Trochu jako Jug jsem se zamiloval do jednoho bratislavského kabaretiéra v Praze. Jak se tam dostal, nevím, přece jen kanál Dunaj–Odra–Labe nikdy nebyl dokončen. Rusalkovský mýtus byl každopádně podstatný pro jeho tranzici. Na rozdíl od Rosavy se mnou i nějaký čas chodil a nezmizel mi ani po rozchodu, spíš ve mně probudil všechno to skryté vílí, co tam vždycky bylo. I proto jsem se přihlásil na podzimní literární rezidenci do Bratislavy, abych se tam vracel k jedné určující korespondenci se starším filozofem, když mi bylo osmnáct až jednadvacet let. A ke svým málo srozumitelným kvír počátkům…

Ze Slovenska jsem do té doby znal především Nové Mesto nad Váhom a Kuffovy Žakovce. Město máminých kořenů a utopickou komunitu v horách, kam se naši vydávali pro duchovní vzpruhu a my tam s bráchou pomáhali sklízet brambory. Teprve když jsem se mámě svěřil, že jsem přestal věřit v Boha a do kostela s nimi už chodit nebudu, dala mi – aby se mi přiblížila – nahlédnout do revolty vlastního dospívání v Bratislavě.

Vyprávěla mi, jak tam po maturitě utekla pracovat do Kerametalu, kde zajišťovala přepravu železné rudy z přístavů v Hamburku a Štětíně do Třineckých a jiných železáren. A přitom docházela na pokusy k věhlasnému Františku Tugendliebovi, který ji na celé hodiny uspával jako své médium. Dostala se mezi tzv. Mnohonožce zaujaté indickou duchovní praxí, v jiné komunitě experimentovala s polyamorií a černou magií, načerno vyjela za nějakým guruem s parapsychickými schopnostmi dokonce až do Leningradu! A tak dál (něco jsem slíbil, že si nechám pro sebe, něco mi nechtěla říct, že to ani táta neví…).

Ovšem když kvůli tátovi opustila Slovensko a vrátila se po svém k Ježíšovi, zarámovala své bratislavské období jen jako takovou epizodu před vykročením na správnou cestu matky. A bohužel i mé vlastní kvíření má sklon vnímat jako epizodu, která jednou pomine. Coby prvorozený bych měl být přece vizitkou jejího rozhodnutí, a ne někým, kdo jí bude připomínat čarokrásné mládí…

Jedu, mami, do Bratislavy, abych jednou provždy skoncoval s tím tovaryšem Jugem, za kterého mě máš. Jakkoli ty jsi tam nebyla tak úplně rusalkou, nebyla jsi ani mojí mámou – a život byl ještě otevřený jako široká náruč Dunaje.

Pirát z Podunajských Biskupic

Do Bratislavy jsem přijelx už jako vědomě nebinární. Jakmile Slovenské literárne centrum zveřejnilo fotku svých nových „rezidentov a jedné rezidentky“, vyrojily se pod příspěvkem komentáře na obranu generického maskulina. Nezbylo mi než se zastat tvaru „rezidentka“ ne kvůli Ivaně Gibové, která jí byla míněna, ale i kvůli sobě… A hned jsem schytalx spršku pohoršení nad „ukážkou sick absurdnosti tejto doby“.

První dny jsem se jinak příliš neprojevovalx. Člověk měl stále v živé paměti střelbu v Zámecké, dle jednoho statusu Tomáše Hučka to navíc vypadalo, že tu není bezpečno ani pro běžné smrtelníky, když se na něj večer na zastávce rozeběhl maskovaný muž… Ve skrytu rezidence My Home na Mýtné jsem se oddávalx kvír fantazírování a do toho projíždělx svůj Feeld, bohužel tahle appka pro zvídavé se ujala nejblíž ve Vídni. Z nouze jsem zkusilx Tinder a hned se matchnulx s AFAB osobou z Podunajských Biskupic se zájmem o nebinaritu, která pracovala v televizi a měla rozkošného psíka.

Říkejme jí Pirát – protože to byl charakter, který jsme pod vrstvou její poslušné feminity objevovalx, a onx mě zas nazývalx Princeznou. Z pláště mé zachmuřené maskulinity vykukovala bytost s výstředními móresy, svobodná a okouzlující. Jako muž jsem se kdysi snažil splynout s davem, chodil jsem v jednobarevném, často černém odění a tvářil se nepřístupně, cizí člověk v mé blízkosti pookřál, pouze když jsem venčil psa nebo hlídal něčí dítě. Až když jsem se začala oblékat, líčit a lakovat si nehty jako Princezna, kolemjdoucí se na mě usmívali a skládali mi komplimenty kvůli mně samotné – a to i na bratislavských ulicích s jejich extravagantními vintage sekáči.

Definitivně mi Bratislava přirostla k srdci, když mě Pirát vzalx na Ball of Shame do KCčka. Mylně jsem očekávalx něco jako pražské kvír plesy, nic netuše o tradici ballroomových tanečních soutěží, jak je zachycuje už dokument Paris is Burning z roku 1990, ani o Monice Prikkelové, místní průkopnici tance vogue, která je ve velkém stylu přenesla na Slovensko. Najednou jsem se procházelx po střeše Prioru v samém centru města, na akci placené z veřejných peněz, kde menšiny všeho druhu demonstrovaly svou odlišnost.

Bylx jsem jako u vytržení, jehož souvislosti mi docházely až zpětně, především díky konfesijní knize Všetko, čo som si nestihol povedať jednoho z tanečníků Jakuba Speváka. Linka coming outu, gay romance a vzpomínek na zesnulého tátu se v ní hojivě prolíná s objevováním nebinární persony v oblastech tance a dragu. Současně kniha obsahuje rozhodnutí neopouštět Slovensko, protože „čo sa stane, keď všetci odídu“? Čo sa stane, rusalky, keď všetky odídete? Při čtení jsem se několikrát rozbrečelx a slzy mi odteď vyhrkávaly náhle a nečekaně jako nikdy dřív.

Co ještě mě rozbrečelo

Rozbrečelx jsem se při kvalifikačním kole slam poetry, s nímž jsem se v Česku rozloučilx pro jeho někdejší vibe „zábavy kluků z gymplu“ – a zde v A4ce najednou převažovaly výstupy lesbické a nebinární od Naty, Nika nebo Freyi, se silným politickým poselstvím, přitom tak intimní, nečesky patetické… „Bolo raz dievčatko, čo sa narodilo v spoločnosti, kde každý presne vedel, kto je a kto má byť, len ona sama nie…“

Rozbrečelx jsem se při debatě Romana Samotného s Radkou Trokšiarovou, když se rozpovídala o svém vztahu s policistkou Nelou, která ji jako první našla zraněnou za dveřmi Teplárně a velmi lidsky se jí ujala, později ji motivovala běžecky závodit i bez stehenní kosti a dopomohla jí k práci u policie.

Rozbrečelx jsem se během teplárenského kabaretu, když moderátor RadoStar, který jej zahájil písničkou kapely Elán „Zaľúbil sa chlapec“, nás ke konci uklidňoval, že „všetko bude dobré“ (a jednou musím navštívit i kabarety v Modre!).

Rozbrečelx jsem se při muzikálové one man show Ľuboše Janáka „Žal se odkládá“, po níž mě cizí divák na dvoře Rómerova domu poprosil o číslo a jestli nezajdeme na kafe.

Rozbrečelx jsem se, když mi Emma Vičanová uspořádala pod platformou Medziriadky čtení se Sárou Tarnóciovou v prostorách trans klubu, kde jsem si mohlx zkusit aspoň amatérský drag v halence vlastní babičky (a přišel se podívat i mámin starý známý, pán o holi, který babičku osobně znal).

Ale dojímaly mě i aktivity v Inakosti, třeba když jsme tam s Monikou Grohovou a Markem Hudcem na jejich knižním klubu rozebíralx upírskou romanci Carmilla nebo když jsem se odvážilx na mužský kvír kruh s obavami, jak tam nezapadnu, že tam budou hlavně cis gayové… a jak mi to nakonec pomohlo.

Dojímalo mě, když Martin Talaga přebíral Thálii za výkon v inscenaci PiNKBUS slovenský a žiadný iný, když se Michal Tallo ohradil proti kvírfobní politice státu při přebírání ceny za sbírku povídek Všetko je v poriadku, všade je láska nebo když Dereka Rebra zaskočilo, že ještě dostal grant na vydávání genderově orientovaného časopisu Glosolália, a na oplátku začal vychvalovat novou úpravu slovenské hymny.

Samozřejmě mi oči nezůstaly suché ani při závěrečné scéně filmu Nepela, když slavný krasobruslař uviděl sám sebe, barevný černobílého…

Kolik pohlaví máš, tolikrát jsi člověkem

Strávilx jsem měsíce, ba roky v západních i jižních metropolích, ale nikde jsem se necítilx tak šťastně a naplno kvír jako v Bratislavě. Mohlo za to samozřejmě zázemí rezidence a dostatek volného času, láska ke slovenštině, kterou mám spojenou s dětstvím a prázdninami, přízraky nespoutané mladé ženy v ulicích, když ještě nebyla mou mámou… Pocházel odsud můj někdejší přítel a jako bych tu našelx něco, co mi dosud chybělo k plnějšímu rozkvětu, jako by se mi tu otevřela budoucnost…

Situace kvír scény na Slovensku je samozřejmě mnohem pochmurnější. Ball of Shame, který mě tak uhranul, se letos konat nebude. Monika Prikkelová po deseti letech rozpustila svou ballroomovou rodinu Kiki House of Velvet. Tallo se obává, že stát už nepodpoří projekty kvír autorstev, podobné napětí nejspíš panuje i v oblasti filmu (třebaže Gregor Valentovič získal právě v této době kromě Nepely podporu i na chystaný snímek Dvadsaťsedem). Glosolália se ze čtvrtletníku omezila na jedno vydání ročně… Nemluvě o stresující každodennosti kvír lidí v homofobním prostředí.

Během mého pobytu došlo ke schválení ústavní změny, že existují pouze dvě pohlaví, a tak jsme s Pirátem přestalx pro Slovenskou republiku existovat. Chtě nechtě se z nás staly mytické bytosti ne nepodobné rusalkám. Když jsem navštívilx své novomestské příbuzné, udivilo mě, k jaké zuřivosti je dohání konspirační představa o lidech, kteří „si ráno myslí, že jsou vrtulník a večer letadlo“, a útok v Zámecké byl podle nich fingovaný (stejně jako celé války jsou prý jen divadlem v režii rusko-amerických Židů…).

Čekání na královnu

K tomuhle textu mě nicméně vyprovokovala kniha cestopisných esejí Vratislava Maňáka S Wittgensteinem v gay sauně (vydaná letos německy i česky), v níž můj vrstevník na základě jedné zkušenosti s bratislavským pridem vytváří v kapitole Héřin únos Ganyméda dojem, že slovenská kvír scéna je na rozdíl od svých stonewallských předchůdců ustrašená a snaží se zalíbit majoritě, místo aby proti ní revoltovala.

I přes význam ganymédského mýtu pro gay komunitu (ostatně Ganymedes je také jméno nejstaršího slovenského hnutí za rovnoprávnost) Maňák nereflektuje jeho násilnou stránku, která je na Slovensku všudypřítomná nehledě na gendery – nekonsenzuální obtěžování fanoušků ze strany influencera Fera Jokea bylo jen symptomem mnohem zažranějšího problému. Samotnémx mi trvalo vstřebat důsledky jednoho takového „únosu“ zhruba patnáct let, než jsem došelx k tomu, že mohu být přiznaně kvír, a přitom nebýt gay – a to v Česku už aspoň proběhly diskuse v návaznosti na iniciativu Ne!musíš to vydržet proti sexismu a zneužívání moci.

Vnímat femininitu pouze heteronormativně, kdy Maňák v návaznosti na Héřin princip vytýká duhovému průvodu přebírání prorodinných hesel a má z něj pocit „opuštěných dětí, které zůstaly samy“, vede k jejímu značně patriarchálnímu zploštění. Už jenom podle Moniky Prikkelové, matky ballroomové rodiny, má v sobě každý z nás muže i ženu, a právě rozpuk genderově fluidní drag kultury byl pro mě tím nejcennějším, co jsem v Bratislavě zažilx.

Zajisté na Slovensku žije mnohem víc kvír lidí tzv. v closetu, než je tomu v liberálnějších zemích, a logicky hledají spojence i mezi mocnými a bezpečnostními složkami, protože nechtějí odejít ze své země. Nechtějí se skrývat. Nechtějí zažívat, že když mají někde přišpendlený duhový odznak nebo chytí svou lásku za ruku, hrozí jim urážky a fyzické napadení. Jak slamuje Niko:

Proto místo „opuštěných dětí“ oprašuju starý mýtus rusalek (z knížky od Piráta). Mé milé slovenské fairies, když už jednou žijete v blízkosti lidí, kteří vás nepřijímají jako sobě rovné, přeju vám, ať co nejvíc čerpáte ze svojí mytické moci. A jen co premiéra Roberta Fajka nahradí slovenská královna Gwyneth McMullen, jsem okamžitě připravena – budete-li si přát – opustit Čechy a stát se vaší princeznou.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Anonymný používateľ, skrývajúci sa za profilom Woman Shot A.I na YouTube, zverejnil od 20. júna 2025 do polovice septembra videá s názvami Japonské školáčky postrelené do prsníka, Sexy hospodynka postrelená do prsníka, Tragický koniec reportérky a Headshot AI. Obsah generovaný umelou inteligenciou, ktorý zobrazoval ženy prosiace o milosť len niekoľko sekúnd predtým, ako boli bodnuté, postrelené do hrude alebo sťaté, mal viac ako tisíc sledovateľov a viac ako 175 000 videní. Woman Shot A.I stvárňovala ich fantázie pomocou Veo 3, nástroja Google AI Studio, ktorý „prináša väčší realizmus… a ponúka bezprecedentnú kontrolu, aby ste mohli zrealizovať svoje najambicióznejšie vízie“.

A tu nehovoríme o internetovom undergrounde, o prehrabávaní sa v cudzej špinavej bielizni, ketamíne a strelive, ale o videách dostupných na globálnej video platforme, ktorú denne používajú milióny dospelých a detí. Skutočnosť, že žiadny z existujúcich overovacích mechanizmov nedokázal tento problém odhaliť – najskôr vo Veo 3, ktorý údajne blokuje všetky výzvy, ktoré sú v rozpore s politikami a smernicami spoločnosti Google, a potom na YouTube – dokazuje, ako povrchne sa pristupuje k násiliu páchanému na ženách. Sporný profil bol odstránený až potom, čo nezávislý portál 404 Media o tomto prípade informoval a požiadal YouTube o odpoveď – inými slovami, až keď sa Woman Shot A.I stal potenciálnym problémom pre PR. Kým si napĺňali vrecká, sexuálne explicitný obsah a násilný materiál, zakázaný na papieri, ich radar nezaznamenal.

Skutočné hranice deepfake

Vizuálne materiály vytvorené umelou inteligenciou, ktoré nemajú žiadny základ v realite (k tejto formulácii sa ešte vrátim), sa označujú ako deepfakes. Prvý zaznamenaný kontext, v ktorom sa tento termín použil, odhaľuje jeho pôvodný účel, ktorý je nápadne podobný použitiu v prípade Woman Shot A.I: už v roku 2017 členovia fóra subredditu s názvom r/deepfakes vkladali tváre slávnych žien do existujúcich pornografických materiálov. Panika spojená s vniknutím umelej inteligencie do všetkých sfér nášho života sa vo veľkej miere zameriavala na politický kontext a deštruktívny potenciál technológie, ktorá vytvára falošné histórie a šíri nenávisť, prenasleduje jednotlivcov a konkrétne sociálne skupiny. Málokto však pristupuje s rovnakou vážnosťou k problému používania umelej inteligencie na ponižovanie a zastrašovanie žien – to znamená na vytváranie a šírenie mizogýnie prostredníctvom deepfake pornografie a živenia fantázií o vraždení žien, a to pomocou aplikácií a programov, ktoré sú dostupné každému.

Nie je náhodou, že spomínané názvy kontroverzného deepfake obsahu znejú ako hybridy kriminálnych správ a materiálu z Pornhubu. V každom z 27 odstránených videí sa nad vystrašenou ženou týči hrozivá mužská postava chrbtom otočená k divákom, v rukách zbraň, z ktorej padajú výstrely.

Štatistiky nám pravidelne pripomínajú, že fantázie o zabíjaní a mrzačení ženského tela nie sú ničím novým¹, rovnako ako pokusy diskreditovať a kontrolovať ženy tým, že ich asociujeme so sexom a sexualitou. Cieľ zostáva rovnaký, ale prostriedky a metódy sú teraz technologicky sofistikovanejšie. V dôsledku toho sa každý, kto má na karte pár dolárov a nekalé úmysly, môže pomstiť svojej bývalej partnerke tým, že ju digitálne vyzlečie pomocou umelej inteligencie a zdieľa jej nahé fotografie s priateľmi na WhatsAppe. Stačí na to len pár jej fotografií, čo v dobe extrémnej technologickej závislosti zvyčajne nie je vôbec ťažké, a hotovo. Keď si obeť uvedomí, čo sa stalo – ak to vôbec zistí –, je už príliš neskoro.

Pornografický materiál sa – ako šváby – zavŕta hlboko do počítačov, notebookov a iných elektronických zariadení, do cloudov a digitálnych komôr, kde je schopný prežiť aj jadrovú katastrofu. Hoci by sme radi verili, že vieme rozlíšiť realitu od umelo generovaného obsahu, umelá inteligencia sa učí a vyvíja takou rýchlosťou, že je už schopná oklamať aj technologicky najzdatnejšie oči. V praxi to znamená, že hranice našich svetov sa stále viac stierajú. Aj keď sa niečo v skutočnosti nestalo, stáva sa súčasťou našej reality jednoducho tým, že s tým interagujeme a konzumujeme to. Realita generovaná umelou inteligenciou má reálne dôsledky; obete deepfake pornografie často porovnávajú svoju skúsenosť so znásilnením.²

Psychoterapia nie je v cene

Deepfakes sa stávajú nástrojom vydierania, manipulácie a zastrašovania. Vo svojej knihe The New Age of Sexism (Nová éra sexizmu) britská novinárka a aktivistka Laura Bates vezme čitateľov a čitateľky do kedysi pokojného španielskeho mestečka Almendralejo, kde sa v septembri 2023 stalo viac ako 20 stredoškolských dievčat terčom útoku umelej inteligencie. Ich nahé fotografie, vytvorené pomocou aplikácie ClothOff, začali kolovať v miestnych skupinách WhatsApp a na internete, čo spôsobilo, že mnohé obete – najmladšia mala v tom čase len 11 rokov – celé dni odmietali vyjsť z domu. Páchatelia boli identifikovaní ako skupina chlapcov, ich rovesníkov, ktorí z čírej nudy traumatizovali celú miestnu generáciu dievčat.

Ale skôr ako začneme hádzať kamene do chlapcov, myslím si, že je oveľa dôležitejšie riešiť skutočnosť, že verejne dostupné aplikácie na vyzliekanie kohokoľvek, najmä maloletých, vôbec existujú. Správanie týchto adolescentov by sme nemali vnímať ako ojedinelý incident. Ich rozhodnutie sexualizovať a ponižovať svoje spolužiačky by sme mali skôr interpretovať v širšom sociálnom kontexte, v ktorom je násilie voči ženám bežne prezentované ako niečo normálne – dalo by sa povedať, že ako bremeno toho, že je človek ženou.

Keďže technologickí giganti kŕmia svoje stroje informáciami presiaknutými dominantnými hodnotami a ideológiami spoločností, z ktorých pochádzajú, technológia iba udržiava existujúce mocenské vzťahy. Preto napríklad systémy rozpoznávania tváre nedokážu rozpoznať tváre čiernych žien a mnoho aplikácií na vyzliekanie nefunguje, keď sú kŕmené fotografiami mužov. Najdoslovnejší príklad tohto ideologického zrkadlenia možno nájsť v dizajne novej generácie ženských sexuálnych robotiek, ktoré, ako sa dozvedáme z propagačného videa produktu RealDoll, „pre vás spravia všetko“, čo z nich v kombinácii s postavou v tvare presýpacích hodín, bielou pokožkou a personalizovanými bradavkami robí údajne dokonalé partnerky. Možno len dúfať, že v astronomickej cene 11 349,99 dolárov za Tanyu je zahrnutý aj psychológ.

Viac než trest

Rovnako ako v prípade iných foriem rodovo podmieneného násilia, vzdelávanie o hrôzach moderných technológií zvyčajne obsahuje odsek o tom, ako by dievčatá a ženy mali byť v digitálnom priestore opatrnejšie, dávať pozor na to, koho prijímajú za priateľov a aké fotografie zdieľajú, pretože, viete, na internete je veľa bláznov. Namiesto toho, aby sa pozornosť sústredila na páchateľov alebo technologické spoločnosti, ako je Meta, na ktorých platformách sa pravidelne inzerujú aplikácie na výrobu deepfakeov, alebo na Google a YouTube, ktorých kontrolné mechanizmy zjavne nedokážu rozpoznať explicitný obsah, vina sa opäť prenáša na obete. Prečo je jediným riešením, ktoré vieme priniesť, návrh umlčať ženy a obmedziť ich slobodu pohybu, najprv v noci a teraz aj v digitálnom priestore?

Bates bystro dochádza k záveru, že jedinou dobrou vecou na technológii umelej inteligencie je to, že konečne objasnila, že obete pomstychtivej pornografie nikdy neboli zodpovedné za zločiny a utrpenie, ktoré im bolo spôsobené: „Veľkou iróniou je, že samotná existencia deepfakeov priamo dokazuje absurdnosť obviňovania obetí. Keď sa po prvýkrát objavilo sexuálne zneužívanie prostredníctvom obrázkov, … jednou z najčastejších reakcií na tento problém … bol samozrejme návrh, aby si ženy prestali robiť intímne fotografie… A potom prišla technológia deepfake, ktorá úplne vyvrátila predstavu, že ženy, ktoré si nikdy nerobili intímne fotografie, sú nejako chránené pred pornografickým zneužívaním. Ako smiešne teraz vyzerajú všetci tí policajti, riaditelia škôl a publicisti, keď akákoľvek žena, kdekoľvek, bez ohľadu na to, či niekedy takéto fotografie robila, môže mať stále nahé fotografie seba samej rozšírené po celom internete, ktoré sa používajú na jej viktimizáciu a zahanbenie. Kým sme boli takí zaneprázdnení kontrolovaním žien, páchatelia s radosťou využili čas na vývoj čoraz sofistikovanejších nástrojov na ich „vyzliekanie“.

„Nekonsenzuálne porno“, na rozdiel od už používaného slovného spojenia „porno ako pomsta“, uznáva, že dôvod, prečo sa niekto rozhodne zdieľať intímny obsah inej osoby bez jej súhlasu, môže byť komplexnejší ako číra pomsta. V prípade Almendralejo bola najdôležitejšia túžba získať popularitu medzi rovesníkmi. A nezabúdajme na výnosy z odvetvia, ktorého hodnota dosahuje najmenej 15 miliárd USD, pričom niektoré nedávne odhady hovoria až o 100 miliardách USD.

Nedávny prípad týkajúci sa použitia chatbota Grok s umelou inteligenciou, produktu spoločnosti xAI Elona Muska, na odhaľovanie skutočných dospelých a maloletých, nakoniec potvrdzuje tézu, že pre technologických gigantov je zisk vždy na prvom mieste. Na Nový rok 2026 Musk zdieľal na svojej sociálnej sieti X fotografiu seba v plavkách, ktorú vytvoril pomocou Groku, a vyzval ostatných používateľov, aby urobili to isté – samozrejme nie so svojimi vlastnými fotografiami. Až potom, čo médiá informovali o záplave kontroverzného deepfake obsahu na bývalom Twitteri, Musk pohrozil „dôsledkami“ každému, kto používa Grok na vytváranie detskej pornografie. Krátko nato začal za službu tvorby obsahu pomocou umelej inteligencie účtovať poplatky. V kombinácii s oznámením generálneho riaditeľa OpenAI Sama Altmana, že ChatGPT bude čoskoro disponovať režimom pre dospelých, je úplne jasné, že používanie umelej inteligencie na uspokojovanie pornografických fantázií používateľov, bez ohľadu na to, či sú nevinné, alebo patologické, sa intenzívne podporuje.

Všetky členské štáty Európskej únie (EÚ) spoločne uznali nebezpečenstvo technológie umelej inteligencie. Napríklad v Chorvátsku od roku 2022 článok 144.a trestného zákona umožňuje odsúdiť páchateľa, ktorý vytvoril sexuálne explicitný obsah, na jeden rok odňatia slobody, s možnosťou predĺženia až na tri roky, ak bol záznam sprístupnený väčšiemu počtu ľudí. Otázkou však zostáva, ako táto jurisdikcia vyzerá v praxi. Chlapci z Almendraleja v Španielsku boli potrestaní, ale to bola skôr výnimka ako pravidlo. Hoci nenavrhujem, aby sme trestne stíhali ešte viac detí, nie je prijateľné, aby páchatelia vyviazli bez trestu, keď telá ich obetí zostávajú vydané na milosť a nemilosť nepredvídateľným internetovým prúdom, najmä keď asi 50 % obetí neoprávnenej pornografie uvažuje o samovražde.

Od videí mačičiek, ktoré sa naháňajú po posteliach, až po znepokojujúce obrázky Donalda Trumpa s nohou Elona Muska v ústach – každý, kto si ešte nevymazal sociálne médiá, vám povie, že internet sa zmenil na žumpu naplnenú po okraj umelou inteligenciou. Zavedenie prísnejšieho regulačného rámca je prvým krokom, ale len ideologická a intelektuálna zmena nás môže zachrániť z tejto dystopickej nočnej mory, do ktorej sa stále viac a viac ponárame. Samozrejme, je dôležité učiť deti od útleho veku, ako sa orientovať v nebezpečných digitálnych vodách, ale ešte dôležitejšie je naučiť ich empatii a solidarite, aby ich nikdy nenapadlo použiť školské fotografie svojich spolužiačok na vytvorenie falošného pornografického materiálu.

1. V roku 2025 bolo v Chorvátsku zavraždených 15 žien. Jedenásť z nich zavraždili ich partneri (podľa údajov chorvátskej organizácie Femicide Watch). ︎
2. L. Bates, The New Age of Sexism: How the AI Revolution is Reinventing Misogyny. Simon & Schuster, 2025. ︎

Text publikujem s láskavým zvolením časopisu Vox Feminae. Preložené z anglického prekladu, ktorý vyšiel na portáli Eurozine

Kým iní „subverzívni“ autori ako Ladislav Mňačko sa dočkali po páde komunistického režimu kanonizácie a dostali sa do čítaniek, v prípade Jaroslavy Blažkovej môžeme hovoriť o trojitom vymazaní. Jej tvorba sa vymykala spoločenským a literárnym normám šesťdesiatych rokov. Nútená emigrácia ju odstrihla od slovenského kultúrneho života. A neobvyklá čítanosť jej kníh ju spolu s pohlavím predurčili na zaškatuľkovanie do triviálnej „ženskej“ literatúry, ktorú dobová kritika označila prívlastkom „ako z gratulačnej karty“ (Milan Hamada, 1964). Až po Nežnej revolúcii sa znovu otvoril priestor pre jej dielo, jej knihy začali znova vychádzať a škody spôsobené desaťročiami cenzúry sa postupne naprávali. Ocenenie Kniha dvadsaťročia tak iba potvrdzuje Blažkovej nenahraditeľné a roky upierané miesto v slovenských literárnych dejinách.  

Generácia 56

Jaroslava Blažková sa narodila v roku 1933 vo Velkom Meziříčí. Detstvo strávila na Slovensku a v Česku: v roku 1942 odišla s matkou z Protektorátu Čechy a Morava za otcom do Bratislavy, no po vojne sa vrátila do Prahy, kde študovala na Drtinovom gymnáziu. Stredoškolské štúdiá dokončila na Dievčenskom gymnáziu v Bratislave. V roku 1950 sa zamestnala v Slovenskom rozhlase. Popri práci študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, no štúdium už nedokončila.

Ako redaktorku kultúrnej rubriky v časopise Smena ju z politických dôvodov prepustili a musela sa zamestnať v Záhradníckych a rekreačných službách mesta Bratislavy. Medzitým stihla publikovať poviedku Keby prišli… v prvom čísle novovzniknutého časopisu Mladá tvorba, okolo ktorého sa sústredilo autorstvo Generácie 56. Vďaka pozvoľnému uvoľňovaniu politickej situácie prestal v roku 1958 platiť pre Blažkovú zákaz publikovať, jej texty vyšli v periodikách Roháč a Kultúrny život. V roku 1961 debutovala zbierkou próz Nylonový mesiac, ktorá okrem rovnomennej novely obsahovala aj poviedky Dotyky cez stenu a Autostop. Neobvyklý úspech diela už vtedy naznačil, že ide o jednu z najoriginálnejších a najnádejnejších autoriek svojej generácie.

„Je Blažková nemorálna?“

Blažkovej prvotina Nylonový mesiac zachytáva milostný trojuholník: mladý architekt Andrej sa rozhoduje medzi spoľahlivou, no nudnou Drahou a nekonvenčnou Vandou. Ani zďaleka však nejde len o romantický príbeh. Dielo sa dnes považuje za míľnik v otázke uvedenia feministických tém do slovenskej literatúry – prostredníctvom Vandinej sebestačnosti a slobodomyseľnosti Blažková spochybňuje a posúva dobové gendrové roly.

Vandina osobnosť „vyrušuje“ aj samotného Andreja, ktorý ju vidí ako „požívačnú“, „žeravú a mäkkú“ – dominantnejšia ako iné ženy, s ktorými mal dosiaľ skúsenosť. Už na prvom rande v parku sa Vanda bez okolkov spýta: „Prejdeme k podstate?“ A po prvej spoločne strávenej noci na chatke sa začne obliekať s lakonickým varovaním: „Idem sa najesť. A neopovažuj sa mi niečo prikazovať. Hryziem.“

Pre Vandu – na rozdiel od Drahy, ktorá fantazíruje o manželstve s Andrejom – „mali by byt, orechovú spálňu, dcérka by sa volala Ivanka“ –, nepredstavuje manželstvo vytúžený konečný stav a naplnenie osobných ašpirácií. Naopak, keď vzťah s Andrejom prestane spĺňať Vandine očakávania, respektíve keď si uvedomí, že je nudný, opustí ho: „Už vedela, odkiaľ vyrástol jej nepokoj. Andrej bol príjemný, chvíle osamote boli intímne a búrlivé, ich vzťah sa vyvíjal logicky. Všetko, ako čakala. Všetko zodpovedalo jej predstavám. A ona potrebovala neočakávanosť. Ako soľ.“

Blažková sa v debute odkláňa od schematických tém, aby čitateľstvu ponúkla kúsok každodennosti a autentické zobrazenie ženského prežívania. Hoci text okato nekritizuje politické pomery, voči vládnucemu režimu sa vymedzuje práve svojím imaginatívnym jazykom a priamočiarou úprimnosťou, ktorá spochybňuje názory nastolené zvrchovanou mocou.  Nie je prekvapivé, že v prvom a druhom vydaní bol Nylonový mesiac doplnený „neadekvátnymi, polopatistickými úpravami, navodenými zvonku“, ako stojí na obálke tretieho vydania z roku 1965, už zbaveného predchádzajúcich cenzorských zásahov.

Rok pred tretím vydaním Nylonového mesiaca vyšla Blažkovej zbierka poviedok Jahniatko a grandi (1964), ktorá obsahovala aj kontroverzný text Poviedka plná snehu. Na vtedajšie pomery odvážne napísaná sexuálna scéna dokonca rozpútala v tlači diskusiu pod názvom Je Blažková nemorálna?. Ani to však autorkin úspech nijako neoslabilo. Podľa knihy vznikol v roku 1965 rovnomenný film Eduarda Grečnera, jej preklady vyšli v Rakúsku, Maďarsku, vo vtedajšej Juhoslávii, v Poľsku, Estónsku a na Ukrajine.

Rozprávky do šrotu

Čitateľstvo, ktoré nemá skúsenosť s Blažkovej tvorbou pre dospelých, si ju možno pamätá skôr ako autorku kníh pre deti. Za knihu Ohňostroj pre deduška získala viacero ocenení, okrem iného Cenu Fraňa Kráľa za najlepšiu prózu pre mládež. Deti v 60. rokoch minulého storočia vyrastali s knihami Ako si mačky kúpili televízor a Môj skvelý brat Robinzon, pri ktorých Blažková tvorivo čerpala z výchovy vlastných synov. Aj na poli detskej literatúry však úradovala politická moc a cenzúra. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a následnej normalizácii už putovalo druhé vydanie obľúbených a kritikou ocenených Rozprávok z červenej ponožky rovno do šrotu.

Bohatý svet fantázie a úprimný, hravý prozaický jazyk, ktoré kritici oceňovali v Blažkovej tvorbe pre deti, neboli v textoch pre dospelých vítané. Považovali ich za zjednodušovanie skutočnosti – no práve táto zdanlivá jednoduchosť a vnímanie sveta detskými očami odlišuje Blažkovej tvorbu od textov jej súčasníkov. Dosahuje ju aj vďaka detským rozprávačom ako Iva v poviedke Mínusky, ktorá si všíma: „Zemanka je ‚v tom‘. Chytila chorobu, z ktorej narastie dieťa. Ak pôjde do nemocnice, pomôžu jej ajn-cvaj a dieťa si domov neprinesie.“ Hoci sa tento spôsob autorskej výpovede môže zdať naivný, jeho priamočiarosť a autenticita umožňujú autorke slobodne sa vyjadrovať o tabuizovaných témach – v tomto prípade o interrupcii.

Prostý jazyk Blažkovej diel odľahčuje a sprístupňuje témy, ktoré v textoch iných autorov po roku 1945, najmä autorov socialistického realizmu, vyznievajú idealisticky alebo nie sú prítomné vôbec – napríklad ženská autonómia a sexualita. Mira Schrimpelová v doslove k výberu Blažkovej próz …ako z gratulačnej karty… spozorovala: „Pravdivosť výlučnosti a sebaanalýzy, ktorá sa dodnes v slovenskej literatúre kanonizuje, nenecháva priestor pre sociálnu interakciu, ktorá je podstatou výpovede autorky“. Nehovoriac o tom, že zredukovanie na „autorku kníh pre deti“ Blažkovú automaticky predurčilo na marginalizáciu a vyradenie z kánonu.

Emigrácia a nový život v Kanade

V roku 1969 dostal Blažkovej manžel Dušan Pokorný ako univerzitný profesor pozvanie na ročný študijný pobyt v Kanade, rodina sa presťahovala do Toronta.  Keď sa Blažková ani po uplynutí legálneho pobytu nevrátila, v roku 1971 ju vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov. Jej knihy sa prestali predávať, normalizačná kritika ju odsúdila a pre československé čitateľstvo viac neexistovala.

V Toronte začala Blažková pracovať pre exilové vydavateľstvo Josefa Škvoreckého 68 Publishers, ktoré publikovalo zakázanú českú a slovenskú literatúru. Z Toronta sa neskôr s rodinou presťahovala do univerzitného mestečka Guelph, kde žila až do smrti. Počas emigrácie jej vyšli poviedky v antológiách Czech and Slovak Short Stories, Noveller Fra Tjekkoslovakiet či New Writing in Czechoslovakia.

Na exil si zvykala len ťažko, zažívala pocity vykorenenia, odlúčenia, clivoty. „Emigrácia býva pre nás (spisovateľov) a pre hercov hádam to najstrašnejšie, čo sa môže stať,“ povedala v rozhovore pre denník Sme v roku 2005. „Dlho som nedokázala čítať súčasných slovenských autorov, pretože mi bolo veľmi ľúto, že tu nie som. (…) Nuž, po osemdesiatom deviatom mi to trvalo dvanásť rokov, kým sa mi podarilo prekonať túto bariéru.“

Ohňostroj fantázie

Melanchóliou je napriek optimistickému tónu predchnutá aj epištolárne koncipovaná kniha Happyendy (Aspekt, 2005). Ide o súbor textov, ktoré autorka adresuje priateľke Eve Passerovej, označovanej len ako Drahá E. Živý opis studeného kanadského podnebia, prírody a susedských interakcií nás zavedie do Blažkovej emigrantského života. Súčasťou jej každodennosti je starostlivosť o manžela Dušana po porážke, ktorého láskyplne oslovuje Dušička, Ftáčinko. Ani v tomto prípade však textom nechýba Blažkovej charakteristický optimizmus a patričná dávka irónie. Nečudo, že kniha získala Cenu čitateľov Anasoft už v roku 2006.

Z textov cítiť, že hoci autorka žije v Kanade, srdcom je stále doma na Slovensku. V listoch sa často vracia do minulosti a do života v Bratislave, kde je „všade vôňa zelerovej vňate a všetci hovoria po slovensky“. Osobitý autorský štýl si zachovala aj po desaťročiach života v exile. Cit, s ktorým pristupuje k vetám, svedčí o tom, že rodný jazyk aktívne využíva a že písať v slovenčine nikdy neprestala. O učení sa angličtiny v texte píše: „Bolo mi jasné, že ten nový jazyk do mojich úst nikdy nevplynie, že sa v ňom nikdy neodvážim vytvoriť žart, slovnú hračku, iskierku, rozbeh, ohňostroj fantázie, ako som tomu bola navyknutá z domova. A náš domov bol rozmetaný, náš život zmrzačený.“

V Happyendoch teda Blažková – Džára, ako ju pokrstili susedia – vytvára ohňostroj fantázie tak, ako vie: detským videním sveta, poukazovaním na kultúrne zvláštnosti Kanaďanov a zobrazovaním medziľudských vzťahov. V konfrontácii so susedou, ktorá sa – ako Blažková ironicky poznamenáva – volá Joy (Radosť), je humor tvorený situačne: „A nie ste emigrantka! To máte proti mne hneď dva tromfy. A som aj mladšia. Vidíte, ďalšia výhra.“ Autorka využíva humor, grotesku a (seba)iróniu ako prostriedky na vyrovnanie sa so životom v emigrácii. V knihe Happyendy sa jej to podarilo – s ľahkosťou, pútavosťou a bez straty umeleckej hodnoty.

Drahá rehabilitačná komisia…

Po Nežnej revolúcii sa začalo úsilie o rehabilitáciu dovtedy zakázaných autorov a autoriek. Aj diela Jaroslavy Blažkovej tak dostali druhú šancu – jej meno sa mohlo vrátiť do učebníc, monografií a literárnych slovníkov. Bolo však možné napraviť škody, ktoré zanechali desaťročia cenzúry a normalizácie?

Autorkin list, ktorý uverejnili v časopise Romboid v roku 1992, hovorí sám za seba: „O čom by v súvislosti so mnou mala rokovať rehabilitačná komisia, naozajsky neviem. Veď ten život už prešiel. Už ho máme za sebou. Čo chcete zmeniť? Jediné, čo mi prichádza na um, že by sa hádam moje meno mohlo vrátiť do slovenskej literárnej histórie. Moje vyradené knižky by sa mohli vrátiť do políc. Moje knižky by tiež mohli znova vyjsť. Doma. Je to v moci rehabilitačnej komisie?“

Happyend(y)

Súčasnosť potvrdzuje, že Blažková sa vrátila do slovenskej literatúry aj bez komisie. V roku 1997 vyšla vo feministickom vydavateľstve Aspekt reedícia poviedok z knihy Jahniatko a grandi, poviedka Kirké a nescenzurovaná verzia novely Nylonový mesiac pod ironizujúcim názvom …ako z gratulačnej karty… Jej populárne knihy pre deti sa dočkali reedícií a vznikli aj nové (Minka a pyžaminka, Mačky letia do Kanady).

Hoci rok 1989 prišiel pre Blažkovú „príliš neskoro“, ako povedala v rozhovore pre Aspekt, po jej knihách teraz možno slobodne siahnuť, aj keď sa stále nedostali do širšieho čitateľského povedomia tak, ako by si to zaslúžili.

Prečo by malo mladé čitateľstvo siahnuť po dielach ako Nylonový mesiac dnes? Predovšetkým pre ľahkosť a autentickosť, s akou Blažková opisuje medziľudské vzťahy, vďaka ktorej jej texty nestratili na aktuálnosti. Na rozdiel od niektorých diel povinného čítania sa Blažkovej texty neskrývajú za vyumelkovaný literárny jazyk a zložité vetné konštrukcie. Naopak, prehovárajú k čitateľstvu civilným jazykom, ktorý prehlbuje a oživuje metafory. Prenášajú nás do sveta, v ktorom „vlny pary plávali v uliciach ako tučné ženské“ (Nylonový mesiac) a „sasanky vešali hlavy ako dievčatá na hodine fyziky po pretancovanej noci“ (Tri dni ako z gratulačnej karty).

O Blažkovej „rehabilitácii“ Jana Cviková v doslove ku knihe Happyendy píše: „Jej návrat nebol ľahký, hatil ho nezáujem, ale i postupy kanonizovania literárnych diel a autorských osobností, poznačené zmesou socialistickej a patriarchálnej cenzúry, pre ktorú bola skutočná len ušľachtilo neprízemne ‚trpiaca‘ literatúra.“ Práve redukcia Blažkovej diel na konzumnú, populárnu literatúru spôsobuje, že nám uniká podstata jej tvorby, ktorou sú ľudskosť, detské objavovanie sveta a úprimnosť zbavená nánosov pózy. Ocenenie Kniha dvadsaťročia rozoznáva autorkin prínos pre slovenskú literatúru a pripomína nám, aké dôležité je zaoberať sa ženskými hlasmi, ktoré politická moc a patriarchálna kultúra potláčajú.

Autorka je editorka a prekladateľka žijúca v Holandsku

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Spoločne vymýšľame vlastné postavy, ktoré budú nasledujúcich päť hodín skúmať zatopený lítiový dol. Možné je všetko – mladý muž, ktorého jedinou prácou je bicyklovanie, ex-korporátna milovníčka už neexistujúceho Excelu, či zberateľ kuchynských bylín bez rodu. Papiere zapĺňajú kresby fiktívnych situácií, mapky a opisy reálnych i nereálnych foriem života. Maja, jedna z účastníčok, mala rešpekt pred živým, participatívnym spôsobom hry, s ktorým predtým nemala skúsenosti. Príbeh ju však pohltil: „Bolo napokon prekvapivo ľahké, dostať sa do mojej role aj verzie sveta, ktorý nepoznám.”

Metrolom je magicko‑realistická TTRPG (table-top roleplaying game) hra Veroniky Petrovej, hernej programátorky a nadšenkyne DnD (Dungeons & Dragons). Veronikina hra je súčasťou série herne‑rozprávacích sedení Zítřek vymyslíme spolu. Ide o sériu piatich podujatí organizovaných No Fun kolektívom, ktorých cieľom je spoločné špekulatívne vymýšľanie príbehu zasadenom vo fiktívnom, opatrne utopickom svete. „Efektivita hernej fabulácie síce má svoje limity, no napriek tomu je to dôležitý spôsob, ako premýšľať nad svetom,” hovoria členovia No Fun kolektívu umelkyňa Markéta Soukupová a herný akademik Ondřej Trhoň. „Zistili sme, že dospelí ľudia majú často problém predstavovať si niečo neznáme,” dodáva Markéta. Zítřek je jedným z projektov, ktorý svoje účastníctvo podnecuje túto schopnosť spoločne cvičiť.

Kratší pracovný týždeň? Nepredstaviteľné

Markéta s Ondřejom spomínajú na ich skorší projekt v spolupráci s IETM, kde použili formuláre odkazujúce na rôzne fiktívne situácie, ktoré si ľudia mali predstaviť a reagovať na ne. „Naše formuláre vyplnili aj takí, ktorých hrozne urážala predstava pracovného týždňa kratšieho ako štyridsať hodín. Hovorili: čo by som asi tak robil? Ja pracujem osemdesiat hodín,” hovorí Markéta. Zároveň dodáva, že je dôležité, aby si ľudia predstavovali, pretože často ich to nikto nenaučil. Spolu s No Fun kolektívom, päťčlenným akademicko-umeleckým herným zoskupením z Prahy, sa snažia v ľuďoch vzbudzovať zvedavosť, ako aj búrať strach z hry a predstavovania si alternatívnych scenárov vychádzajúcich zo súčasných spoločenských problémov.

Hry – či už analógové, alebo digitálne – sú pre kolektív jedinečným médiom, ako do tejto snahy zapojiť hráčov aj nehráčsku verejnosť. Ich spoločným záujmom je priniesť tematiku queer hier do lokálneho kontextu, kde doposiaľ neboli zastúpené: v rokoch 2021 a 2023 facilitovali prvé výstavy queer a trans* hier v Česku. “Queer” pre nich nie je izolovanou identitou, ale spôsobom, ako premieňať pravidlá hry aj spôsoby, ktorými chápu svet.

„Vznikli sme aj z pocitu hnevu na videoherný priemysel,” hovorí Ondřej za zvyšok kolektívu, ktorý pracuje v hernom vývojárstve. Herný priemysel dnes globálne patrí k tým najvýnosnejším a jeho kultúrny význam rastie. V Česku si štátne inštitúcie stále viac uvedomujú význam herného odboru ako jedného z kľúčových kreatívnych odvetví, vďaka čomu podpora herného vývoja stúpa. V tieni úspechov tohto rýchlo rastúceho priemyslu sa však mimo nedostatočnej diverzity obsahu skrývajú aj problémy ako vykorisťovanie a diskriminácia minoritných zamestnancov. Ondřej s Markétou sú frustrovaní z pretrvávajúceho sexizmu, mizogýnie a rasizmu tohto priemyslu a znepokojuje ich silnejúce spojenie jeho určitých prúdov s krajnou pravicou.

Toxicitu si všímajú aj medzi domácimi hráčmi na herných platformách, ktoré nepodliehajú príliš podrobnej kontrole. Nedávne výskumy ukazujú, že online extrémistické skupiny tam s obľubou šíria krajne pravicové myšlienky, mierené najmä na chlapcov a mladých mužov. Herné platformy a kanály sa tak stávajú nemoderovaným maskulinizovaným prostredím plným nenávistných prejavov voči minoritnému hráčstvu a takzvanej pretláčanej “woke” kultúre v hrách v podobe silenej reprezentácie queer, rasovo, etnicky a telesne diverzných identít.

Bez tlaku na výkon

Tlak na výkon a prehnaná súťaživosť sú nielen súčasťou hegemónnej hráčskej identity a stavebnými prvkami neskorého kapitalizmu, no neprekvapivo aj srdcom mnohých game-jamov (game-jam je podujatie, na ktorom jednotlivci alebo tímy vytvárajú videohru v obmedzenom čase, častokrát na konkrétnou tému). Ondřej s Markétou opisujú, že sa na protest rozhodli urobiť si vlastné game-jamy a TTRPGs (table-top roleplaying games). Chceli sa tak postaviť dominantným hodnotám, ktoré hýbu herným svetom. Nechceli, aby si ich game-jamy zakladali na súťaživosti: „Prečo by sme mali súťažiť o to, kto urobí najzábavnejšiu hru? Ako sa rozhodne, ktorá je najzábavnejšia? A prečo by hry museli byť iba zábavné?”

No Fun game-jamy boli špecificky vymýšľané tak, aby sa ich mohli účastniť aj tie a tí, ktorí nie sú vývojárskymi odborníkmi alebo sa vôbec nepohybujú vo svete hier. Markéta kritizuje tendenciu vnímať  hry primárne piemyslovo a nie ako niečo, čo môže skúsiť každý. Na tvorbu hier sa pozerá ako na aktivitu podobnú kresleniu alebo písaniu – len tak, bez tlaku na výkon alebo zisk. Tvorba hier by takto mohla byť prístupnejšia, či stať sa súčasťou aj inej kreatívnej praxe. Súčasťou tejto snahy je aj aktuálny projekt Zítřek vymyslíme spolu, v ktorom kolektív pozýva účastníctvo, aby sa stalo spolutvorcom ich fiktívneho sveta a našlo si v ňom vlastné miesto. Séria je riadená facilitátorstvom z herného priemyslu aj mimo neho.

I samotný kolektív sa nachádza na rozhraní DIY prístupov a inštitúcií: hry im podľa Ondřejových slov umožňujú zábavné presúvanie sa medzi scénami, napríklad medzi umením, videoherným priemyslom a performanciou. Prečo teda nedať šancu aj tým, ktorí nemajú profesionálne skúsenosti, boja sa, že ich kreatívna prax nie je s hrami kompatibilná, alebo sú odmietaní herným priemyslom?

V súvislosti s queer identitou sa pri hrách najčastejšie hovorí o reprezentácii, ktorá v tých najlepších prípadoch nie je len marketingovým ťahom a môže efektívne sprostredkovať queer prežívanie. Ondřej vysvetľuje, že queer hráči odjakživa hľadali možnosti vyjadrenia svojej identity prostredníctvom hier, napríklad obývaním herným avatarov alebo hraním za postavy, ktoré sa často zhodujú s ich želaným rodom, či sú stelesnením života, ktorý by chceli žiť. Hry ako DnD (Dungeons and Dragons) sú veľmi populárne medzi trans* hráčmi, pretože sú akými bezpečným ihriskom, kde môžu experimentovať s rodom, jazykom a prezentáciou.

Hra bez konca

Hráči aj teoretici však hľadajú niečo queer aj mimo explicitne queer obsahu a postáv: v hernej mechanike, dizajne, žánri, či emóciách, ktoré hra vyvoláva. Príkladom je Mainichi, RPG (roleplay-game) hra založená na vlastnej skúsenosti hernej dizajnérky Mattie Briceovej. V preklade „každodennosť”, hra repetitívneho formátu zodpovedá všednej realite čiernej transrodovej ženy. Banálne rozhodnutia ako to, či sa namaľuje alebo nie, čo si oblečie, alebo koho osloví končia mikroagreasiami, nepochopením alebo pasívne-agresívnymi narážkami na vzhľad a identitu:

Hľadím na seba do zrkadla a váham. Make-up či bez make-upu? Obliecť sa slávnostnejšie či bežne? Čas uteká. Či sa rozhodnem tak, či onak, musím ísť. Kráčam po ulici a hruď mi zviera úzkosť. Super vlasy! Môžem sa ich dotknúť? Ozve sa spoza mňa a mne poskočí srdce. No čo, moja? Poď bližšie… Zakričí okoloidúci. Počkať… veď to je chlap v šatách! S prázdnym pocitom v hrudi radšej rýchlo vchádzam do kaviarne, nájdem kamarátku a objednávam nám dva drinky. No a on vie, že ty si… veď vieš…? Pýta sa ma kamarátka. Prázdnota sa vráti. Ocitám sa znovu doma pred zrkadlom.

Queer prvok v Mainichi je zjavný, pretože hlavnou postavou je transrodová žena. Hra sa však snaží o kvírenie aj na úrovni emócií. Hráč sa musí predierať situáciami, ktoré vzbudzujú nervozitu, sklamanie či hnev len na to, aby sa namiesto víťazstva dostal späť na začiatok. Odráža tak situačne frustrujúcu skúsenosť transrodového človeka na úrovni každodennosti a emočný dopad malých, naoko nepodstatných rozhodnutí.

S frustráciou v hrách členstvo kolektívu taktiež aktívne pracuje.  Príkladom je videohra Bauhaus: The Stress Simulator, ktorá bola vytvorená umeleckým duom Markétou Soukupovou a Alex Petrovou. Ide o súčasť inštalácie, ktorá odráža vlastné negatívne skúsenosti s nákupmi v hobby shope:

Ocitám sa v gigantickom hobby obchode so zoznamom plným vecí, ktoré potrebujem nakúpiť. Regály plné tovaru sa ťahajú akoby donekonečna. Hodiny tikajú – som tu tridsať minút alebo dve hodiny? Neviem, kde čo hľadať, všade je chaos. Steká mi pot po chrbte a moja frustrácia úmerne rastie, až kým sa mi pred očami nezobrazia slová ,,you lose…”

„Ľudia to hrali znovu a znovu, mali pocit že to môžu dohrať a vyhrať. Nešlo to,” hovorí Markéta o nevyhrateľnej hre, ktorej pointou je čistá frustrácia. Tá síce nie je inherentne queer, ale snaží sa hľadať nové spôsoby hrania, emócie, ktoré môže vyvolávať a mechaniky, ktoré môže využiť ako výrazové prostriedky.

Možnosť zlyhávať

V eseji No Fun: The queer potential of video games that annoy, anger, disappoint, sadden, and hurt akademik*čka Bonnie Ruberg spochybňuje predpoklad, že zábava je primárnym kritériom dobrého herného dizajnu. Vyhľadávanie emočných prostriedkov ako hnev, smútok, frustrácia, nuda či bolesť – môže byť akýmsi queer zásahom do neoliberálnych očakávaní úspechu, produktivity a zábavy v hrách.

Tieto afektívne stavy podľa Ruberg odrážajú skúsenosti marginality, odmietnutia a pocitov spoločenského zlyhania, ktoré queer a trans* ľudia bežne zažívajú. Nezábavná herná skúsenosť môže podporovať rast komunity a solidarity, najmä u marginalizovaných hráčov, ktorí sa vedia stotožniť so vzájomne prežitými negatívnymi pocitmi.

No Fun kolektív, ktorého názov bol inšpirovaný práve No Fun esejou od Ruberg, opisuje možnosť zlyhávať ako jednu z mediálnych špecifík hier. Stotožnili sa s étosom eseje od Ruberg, ktorý spája queer prežívanie s alternatívnou hernou mechanikou, no ostávajú skeptickí voči tomu, čo sa v hrách berie ako oslobodzujúce pre queer tvorcov a hráčov. Ich prax spája túžba pridať queer hlasy do herného diskurzu, tvoriť hry, ktoré nejdú v šľapajach mainstreamu, sťažovať si a čo je najdôležitejšie, byť nezbední a spoločne pokúšať, čo si môžu dovoliť.

Ďalším takýmto príkladom queer prístupu k hernému dizajnu je Metrolom. Spolu so zvyškom hráčstva sa počas týchto TTRPG hier ocitáme vo fiktívnom svete s prvkami utópie, ktorá si však naďalej drží blízkosť k svetu, aký poznáme dnes. Spoločne sa zabávame pri objavovaní nových foriem života či reportovaní z osláv fiktívneho sviatku, no zároveň sme konfrontovaní otázkami, ako zodpovedne robiť umenie v dobe nekončiacich kríz a politických výziev, vyznať sa v hyperbolizovanom byrokratickom pekle verejnej správy, či spoločne robiť rozhodnutia pre lepšiu spoločnú budúcnosť.

Svet aj jeho obyvateľov nechávame za dverami a vytrácame sa do studenej jesennej noci. Po piatich hodinách hrania cítim únavu a  zvláštny pocit spolupatričnosti. A možno aj nádeje.

Metro s hrkotom dorazí do stanice. Päť párov nôh v skafandroch vystúpi na premočenú zem pred zatopeným lomom. Nie je to dlho po tom, čo nastal prevrat v systéme, ktorý všetci brali ako samozrejmosť, napriek jeho neistotám a sprevádzajúcim nerovnostiam. Expedícia odvážlivcov v podobe dávno vyhoretej chemičky, ex-korporátnej výskumníčky, dvojice cyklistických aktivistov a bojazlivého biológa so zlomeným srdcom sa stretáva na okraji opusteného lítiového dolu. Majú za úlohu spoločne preskúmať tajomné zákutia dolu a na povrch priniesť správu o doposiaľ neobjavených formách života, ktorý tam aj napriek environmentálnej deštrukcii vznikol. To, ako bude vyzerať svet a jeho poznanie po transformácii, je aj v ich rukách.

Náš fiktívny svet nemusí byť záležitosťou príliš vzdialenej budúcnosti. Na to, ako to bude vyzerať, však musíme prísť spoločne.

Autor sa venuje publicistike a queer teórii.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.

Může se zdát, že jsme lapeni v čase a prostoru, který je pro navázání zdravého romantického vztahu nepříznivý. Naše vztahy sice nejsou natolik svázány společenskými konvencemi, kterým podléhaly svazky našich rodičů. Rovněž povolil i tlak na budování rodiny a zachování manželství navzdory nekompatibilitě mezi partnery. Proměna tradičních forem romantických vztahů ale neznamená vymizení starých problémů, spíše i ony se proměnily.

Heteronormativní společenský předpoklad, udělující ženám za povinnost rodit a starat se o potomstvo a domácnost už není tak masivní, kultivace vztahů a péče o ně je však stále výhradně ženskou doménou. Vedle reprodukční práce nyní navíc řešíme, zda jsme po devítiměsíčním situationshipu už exkluzivní, a bojíme se zeptat, aby nám nespadla pečlivě budovaná nonšalantní maska, nebo si klademe otázku, jestli náš crush vlastnící poněkud dražší auto není lapen v manosféře.

Se třemi respondentkami ve věku od 20 do 25 let jsem se neformálně pobavila o tom, jak současnou situaci vnímají a jaké problémy týkající se vztahů a sexu jsou pro ně relevantní. Memes na online platformách sice trefně odrážejí aktuální stav věcí, ale konverzace s člověkem má navzdory kamarádským chatbotům pořád něco do sebe. Nejprve se ale zaměřím na obecnější kontext nedávných společenských a politických kauz, které formují naše vztahování se ke světu i sobě navzájem.

Správný muž má mít nůž?

Podle bell hooks je feminizmus především o eliminaci sexizmu, k níž vede cesta mimo jiné i otevřeným dialogem s muži. Je třeba jim nakreslit obrysy naší žité zkušenosti, která se od té jejich razantně liší. K budování světa na pilířích empatie, porozumění a rovnosti je nutné, aby si muži uvědomili, že feminizmus nebojuje pouze za osvobození žen, ale že patriarchát, obzvlášť v kombinaci s kapitalizmem, systematicky ubližuje také těm, kteří by z něj měli těžit. Kdo není mačo s ostrými lokty, daleko to nedotáhne. Systém generující kategorie ideálního „mužství“ a „ženství“ tvoří podhoubí naší kultury, a ačkoliv se proti němu staví hnutí usilující o povolení svírajících genderových okovů, proti téhle revoltě se souběžně vzpírá naopak konzervativní část společnosti, idealizující si padesátá léta jako vrchol toho správného rozdělení genderových rolí.

Vize společnosti, v níž heterosexuální muži naslouchají druhému pohlaví, se nejenže neuskutečnila, ale je pro nás stále vzdálenější utopií. Namísto toho, aby oběti krize mužství a epidemie mužské osamělosti vinily patriarchální struktury s jejich příliš úzkými trajektoriemi mužského a ženského života, ukazují prstem právě na ženy.

Stále častěji médii rezonují zprávy o vzrůstající radikalizaci a misogynii mladých mužů. Nedávno Apolena Rychlíková české veřejnosti odhalila děsivou realitu telegramových skupin, kde si čeští a slovenští muži navzájem posílají explicitní záběry těl žen z jejich okolí, včetně jejich matek a sester. Když nedlouho poté Rychlíková přinesla svědectví o domácím násilí, jehož se na své expřítelkyni údajně dopouštěl europoslanec Filip Turek, který se na sociálních sítích těší masivní oblibě právě u této demografické kategorie, jeho podporovatelé novinářku zahrnuli urážlivými a výhružnými zprávami.

Součástí tradičních západních představ o správné podobě maskulinity je předpoklad jakési mužské síly, statečnosti a ochranitelství. „Muž má ženu chránit“, „žena je křehké pohlaví“, „správný muž má mít nůž“. Před čím ale má muž toto „křehké pohlaví“ bránit? Před svými kamarády, kteří na párty hromadně znásilní svou spolužačku? Nebo před sebou samým, když pořizuje fotky své sestry bez jejího vědomí a pak je prodává na Telegramu? A k čemu má mít nůž? K tomu, aby ho vrazil do břicha objektu svého romantického zájmu, když ho protějšek odmítne, jak jsme mohli vidět v seriálu Adolescent?

Korejské „ne“ a čím dál hlubší propast

V odezvě na stále mohutnější misogynii a vzrůstající případy násilí vůči ženám se v Jižní Koreji zformovalo hnutí 4B. Ženy, které se s filozofií hnutí ztotožňují, žijí podle čtyř podmínek: žádné randění s muži, žádní potomci, žadné heterosexuální manželství a žádné heterosexuální intimní vztahy („bi“ znamená „ne“, „4B“ lze tedy přeložit jako „4x ne“). Genderovou nerovnost v zemi potvrzují i četné průzkumy a studie. Nejenže si Korejky vydělávají o 31 % méně než jejich mužští kolegové, jedna ze tří tamních žen byla obětí násilí, přičemž ve 46 % je brutalita páchána rukou jejich partnerů. Rychlost, jakou se trendy šíří globálně na sociálních sítích, zapříčinila, že se koncept 4B stal populárním za hranicemi Jižní Korey a ztotožňují se s ním například i Američanky pod fašizující se administrativou Donalda Trumpa.

Narážíme na bariéru vytvořenou nánosem předsudků, internalizovanou misogynií i stále hlasitějšími ozvěnami manosféry, která brání chuti a vůli naslouchat. Stále více statistických dat odhaluje názorovou kolizi mezi lidmi socializovanými jako ženy a muži na druhé straně. V generaci Z se tato mohutná propast nepřestává rozpínat. Zatímco mladé ženy tíhnou více k progresivizmu, solidaritě s menšinami a liberalizmu, muži inklinují k pravému politickému spektru, konzervatizmu a tradicionalizmu. Různé průzkumy například dokládají, že ačkoliv je generace Z v porovnání se staršími ročníky nejvíce angažovaná v aktivizmu za klima a lidská práva, současně projevuje i protichůdné nostalgické sklony k nedávno uplynulým časům. A zatímco mladí muži na dotaz, zda podle nich „rovnoprávnost zašla moc daleko“, odpovídají častěji, že ano, ženy si myslí opak. Pro heterosexuálky a heterosexuály může tato názorová propast znamenat zásadní kámen úrazu při seznamování se, protože hodnoty potenciálních partnerů či partnerek, potažmo i smysl pro rozlišování bazálních kategorií jako dobro a zlo, mají často diametrálně odlišné podoby. Nabývající důležitost ideologických a politických přesvědčení může pramenit z postupné sekularizace západních států, což znamená, že světonázor funkčně nahradil náboženské přesvědčení. Randit s tradicionalistickým pravičákem může tedy být pro levicovou pro-choice feministku podobně prekérní, jako chodit s křesťankou z pozice muslima.

Nejsem Lamborghini a mám chlupy

Respondentka Žofie si všímala misogynního chování partnera Ondřeje ve svém prvním, déle než pět let trvajícím vztahu, ale ještě více se s problematickými vlastnostmi protějšku setkala ve svém posledním situationshipu. Ondřejův otec odmítal interrupce i antikoncepci a její bývalý přítel měl tedy osm sourozenců. „Nelíbila se mu představa, že bych měla práci, protože bych tam měla kolegy-muže. Jednu dobu chtěl mít domácí chovnou stanici činčil, abych musela být doma. On sám ale hodně flirtoval s kdekým a pak mi to říkal, abych žárlila, dělalo mu to dobře.“ Také jí vadilo, že devalvoval její emoce – za vše mohla menstruace, i když ji zrovna neměla –, a opakovaně ji přesvědčoval, aby si založili společný bankovní účet, což odmítla. Minulý rok, chvíli před jejich rozchodem, si Ondřej oblíbil Filipa Turka. „Často koukal na videa s ním. Přišlo mi, že se ten jeho pohled na ženy zhoršoval.“ Nedlouho poté Žofie zjistila, že ji Ondřej podváděl, což nakonec vedlo k rozchodu.

Nedávno se Žofie seznámila s Petrem. Ten jí byl zprvu sympatický, ale velmi rychle zjistila, že Petrovi je pro změnu sympatický Andrew Tate. „Podle Petra jsou ženy ve výhodnější pozici, protože mají pevně danou roli – musejí porodit, starat se o dítě, o domácnost. Chudáci muži mají najít svou roli sami a musejí se hledat, kdežto ženy to mají jasný.” I Petr, podobně jako Ondřej, znevažoval Žofiiny emoce, a kromě toho si bral na mušku i její vzhled. „Hrozně řešil vzhled holek. On sám pracuje na tom, jak vypadá, furt chodí do fitka, a od partnerky vyžaduje, aby se o sebe hodně starala a byla hyperfemininní. Vytýkal mi, že mám prý knír a chlupatý ruce, a že kdybychom spolu chodili, tak by musel můj vzhled překousnout.“ Petr má utkvělé přesvědčení, že muž nemá šanci najít lásku, pokud nemá hodně peněz a auto. Ostatně k autu přirovnával i Žofii. „Řekl mi jednou, že si mám představit Lamborghini ze servisu, jak je drahý a voní novotou. A že oproti tomu jsem jako ojetá škodovka, která sice není tak pěkná a nová, ale zato je na ni aspoň spoleh a není tak náročná na údržbu jako to Lambo.” Petrovi je šestadvacet let a dosud žádnou partnerku neměl. Je podle něj důležité „přijít o to s tou pravou”, za vhodných okolností, a také v případě žen vnímá panenství jako důkaz počestnosti.

Nestojí mi za to jít na tenký led

Karolína si svou queer identitu začala připouštět na vysoké škole. Tam si zároveň uvědomila, že vztah není její prioritou. Vždycky randila jen s muži, protože podvědomě cítila heteronormativní tlak, ale i proto, že dříve byla rozhodnutá přivést na svět děti. To už si ale rozmyslela, protože nechce vykonávat neplacenou práci a být několik let doma s malým potomkem.

„Když už bych měla chodit s mužem, měl by to být někdo progresivnější, ideálně levičák. Nedovedu si představit vztah s někým, kdo má úplně jiný hodnoty.“ Zásadní pro ni je, aby se s potenciálním partnerem či partnerkou shodla v politických a společenských otázkách. „Kdyby byl proti feminizmu, menšinám, potratům, kdyby byl proruskej… To by určitě nešlo. Navíc bych chtěla být s někým, kdo má vysokoškolský vzdělání, ideálně humanitní. Tam je větší pravděpodobnost, že si budeme rozumět.“

U svých kamarádů-mužů pozoruje silnou potřebu najít si romantický vztah a připadá jí, že nedokážou být sami. „Což já tak neberu – máš kolem sebe kamarády, rodinu, jiný lidi, díky kterým můžeš prožívat lásku.“ Říká, že romantická láska je tenký led, který může kdykoliv prasknout, a nemá potřebu se na něj vydávat. „Nechceš mít vedle sebe někoho, kdo je nasranej, že vyděláváš o dva tisíce víc. I kvůli tomu, jak se muži teď radikalizujou, bych asi upřednostnila vztah se ženou.“

Nechci být sexuální komodita

Shoda na politických stanoviscích a světonázoru je zásadní i pro heterosexuálku Janu. Ta se mimo jiné potýká s obavou, že bude pro partnera „moc“, že by své city a emoce měla skrývat. „Cítím velký tlak na to, abych působila nenuceně a prostě jako nonšalantně. Ale přijde mi, že mi to nejde. Možná proto, že mám nízký sebevědomí, mám tendenci dělat, že mě nic nerozhodí, přitom to tak není.“

Jana má dojem, že se slovo „láska“ často zaměňuje za významově úplně odlišné kategorie a že se jí lidé snaží onálepkovat i vykořisťující a zraňující jednání. Když zpětně reflektuje povahu svých předchozích vztahů, uznává, že se setkala s manipulací, která je podle ní v protikladu k lásce. „Takže vlastně nedokážu posoudit, jestli jsem lásku vůbec kdy zažila, protože ji teď vnímám jinak než dřív. Za lásku se nedá schovat násilí, což se bohužel děje.“ Pojem zároveň vnímá jako prázdný termín, který si každý naplňuje vlastními představami. „To, jak se vztahovat k lásce, se ke mně dostává odmala, počínaje pohádkami a filmy. Docela silně si uvědomuju, že je to jen nějakej kulturní otisk.“

Jako hlavní překážku, kvůli které se jí nedaří navázat vztah, považuje svoje standardy. Má pocit, že její nároky jsou vysoké a že je většina mužů nenaplňuje. Podobně jako Karolína se odmítá spokojit s partnerem, který by zastával z jejího pohledu problematické politické názory, a nehodlá chodit s někým, kdo by ji nerespektoval. „Jsou vlastnosti, které – když ten týpek má – jako by kontaminovaly i ty jeho dobré stránky. Třeba kdyby byl nevěrný, to mi pak zkreslí pohled na všechno, co kdy udělal dobře.” Po prožitých traumatických zkušenostech se jí příčí chování některých mužů, kteří vidí ženy jako sexuální komodity. „Muž často bere ženu jako prostředek k uspokojení svých potřeb a ne jako rovnocennou bytost, prostě podle motta ošustit a opustit.“

Zatímco naše matky už většinou po dvacítce rodily a spolu se svými manžely vytvářely hnízda pro růst nově vznikajících nukleárních rodin, generace jejich dětí se potýká s úzkostnými a vyhýbavými vazbami, skorovztahy a objevováním dalších a dalších červených vlajek. Tou zásadní často bývá právě mužská inklinace k tradičním vzorcům a manosféře. Aktuálně nám zjednodušuje práci to, že se na prvním rande s klukem zeptáme, koho – a jestli – půjde volit.

Autorka studuje kulturální studia a žije v Českých Budějovicích s kocourem a kamarádkou. Feministickou perspektivu vnáší do konverzací u piva i svých textů. Její články byly publikovány v Deníku Referendum, MF DNES a pravidelně vychází ve studentském časopise Most.

Text publikujeme s láskavým súhlasom revue Prostor.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Udalosti, ktoré viedli v novembri 1989 k pádu režimu v bývalom Československu, nemali vplyv len na život Slovákov, Sloveniek, Čechov a Češiek. Týkali sa aj státisícov ľudí z menšín, ktorí tu vtedy žili a žijú dodnes. Tiež získali slobodu. Alebo že by nie tak úplne? Na to, ako Nežnú revolúciu a následnú transformáciu spoločnosti prežívali, sme sa opýtali priamo ich. V prvej časti série Iný November prinášame spomienky a reflexie kvír ľudí Hany Fábry a Jara Gyurika, ktorí patria medzi zakladateľov kvír aktivizmu na Slovensku.

Stretli sme sa v bratislavskom Artfore. Tam to má Hana Fábry rada. Je to jedno z mála miest, kde sa dal začiatkom nového tisícročia kúpiť Atribút, vôbec prvý kultúrno-spoločenský mesačník pre kvír ľudí. V Artfore na Kozej, u Marty Šátekovej v legendárnom kníhkupectve Ex Libris na Michalskej a v pár novinových stánkoch po Slovensku. „Chceme vstúpiť do legality“ – tak znelo jedno z hesiel, ktoré sa objavilo na titulnej strane Atribútu v roku 2001. Vieme, ako to s tou legalitou vyzerá dnes.

Hana Fábry sa narodila v roku 1963, takže eufória Pražskej jari koncom 60. rokov ju minula. Bola príliš malá na to, aby dokázala pochopiť, čo to znamená. Na šeď normalizácie v čase, keď si začínala uvedomovať, kto je, si ale pamätá. Našťastie, občas z tej šede vykúkala dúha. 

„Nielenže sa nedalo mať teplý vzťah, ani sme nevedeli, že také niečo existuje,“ povedala mi pri bylinkovom čaji. K prvým internetovým stránkam mali v tom čase ešte tak ďaleko ako k demokracii. Nebolo za kým ísť – socialistický človek predsa nebol homosexuál! „Viete, čo majú spoločné buzerant a traktor z družstva? Zasraté gumy od hovien!“ Prízemné vtipy boli jediným spôsobom, akým sa verejne hovorilo o kvír ľuďoch.

Zakázané kvírenie 

Po akom zdroji siahne tínedžerka v socialistickom Československu, keď potajomky ľúbi svoju kamarátku? Keď tomu potrebuje porozumieť? Po slovníku cudzích slov. „Bolo tam slovo lesba. Dokonca mám dojem, že tam bolo napísané lesbička. Nezdravá, nenormálna príťažlivosť ženy k žene. Taká predsa nechceš byť, nie?“ spomína Hana Fábry. 

Pre Hanu a mnohé ďalšie ženy sa slovo lesbička časom stalo urážkou, stigmatizujúcim vulgarizmom. Lesby ľuďom nabúrali ich predstavy o role žien v socialistickej spoločnosti, o role matiek a manželiek v komunizme. „Dodnes to slovo nerada vôbec vyslovujem,“ priznáva Hana. Radšej má slovo teplá. 

Každý, kto sa zamiloval, vie, aké to je. Potláčať to, skrývať, nemať nikoho, s kým by sa o tom dalo porozprávať, bolí. „Keďže to bolo zakázané, no nedalo sa tomu odolať, snažila som sa byť najlepšou kamarátkou dievčaťa, do ktorého som bola zaľúbená. Alebo aspoň patriť do jej najbližšieho okruhu,“ spomínala Hana na obdobie, keď mala približne sedemnásť rokov. Hoci normalizačné roky pominuli, režim stále vládol pevnou rukou. 

S vážnymi partnerskými vzťahmi prišlo aj vedomé skrývanie sa. „Za socíku som mala možno dve priateľky. Každej z nich som pre istotu povedala, že je moja prvá a jediná. Bála som sa, keby sa náhodou niekde opité prekecli,“ zdôverila sa Hana. Zachmúrila sa v tvári, akoby sa znova vrátila do obdobia, keď cítila úzkostné pocity samoty. Najmä v čase rozchodov. „Nemať sa s kým porozprávať, keď si šťastná a zamilovaná, je jedna vec. Ale keď si nešťastná a nemáš komu povedať – pohádali sme sa, rozišli sme sa, bolí to. Bolo to náročné.“ 

Ako kôl v plote

Skúsila som sa, trochu nesmelo, opýtať na rodinu: „Im sa nedalo zveriť?“ Otec s rodinou nestihol ani poriadne žiť. Hana mala štyri mesiace, keď zomrel. Všetko zostalo na mamu. „Ale tá nás veľmi ľúbila,“ zdôraznila Hana. Pracovala za dvoch, chodievala aj na služobné cesty. Iba v lete mohla brať deti so sebou – na prázdniny s mamou spomína Hana dodnes s úsmevom. 

Keď mala dvanásť, prišla ďalšia rana – smrť mamy. „Trošku som rástla ako kôl v plote. Sestra vtedy nemala ešte ani dvadsaťdva, študovala za lekárku. V nemocnici potom brávala nočné, aby nás uživila. Zahodila celý svoj život, aby sa o nás – mňa a brata postarala. Nebolo času rozprávať sa o iných veciach ako o domácich úlohách či o tom, či sme zjedli desiatu.“ 

Rozprávať o sebe, vlastných potrebách a predstavách o živote – to sa Hana naučila až s aktivizmom. Do ulíc Bratislavy chodila od prvých študentských protestov 16. novembra 1989, keď sa v Bratislave na dnešnom Hodžovom námestí zišla skupina asi troch stovák študentov a študentiek. Cítila, že musí. Mala dvadsaťšesť rokov a so svojou identitou bola vyrovnaná – chcela ju žiť naplno. Prebúdzal sa v nej nový rozmer občianstva.

L + G + B + T + I + ?

Hane spočiatku ani vo sne nenapadlo, že režim nakoniec padne. Bol to pre ňu šok. Naplno si to začala uvedomovať až po tom, čo počula o masových protestoch v Prahe. A po 20. novembri, keď ľudí na námestiach pribúdalo už aj v Bratislave a ďalších slovenských mestách. Tlak na zmenu silnel.

Po osemdesiatom deviatom sa z Hany postupne stala aktivistka, publicistka, komentátorka, fotografka, manažérka aj sprievodkyňa rodnou Bratislavou. V prvej dekáde po revolúcii stála snáď pri všetkých dôležitých míľnikoch kvír ľudí na Slovensku. 

V máji 1992 sa pridala k prvej slovenskej organizácii Ganymedes, ktorá zastupovala ľudské a občianske práva gejov a lesieb. O dva roky neskôr založila prvé samostatné lesbické združenie Museion. K písmenám L a G sa postupne pridávali ďalšie – písmená, identity aj ľudia. 

Hana publikovala v už spomínanom Atribúte. Svoj podiel má aj na vzniku Iniciatívy Inakosť v roku 2000, vtedy ešte ako neformálneho združenia. V rámci Queer Leaders Fóra mentorovala novú generáciu aktivistov a aktivistiek. V roku 2010 stála so svojím prejavom na pódiu na prvom bratislavskom pride. Mimochodom, boli sme posledným hlavným mestom Európskej únie, ktoré dovtedy dúhový pochod nezorganizovalo. 

Prečo nás nenávidíte? 

Otázkou zostáva, ako je možné, že sme sa za tridsaťpäť rokov napriek enormnej snahe v zrovnoprávnení kvír ľudí pred zákonom nikam neposunuli. Dokonca zažívame istý regres, lebo hoci terče na chrbty LGBTI+ ľudí kreslia populisti, extrémisti aj neofašisti naprieč celou Európou, Slovensko si tento rok do ústavy navyše pripísalo aj dve pohlavia. Viac ako tri dekády po páde diktatúry a viac ako dve desaťročia po našom vstupe do Európskej únie. 

Hana to pripisuje rôznym okolnostiam. „Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) vždy bolo, je a bude spiatočnícke. Za socíku sami zažili utláčanie zhora. Po revolúcii, keď sa dostali k moci a začali sa sami hrať na bohov, utláčali nás. S Jánom Čarnogurským v roli ministra spravodlivosti (disident, prvý predseda KDH, ponovembrový minister vnútra, v súčasnosti proruský aktivista spájaný s konšpiračnou scénou, pozn. redakcie) sa začalo vedomé politizovanie teplej komunity a neprestalo dodnes. Posilnilo nás to. Aktivizmus založený na budovaní komunity sme vymenili za aktivizmus občiansky, no nestačilo to,“ zhodnotila Hana skepticky, unavene, ponorená v kaviarenskej sedačke. 

Za socializmu sa bála, že by ju pre lásku k žene začali liečiť. „Dnes aby sa človek bál, že ho preto, čo je v ňom najkrajšie – láska, zastrelia na ulici ako Matúša a Juraja. V súčasnosti sa cítim asi najhoršie, ako som sa kedy cítila. Predtým nechceli, aby som vôbec existovala, teraz ma nenávidia. A prečo?“ pýta sa. 

Neverí, že by to bolo spôsobené predsudkami a strachom z inakosti. Vidí za tým zlo v ľuďoch, ktoré podľa nej nasávame už s materským mliekom. „Nechytaj toho psa, pohryzie ťa. Nechoď k tomu ujovi, fuj, on smrdí. Haha, ty sedíš v lavici vedľa toho tlstého! Je to naučené zlo podporené establishmentom. Takto si tu žijeme,“ rozhodí rukami. A na záver dodá: „Nevieme žiť demokraciu, nevieme žiť slobodu.“ 

Trochu viac dúhovej politiky

Mnohí a mnohé dúfali, že kriminalizácia, patologizácia a stigmatizácia kvír ľudí sa s nástupom demokracie postupne vytratí. Chvíľkový optimizmus po páde komunizmu, porážke mečiarizmu a vstupe do Európskej únie, ktorá požadovala, aby sme ako krajina legislatívne chránili všetkých občanov a občianky vrátane kvír ľudí, rýchlo vyšumel. 

Antidiskriminačný zákon prijatý v roku 2004 bol len záplatou. Komplexnej ochrany kvír ľudí sme sa dodnes nedočkali. Írska cesta sa nekonala, homogénna konzervatívna politická agenda bola, bohužiaľ, aj súčasťou Dzurindovej vlády. Je tu príliš hlboko zakorenená. 

Hoci je Hana po viac ako dvoch desaťročia aktivizmu vyčerpaná a vyhorená, v čomsi predsa len vidí nádej. Páči sa jej, aká komunita sa od roku 2020 formuje okolo Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Pripomína jej to 90. roky a aktivity, ktoré vymýšľali spolu s Jarom Gyurikom či dnes už nebohými Ivanom Požgajom a Mariánom Vojtekom. Pravidelné stretávky, víkendovky, výlety, sieťovanie – už aj online. Tak sa podľa nej rodil aktivizmus, ktorého bola viac ako dve dekády súčasťou. „Ešte by som ich trošičku postrčila do politiky, aspoň trošičku, najmä preto, ako sa dnes po nás opäť šliape. Zažívame návrat do izolácie,“ dodala Hana s posledným dúškom už studeného čaju. 

Nikto ťa nebude rešpektovať takého, aký si, keď o tebe nikto nevie, aký si

„Vieš o tom, že tu voľakedy býval bordel?“ opýtal sa ma Jaro Gyurik, keď sme spolu vchádzali do Ferdinanda v Sade Janka Kráľa. Stretla som sa s ním vďaka Hane, prepojila nás. S kávou v papierových téglikoch sme si sadli na lavičku, kam ešte svietilo jesenné slnko. „Niekto chodil do erotických salónov, niekto do podzemných záchodov,“ zasmial sa Jaro. Narážal tým na celú sieť verejných WC, kde sa gejovia stretávali v rámci Bratislavy. Pod Ondrejským cintorínom, pri Starom Avione, Redute, pod mestskou sporiteľnou, na Kollárovom námestí aj pod parkom na Šafku. 

Ak je dnes v tejto republike niekto z kvír menšiny, kto má čo povedať k prerodu socialistického človeka na človeka postsocialistického, okrem Hany je to určite Jaro. „Problém je v tom, že my sme za to, aby sme tu mali slobodu, nemuseli príliš bojovať. Sloboda preto nemá pre našu spoločnosť taký intenzívny význam. Štrngali sme, ale stačilo to?“ mykol plecami Jaro. A skôr, než si odhryzol z čokoládového brownie, dodal: „Niektorí si z tej slobody odhryzli trochu väčšie sústo ako iní. Hoci ja musím rešpektovať zakrvaveného Krista pomaly na každom rohu, svojho muža tu slobodne nemôžem chytiť za ruku ani tridsaťšesť rokov po revolúcii.“

Nemáme diagnózu 302

Jaro bol jedným zo zakladajúcich členov už spomínaného Ganymedesu. Za to, že stretol Vojteka, Požgaja a neskôr i Hanu, vďačí sexuologičke Božene Castiglione. Z rôznych osobných a zdravotných dôvodov k nej chodili mnohí osamelí ľudia z vtedajšej kvír komunity. Prepojila ich – podnietila ich k aktivizmu a predovšetkým sa k nim podľa Jara nesprávala ako k chorým. 

Homosexualita patrila za bývalého režimu, ešte v 60. rokoch minulého storočia, medzi psychické poruchy – ako diagnóza číslo 302. Hoci v 70. rokoch už začali svetoví aj československí lekári a lekárky meniť svoj prístup, predstava, že kvír ľudia sú chorí, pretrváva na Slovensku dodnes. A nielen v radoch laickej verejnosti, ale aj v síce malej, ale o to hlasnejšej skupinke lekárov.

Svojpomocné podporné skupiny začali na Slovensku vznikať až v 90. rokoch – gejské, lesbické aj bisexuálne. A z miest, kde neboli, volali osamelí ľudia na krízové telefonické linky alebo posielali listy do P. O. BOX-ov. Aj do Ganymedesu. Jaro však odtiaľ odišiel – s Mariánom Vojtekom mali rozdielne pohľady na to, akou cestou ísť k v podstate rovnakému cieľu – zrovnoprávneniu vzťahov párov rovnakého pohlavia.

Coming out je sloboda 

Na obálke jedného z vydaní ich komunitného časopisu z roku 1993 stojí „SLOBODA PRICHÁDZA. COMING OUT JE SLOBODA“. „Nikto ťa nebude rešpektovať takú, aká si, keď o tebe nikto nevie, aká si. To bol jeden z hlavných konfliktov, ktoré sme s Marošom (Marián Vojtek, pozn. redakcie) mali,“ vrátil sa Jaro do minulosti. 

Marián Vojtek na to chcel ísť pozvoľna a mal pocit, že Jaro príliš tlačí na ľudí, aby sa vyoutovali. „Myslím si, že je to jeden z dôvodov, prečo sme dnes v tejto krajine ešte stále v druhej kategórii občanov, prečo sa to s našimi právami nikam nepohlo. Už pri prvom vyoutovaní v práci mi hrozne odľahlo, hoci sa to stalo omylom. Dovtedy som mal dva životy, dve identity, no prestalo mi to chutiť,“ vysvetlil mi Jaro so všetkou vážnosťou. 

Po odchode z Ganymedesu sa Jaro rozhodol, že skúsi LGBTI+ ľudí aktivizovať cez zábavu. V piatok 7. februára 1992 zorganizoval v dnes už neexistujúcej Spoločenskej sále bratislavského PKO Prvý reprezentačný gay ples v Československu. V Interklube, kde tancoval spoločenské tance, vybavil párové tanečné vystúpenie, vo Funrádiu zas DJ-a, v komunite sa prihlásili dobrovoľníci na travesty show. Vstupné na ples stálo sto korún. Jaro má dnes len dva dôkazy o tom, že sa ples uskutočnil – leták a jednu jedinú fotografiu. Je na nej vysoká chudá ryšavka v obtiahnutých červených šatách. Šípim, že spievala trochu hrubším hlasom. 

„V úvode štrajkujúce zamestnanectvo PKO, ktoré si nevedelo predstaviť gejov na plese, nám nakoniec povedalo, že takú skvelú akciu tam ešte nemali. Nič sa nerozbilo, ani žiadna bitka nebola,“ spomínal s potešeným výrazom na tvári. Akcia bola úspešná, ale so 14-tisícovým mankom, ktoré splácal ešte roky. Na tom sme sa z chuti rehotali obaja. 

Okrem plesu organizoval Jaro s kamarátmi aj piatkové diskotéky v Kamel klube, kúpanie v rusovskom jazere či voľné chvíle na nudapláži, diskoplavby po Dunaji aj komunitné dovolenky. „Mávali sme aj ochranku, samozrejme. Keby prišli skinhedi, vybúchali by sme ich hoci aj čapicami. V klube nás bývalo toľko, že by na nás nestačili,“ priblížil Jaro. 

Chodil na protesty a dúhové pochody, na Slovensku aj v zahraničí. Potom sa na dvanásť rokov odsťahovali s mužom do Anglicka. Na Slovensko sa vrátil pred troma rokmi – sám. Už mal dosť britskej klímy – dažďa aj usmievajúcich sa ľudí.

Starať sa o osamelých gejov a lesby

S pôvodnou kvír komunitou medzičasom popretŕhal vzťahy – vypadol zo zabehnutých koľají, ktoré sa rýchlo menili. V Bratislave predal byt a kúpil sad na Žitnom ostrove. Dnes sa stará o stromy, ktoré pôvodní majitelia roky zanedbávali. Väčšinu času trávi sám v prírode.

Opäť sa v ňom prebúdza dávno známa chuť niečo organizovať. „V Anglicku vznikajú mimovládky, ktorých cieľom je zabezpečiť starostlivosť o starších osamelých gejov a staršie osamelé lesby. Podporuje to aj národná zdravotná služba (National Health Service, NHS), verejne financovaný systém zdravotnej starostlivosti. Pochopili, že investovať do takýchto programov má zmysel – ľudia sú spokojnejší, psychicky aj fyzicky zdravší, empatickejší,“ priblížil mi Jaro jeden zo svojich nápadov. 

Má totiž ešte jednu ideu – zriadiť bezpečný azyl pre slobodných mužov, telom aj duchom. Ani nemusím zatvoriť oči, oba jeho nápady si vizualizujem v aleji stromov na polosamote, v jeho sade. Pri jednom mi zmäknú kútiky úst, pri druhom sa mi začervenajú líca. 

*Za dohľad nad vlastnou potenciálnou nekorektnosťou v jazyku a faktoch o kvír menšine ďakujem výskumníčke a pedagogičke Veronike Valkovičovej. 

Autorka je freelancerka, spolupracuje s Centrom pre výskum etnicity a kultúry. 

V rámci projektu Perspectives si k témam kvír, trans či feminizmu môžete prečítať aj tieto texty z partnerských médií:
Tilen Kolar: Public transport policy is an LGBTQ+ policy: the symbiotic relationships between mobility and queer identity (NARVAMUS)
Jana Vorontsova: Not/Alone Women: Nastya and Getting to Know Her True Self (NARVAMUS)
Klára Pukovcová: Queer Slovácko sa nesúdí (revue Prostor)
Aistė Brazdžiūnaitė: Daugiau nei geros draugės kariuomenėje (NARA)
Tomáš Herzán: Artemis Akbary’s Fight for Afghan LGBTQI+ Refugees (revue Prostor)
Lenka Králová: Trans* lidé nejsou jen vděčné mediální téma (revue Prostor)
Angelina Gruzdeva: LGBTQ+ in Estonia: How to Build a Community Where It Seems There Is None (NARVAMUS)

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Začnem netradične – opisom toho, prečo a ako reportáž vznikala. Hoci zvyčajne to nie je pre čitateľstvo dôležité, v tomto prípade som presvedčená, že aj okolnosti vzniku vypovedajú o živote lesieb na Slovensku. Predstavujú to, čomu sa vo frazeologických slovníkoch hovorí sklíčko do mozaiky ilustrujúcej obraz života časti žien na Slovensku.

Mlčanie ako obrana

Rozhodnutie pokúsiť sa cez autentické výpovede konkrétnych žien zmapovať život lesieb na Slovensku vzniklo z dlhodobého pocitu, že ich hlasy nie sú dostatočne počuť. Naznačuje to i prvotný rešerš na internete, z ktorého vyplýva, že väčšina obsahu v mainstreamových médiách sa zameriava buď na LGBTI+ ľudí vo všeobecnosti, alebo predovšetkým na homosexuálnych mužov.

Pôvodne som sa chcela venovať témam ako bezpečnosť, diskriminácia a reakcie okolia, ktoré som plánovala porovnať naprieč regiónmi, aby som poukázala na rozdiely v skúsenostiach podľa lokality. Rýchlo som však pochopila, že takýto plán bol prehnane ambiciózny.

Najväčšou prekážkou bolo nájsť respondentky ochotné hovoriť: mnohé neverili, že o tejto téme skutočne píšem, alebo sa necítili komfortne, aby vypovedali o prežívaní svojej sexuality.

Napokon sa mi podarilo uskutočniť päť rozhovorov, každý v priemernej dĺžke deväťdesiat minút, ktoré som následne analyzovala. Ukázalo sa, že typickou črtou lesbickej existencie oslovených žien bolo práve prepojenie rodovej a sexuálnej identity. Niektoré sa, skôr podvedome ako vedome, prikláňali k širšej, podľa niektorých zdrojov skôr symbolickej definícii lesbizmu ako politického rozhodnutia a de facto intenzívnych, hlbokých vzťahov medzi ženami. Preto som sa rozhodla upriamiť pozornosť na tieto témy, avšak stále s čiastočným regionálnym aspektom.

Život bez práv

Hoci všetci neheterosexuálni ľudia na Slovensku majú na papieri rovnaké práva (alebo ich nedostatok), každodenné prežívanie závisí z veľkej časti od konkrétnej oblasti, v ktorej žijú. Politické preferencie, náboženské afiliácie či úroveň izolácie regiónu sú len niektoré aspekty ovplyvňujúce myslenie, postoje, hodnotové či politické nastavenie obyvateľstva. Prežívanie (nielen) lesbizmu výrazne závisí od toho, v akom regióne sa človek narodí a neskôr žije.

„Čím ideš viac na východ, tým viac na teba zazerajú, vnímajú, že si iná. Na západe je to ľuďom viac-menej jedno,“ vysvetľuje mi respondentka z Prešova, ktorá si rovnako ako ostatné oslovené ženy želala zostať v anonymite. A jedným dychom dodáva, že sa jej ľudia na západe zdajú viac otvorení novým možnostiam a inakosti ako tí na východe.

Hodnotenie obyvateľky tretieho najľudnatejšieho mesta na Slovensku predstavuje laitmotív, ktorý sa vinie naprieč všetkými rozhovormi, ktoré som viedla. A nejde pritom len o individuálny pocit, ale aj o štatisticky zachytenú realitu LGBTI+ ľudí žijúcich na Slovensku. Podľa prieskumu z roku 2025 pre slovenské LGBT divadlo Nomantinels, do ktorého sa zapojilo viac ako 600 respondentov a respondentiek, považuje väčšina z nich (76 percent) atmosféru na Slovensku za nenávistnú. Viac ako dve tretiny (68 percent) si myslia, že ich spoločnosť neakceptuje.

Mnou oslovené respondentky sa zhodli aj v meste, ktoré považujú za nejlepšie možné útočisko – hoci nedokonalé. Zrejme nikoho neprekvapí názor, že ich život by vyzeral inak, keby žili v Bratislave a jej okolí. Podobne by zrejme dopadol aj prieskum mapujúci život lesieb napríklad v susednom Maďarsku, kde sú LGBTI+ ľudia tiež terčom politických populistov a predstaviteľov vládnej garnitúry.

„Bratislava je liberálne mesto, aj čo sa týka politických preferencií. Takže ľuďom sa tam žije určite ľahšie,“ konštatuje respondentka z Považskej Bystrice, okresného mesta s viac ako 37-tisíc obyvateľmi na severozápade Slovenska. Jej osobná skúsenosť je taká, že široká verejnosť je nielen voči lesbám stále uzavretá. Čo presne to znamená, nekonkretizovala.

Faktom je, že v posledných parlamentných voľbách v roku 2023 tam vyhral voľby Smer (viac ako 30 percent) s výrazným náskokom pred PS (17,61 percenta), ktorého predstaviteľ dookola straší „LGBTI+ ideológiou“ a bagatelizuje útoky na LGBTI+ ľudí. „Kto im ubližuje? A stále dookola LGBTI a LGBTI a LGBTI. Nikto nikomu tu neubližuje. Nikto,“ vyhlásil Robert Fico na straníckom sneme, deň pred spomienkou na LGBTI+ ľudí Matúša a Juraja, ktorých zavraždil mladý radikál. 

Neviditeľné

„Ľudia majú strach prezentovať sa takí, akí sú. Považská Bystrica je predsa len malé mesto, takže každý vie o každom všetko. Rozdiel vidím už v neďalekej Žiline, kde sa vďaka veľkosti mesta ľudia neboja prezentovať inak,“ dodáva obyvateľka Považskej Bystrice. Metropola severozápadného Slovenska s viac ako 80-tisíc obyvateľmi bola síce v minulosti považovaná za baštu SNS, no posledné voľby tam tesne vyhralo PS pred Smerom. 

Podobnú skúsenosť, zasadenú do konkrétnej reality a histórie lesbických žien v USA, označila Adrienne Rich pojmom Lesbian Existence. Najmä v menších, konzervatívnych prostrediach sa život lesieb stával neviditeľným. Pod tlakom okolia žili často radšej v tichosti, izolovane a bez akejkoľvek kolektívnej skúsenosti.

Americká poetka a feministiciká aktivistka zároveň chápala lesbickosť v širšom kontexte. Zdôrazňovala, že lesbická existencia znamená nielen prelomiť tabu, ale aj odmietnuť povinný, spoločensky predpísaný spôsob života. „Lesbickosť je viac než len forma odporu voči patriarchátu – znamená konať a milovať inak, než je bežné.“

Skúsenosť s neviditeľnosťou lesbickej existencie má aj respondentka z obce Abrahám v galantskom okrese, kde žije čosi vyše tisícky ľudí. 

„Keď som spoznávala svoju sexualitu, s lesbami v okolí som sa vôbec nestretla. Bol to pre mňa úplne nový svet izolovaný od všetkého,“ približuje. Už v jej slovách sa zrkadlí zažitý postoj spoločnosti: ak o niečom neviem, tak to neexistuje. Aj na prvý pohľad nový svet s najväčšou pravdepodobnosťou bol, len o ňom nevedela – bol tabu.

Zároveň dodáva, že aj u nich na dedine sa situácia ohľadom vnímania LGBTI+ ľudí vrátane lesieb v posledných rokoch mení. A hoci sa aj lesbizmus dostáva do širšieho povedomia, stále to má podľa nej ďaleko od miery tolerancie vo väčších mestách. Navyše, na dedine chýba pocit anonymity, typický pre veľké sídla. „Na dedine ťa všetci poznajú, vedia, že sa vymykáš norme, budú sa o tom rozprávať v kostole a povedia to tvojej babke,“ dodáva so smiechom.

Táto neviditeľnosť sa v mnohých prípadoch odráža aj v samotnom procese coming-outu, ktorý – hoci to nemožno zovšeobecniť –, je pre mnohých náročným a často bolestivým krokom. Podľa prieskumu Inakosti z roku 2017 až každý štvrtý LGBTI+ človek na Slovensku vníma coming-out ako rizikový krok, pričom skúsenosti s jeho prijatím sa výrazne líšia. Najviac pozitívnych reakcií prichádza od sestier, zatiaľ čo negatívne skúsenosti sa spájajú najmä s otcami a starými rodičmi.

Lesbizmus a národné menšiny

Samotné prostredie nepochybne ovplyvňuje, ako lesbické ženy prežívajú svoju identitu a do akej miery ju dokážu otvorene vyjadriť. Prežívanie lesbizmu sa pritom líši nielen od regiónu. Istý vplyv na to podľa respondentky z Komárna môže mať aj príslušnosť k národnostnej menšine a jej prípadné politické preferencie. Paradoxom pritom je, že napríklad maďarská menšina, ktorá žije aj v Komárne, bola v minulosti osvedčenou kartou populistov z SNS na čele s Jánom Slotom a terčom verbálnych i fyzických útokov (za všetky stačí spomenúť kauzu Hedviga Malinová).

Respondentka z vyše 30-tisícového okresného mesta na sútoku Dunaja a Váhu, kde podľa posledného sčítania obyvateľstva prevažujú obyvatelia hlásiaci sa k maďarskej národnosti, priznáva, že hoci vie o mnohých lesbách vo svojom okolí, nedokáže zhodnotiť, ako sa na ne pozerá široká verejnosť.

„Celý kraj, viac menej celé južné Slovensko volilo Alianciu, pretože hlavnou témou v regióne je práve maďarsko-slovenská problematika,“ poznamenala. Faktom je, že hoci strana Maďarská Aliancia skončila tesne pred bránami parlamentu, keď získala 4,38 percenta hlasov, v samotnom Komárne zvíťazila s výrazným náskokom pred ostatnými subjektmi – hlas jej dalo viac ako 37 percent voličstva.  

Respondentka priznáva, že zároveň necíti zo strany lesieb potrebu sa v regióne zviditeľniť. Práve naopak – keďže verejnosť o tejto téme nechce hovoriť a odmieta ju otvárať, lesbická existencia ostáva v úzadí ako neprelomené tabu.

Show-not-tell lesbickej identity

„To je muž alebo žena?“ „Veď vyzerá ako mužatka.“ „Je moc pekná na to, aby bola lesba.“ „Tá je až príliš mužská.“ „Tá zas príliš ženská.“ „A si si istá, že to nie je muž?“

To je iba niekoľko komentárov, ktoré si mnohé lesby vypočuli a, žiaľ, zrejme ešte aj vypočujú. Nestačí totiž povedať, kto si. Očakáva sa, že svoju identitu dokážeš prejaviť, ukázať ju tak, aby to každý pochopil. Taký show-not-tell prístup k lesbickej identite. Lenže ako ju vlastne prejaviť? To ti už nikto nepovie.

Pri otázke „Čo pre teba znamená byť ženou?“ sa väčšina respondentiek zarazila, zhlboka si povzdychla a reagovala stručne. Väčšina priznala, že práve tejto otázky sa obávala najviac. Tie, ktoré reagovali otvorenejšie, zas uviedli, že nerozumejú, ako to súvisí s témou.

Napriek tomu považujem za dôležité zdôrazniť ženskú realitu sexuality. Lesbizmus nie je „ženskou verziou“ mužskej homosexuality – vnímať ju tak znamená prehliadať celý ženský aspekt sexuality.

„Lesbickosť dopĺňa moju ženskosť,“ uznáva respondentka z Komárna. Zdôrazňuje, že prijatie vlastnej identity a sexuality jej umožnilo prezentovať sa slobodne, tak, ako to cíti ona sama. Žensky či mužsky, na tom nezáleží. Tým, že ju muži nepriťahujú, necíti potrebu spadať do noriem, aké sa od žien očakávajú. Z jej rozprávania cítiť, že práve prepojenie s inými ženami a spoznanie seba cez prizmu lesbickosti jej pomohlo nájsť vlastnú podobu ženskosti. 

Podobnú skúsenosť popisuje aj respondentka z obce Abrahám: „Tým, že odišiel mužský aspekt z môjho života, necítila som potrebu snažiť sa byť pekná pre muža, poslušná pre muža, tichá pre muža, lebo nechcem muža.“ Dodáva, že hoci sa nestotožňuje so sociálnym konštruktom toho, čo znamená byť ženou, so ženskosťou ako takou je stále prepojená.

Za hranicami ženskosti

Na rozdiel od respondentky Viki, ktorá našla svoju femininitu cez lesbickosť, si respondentka Zuzka na sebe začala všímať práve svoje maskulínne črty. „Vnímam, že lesby sú oveľa viac otvorené vnímať svoj rod, rodové roly či svoju maskulínnu stránku.“

Pripomína, že predovšetkým vďaka tomu, že sa dokázala vymaniť zo zaužívanej predstavy heteronormatívneho vzťahu, získala sebaistotu odlišovať sa aj v iných častiach svojej identity. Dnes sa označuje za nebinárnu osobu – z veľkej časti preto, že hoci ju okolie vníma ako ženu a aj ona sama vie, aké je to byť ženou, s označením sa neidentifikuje.

„Čiastočne to beriem ako statement, že na mňa nikto nenašije konzervatívne, patriarchálne, heteronormatívne škatuľky. Ukážem, že ja s tým nesúhlasím a vy si na to zvykajte, lebo ja taká budem. A budú tu aj iné a iní, ktorí sa budú vymykať.“

Priznávam, že nikdy som nestretla osobu, ktorá by o svojej identite rozprávala s takou dávkou odvahy, sebaistoty a radikálnosti ako práve Zuzka. Na otázku, či nie je nebinárna lesba oxymoron, pohotovo odvetí, že lepšie označenie ako lesba pre seba nenašla. Vysvetľuje, že hoci sa jej skúsenosti úplne nestotožňujú so skúsenosťami ostatných, stále cíti, že lesba je k jej identite najbližšie.

Maskulinita, vzťahy a rodové očakávania

S lesbou či lesbizmom si zvykne verejnosť spájať akúsi pokrivenú maskulinitu. Hoci ide o klišé, predstava, že lesby „opovrhujú“ ženskosťou, nenosia žiadne sukne, šaty ani dlhé vlasy, majú široké ramená a nelakujú si nechty, zostáva v našej spoločnosti stále prítomná. 

Avšak z rozprávania maskulínnych lesieb vyplýva, že ide skôr o jemnú rovnováhu medzi vnútornou ženskosťou a vonkajším maskulínnym prejavom. Napriek silnému vnútornému spojeniu s feminitou ich okolie vníma úplne inak.

„Takmer každý deň sa mi stane, že sa ma niekto opýta, či som muž. Je mi to nepríjemné a trápne, niekedy im dokonca poviem, že som muž. Normálne začnem seba označovať v mužskom rode len preto, aby som sa vyhla nepríjemnej konverzácii,“ približuje Simona z Považskej Bystrice.

Hoci s úsmevom priznáva, že rodová neurčitosť zahŕňa zopár výhod, ako napríklad možnosť využívať mužské toalety, keď sú tie ženské plné, vo všeobecnosti je to niečo, na čo si človek nedokáže zvyknúť. Zakaždým to podľa nej vyvolá nepríjemné pocity, ktoré si človek musí nejako ospravedlniť alebo premeniť na niečo znesiteľné, aby s tým dokázal žiť.

Ataky a nenávistné prejavy – od obťažovania, nadávok až po násilie – stále patria k pomerne bežnej súčasti života LGBTI+ ľudí na Slovensku. Prieskumy opakovane ukázali, že takmer polovica opýtaných zažila nepríjemnú skúsenosť v súvislosti so svojou identitou. Až osem z desiatich oslovených čelilo  nadávkam a dehonestujúcim výrazom ako „teploš“, „buzerant“ či „mužatka“.

Muž aj žena

Na dôležitý aspekt lesbických vzťahov upozornila okrem iných aj Simone de Beauvoir vo svojej revolučnej knihe The Second Sex: „V lesbickom páre sú obe muž aj žena, a obe sú očarené androgýnnymi vlastnosťami tej druhej. Keďže nie sú ovplyvnené zvykmi a normami, dokážu prežívať vzťah úprimnejšie.“

Jej slová silne rezonujú s vyjadreniami respondentiek o celkovej otvorenosti lesieb k prejavovaniu vlastnej identity oddelene od mužských predstáv ženskosti. Autorka dodáva, že sú to predovšetkým lesbické vzťahy, v ktorých majú ženy šancu objaviť alebo práve znovu nájsť svoju ženskosť.

„V lesbických vzťahoch sa takmer okamžite prejavuje hlboké prepojenie a intimita. Ako keď počúvaš zrýchlený podcast. A je to práve preto, že ženy alebo ľudia spájajúci sa so ženskosťou sa oveľa ľahšie otvárajú a vyjadrujú lásku. Aj preto sa lesbické vzťahy hýbu tak rýchlo,“ vysvetľuje Viki. Dodáva, že rodovo špecifické skúsenosti a prekážky, ktorým ženy čelia, zohrávajú dôležitú úlohu pri formovaní partnerských väzieb medzi dvomi ženami.

Na druhej strane však nie je možné zovšeobecniť lesbické vzťahy ako automaticky vyrovnané, rodovo vyvážené a emočne naplnené prepojenia, v ktorých sa obe partnerky cítia autenticky a slobodne. Stále sú medzi lesbami ženy, ktoré hľadajú v partnerke muža. Na základe výpovedí viacerých respondentiek tento  problém vzniká najmä vtedy, keď sa jedna z partneriek prezentuje maskulínne.

„Keďže ty zastávaš tú maskulínnu pozíciu, tak ty budeš za všetko platiť, nebudeš rozprávať o svojich pocitoch a celkovo budeš robiť veci, čo robia muži. Ale ako môže byť muž vo vzťahu, kde majú byť dve ženy?“ hovorí so smiechom Simona a upozorňuje na tenkú hranicu medzi maskulínnym prejavovaním a preberaním mužskej pozície vo vzťahu.

„Stále si myslím, že nikto nevie v žene vyvolať silnejší pocit ženskosti ako iná žena. Ženy predsa len najlepšie vedia, čo ženy chcú,“ pripomína jedna z respondentiek a zároveň priznáva, že aj v homosexuálnych vzťahoch môže pretrvávať určitá miera heteronormatívnych vzorcov. V jej prípade sa tieto vzorce prejavujú tým, že okolité prostredie na základe jej maskulínnej prezentácie predpokladá určitý typ správania a postavenia vo vzťahu. Ten však nezodpovedá realite ich partnerskej dynamiky.

Takéto skúsenosti naznačujú, že hoci lesbické vzťahy majú potenciál prekračovať tradičné rodové rámce, stále ostávajú vystavené tlaku známych vzorcov – ktoré často prenikajú nielen do vnútorného prežívania identity, ale aj do spôsobu, akým okolie tieto vzťahy vníma a hodnotí.

Hľadanie komunity

Pri práci na reportáži som získala pocit, že lesby na Slovensku sa možno ani nechcú prepájať. Vychádzala som aj z faktu, že väčšina oslovených lesieb, ktoré súhlasili s rozhovorom, mi nechcela dať kontakt na iné lesby. Snowballing metóda ostala teda len naivným snom. Ťažko povedať či išlo o neexistenciu komunity, zlé vzťahy alebo často opakovanú frázu: „Poznám len bisexuálky.“

O niečom inom však vypovedá projekt Sapphics on Sapphics. Hoci sa nezameriava výlučne na lesby, stále je úspešný v prepájaní lesieb žijúcich najmä v Bratislave a okolí.

„Cítili sme, že v Bratislave je lesieb veľa, len sa navzájom nepoznáme. Kvír ženy sú na Slovensku stále neviditeľné. Veľmi tu chýbajú čisto ženské organizácie,“ konštatovali zakladateľky projektu Viki a Zuzka. S dôvetkom, že chceli vytvoriť priestor, kde sa ženy budú cítiť v bezpečí, vyzlečené z patriarchátu a preč od mužského faktora.

Špecifické akcie by sa dali porovnať s bežnými stretnutiami s kamarátmi. Piknik, opekačka, billiard, kúpalisko či movie night. Nejde o formu, ale o bezpečné, úprimné priateľstvá medzi ľuďmi s podobnými skúsenosťami.

„Cítime, že sa ľudia od seba veľmi oddeľujú. Tento individualizmus je veľmi silný a my sa snažíme s tým bojovať, pretože tá komunita je stále najrealistickejšia forma nejakého odboja proti tomu, čo zažívame,“ konštatuje jedna zo zakladateliek projektu Zuzka.

Faktom je, že život lesieb mimo hlavného mesta sa odohráva v celkom iných „kulisách“. Hoci sa organizuje čoraz viac komunitných akcií, väčšina sa koná v hlavnom meste. Pre veľkú časť lesieb na Slovensku tak ostáva náročným krokom vyjsť z vlastnej bubliny.

Alternatívnym riešením môžu byť práve online komunity, na ktoré upozornila počas rozhovoru respondentka z Prešova: „Online som si našla komunitu ľudí, pri ktorých môžem byť otvorená, a ktorí mi vždy poradia, keď niečo potrebujem. Aj keď je to online priestor, stále je to lepšie ako nič.“ Dodáva, že hoci väčšia časť tejto komunity žije v Česku, kontakt s nimi jej dodáva pocit pochopenia seba samej.

Niekedy dokáže lesbám dokonca pomôcť aj to, čo im inokedy dokáže priniesť ťažkosti – náboženstvo. Niekoľko respondentiek pre mňa prekvapivo spomenulo, že práve kresťanská komunita im v procese prijímania lesbickej indentity a sexuality bola viac než nápomocná.

„Dlho som s mojou sexualitou mala problém, lebo kresťanstvo ma podľa niektorých odsudzuje ako človeka, aj keď interpretácie Biblie sú rôzne. Čo mi však pomohlo, bolo vidieť, že nie som sama. Pretože takí ľudia (neheterosexuálni kresťania) naozaj sú a je ich veľa,“ opisuje respondentka z Prešova. Aj cez náboženstvo vraj bola schopná prijať túto časť svojej identity.

Prešovčanka konštatuje, že hoci oddeľuje Boha od Cirkvi, svoju vieru neopustila – práve naopak. Vďaka komunite, ktorá ju neodmietla, ale podržala, našla spôsob, ako v sebe zladiť vieru a sexualitu. Z jej rozprávania vyplýva, že náboženská komunita nemusí byť vždy zdrojom viny či hanby, ale môže byť aj priestorom prijatia – ak nie zo strany celej inštitúcie, tak aspoň zo strany konkrétnych ľudí.

Podobne sa vyjadrila aj respondentka z Považskej Bystrice, ktorá považuje svoju kresťanskú komunitu za miesto, kde sa cíti prijatá ako celistvý človek. „Veľa ľudí prekvapí, keď zistia, že som lesba a zároveň verím v Boha. Často sa ma pýtajú, ako to ide dokopy. Ale pre mňa to nikdy nebolo v protiklade. Moja komunita mi dáva nádej – že nie som výnimka, že môžem byť presne taká, aká som, a zároveň veriť.“

Vnímanie sexuality v kontexte viery sa medzi LGBTI+ ľuďmi na Slovensku výrazne líši. Z prieskumu organizácie Inakosť vyplýva, že viac ako štvrtina opýtaných vníma existujúci konflikt medzi svojím náboženským presvedčením a sexuálnou orientáciou. Približne pätina je naopak presvedčená, že medzi tým žiadny konflikt neexistuje. Rozdiely ukazujú, že aj duchovné prostredie môže formovať to, ako človek prežíva vlastnú identitu – či už ako zdroj prijatia, alebo naopak ako priestor vnútorného zápasu.

V kontexte týchto skúseností sa objavuje aj potreba vzájomného prepojenia. Aj keď nie každá z respondentiek popisuje potrebu byť v kontakte s lesbami, možno ide o potrebu, ktorú mnohé ženy pociťujú viac, než si pripúšťajú. Nájsť pochopenie, nemusieť nič vysvetľovať a prepojiť sa s ľuďmi s podobnou skúsenosťou môže mať v prežívaní identity nezastupiteľnú úlohu.

„Lesby sú ťahacia sila mnohých hnutí, aj keď si to neuvedomujeme. Ale keď sa neorganizujeme a nestretávame, táto sila oslabne. Musíme to udržať,“ dodáva jedna zo zakladateliek projektu Sapphics on Sapphics a pozýva ženy (nielen lesby) na ďalší event.

Trhlina v systéme

Byť lesbou na Slovensku znamená neustále hľadať si svoj priestor. Taký, v ktorom každá nájde dôverné bezpečie, príjemné súkromie či tichú vnútornú istotu. Skúsenosti respondentiek ukazujú, že lesbizmus nie je len označením identity a sexuality, ale najmä každodennou praxou odporu, spochybňovaním spoločenských noriem a hľadaním seba v rozmanitom komplexe ženskej existencie.

Regionálne rozdiely, tlak okolia, stereotypy a očakávania formujú to, ako slobodne možno identitu prežívať. Tam, kde chýba anonymita a komunita, sa lesbická existencia často stáva neviditeľnou. Naopak tam, kde sa ľudia dokážu spájať, vzniká priestor na prijatie a silu konať inak. Hoci je niekedy jednoduchšie mlčať, každé vyslovené „som lesba“ môže byť malou trhlinou v systéme, ktorý pôsobí ako nemenný.

Autorka je študentka medzinárodných vzťahov na Maastricht University.

V rámci projektu Perspectives si k témam kvír, trans či feminizmu môžete prečítať aj tieto texty z partnerských médií:
Tilen Kolar: Public transport policy is an LGBTQ+ policy: the symbiotic relationships between mobility and queer identity (NARVAMUS)
Jana Vorontsova: Not/Alone Women: Nastya and Getting to Know Her True Self (NARVAMUS)
Klára Pukovcová: Queer Slovácko sa nesúdí (revue Prostor)
Aistė Brazdžiūnaitė: Daugiau nei geros draugės kariuomenėje (NARA)
Tomáš Herzán: Artemis Akbary’s Fight for Afghan LGBTQI+ Refugees (revue Prostor)
Lenka Králová: Trans* lidé nejsou jen vděčné mediální téma (revue Prostor)
Angelina Gruzdeva: LGBTQ+ in Estonia: How to Build a Community Where It Seems There Is None (NARVAMUS)

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

České volby mnoho důvodů k radosti nepřinesly. Vcelku nepřekvapivě vyhrál Andrej Babiš, a to téměř historickým ziskem hlasů a ještě před sečtením celkového počtu mandátů dál ústy svého nejbližšího, Karla Havlíčka, najevo, že se chystá vyjednávat s Motoristy a SPD. Znovu se tak ukazuje, co Babiš na ideovém poli reprezentuje: všechno i nic. Ve svém předvolebním textu jsem psala, že se mnohdy zdá, jako by v Česku byla problematičtější jeho levicová poloha než ta krajně pravicová, kterou zastává v Evropě participací v Patriotech pro Evropu. To se potvrdilo i nyní.

Babišova krajně pravicová poloha, skrze kterou bude legitimizovat dezinformátory ve vládě i koalici, se dere na povrch. A ačkoli takzvaně demokratické strany strávily dva roky přesvědčováním obyvatelstva, že vládu s krajní pravicí a dezinfo scénou nedopustí, nyní se vzmohou jen na krčení rameny a na slova o ostudě. Ostuda to je, ale hlavně jejich: dva roky aktivně dláždili cestu k proměně české politické krajiny v laboratoř klimatického popíračství, útoků na genderovou rovnost, nenávisti k migraci, popírání covidu nebo proruským narativům. To vše totiž Sněmovna SPD, Motoristů sobě a ANO nyní bude reprezentovat. Co zbyde opozici kromě morálních soudů? Především odpovědnost za hodnotovou a racionální politiku.

Letos Pirátky

Suverénně největším překvapením těchto voleb je vzpoura pirátského voličstva. Piráti se sice tváří jako ta nejliberálnější česká strana, nicméně na složení jejich kandidátek se to snad ještě nikdy neodrazilo. V roce 2021 za ně v čele kandidátky byla pouze jediná žena, v letošních volbách se tristní situace opakovala. Ve čtrnácti krajích jen jedna žena-lídryně. A voličská odezva na sebe nenechala dlouho čekat.

Téměř všechny známé tváře České pirátské strany zůstaly před branami sněmovny a místo nich se do poslaneckých lavic nahrnuly ženy, často ve věku pod třicet let. Ty přeskákaly mnohem známější mužské kolegy mnohdy z nízkých míst kandidátek a voličstvo tak udělilo Pirátům důležitou lekci: už nás nebaví, jak systematicky blokujete ženy tím, že je umisťujete na téměř nevolitelná místa, a rozhodli jsme se s tím něco udělat.

Z matadorů se do sněmovny probojoval jen Ivan Bartoš a Zdeněk Hřib, muže pak bude reprezentovat ještě Samuel Volpe, mladý zastupitel se specializací na sexualizované násilí. Jaká ironie: Hřib s Bartošem totiž ještě krátce před volbami natočili video, v němž vyzývali, aby voliči nekroužkovali. Ale ani jejich vlastní elektorát je neposlechl – a možná právě to je na celé věci nejzajímavější.

Mužské slzy

Už o víkendu se přitom ozvaly první podrážděné reakce „přeskákaných“ mužů z Pirátské strany, kteří se nedokážou smířit s tím, že se jim zhroutila samozřejmost jejich pozic. I to vypovídá o tom, jak hluboko je v české politice zakořeněné přesvědčení, že moc patří mužům a že ženy mají být spíš doplňkem než hybnou silou. Problém přitom je, že nejen v politice, ale i ve veřejném zastoupení obecně existuje jen jeden gender, který po staletí profituje z toho, „co má daná osoba mezi nohama“. Jsou to muži.

Někteří neúspěšní pirátští kandidáti neskrývají rozčarování z toho, že letos rozhodly hlasy pro ženy. V reportáži Deníku N se odkopala celá řada z nich jen několik hodin po volbách. „Naši voliči a voličky evidentně chtějí, aby bylo ve Sněmovně více žen, což já určitě chci také, ale mám pocit, že jdeme z extrému do extrému,“ říká bývalý kandidát Marek Lahoda. Jihočeský lídr Josef Soumar si postěžoval, že jako muž by si kampaň „Zakroužkuj muže“ nemohl dovolit, a přirovnal potřebu „ostřejšího křídla“ ve Sněmovně k hokejovému Radku Gudasovi, který „vlítne do protihráče“. „Je otázka, jestli se tohle dámám ve většině podaří,“ dodal.

Soumar zároveň poznamenal, že některé kandidátky prý „berou sprosté zprávy příliš osobně, protože jsou to křehká stvoření“. A ústecký lídr Lukáš Blažej Chorovský se zase domnívá, že za úspěchem žen není žádný obsah, ale „pouze kampaň“, která prý rozhodla o tom, kdo půjde dopředu.

Ukřivdění pirátští muži tím asi narážejí na to, že letos zafungovala i kampaň „Zakroužkuj ženu“, která správně upozorňovala na to, že ženy často bývají odsunuty na nižší místa kandidátek a bylo by fajn to z voličské perspektivy zreflektovat. A zdá se, že právě u Pirátů a také u Starostů padl apel „Zakroužkuj ženu“ na úrodnou půdu. I strana Víta Rakušana, dříve vypadající jak okresní strejcokracie, se proměnila. A je v ní snad ten nejvyšší počet mladých lidí vůbec, včetně třetí nejmladší poslankyně v historii Česka, Julie Smejkalové.

Levice not found

Stejně jako před čtyřmi roky ani letos neusednou v Poslanecké sněmovně zástupci levicových stran, protože na relevantní bázi ani žádná levice nekandidovala. Ano, jsou tu malé a nové strany jako Levice nebo Hnutí Kruh a je určitě důležité ocenit jejich snahy. Ale podporu nezískaly. Vedle nich se tu pak objevilo jen nacionálně konzervativní hnutí Stačilo!, které spojilo krajní pravici s krajní levicí a dezinformátory a zbytky Sociální demokracie. Skončilo to neúspěchem, absolutně přehrocená rétorika europoslankyně Kateřiny Konečné, proruského fanatika Ondřeje Dostála nebo bývalého ministra zahraničí Lubomíra Zaorálka voliče odradily.

Poslední jmenovaný například ještě pár dní před volbami natočil odpudivé video z bruselského Molenbeeku, což sice není žádná „no-go zóna“ – ostatně proto tam taky Zaorálek s klidem mohl řečnit o problémech migrace –, ale funguje jako symbol údajné islamizace Evropy. Nevědět, v jaké straně Zaorálek dekády působil, tipoval by ho člověk na příslušníka Okamurovy rasistické a xenofobní SPD. Kdo ví, možná tam jednou doputuje.

Jedna věc je ale oproti minulým volbám zajímavá: nominálně bude reprezentace progresivních a téměř levicových sil vyšší. Zatímco za možná nejvíce levicovou poslankyni minulé sněmovny se dala označit Klára Kocmanová z Pirátů, letos s nástupem celé řady nových poslankyň budou minimálně agendy jako ekologie, genderová rovnost, boj proti extremismu nebo práce na ekonomicky spravedlivější společnosti alespoň nějak zastoupeny. Je otázka, jak vlastně v dnešní době vnímat politické osy: místo levice–pravice žijeme spíš na ose liberalismu a konzervatismu s tím, že třetí bod pomyslného trojúhelníku může tvořit onen bájný progresivismus. K němu má pak určitě blízko řada mladých poslankyň hnutí STAN i většina Pirátek. A speciální kapitolu tvoří dvě zvolené poslankyně Zelených, které rozhodně patří k velkým překvapením těchto voleb. I proto, jak nelehkou pozici měly.

Rozděleni genderem?

Gabriela Svárovská byla vykroužkována z dvanáctého místa, jihomoravská politička Irena Ferčíková Konečná pak z místa sedmého. Právě ony dvě budou nejspíš tvořit hráz proti masivní dezinformační kampani v oblasti klimatu, kterou možná z pozice ministra zahraničních věcí povede Petr Macinka, s ním všichni Motoristi a také SPD i ANO. Mimochodem: Zelení jsou také jediná strana, která setrvale kritizuje vládu za nekritický postoj k Izraeli a opakovaně a nahlas mluví o tom, že se v Gaze děje genocida. I to je výrazně odlišuje od zbytku politického pole: Piráti ani STAN dosud nenašli „čas“ cokoli tímto směrem říct.

Je těžké mluvit o levici, když v Česku na vysoké úrovni prakticky neexistuje. I tak se ale nedá jednoznačně říct, že se sněmovna posunula ještě více doprava. Vznikl spíš jistý paradox odrážející nastavení celé země. Dobře to ilustrují právě mladé Pirátky, zástupkyně Zelených nebo ženy u Starostů. Žijeme v době, kdy je gender jedním z velmi rozdělujících témat a kdy minimálně u Generace Z dochází k masivnímu rozpojení zkušeností, mladí muži se obracejí ke konzervatismu, ženy dál chtějí pracovat na umenšování genderových nerovností.

Je zcela zásadní pochopit, že i tyto zdánlivě kulturní otázky mají své socioekonomické pozadí, o něj nakonec jde téměř nejvíce. V tomto ohledu pak alespoň nějakou – minimální – naději nová sněmovna dává. Tvoří ji totiž i lidé, které do politiky skutečně přivedla potřeba artikulovat dlouho opomíjené otázky a zvedat i nepopulární témata, jako je rovnost, ekologie, duševní zdraví, exekuce, chudoba, veřejná infrastruktura, dostupnost služeb. A to není v době, kdy sledujeme téměř globální úsvit autoritářství s fašistickými rysy, vůbec málo.

Autorka je filmová režisérka a šéfredaktorka mediálneho projektu Page Not Found.

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike

Verejný priestor čoraz viac vypĺňajú hlasy rozsievajúce nenávisť voči inakosti, ktoré si nachádzajú cestu ako do legislatívy, tak do bežného života. Príkladom hazardovania so životmi transrodových ľudí je aj minuloročná legislatívna zmena iniciovaná bývalou ministerkou zdravotníctva Zuzanou Dolinkovou (Hlas). Zrušila diagnostické štandardy pre medicínsku tranzíciu, čo malo deštruktívny dopad na fyzické aj psychické zdravie transrodových ľudí žijúcich na Slovensku.

Proces tranzície u nás spočíva v návšteve psychiatra a psychodiagnostike, absolvovaní testov u rôznych lekárov, podstúpenie hormonálnej terapie a následných operácií. Legálne proces ukončuje zmena mena a pohlavia na matrike. Tento proces sa však líši od odborníka k odborníkovi a napriek tomu, že je chránený zákonom telesnej integrity transrodových ľudí, dostupné výskumy a rozhovory ukazujú, že mnohokrát dochádza k hrubému porušeniu telesnej autonómie a ľudskej dôstojnosti.

Zatiaľ čo niektoré zmeny v prístupe k transrodovým ľuďom a trans starostlivosti sú pozitívne (ako napríklad nedávne zrušenie povinných kastrácií v Českej republike), väčšina z nich vyvoláva v trans ľuďoch značné obavy. Tie občas zachádzajú tak ďaleko, že svoju rodnú krajinu opúšťajú a rodovo afirmujúcu starostlivosť vyhľadávajú inde.

Transrodoví migranti nastavujú zrkadlo nedostatku legálnych a zdravotníckych systémov starostlivosti o transrodových ľudí, ktoré častokrát nenapĺňajú ich potreby, neumožňujú individuálnu cestu tranzíciou, či nerešpektujú ich telesnú autonómiu. Rozhodnutie podstúpiť kroky tranzície v zahraničí však nie je možné bez ekonomického a spoločenského rizika, a preto nie je dostupné a vyhovujúce každému. Príbehy troch transrodových migrantov, ktorí sa ocitli v slepej uličke systémov lokálnej starostlivosti o transrodových ľudí – Rada, Adama a Olivera – spája nielen boj o možnosť byť sám sebou, no aj nulová ľútosť nad svojimi rozhodnutiami.

RAD

Cesta tranzíciou transrodového muža Rada vedie cez tri krajiny – Anglicko, Slovensko a Česko. Čo však celú tranzíciu zjednocuje, je rozhodnutie „robiť si ju po svojom“ a miesto predpísanej rigidnej trajektórie si vybrať sám, v čom sa cíti dobre.

Rad žije v Prahe, kde pracuje ako sociálny pracovník a novinár. Do svojich 21 rokov žil v Česku v ženskej roli, až kým v roku 2001 neodišiel na vysokú školu do Londýna, kde sa začal pohybovať v squaterskej komunite a stretával mnoho queer a trans ľudí. Popisuje, ako sa mu vtedy otvorili dvere k sebe samému: ,,Robili sme mnoho akcií, ako napríklad queer kabaret. Bolo to podnecujúce, hravé prostredie, odkiaľ som získaval informácie o transrodovosti a inšpiráciu. Poskytlo mi to priestor, kde som mohol premýšľať o svojej identite.“

Práve v prostredí spomínaných londýnskych komunít začal venovať pozornosť dlhodobým pocitom rodovej dysfórie a následne premýšľať o mastektómii (chirurgické odstránenie prsníkov). ,,V Londýne v tej dobe existovala iba jedna klinika, na ktorú sa dlho čakalo, a súkromné kliniky boli na mňa pridrahé,“ vraví. Ani po návrate do Prahy nenašiel možnosť zákrok podstúpiť – niekoľkokrát  mu bol lekármi odopretý, pretože pred operáciou odmietol podstúpiť iné zásahy do tela, ktoré boli vtedy povinné.

Hoci v súčasnosti povinnosť kastrácie ani iných zákrokov k úradnej zmene pohlavia už neplatí, množstvo sexuológov v Česku aj na Slovensku naďalej dodržuje striktné postupy tranzície, ktoré nezohľadňujú individuálne potreby a zdravotné limitácie. Z výskumu českej organizácie Transparent vyplýva, že nezanedbateľná časť transrodových ľudí žijúcich v Česku je s chýbajúcimi možnosťami nespokojná. Výskum poukazuje aj na obmedzený priestor otvorene sa s lekárom rozprávať bez možného ohrozenia svojej tranzície. U respondentov prevládal pocit, že sa musia držať stereotypného rodového skriptu, ktorý je od nich pri vyšetreniach očakávaný (napríklad vždy som vedel, že som trans, už ako malý som sa hral s autíčkami miesto bábik). Tieto faktory významne prispievajú k zvýšenému vnútornému napätiu.

S pocitom, že individuálna cesta tranzíciou v Česku nie je možná, sa Rad opäť rozhodol poobzerať sa po cenovo dostupných možnostiach v zahraničí. Jeho kroky napokon viedli do Bratislavy. ,,Bol to dosť punk,“ opisuje skúsenosť spred 10-tich rokov. Na chirurga si spomína ako na niekoho, kto sa príliš netrápil s papierovačkami ani vysvetlovaním toho, čo Rada na operačnom sále čaká. Čo bolo ešte horšie, na klinike nemal lôžkové oddelenie. Rad rozpráva o bizarnom zúfalstve celej skúsenosti: „Keď som sa prebudil z narkózy, naložil ma do svojho zeleného poľovníckeho džípu a odviezol na hostel. Bolo to dosť drsné. Ostal som tam sám, nemohol som ani hýbať rukami, najesť sa či ísť na záchod.“

Sám, v bolestiach a o krajinu ďalej si Rad uvedomil dôležitosť podpory priateľov a komunity. S vďačnosťou rozpráva, že našťastie má okolo seba ľudí, ktorí sú preňho oporou a taktiež známych, ktorí mu vedeli podať pomocnú ruku v tranzícii. „Tranzícia je z veľkej časti o ľuďoch, moja individuálna cesta bola možná práve vďaka nim,“ vraví a spomína, ako mu niektorí lekári a odborníci dali zakúsiť, aké to je, prechádzať tranzíciou na vlastnú päsť a byť v závislom postavení voči autorite sexuológa. Výskum Masarykovej univerzity a Q-Hub-u o queer zdraví v Česku a na Slovensku poukazuje na dôležitosť sociálnej podpory a komunity pri riešení duševných problémov a takzvaného menšinového stresu. Dôsledkom nedostatku opory sa LGBTQ+ ľudia ocitajú pred dilemou nevyhľadať pomoc a riskovať tak zdravie alebo sa potenciálne vystaviť nevhodnému správaniu a neinformovanosti odborníkov.

Dnes Rad žije pohodlne vo svojej sociálnej roli a dúfa, že situácia v Česku sa posunie ďalej a rovnaký komfort bude dopriaty aj nebinárnym ľuďom či transrodovým ženám, ktoré sa stávajú terčom transmisogýnie. Napriek všetkým komplikáciám na svojej ceste rozhodne hovorí, že žiaden krok svojej tranzície neľutuje. To, že sa môže slobodne nadýchnuť a byť sám sebou, rozhodne stojí za to.

ADAM

,,Pochopil som, že si tranzíciu nevymodlím, ale je to niečo, čo pre seba môžem urobiť,“ opisuje nebinárny ilustrátor Adam, ktorý sa už od tínedžerského veku necítil v súlade so svojím telom. Pôvodom zo Slovenska, dnes žijúci v Berlíne, sa rozhodol podstúpiť mastektómiu, za ktorou cestoval až do Portugalska. Jeho výpoveď, podobne ako Radovu, spája vďačnosť za možnosť sám definovať, čo preňho bude tranzícia znamenať a kam ho povedie.

Pomenovanie svojej genderovej identity môže byť pre transrodových ľudí náročným procesom, a to kvôli zaužívaným rodovým stereotypom a očakávaniam, ako aj kvôli tomu, že genderová identita nemusí byť striktne binárna (buď muž, alebo žena). Nebinárna rodová identita a prezentácia je pestrá, teda nie je jeden spôsob, ako „byť nebinárny“: podstupovať telesnú či právnu tranzíciu tiež nie je pravidlom. Adam sa však o túto možnosť zaujímal: vzhľadom na ťažkú dohľadateľnosť overených informácií sa spolu s priateľmi, ktorí tiež podstupovali tranzíciu, rozhodol pozliepať prehľad podmienok, tipov a lekárov, u ktorých sa cítili v bezpečí. Tento krok mu dal pocit komunity a opory.

Adam priznáva, že tranzícia na Slovensku preňho nikdy nepripadala do úvahy, a to práve kvôli neuznávaniu nebinárnej identity. ,,Mal som strach ísť pred komisiu sexuológov a vysvetľovať im, čo je nebinarita. Neprezentujem sa vždy stereotypne maskulínne a viem, ako by sa na mňa pozerali,“ vraví s trpkosťou v hlase. Dodáva, že zvažoval hovoriť o sebe ako o transrodovom mužovi, aby sa stretol s pochopením odborníkov, no túto možnosť rýchlo zavrhol kvôli stresu, ktorý by mu toto klamstvo navodilo. Adamova skúsenosť rezonuje s výskumom Transparentu, ktorý pozoruje, že nebinárne identity z medicínskeho diskurzu vypadávajú, a teda nie je prekvapivé, že nebinárni ľudia sa v Česku a na Slovensku cítia najhoršie spomedzi ostatných genderových identít. Medicínsky a legislatívny systém núti prispôsobiť sa binárnemu chápaniu rodu – zmeniť vzhľad, užívať hormóny, podstúpiť často nežiaduce zákroky pre právne uznanie, atď.

,,Bolo pre mňa dôležité zachovať si moc nad svojím telom,“ hovorí Adam, keď sa ho pýtam, prečo vyhľadal pomoc za hranicami Slovenska. O klinike v Porte sa opäť dozvedel od priateľov, ktorí s ním zdieľali svoju pozitívnu skúsenosť. V Portugalsku od roku 2018 platí zákon sebaurčenia pri tranzícii, ktorý podľa dostupných dát trans ľuďom značne zlepšuje životnú úroveň, fyzické aj psychické zdravie. Princíp sebaurčenia umožňuje osobám právne určiť svoju rodovú identitu bez lekárskych alebo súdnych posudkov, ktoré sú často nielen ponižujúce a zdĺhavé, no aj príliš zovšeobecňujúce.

Adam svoju skúsenosť s mastektómiou v Porte popisuje s nadšením: napriek jazykovej bariére sa k nemu lekári správali profesionálne, nespochybňovali ho a cítil sa vypočutý. ,,Rešpektovali moju voľbu, čo by mala byť samozrejmosť,“ dodáva. Spoločne s priateľmi urobili z jeho cesty do Portugalska výlet. So smiechom dodáva, ako je rád, že sa mal oňho kto postarať a robiť mu spoločnosť v hojení a pozeraní Twilightu. Dostať sa k samotnej operácii mu však pre finančnú náročnosť trvalo viac než dva roky: našetriť si nebolo vôbec jednoduché, vypomohol si crowdfundingom.

Dnes už má Adam dlho po operácii. Pýtam sa ho, ako zo svojej perspektívy vidí život transrodových ľudí na Slovensku. Dlho mlčíme. ,,Odmietam odchádzať z verejného priestoru a nechať ho náckom,“ vyhlási. ,,Čím viac si vo verejnom priestore, tým viac ťa ľudia vidia a zvyknú si na teba.“ Viditeľnosť však nie je ani zďaleka pohodlná: Adam popisuje pocit anonymity, ktorý zažíva v Berlíne a na Slovensku mu chýba. Ľudia naňho často na verejnosti zazerajú a správajú sa nepriateľsky. Návrat na Slovensko napriek legislatívnym aj sociálnym nedostatkom v oblasti transrodovosti však nevylučuje: iskra nádeje podľa Adama začína práve v priateľstvách a komunite.

OLIVER

Oliver, transrodový muž pôvodom z Británie, sa pred ôsmimi rokmi ocitol v Prahe počas cesty po Európe. Mesto si hneď zamiloval a po Brexite sa tam  definitívne presťahoval. Môj rozhovor s Oliverom – a občas s jeho tromi milými mačkami, ktoré sa prechádzali na pozadí – prebehol cez webkameru; porozprával mi o svojej ceste sebapoznania a tranzícii v Česku.

Keď sa presťahoval do Prahy, jedna z prvých vecí, čo si všimol, bol „český zvyk zazerania“ vo verejnom priestore. ,,Pozerali na mňa ľudia vonku aj v električke, snažil som sa im to vrátiť a vyhrať tento súboj pohľadov, no neúspešne,“ smeje sa. Dodáva však, tentoraz serióznejšie, že neželaná pozornosť voči nemu neostala vždy len pri pohľadoch. „Párkrát sa stalo, že ma zastavili okoloidúci – najmä turisti – s otázkou, či som muž alebo žena. Žiaden pozdrav, konverzácia, nič… Dokonca sa mi raz stalo, že pani ku mne podišla na toaletách, siahla mi na prsník, bez slova prikývla a odišla,“ spomína Oliver na invazívne konanie náhodných ľudí pred svojou fyzickou tranzíciou.

Nad svojou identitou začal viac premýšľať počas covidového obdobia. Vraví, že jeho cesta českým systémom tranzície bola pomerne hladká, najmä v porovnaní s tým, čím by si musel prejsť v Spojenom kráľovstve. V Prahe si našiel ochotného sexuológa, ktorý hovoril anglicky a prístup k hormonálnej terapii taktiež dostal vďaka krátkym poradovníkom v pandemickom  období pomerne rýchlo. ,,Nie je to perfektný systém, no som vďačný, že som sa dostal k tomu, čo potrebujem. Bola to pre mňa pozitívna skúsenosť,“ hovorí. Podľa jeho slov by v Spojenom kráľovstve stále ešte čakal na svoj prvý termín: verejný systém starostlivosti o transrodových ľudí dostáva minimum finančných prostriedkov a na prvý termín sa čaká štyri až šesť rokov, čo je dôvodom, prečo je mnoho transrodových ľudí nútených ísť drahou súkromnou cestou.

Počas návštev lekárov v Česku však Oliver narazil na množstvo stereotypov o transrodových ľuďoch, maskulinite a feminite, ako aj na veľa nemiestnych otázok. ,,Mal som šťastie, pretože môj prípad sa z časti prekrýva so stereotypom, ktorý sexuológ chce počuť, takže to pre mňa nebolo príliš zložité. Neznamená to však, že si menej trans, pokiaľ do tohto binárneho stereotypu nezapadáš,“ hovorí rozhodne. Dostupné výskumy o zdraví transrodových ľudí taktiež spomínajú nadbytočné, miestami až ponižujúce otázky, ktoré môžu byť súčasťou diagnostiky a neberú do úvahy, že gender a sexualita sú rozdielne faktory. Ide napríklad o otázky na sexuálne praktiky, fantázie či posielanie na dnes už všeobecne odborne odmietaný test vzrušivosti.

Niektoré kroky, ktoré musel podstúpiť, vnímal Oliver až ako absurdnosť. „Musel som sa ísť postaviť pred komisiu niekoľkých sexuológov, ktorí sotva hovorili anglicky. Po pár otázkach ma požiadali, aby som opustil miestnosť a vrátil sa po piatich minútach. Nakoniec mi ich rozhodnutie o tom, či som dostatočne trans, poslali poštou,“ krúti hlavou. Opäť však dodáva, že je vďačný za príležitosť vôbec prejsť tranzíciou a cítiť sa tak sám sebou. Z jeho pohľadu sa postavenie transrodových ľudí v Česku zlepšuje – transrodovosť samotná a podpora trans ľudí je viac vidieť. Vo svojich kruhoch cíti podporu, ktorú dostal aj pri crowdfundovaní svojej mastektómie. Zrušenie povinných kastrácií považuje za veľké víťazstvo.

Cesta, ktorá je pred nami, je však stále dlhá. Pýtam sa teda Olivera, kde vidí priestor na zlepšenie. ,,Síce sme sa zbavili nútenej sterilizácie, stále sa však musíš v prípade manželstva rozviesť a potom sa zase vziať, čo mi príde dosť zastaralé,“ odpovedá. Taktiež by rád videl zlepšenie terminológie, ktorá nie je založená na stereotypoch, ako aj lepšie podmienky pre nebinárnych ľudí. Spomína, že počet ľudí, ktorí by radi podstúpili tranzíciu v Česku rastie, a teda by uvítal viac sexuológov a odborníkov na trans zákroky. V neposlednom rade dodáva niečo, čo opakovane zaznieva z úst transrodových ľudí pri debatách ohľadom ich práv: možnosť rozhodnúť sa o svojom tele a tranzícii. ,,Každý má svoj proces a tempo a mal by mať právo sa ho držať,“ uzatvára debatu Oliver.

Autor sa venuje publicistike a queer teórii.

V rámci projektu Perspectives si k témam kvír, trans či feminizmu môžete prečítať aj tieto texty z partnerských médií:
Tilen Kolar: Public transport policy is an LGBTQ+ policy: the symbiotic relationships between mobility and queer identity (NARVAMUS)
Jana Vorontsova: Not/Alone Women: Nastya and Getting to Know Her True Self (NARVAMUS)
Klára Pukovcová: Queer Slovácko sa nesúdí (revue Prostor)
Aistė Brazdžiūnaitė: Daugiau nei geros draugės kariuomenėje (NARA)
Tomáš Herzán: Artemis Akbary’s Fight for Afghan LGBTQI+ Refugees (revue Prostor)
Lenka Králová: Trans* lidé nejsou jen vděčné mediální téma (revue Prostor)
Angelina Gruzdeva: LGBTQ+ in Estonia: How to Build a Community Where It Seems There Is None (NARVAMUS)

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Svet sa nám pred očami mení na sutiny a na tejto skládke neprístojností, vojen, bezcitnosti, smrti, hladu, cynizmu, hlúposti a jej zvelebovania mi vyplával zo starých súborov uložených v mysli aj na disku počítača osud slovenskej alebo skôr československej novinárky Barbory Rezlerovej Švarcovej.

Dávno sa na ňu zabudlo, ak vôbec niekedy bola v centre pozornosti. Okrem jednej diplomovej práce z minulého storočia (Eva Čobejová) a jedného encyklopedického hesla (JJ) zostala po roku 1989 prakticky nepovšimnutá, tak ako mnohé ďalšie ľavicovo orientované osoby, aktivity, inštitúcie.

Zdanlivo sa Barbora Rezlerová Švarcová do dnešných dní vôbec nehodí. Čo s takou ľavičiarkou, ktorá môže akurát pokaziť obraz feministiek? Veď my, čo sme pamätníčkami z 90. rokov, veľmi dobre poznáme pachuť z toho, ako nás vtedy novozrodené mužské liberálne elity hádzali do jedného vreca s komunistickými funkcionárkami z totalitného Československa.

Kto bola Barbora Rezlerová Švarcová?

Zabudnutá, nepripomínaná postava ženského hnutia v medzivojnovom Československu, ktoré malo v tom čase ambície i odhodlanie patriť do civilizovaného sveta. Istý čas pôsobila aj ako šéfredaktorka časopisu pre ženy, ktorý niesol dnes nie veľmi znesiteľný, ale dobovo pochopiteľný názov Proletárka (1922 – 1927). Už len údaje o jej narodení a smrti sú výpovedné aj chaotické zároveň. Narodila sa v roku 1890 v meste Bleibach v Nemecku, zomrela v roku 1942 v Moskve, vo vtedajšom Sovietskom zväze, de facto v Rusku. Pôsobila v komunistickom ženskom hnutí a ako šéfredaktorka a publicistka sa venovala témam súvisiacim s postavením žien v spoločnosti, s ľudskými právami žien, s veľkým dôrazom na reprodukčné práva. Jej prvým pôsobiskom boli Čechy, kde začínala ako robotníčka. Bola veľmi jazykovo zdatná, plynule písala v češtine, slovenčine a ruštine. V rokoch 1921 – 1925 pôsobila v Banskej Bystrici, kde bol jej manžel Ladislav Švarc tajomníkom krajského výboru Komunistickej strany.

Emigrácia iná

Lenže po vnútrostraníckych nezhodách Ladislava Švarca zosadili z funkcie. Vyriešil to tak, že v roku 1926 odišiel aj s manželkou do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Pôsobil tam ako riaditeľ vo viacerých textilných továrňach v rôznych mestách, pričom jeho žena po celý ten čas žila a pracovala v Moskve ako novinárka v rôznych printových médiách a v rozhlase, a to až do svojej smrti. Mali spolu dvoch synov, Vladimíra a Iľju. Ich manželstvo sa neskôr rozpadlo, ale podľa ich syna Vladimíra zostali priateľmi. (Ladislav Švarc sa neskôr ešte raz oženil a znovu rozviedol.)

Ideály verzus realita – tento raz boľševická

Keď v roku 1938 začali za vlády Stalina v Sovietskom zväze represie, cudzinci patrili k najzraniteľnejším, lebo pre vtedajší paranoidný režim boli podozriví ako možní zradcovia. Na to manželia Švarcovci kruto doplatili. Barboru Rezlerovú Švarcovú v roku 1938 vyhodili z rozhlasu. Nejaký čas pôsobila ako učiteľka češtiny pre turistických sprievodcov. Keďže ju však vzápätí vylúčili aj z komunistickej strany, mohla už pracovať len ako robotníčka. Vtedy údajne takmer spáchala samovraždu.

Jej viera v komunistické ideály bola hlboká, nepripúšťala si, že sovietsky režim je neľudský, nebezpečný a v konečnom dôsledku vražedný. Napokon ju 2. septembra 1941 popravili zastrelením. Jej mladší syn mal v tom čase trinásť rokov.

Jej, vtedy už bývalý, manžel Ladislav Švarc zomrel vo väzení o rok skôr.

Keď sa svetlé zajtrajšky zmenia na najtemnejšie včerajšky

Stalinistické „čistky“ z 30. rokov plynule pokračovali represiami a vraždením v 40. rokoch, teda aj počas druhej svetovej vojny, nadnesene nazývanej Veľká vlastenecká, a aj po nej, až do Stalinovej smrti v roku 1953.

Po smrti Stalina boli obaja Švarcovci formálne rehabilitovaní.

Ona, jej manžel a množstvo ďalších intelektuálov, ľudí z oblasti umenia, vedy, ale aj iných profesií patria k nekonečnému zástupu fyzicky zlikvidovaných počas obdobia stalinizmu, ale predtým aj leninizmu a potom zas ďalších, vrátane období, ktoré sa v učebniciach dejepisu označujú ako akýsi „odmäk“.

Dnes nie je ľahké pochopiť, ako mohli ľudia priam nábožensky uveriť v ideály komunizmu, ktoré sa v praxi veľmi skoro stali vražednou totalitou. Najzrozumiteľnejšie a zároveň s najväčšou sebareflexiou to z pohľadu neskoršej generácie vysvetlil Zdeněk Mlynář v kedysi kultovej knihe Mráz přichází z Kremlu. Povojnová generácia mladých, nielen židovských intelektuálov po skúsenosti s holokaustom uverila v komunizmus, napriek tomu, že už v 30. rokoch ukázal svoju vražednú tvár. Zdeněk Mlynář ako jeden z mála priznáva v tomto smere vlastnú naivitu a zaslepenosť.

Toľko k nejasnému obsahu rusofilstva na našom území, ktoré je údajne akýmsi sentimentom, len ešte nikto jasne nepovedal, za čím a prečo práve na území, kedysi obsadenom ruskými tankami.

Práva žien ako ľavicová agenda

Ako publicistka sa Barbora Rezlerová Švarcová venovala chudobe žien, preťaženosti robotníčok, ale predovšetkým reprodukčným právam žien, čo bola v tej dobe téma ešte konfliktnejšia ako dnes. Mnohodetnosť vnímala v kontexte veľkej chudoby, keď rodiny ledva prežívali a nemali materiálne, ale ani fyzické, emocionálne a vôbec žiadne kapacity deti uživiť, nieto ešte vychovať. Zaoberala sa témami hygieny a zdravia a uverejňovala aj reklamu na dobovú brožúru s radami pre ženy, ako sa vyhnúť nechcenému počatiu. Mužov nabádala, aby umožnili ženám čítať a aby neboli ľahostajní voči ich „triednemu uvedomeniu“. No a čo by jedna od „proletárky“ nečakala: povzbudzovala ženy, aby sa vkusne obliekali. V článku Pletené kabátiky chváli ženy, ktoré si kúpia odev v obchode, namiesto toho, aby si ho ušili alebo inak vyrobili. „Som proti ručnej práci ako je vyšívanie a pletenie a najošklivejší dojem som mala na jednej konferencii komunistických žien v Prahe, kde jedna súdružka plietla punčochu!“ V časoch, keď ženy nie pre potešenie, ale skôr z núdze všetko robili ručne, ich povzbudzovala, aby šetrili čas a umožnili zarobiť tým, ktoré sa šitiu a iným ručným prácam venujú profesionálne.

Žiadna servítka pred ústa

Barbora Rezlerová Švarcová v jednom zo svojich článkov uvádza aj príklad, keď poslanci a senátori dostali na pamiatku razené československé dukáty a ako sa ukázalo, jeden z nich vzácny dukát minul v bordeli, inému ho zasa ukradla prostitútka. Ako uviedla autorka, bežne sa nevie presne, koľko podobní politici minú v bordeloch, ale v tomto prípade to bolo ľahko identifikovateľné.

Neobchádzala ani pálčivú tému prostitúcie, varovala pred syfilisom u detí. Prenášali ho na svoje nenarodené deti ženatí muži navštevujúci bordely.

Sama vydatá a s rodinou nemala veľké ilúzie o manželstve ako spoločenskej zmluve, keď napísala: „Prostitútka na ulici predáva sa vždy odznovu, dievča z lepšej rodiny predala sa raz jednému, to ten celý rozdiel medzi nimi.“

Ženy v politike

Popri tom sa z novín, ktoré viedla, dozvedáme, že vo voľbách v roku 1919, keď si ženy v Československu po prvý raz mohli uplatniť aktívne aj pasívne volebné právo, ich bolo zvolených 2054 v 1576 obciach, zato v 6151 obciach ani jedna. Tri ženy dokonca obsadili richtársky post (údaje uviedla len o Čechách a Morave).

Ako šéfredaktorka Proletárky uverejňovala aj informácie o parlamentnej politike, ktoré sa priamo dotýkali životov žien. Informovala napríklad o tom, že poslankyňa Anna Malá podala návrh na zlepšenie pomerov robotníckych matiek, ktorý spočíval vo finančnej podpore. Matka by mala podľa neho dostávať šesť korún československých (kč) denne po dobu ôsmich týždňov pred a ôsmich týždňov po pôrode, osem kč počas kojenia a dvesto kč pri pôrode na bielizeň, pričom sa myslelo aj na stratu dieťaťa samovoľným potratom, v takom prípade mala žena dostať sto kč na zotavenie. Že zostalo len pri návrhoch, asi netreba zdôrazňovať.

Keď si 20. roky tamtoho a dnešného storočia ruku podajú

Keď sa dnes ozýva takzvaná manosféra, človeka zaplaví úžas. Najmä z toho, ako je možné, že sa to stále opakuje. Pre staršie je to únavné, pre mladšie to musí byť frustrujúce. Povedané textom baneru na istej manifestácii: „To dokedy ešte budeme musieť protestovať proti tomuto hnusu?“ Zdá sa, že konca nevidno. A tak na osvieženie pripájam zopár citátov z dobovej Proletárky z pera Barbory Rezlerovej Švarcovej:

„Mužovia až dosiaľ zneuznávajú ,schopnostiʻ žien a len pomaly, krok za krokom dobýva si žena lepšie platených a spoločnosťou uznávaných miest, než aké mala prv. Pred päťdesiatimi rokmi krútili mužovia nedôverive hlavou nad tým, že by sa mali brať ženy do kancelárií ako úradníčky, dnes krútia hlavou nad tým, majú-li sa im zverovať ministerské a prezidentské kreslá.“

„Keby si dosiaľ toľko mužovia nechránili vysoké politické miesta pred ženami, našlo by sa dosť a dosť žien tak ,schopnýchʻ, tak ,význačnýchʻ (…). Vezmite si takého ministra železníc. Bol pristihnutý pri hazardnej hre v karty, má prsty v korupčnej afére, jeho brat sa zaoberá špinavými obchody, každý si vie na prstoch zrátať, že ani z ministerského platu nemôže si človek žiť tak samopašne, hovorí sa verejne o nákladných poľovačkách, dostihoch, a nočnom hýrení (…) Beda však, jestli by takto si svoj ministerský úrad viedla žena! Odsudzovala by sa nielen ako ministerka za svoje skutky, ale bol by to boj proti žene, vysokej úradníčke a hneď by sa poukazovalo na ženskú neschopnosť, nedisciplinovanosť atď. To ovšem nevravíme preto, aby sme omlúvali všetky prípadné priestupy ženských politikov, ale aby sme poukázali na to, ako dvojakým metrom sa dnes ešte meria, ide-li o muža alebo o ženu.“

Prečo a na čo zabúdame

Jedna z ani len nepoložených otázok je, prečo si ponovembrové Slovensko neposvieti na vlastnú minulosť komplexne a bez mindrákov, bez sebavyviňovania sa, bez idealizácie ľudí, ktorí sa sami považujú za tých lepších a za každých okolností správne zmýšľajúcich. Prečo sa nepozrieť na pestrý obraz krajiny, vlastne krajín, do ktorých Slovensko v rôznych obdobiach svojej histórie patrilo? Hneď by sme prišli o „ilúzie“ mladého národa. Prečo nerozrôzniť dnešné stuhnuté predstavy o pravici, ľavici, liberalizme, konzervativizme, ktoré sa čoraz viac zjednodušujú a vyprázdňujú. Desaťročia si tlačíme toto manko pred sebou a prihŕňame k nemu ďalšie a ďalšie nespracované a nevyriešené záležitosti. Že nás k takejto reflexii nenabáda už ani ten dnešný zdevastovaný obraz Slovenka, je na jednej strane výpovedné, na druhej strane to veľa nádeje neprináša.

Ale ako citovala jedna významná autorka iného významného autora: „Najťažšie je zlikvidovať ilúziu.“ Na to nie je lepší liek než realita. Ale to len v prípade, ak sa s ňou nehráme na slepú babu.

Autorka je spisovateľka a prekladateľka

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike