Slabé odbory môžu byť príčinou nízkych platov na Slovensku

Jakub Dovčík10. mája 2019880

Priepastný rozdiel medzi produktivitou práce a platmi v strednej Európe má viacero možných vysvetlení, no slabé odbory sú jedným z najpravdepodobnejších.

Prechod našej krajiny z plánovanej trhovej ekonomiky na zmiešanú po roku 1989 spôsobil zmeny v mnohých ekonomických a sociálnych inštitúciách. Začiatkom deväťdesiatych rokov ešte mnohé štáty strednej Európy experimentovali s nejakými formami štátom vedeného ekonomického rozvoja s pomocou domácich a štátom vlastnených spoločností. No ako je známe z príbehu Slovenska, prevedenie týchto ekonomických politík bolo prepojené s vysokou mierou korupcie a v mnohých smeroch bolo u daných politických reprezentácií dlhodobo neudržateľné.

Koncom deväťdesiatych rokov tak začala väčšina krajín, vrátane Slovenska počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu, prechádzať na model neoliberálneho ekonomického rozvoja poháňaného zahraničnými investíciami, ktoré nesporne priniesli ekonomický rast, no zároveň aj vytvorili niektoré lokálne špecifiká. Tieto špecifiká dnes spoluspôsobujú štrukturálne nedostatky ako nedostatky v ekonomickej konvergencii smerom k ekonomikám západnej Európy.

Platy zatiaľ nedobiehajú produktivitu práce

Keď sa pozrieme na posledné dáta Eurostatu o porovnaní podielu HDP na hodinu odpracovanú jedným pracovníkom na Slovensku s európskym priemerom, vidíme markantný rozdiel. Kým priemerný zamestnanec v EÚ vyprodukuje za hodinu 42,42 eur a dostane za ňu 20,30 eur, priemerný zamestnanec na Slovensku vyprodukuje za hodinu 35,18 eur, no dostane za to len 8,10 eura. V relatívnych číslach to vyzerá ešte horšie, keďže pri HDP na hodinu a pracovníka dosahuje naša ekonomika až osemdesiattri percent produktivity EÚ, pri platoch to je len štyridsať percent priemeru EÚ.

To znamená, že ak by sme zachovali rovnaký pomer medzi produktivitou práce a platmi ako v EÚ, platy na Slovensku by museli narásť o 107,5 percent.

Pre porovnanie, podobne zlý pomer nájdeme aj u okolitých krajín Vyšehradskej štvorky a najhoršia situácia je v Maďarsku, kde je produktivita na úrovni šesťdesiatšesť percent priemeru EÚ, no platy sú len na úrovni tridsaťpäť percent.

Keď sa pozrieme na trend tejto konvergencie, vidíme, že rast platov bol od druhej polovice deväťdesiatych rokov rýchlejší než rast produktivity. No rozdiel je taký veľký, že by pri aktuálnom trende na Slovensku trvalo približne tridsaťštyri rokov, aby dobehla pomer produktivity a platov na úrovni EÚ. A to tento model zohľadňuje celkovú trajektóriu ekonomiky, vrátane napríklad aj výrazných nárastov z druhej polovice deväťdesiatych rokov.

Prečo to takto je? Najpravdepodobnejším vysvetlením je kombinácia dvoch prepojených faktorov; historicky nedostatočnej sily odborov a zle nastavených koordinačných mechanizmov.

Tie roky deväťdesiate

Odbory nemali historicky pred rokom 1989 silnú tradíciu. Revolučné odborové hnutie nemalo reálne skúsenosti s politickou prácou a komunikáciou, čo umožnilo ľahký nástup liberálnych reforiem pod vedením Václava Klausa, ktorý už v rokoch 1990 a 1991 začal boj proti odborom, ktoré boli ostrakizované boľševickými nálepkami.

Keďže zahraničné investície sa vnímali ako dôležitá súčasť ekonomického rastu, veľká časť ekonomických politík bola podriaďovaná ich lákaniu. Nezamestnanosť narástla aj pod vplyvom uvoľnenia umelej prezamestnanosti v plánovanej ekonomike, a preto nebolo náročné obhajovať podhodnotenie platov v národnej ekonomike a zvlášť v zahraničných spoločnostiach. Rast platov bol taktiež kontrolovaný zákonmi, aj kvôli strachu z hyperinflácie.

V spolupráci so sociálnymi reformami raných deväťdesiatych rokov nedali tieto zmeny ľuďom na výber a odvtedy doháňame našu produktivitu.

Odborom vtedy chýbali skúsenosti, no neskôr urobili aj mnoho politických chýb. Na národnej úrovni ich prepojenia na politické strany ako Združenie robotníkov Slovenska či neskôr Smer-SD limitovali ich schopnosti a dosah v tradičných spôsoboch vyjednávania a často sa stávali užitočnými skôr pre politické naratívy týchto strán než pre svojich členov.

Počuť čelné odborové zväzy ako KOVO či KOZ hovoriť o rozdiele medzi produktivitou a platmi je extrémne výnimočné. V ich vyjadreniach dominujú skôr morálne a sociálne argumenty než ekonomické fakty o tom, čo si ľudia reálne zaslúžia. A to je súčasť problému.

Ako to opisuje Marta Kahancová zo Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce, niektoré odborové združenia, ako napríklad v zdravotníckom sektore, pochopili, že lepšiu pozíciu v kolektívnych vyjednávaniach o platoch získajú odbory nie cez ovplyvňovanie legislatívy prostredníctvom vtiahnutia sa do politických bojov, no cez priame a aktívne akcie ako napríklad štrajky.

Pri klesajúcom členstve, historickej nevýhode a taktiež napríklad v niektorých prípadoch aj neochote zastupovať agentúrnych pracovníkov sa pozícia odborov na Slovensku zhoršuje. Majú to o to ťažšie, že v relatívne mladej zmiešanej trhovej ekonomike nie sú línie a druhy aktivity také jasné ako v iných krajinách.  

Stredoeurópske variácie kapitalizmu

Teória variácií kapitalizmu (Varieties of Capitalism) sa zaoberá hlavne koordinačnými mechanizmami, ktoré fungujú v kapitalistických ekonomikách. Koordinačné procesy sú spôsoby a formy vzťahov medzi jednotlivými aktérmi v ekonomikách, ako napríklad medzi zamestnávateľmi, zamestnancami či poskytovateľmi kapitálu a firmami.

V originálnej teórii autori David Soskice a Peter Hall definovali pre zjednodušenie dva ideálne typy ekonomík. Koordinované trhové ekonomiky (Coordinated Market Economies – CMEs), napríklad Nemecko či Japonsko, a liberálne trhové ekonomiky (Liberal Market Economies – LMEs), napríklad anglosaské krajiny či mnohé bývalé britské kolónie. CMEs sa vyznačujú silnejšími a plnšími odborovými zväzmi, financovaním cez banky a silnejším odborným vzdelávaním prepojeným priamo so zamestnávateľmi. U LMEs je to naopak; majú flexibilnejší pracovný trh a vzdelávacie systémy vychovávajúce ľudí so všeobecnejšími zručnosťami.

Kvantitatívne štúdie, ktoré analyzovali koordinačné mechanizmy na Slovensku, u nás našli koordinačné indexy najbližšie k stredu medzi ideami CME a LME. Akademici Andreas Nölke a Arjan Vliegenhart preto vytvorili úplne nový ideálny typ pre krajiny strednej a východnej Európy, kam patrí aj Slovensko; závislé trhové hospodárstvo (Dependent Market Economy). Dôležitá je hlavne závislosť našej a okolitých ekonomík od nemeckého hospodárstva.

Bez ohľadu na analytické kategórie, podstatné je, že kapitalistické inštitúcie na Slovensku nie sú plne inštitucionálne zakotvené. Po chaose a zmenách spôsobených prechodom z plánovanej na kapitalistickú ekonomiku sa tak menia preferencie pre inštitúcie CME a LME v závislosti od aktuálnej vlády.

Po neoliberálnych ekonomických reformách Dzurindových vlád, vrátane reforiem Zákoníka práce v rokoch 1998 až 2006, sa prvá Ficova vláda pokúsila inštitucionalizovať strategické koordinačné inštitúcie ako tripartitné stretnutia medzi zástupcami odborov, zamestnávateľov a vlády.

Nebojme sa žiadať viac

Odbory v našej krajine a v našom regióne by mali byť aktívnejšie angažované v reálnej politike a tvoriť samostatnú politiku v záujme svojich členov. Ako ukazujú čísla produktivity, rozdiel tam je a treba bojovať za jeho zmenšovanie. Síce premyslene a s rozvahou, no stále entuziasticky.

Áno, s aktívnejšou odborárskou politikou prichádza aj risk, že nadnárodné organizácie presunú svoju výrobu východnejšie. No nemusí to byť vôbec také desivé, keďže máme strategicky dobrú pozíciu blízko silných západoeurópskych trhov, sme súčasťou EÚ a hlavne máme solídne rozvinutú infraštruktúru a dodávateľskú sieť.

Vláda by však mala spolupracovať s odbormi aj na príprave reformy školstva, ktorá je v dobe nadchádzajúcej ekonomicko-technickej transformácie nevyhnutnosťou. Vďaka druhom priemyselnej výroby je podľa štúdií OECD v ohrození takmer šesťdesiat percent pracovných miest a je nevyhnutnosťou, aby sme premodelovali vzdelávanie do takej formy, ktorá zabezpečí, že sa nebudeme musieť báť budúcnosti. Lepšie zručnosti nám taktiež pomôžu posunúť sa vyššie v globálnych produkčných reťazcoch a mať silnejšie slovo v platových vyjednávaniach.

Autor je študentom antropológie a rozvoja na London School of Economics

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: