takom prípade, že ostatné zložky demokratického zriadenia napĺňajú svoj účel.

Zakladatelia a zakladateľky hnutia Za slušné Slovensko, ktoré vzniklo v reakcii na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018, si krátko po zorganizovaní prvého protestu priznali historickú úlohu, ktorá mala spočívať v obnove hodnôt pošliapaných korupciou, v renesancii občianskeho života a ochrane zmien, ktoré vybojovali aktéri a aktérky Nežnej revolúcie. Mimoriadnosť tohto poslania bola artikulovaná v rôznych prehláseniách a azda v najväčšej miere v propagačnom videu vydanom rok po vražde, v ktorom vystúpili zástupcovia a zástupkyne rôznych zložiek hnutia – symbolicky významní rodičia Kuciaka a Kušnírovej, organizačný tím protestu a Kuciakovi kolegovia a kolegyne z redakcie Aktualít. Vo videu zaznieva: „A odrazu vidíte silu, čo ľudia majú. Tá sila vie hýbať krajinou. (…) Je len na nás, koho si zvolíme. My všetci tvoríme slušnosť.“

Táto kvalita slušnosti, ktorú tvoria všetci občania a občianky, je pritom v rámci ďalších vyjadrení hnutia taká amorfná, až sa stáva bezhraničnou a všezahŕňajúcou. V jednom z vyjadrení na facebookovej stránke Za slušné Slovensko sa napríklad píše, že „slušnosť nesúvisí s príslušnosťou k určitej politickej strane, ani nedelíme ľudí na slušných a neslušných. (…) Demokracia a sloboda je práve o tom: mať rôzne názory a vedieť sa navzájom rešpektovať, slušne žiť, hľadať svoje vlastné šťastie a dopriať ostatným nájsť to svoje.“

Lexika slušnosti bez jasných kontúr sa prelieva aj do volebného marketingu novej generácie politikov a političiek. Trojčlenka pojmov slušnosť, morálka a zlo figurovala vo volebných kampaniach Roberta Mistríka a Zuzany Čaputovej a člen hnutia Za slušné Slovensko Juraj Šeliga, ktorý po mesiacoch aktivizmu vstúpil do novovzniknutej strany Andreja Kisku s názvom Za ľudí, si vo volebnom videu prisudzuje zásluhu na kolektívnej formulácii požiadavky slušnosti: „Po vražde Jána a Martiny som nemohol mlčať. Stal som sa spoluorganizátorom zhromaždení, ktoré sa postavili zlu. Volali po pravde a slušnosti.“ Tomuto prehláseniu predchádza uvádzajúca „zvučka“ zastúpená ruchom z protestného námestia a po jej skončení nastupuje detailný záber na odznaky hnutia, ktoré má Šeliga pripnuté na kabáte. Ex-aktivista si teda do svojej volebnej kampane prepožičal (a dalo by sa povedať aj politicky privlastnil) pôvodný jazyk hnutia, zvukokrajinu námestia aj celý protestný étos. V prípade tohto videa môžeme hovoriť o premene záznamu protestnej atmosféry na komoditu.

Nachýlená aréna politickej mnohosti

Prečo je teda rétorika hnutia Za slušné Slovensko, ktorá má vplyv aj na volebné kampane, taká krkolomná? Odpoveď môžeme hľadať v snahe o politickú a kultúrnu mnohosť alebo „neutrálnosť“, ktorá má byť nevyhnutná pre občiansku mobilizáciu ľudí naprieč kultúrnymi, profesnými a ďalšími tábormi. Túto stratégiu netreba hneď odsúdiť ako neautentickú či usilujúcu sa o nemožné. Prijatie plurality občianskou spoločnosťou bolo podľa Michaela D. Kennedyho historicky proti-hegemonickou reakciou na komunistický režim. Otázne je akurát pretrvanie tohto účinku na Slovensku v dobe, kedy sa už obraz predrevolučných podmienok začne strácať za horizontom kolektívnej pamäti a univerzalistický ideál slušnosti skoroduje.

V duchu princípu plurality, ktorý občianska spoločnosť podľa Kennedyho používala proti komunistickej diktatúre, hnutie Za slušné Slovensko upozorňuje na spektrum tém zamerané na legitimitu demokratického zriadenia a ochranu štátu pred súkromnými záujmami. Sú to korupcia, nezávislosť justície a médií, a najnovšie aj klimatická kríza: „Všetci sa spoločne môžeme postaviť nielen za odvážnych novinárov, témy klimatickej krízy, ale aj za slušných, poctivých a čestných policajtov a vyšetrovateľov,“ citoval organizátorov v septembri 2019 Denník N. Naopak, záležitosti ako zrovnoprávnenie sexuálnych menšín či reprodukčné práva do týchto vyjednávaní zahrnuté nie sú. Hnutie Za slušné Slovensko tak poskytuje svoju platformu iba vybraným „veciam verejným“, pričom istý okruh sociálnych tém (takých, ktoré súvisia s problémami marginalizovaných identít) ostáva oddelený od vyjednávaní, ktoré hnutie považuje za naliehavé. Preto hnutie dokáže zahrnúť do svojich vyhlásení klimatickú krízu ako súčasť komplexu problémov, ktoré má ako občianska platforma zviditeľňovať, ale naopak, oficiálna podpora pochodu Pride by bola niečím, čo by z tohto pohľadu ohrozilo deklamovanú nadstraníckosť hnutia. Netreba zdôrazňovať, že táto pozícia domnelej neutrality z podstaty neutrálna byť nemôže – vytláča isté verejné problémy do súkromia, alebo minimálne mimo svojho poslania reprezentácie v rámci „nadstraníckej“ platformy, ktorá má byť v demokratickom zmysle rôznorodá.

17. november patrí všetkým

Meradlom dôležitosti ponovembrového protestu v dlhej línii transformačného procesu k demokracii je často jeho porovnanie s Nežnou revolúciou v naliehavosti občianskych požiadaviek a aj v počte účastníkov. Špeciálnym typom protestu na Slovensku aj v Českej republike sú zhromaždenia pri príležitosti výročia 17. novembra 1989, ktoré sa, ako napísal pred rokom Tom McEnchroe pre Radio International Prague, často stávajú priestorom na vyjadrenie nespokojnosti so súčasným stavom pre skupinu občanov cítiacich, že „zmeny docielené ich predchodcami v Nežnej revolúcii sú ohrozené“. Touto myšlienkou ohrozenia revolučných zmien je zaujaté aj hnutie Za slušné Slovensko.

V roku 2019, už mesiace pred výročím, hnutie zverejnilo na svojej facebookovej stránke prehlásenie k tomu, že predseda strany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti Igor Matovič objednal Námestie SNP pre svoje zhromaždenie a prebral tak miesto občianskemu protestu. Hnutie Za slušné Slovensko sa obávalo politického zneužitia odkazu 17. novembra: „Pán Matovič, takto sa slušná a nová politika, o ktorej hovoríte, nerobí. Prenechajte námestia občianskej spoločnosti a prestaňte bezohľadne zneužívať taký silný symbol na vlastnú kampaň.“ Spomienkové zhromaždenie teda má byť realizované pod záštitou organizácie, ktorá v právnej aj symbolickej rovine nesie atribút nadstraníckosti, má byť takzvane „apolitické“ a jeho myšlienky sa majú vynárať z občianskeho života. Tejto predstave nadstraníckosti nebráni skutočnosť, že osobnosti, kréda aj floskule o slušnosti rôzne fluktuujú medzi občianskou a straníckou sférou a hranice medzi nimi sú rozostrené.

Holocén, antropocén a Nežná revolúcia

Ralf Dahrendorf vo svojej knihe z roku 1990 Reflections on the Revolution in Europe konštatuje, že občianska spoločnosť nemôže byť vytvorená samotným revolučným aktom, ale musí pomaly zrieť. A ako píše Martin Palouš v eseji Between Idealism and Realism: Reflections on the Political Landscape of Postcommunism o desať rokov neskôr, výzvou postkomunistických krajín v období tranzície je práve premena negatívnej sily revolúcie na „architektonické“ úsilie v oblasti práva a výstavby miest. S touto predstavou pomalosti budovania demokracie pracuje aj hnutie Za slušné Slovensko.

Avšak práve predpoklad pomalej postkomunistickej tranformácie na demokraciu západného strihu kritizuje chorvátsky filozof a kritik postkomunistického optimizmu Boris Buden. Vo svojej knihe Koniec postkomunizmu (2013) píše, že nádeje späté s predstavou transformačného procesu, na konci ktorého sa niekdajšie socialistické krajiny „postupne oslobodia od dedičstva totalitarizmu a nadviažu na historický mainstream“ založený na ideáli „demokracie, slobody a (…) trhového hospodárstva“, sa ukázali byť preludom. V pražskom rozhovore pre Revista ARTA z roku 2018 povedal, že v súčasnosti si už potrebujeme priznať, že „takzvaná postkomunistická tranzícia na demokraciu zlyhala,“ pokiaľ teda demokraciu chápeme ako „harmóniu medzi liberálnou demokraciou a neoliberálnym kapitalizmom,“ a „nastal čas vyhlásiť nielen koniec postkomunizmu, ale aj jeho porážku.“

Do tohto priestoru vyčerpaného optimizmu vstupujú environmentálne protestné hnutia, ktoré sa vzpierajú myšlienke pomalého vylepšovania demokratického zriadenia ako viacgeneračného postkomunistického projektu. Globálne študentské hnutie Fridays for Future oganizujúce školské štrajky, naopak, akcentuje klimatickú krízu ako generačnú záležitosť a súčasných stredoškolákov ako „poslednú generáciu“, ktorá ešte môže zasiahnuť a zvrátiť vývoj smerujúci k neobývateľnosti planéty. Ani druhé zásadné globálne environmentálne hnutie Extinction Rebellion, založené na takzvanej „rušivej občianskej neposlušnosti – rebélii“ (aktivisti sa pripútavajú či priliepajú k objektom vo verejnom priestore a blokujú dopravu), nepracuje s pomalým vylepšovaním v rámci nastavených podmienok, ktoré na Slovensko prišli s Nežnou revolúciou. Prepojenie štátu s fosílnym priemyslom z pohľadu aktivistov a aktivistiek totiž nie je rámcované ako typ korupcie, a teda ako niečo v súčasnom zriadení cudzorodé a chybné (z hľadiska postkomunistickej kritiky korupcie by sme hovorili o „unesenom štáte,“ ako píše napríklad Rasma Karklins v článku Typology of Post-Communist Corruption z roku 2002). Naopak, environmentálni aktivisti a aktivistky vnímajú fosílnu lobby ako organickú súčasť neoliberálnych štátov. Terčom kritiky zo strany environmentálnych hnutí tým pádom nie sú len záujmové skupiny, ktoré manipulujú so štátom, ale aj samotné princípy, ktoré definujú a ovládajú, slovami Amy Linch, tok materiálnych a symbolických zdrojov.

Environmentálne protestné hnutia v predstavivosti o svojej historicite používajú omnoho rozsiahlejšie časové úseky než protikorupčné protesty (ktoré sa vracajú k Nežnej revolúcii ako k času „zrodu“ občianskeho vedomia). Nepracujú s dekádami, ale so zemskými epochami, pričom dualita totality a demokracie je nahradená dualitou éry fosílneho kapitalizmu a post-fosílnej budúcnosti. Napriek týmto rozšíreným predstavám o čase zástupkyne a zástupcovia hnutí volajú po rozsiahlych zmenách realizovaných v priebehu niekoľkých rokov. V našom regióne také zmeny vyžadujú odstúpenie od (podľa Budena už i tak vyčerpaného) postkomunistického projektu pomalého budovania demokracie a aj od spoliehania sa na bežné nástroje občianskej kontroly politických predstaviteľov a predstaviteliek. Namiesto účasti vo voľbách a protestov vyžadujúcich pomerne malé korekcie (výmeny osobností, ktoré presadzujú súkromné záujmy) chcú environmentálne hnutia umŕtviť celé politické a ekonomické systémy, ktoré znemožňujú dostatočnú občiansku participáciu na vyjednávaní opatrení proti zhoršovaniu klimatickej krízy. Protikorupčný a environmentálny protest tak vychádzajú z odlišných a navzájom sa vylučujúcich analýz, hoci ich požiadavky sa môžu prekrývať.

Sme v háji 

Vzhľadom na postupné blednutie emancipačných ideí obsiahnutých v postkomunistickom projekte tranformácie sa dá predvídať, že environmentálny protest bude postupne čoraz viac rezonovať. Naopak, protest typu Za slušné Slovensko – založený na naratíve postupnosti v približovaní sa obrazu dokonalého spoločenstva, ktoré vyjednáva kompromisy medzi viacerými občianskymi postojmi – môže v budúcnosti upadať v závislosti na roztvárajúcich sa nožniciach medzi kultúrnymi kmeňmi (napríklad komunita podporovateľov strany ĽSNS a ďalšie krajne pravicové hnutia sú podobne ako environmentálne hnutia menej závislé na postkomunistickom naratíve než Za slušné Slovensko a medzičasom kultivujú vlastný typ občianskeho života v rámci konkrétneho identitárneho diskurzu).

To ale neznamená, že by environmentálne hnutia chceli, napríklad na rozdiel od hnutia Za slušné Slovensko, mobilizovať len na jednej strane barikády – teda, povedzme, v ľavicových kruhoch a v kozmopolitnom prostredí. Hnutie Extinction Rebellion deklamuje efektivitu práve v mobilizácii občanov naprieč rozličnými kategóriami. Spoluzakladateľ hnutia Roger Hallam popisuje náborovú stratégiu takto: „Existuje mnoho radikálnych ľavicových organizácií, ktoré sa bijú o rôzne privilégiá. My sme sa bez toho zaobišli a pristúpili rovno, ako sa hovorí, k ‚bežným ľuďom‘. Organizujeme stretnutia na dedinách, mestských úradoch a radniciach. Cestujeme po vidieku ako v 19. storočí a všade hovoríme: ‚Sme v háji. Pokiaľ s tým niečo neurobíme, všetci zomrieme‘.“

K tomu však treba doplniť, že v súčasnosti v globálnom hnutí naprieč regionálnymi bunkami dominuje belošská stredná trieda a na festivalových častiach protestov figurujú rôzne orientalizmy a nepodarené apropriácie mimoeurópskej kultúry – napríklad britský komik Nish Kumar vo svojej reportáži pre BBC ukázal workshop jogy na londýnskom proteste, ktorý bol nepochopiteľne sprevádzaný hrou na gajdy. Samotný komik pritom v podstate tvrdí, že protest je aj napriek takej naivnej kultúrnej praxi dopredu legitimizovaný svojím mimoriadne naliehavým poslaním, a ako povedal pre BBC Two, navyše to, že v ňom teraz dominuje istá socioekonomická skupina, sa čoskoro zmení.

Trochu paradoxne je teda výhodou environmentálneho protestu práve nevídaný rozmer toho, čo je ohrozené, a čo je potrebné prostredníctvom občianskej neposlušnosti zachrániť. Zakotviť hrozbu vyhynutia ľudstva do agitačného jazyka protestných hnutí znamená rozšíriť význam toho, čo konštituuje občianstvo – človek ako aristotelovské politické zviera už nebojuje o životaschopnosť demokratického zriadenia, ale čelí úplnej likvidácii svojho „politického“ druhu. Táto inakosť poslania protestu môže priniesť nové stimuly tam, kde sa staršie idey a výzvy ako pohony občianskeho života v postkomunistických podmienkach vyčerpali. Nové idey a ich platformy reagujúce na klimatickú krízu zároveň predstavujú príťažlivý materiál pre politické strany, ktoré dokážu myšlienky environmentálnych hnutí využívať a pravdepodobne v budúcnosti privábiť výrazných aktivistov do straníckej sféry – tak, ako to bolo v prípade Juraja Šeligu. Napríklad českú bunku Extinction Rebellion podporuje (a aj využíva na sebapropagáciu) medzinárodné politické hnutie – koalícia DiEM25 s programom pre „zelenú Európu.“

Dokážu teda environmentálne hnutia postupne vytlačiť hnutie Za slušné Slovensko z centra protestnej scény? Alebo dokážu oba typy hnutí naďalej existovať v symbióze, v akej sú v súčasnom historickom momente prieniku? S tým tiež súvisí otázka, ktorá môže byť zásadná pre naše vnímanie ponovembrovej súčasnosti: žijeme vo veku pomalých dejov a dôsledkov, teda vo veku transformácie revolučnej energie na siahodlhé budovanie uvedomelej občianskej spoločnosti, alebo vo veku veľkých trieštení a revolučných ambícií nového rozsahu? A ak je správna druhá možnosť, koľko potrvá, kým bude aj táto revolučná energia normalizovaná a komodifikovaná?

Autorka je doktorandka hudobnej vedy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: