Aké vzácne územia  sú ohrozené súčasnými návrhmi zonácií štyroch národných parkov, ktoré má Tarabove ministerstvo predložiť do vlády a súvisia s nimi miliónové dotácie z Plánu obnovy?

Naozaj cenné a nedotknuté lokality sú v rámci navrhovaných zonácií už všetky zahrnuté do zón s prísnou ochranou – s výnimkou starých lesov, o ktorých sa ešte rokuje. Rozdiely sú však pri jednotlivých národných parkoch.

Začnem Nízkymi Tatrami: západná, ďumbierska časť má relatívne rozsiahlu zónu A (zónu prísnej ochrany), ale vo východnej časti je zóna A veľmi malá a nie je celistvá. Vo väčšine územia tejto východnej časti sa stále bude môcť ťažiť drevo. Tam sú celé doliny, napríklad Ipoltica, ktoré by mohli byť o desať až 20 rokov také cenné ako Tichá a Kôprová dolina, ale sú navrhnuté do zóny C – tá je určená na trvalé obhospodarovanie, kde je možné ťažiť permanentne. To je naozaj veľká škoda, pretože sa nevyužije potenciál, ktoré by tieto doliny mali, ak by sme v nich umožnili bezzásah a ponechali voľnú ruku prírode.

V Tatranskom národnom parku (TANAP) sú v prísnej ochrane, respektíve bezzásahu mnohé dolinové celky. Po procese pripomienkovania sa zonácia konečne približuje tomu, čo sme navrhovali – avšak s tou výnimkou, že je tam navrhovaných desať nových zjazdoviek, štyri nové lanovky a vleky. A práve tieto zásahy degradujú celú zonáciu. Do národného parku ďalšie nové developerské projekty nepatria.

V Malej Fatre je problém, že niektoré cenné biotopy, ktoré sa nachádzajú na častiach zjazdoviek, sú zahrnuté do zóny najnižšej ochrany. Ide o oblasť Snilovského sedla a Poludňového grúňa.

Diskutovalo sa veľa o zjazdovkách, ale možno najhoršia situácia bude v Národnom parku Poloniny, kde síce nie sú zjazdovky problémom, ale ohrozené sú lokality UNESCO  ̶  bukové pralesy.

Najväčšie problémy sú práve v Poloninách, kde je celá zonácia obrátená naruby. Kým zóna prísnej ochrany má výmeru menej ako 20 percent a nachádza sa na okraji národného parku, jadro národného parku patrí do zóny C, kde je trvalo možná ťažba a ľudské zásahy. To absolútne nie je v súlade s moderným koncipovaním národného parku. Navyše sa má v okolí vodárenskej nádrže Starina, ktorá je najdôležitejším zdrojom pitnej vody pre východné Slovensko, znížiť ochrana na najnižší možný stupeň.

Hluchý voči argumentom ochranárov a vedcov, ale toká si s developermi

Zdá sa, že aktuálna zonácia sa nepáči žiadnej zo zainteresovaných strán, ale z rozdielnych dôvodov. Majiteľom pozemkov, miestnym obyvateľom, lesníkom, vedcom ani ochranárom. Kritizoval ju ešte aj Tarabom vymenovaný riaditeľ TANAP-u Peter Olexa, ktorý medzičasom rezignoval. Spokojní sú hádam len súkromný prevádzkovateľ lyžiarskych stredísk Tatry Mountain Resorts (TMR) a ministerstvo životného prostredia. Aké sú aktuálne záujmy jednotlivých strán v tomto spore?

Môžem hovoriť za mimovládnych ochranárov a ochranárky, ale túto pozíciu zastávajú aj vedci a vedkyne. Tí požadujú silnú ochranu nedotknutých a prírodne cenných lokalít spojenú s celkovou ochranou národných parkov, pretože kritériá Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) požadujú prísnu ochranu na minimálne troch štvrtinách národného parku. To je aj osvedčená medzinárodná prax.

Potom je tu pozícia jednotlivých správ národných parkov, ktoré robili návrhy zonácií – tam je to rôzne. Pri niektorých vidíme ambíciu zlepšovať ochranu prírody, pri iných prevažuje záujem ťažby dreva.

Čo sa týka pozície ministerstva životného prostredia, z jeho strany nevyšlo žiadne centrálne usmernenie, ako majú byť zonácie robené. Národným parkom ponechalo v mnohom voľnú ruku. To je na jednej strane dobre, keďže by mali poznať územie najlepšie. Na druhej strane nie je prípustné, aby mal národný park voľnú ruku do tej miery, že umožní ťažbu na 80 percentách svojej rozlohy!

A potom sú tu developeri, ktorí majú záujem robiť biznis. A práve pre nich sa našlo na ministerstve oveľa viac porozumenia než pre ochranárov.

Časť pozemkov v národných parkoch je štátna, časť vlastnia súkromné pozemkové spoločenstvá. Predpokladám, že pre majiteľov pozemkov je prvoradý ekonomický záujem. Zaznamenal si však prípady, keď chceli urbáre zvýšiť ochranu prírody na svojich pozemkoch?

Skutočne sme mali nejeden prípad, keď chcel urbár zvýšiť ochranu prírody a dosiahnuť, aby sa na jeho území neťažilo. Aj preto, aby mohli poberať kompenzácie, ktoré im zo zákona patria za to, že nebudú ťažiť. Zo strany súkromných vlastníkov evidujeme takéto záujmy. Je to dlhodobá prax, ktorú využívajú mnohé súkromné pozemkové spoločenstvá. Naša analýza ukazuje, že za posledných 20 rokov dostali na kompenzáciách vyše 80 miliónov eur za to, že neťažia v neštátnych lesoch. Dokonca má vzniknúť nadstavba v súvislosti s ochranou hlucháňa, pričom tí, čo nebudú ťažiť v biotopoch hlucháňa, dostanú ďalšie príspevky.

Vieš povedať, akú rolu zohral štátny tajomník ministerstva životného prostredia Filip Kuffa (nominant SNS) v príprave zonácií? Dnes už bývalý riaditeľ správy TANAP-u Peter Olexa, svojho času označovaný za Kuffovho človeka, obvinil Kuffu z nevhodných a nátlakových zásahov do prípravy zonácie.

Filip Kuffa patrí medzi kľúčových ľudí, ktorí tieto zonácie riadia a dozorujú. My sme podávali ku každému národnému parku oficiálne pripomienky, ktoré sme prerokovali s ministerstvom. Tieto rokovania viedol zo strany ministerstva Filip Kuffa v pozícii štatutára ministerstva, čo je štandardný priebeh, keďže ide o štátneho tajomníka.

V čase, keď si bol riaditeľom NAPANT‑u, sa už pripravovala zonácia. V čom sa nový návrh líši? Prečo sa to vtedy nedalo stihnúť vypracovať a predložiť?

Najväčší rozdiel v prípade NAPANT-u sa týka východnej časti parku. My sme tam navrhovali oveľa väčšiu a ucelenejšiu jadrovú zónu s prísnou ochranou. Čo sa týka toho, prečo sa to nestihlo, je to najväčší národný park, ktorý si vyžaduje najviac technickej práce s prípravou zonácie. Človek, ktorý pripravoval mapy a GIS-ové (technické) podklady, v tom čase dlhodobo vypadol z práce zo zdravotných dôvodov, takže sme sa dostali do časového sklzu.

Zvyšné národné parky už zonáciou prešli za predchádzajúcich vlád. Vieme porovnať proces prípravy a schvaľovania zonácií týchto národných parkov so zostávajúcimi štyrmi (TANAP, NAPANT, Národný park Malá Fatra, Národný park Poloniny)?

Celý proces je v podstate definovaný zákonom, takže z procesného pohľadu je to podobné.

Mám na mysli skôr zapojenie sa odbornej verejnosti do procesu, lehoty na pripomienkovanie a ďalšie kontroverzie súčasných návrhov zonácií.

Niektoré návrhy boli na začiatku technicky naozaj veľmi zle pripravené. Chýbali celé časti dokumentov, ktoré zákon vyžadoval. Na základe toho sme podali podnet na prokuratúru v súvislosti s návrhom zonácie TANAP-u a prokuratúra nariadila zonáciu prepracovať. Čo sa týka lehôt, tie boli teraz v rámci medzirezortného pripomienkovania extrémne krátke. Bolo tam zväčša sedem až desať dní, čo je pri takto veľkom dokumente naozaj málo. V prípade predchádzajúcich zonácií boli tie lehoty, ak si dobre spomínam, podstatne dlhšie.

Upozornil si na to, že zonácia akoby počítala s niektorými developerskými projektmi, ako sú nové zjazdovky vo Vysokých Tatrách či lávka ponad Demänovskú dolinu. Projektmi, ktoré nikto ešte neschválil a nepatria do národného parku. Vysvetľuješ si to dobrými vzťahmi medzi TMR a ministrom Tarabom, ktorý im otváral novú lanovku?

Tu nech si urobí každý svoj obraz, ale myslím si, že ochota načúvať pripomienkam bola oveľa väčšia vo vzťahu k developerom než voči ochranárom a vedcom.

Keď sa základné povinnosti prezentujú ako kompenzačné opatrenia

Namiesto ľudí z ministerstva či národných parkov chodí do médií obhajovať zonáciu šéf predstavenstva TMR Igor Rattaj. Keď si bol riaditeľom NAPANT-u, akým spôsobom sa usilovalo TMR lobovať za svoje investičné záujmy v národnom parku?

Paradoxne sme sa okrem jednej relácie v rádiu nikdy počas môjho pôsobenia nestretli. Postup TMR bol štandardný: keď mali nejaký zámer, podali si žiadosť na okresný úrad. My sme im žiadne väčšie projekty typu nová zjazdovka nepovolili. Čo sa týka bežných rekonštrukcií či opráv, ak neboli deštruktívne, tak na ne dostali súhlas.

Aktuálne buduje TMR novú zjazdovku v lokalite Luková-Otupné, ktorú povolila správa NAPANT-u v roku 2025, hoci ju roky predtým odmietala. Investor sa obhajuje tým, že spraví kompenzačné opatrenia. Ako sa dá kompenzovať zničený biotop v národnom parku?

Povinnosť kompenzácie je v zákone nastavená veľmi vágne. Je tam napísané len to, že zničenie biotopu musí investor primerane kompenzovať. Pod slovom „primerane“ si úrad, ktorý predpisuje rozsah kompenzácie, môže predstaviť všeličo. V prípade zjazdovky Luková-Otupné to čítam tak, že investor sám navrhol nejaké kompenzačné opatrenia, ktoré si príslušný úrad osvojil. Samozrejme, investor to navrhol tak, aby to vyhovovalo jemu.

Navrhol napríklad zrušenie jednej starej zjazdovky náhradou za túto novú, lenže stará zjazdovka má pätinovú výmeru. Ďalej je tam revitalizácia degradovaných povrchov zjazdoviek, ktorá by podľa môjho názoru nemala patriť medzi kompenzačné opatrenia, ale medzi základné povinnosti prevádzkovateľa lyžiarskeho strediska. Je tiež možné predpísať kompenzáciu na nejakom inom mieste v okolí. To môže dávať zmysel.

Dobre, ale ak investor zničí cenný biotop, potom sa rozprávame o desiatkach rokov, kým sa na novom mieste vytvoria podmienky podobné tým, ktoré boli zničené.

Uvediem príklad. Na jednom mieste sa niečo obetuje pre socioekonomické záujmy, napríklad biotop hlucháňa, ktorý v rámci kompenzácie inde obnovíme v dvojnásobnej rozlohe. A to v tom zmysle, že nové územie budeme prvé desaťročia manažovať tak, aby bolo pre hlucháňa vhodné. Ak je tam mladý les, tak tam napríklad vytvoríme prieseky. V takom prípade kompenzácia môže mať zmysel, ale opatrenie musí byť navrhnuté tak, že kompenzácia prevyšuje to, čo bolo zničené.

To by mal zrejme posúdiť skôr odborník na hlucháňa, s návrhom kompenzácie by nemal prichádzať samotný investor.

Presne tak. A žiadne výrazne pozitívne kompenzácie tento investor nenavrhuje.

Z diskusie, ktorú si mal s Igorom Rattajom, bolo zrejmé, že sa stretli dva úplne protichodné mentálne svety, ktoré sa ťažko v niečom zhodnú. Bolo vidieť, že Igor Rattaj vníma biotop ako metre štvorcové, zatiaľ čo ty ako sieť vzťahov.

Tá debata je v podstate zvrátená. Národný park pôvodne poskytol veľmi veľa argumentov, prečo nemá byť dotknutá lokalita zničená. Keby sme boli v normálnej situácii, slovo národného parku má takú váhu, že sa tam zjazdovka proste nepostaví. Navyše to dnes nie je ani právne tak nastavené, aby mohol národný park takéto rozhodnutia vetovať. Nie je orgánom ochrany prírody, ktorý by vydával príslušné rozhodnutie, a teda nie je schopný to sám zakázať. V tomto prípade však dal príslušnému úradu po rokoch odmietania zrazu stanovisko, že súhlasí s tým, aby projekt dostal zelenú.

Verejnosť môže mať pocit, že sa diskusia o ochrane prírody redukuje na biotopy hlucháňa. Rozumiem tejto taktike, že je to potom lepšie právne uchopiteľné, ale nie je to trochu zjednodušujúci pohľad? Investorom potom stačí vyhnúť sa biotopu hlucháňa, aby legitimizoval novú zjazdovku či hotel. Stačí dokázať, že na lokalite sa aktuálne hlucháň nenachádza, ako sa o to pokúšala spoločnosť TMR v prípade zjazdovky Luková-Otupné, pričom sa buduje v treťom stupni ochrany.

Hlucháň je tým druhom, pri ktorom verejnosť môže najviac vnímať, že je nejaký problém, keďže sa u nás dostal na hranicu prežitia. Slovensko pre jeho nedostatočnú ochranu prehralo spor s Európskou komisiou, takže je v médiách a verejnej debate často prítomný. V reálnej ochrane prírody, ktorá sa deje v zákulisí, sa však argumentuje všetkými druhmi aj neživými súčasťami prírody. Keď sme teraz pripomienkovali zonácie, tak sme argumentovali aj výskytovými dátami vzácnych druhov hmyzu alebo lišajníkov. Aj pri spomínanej zjazdovke bol hlucháň len jedným z mnohých argumentov.

Aké dopady okrem fyzickej výstavby majú zjazdovky a s nimi spojený cestovný ruch na prírodu v národných parkoch? TMR sa totiž opakovane obhajujú tým, že zjazdovky zaberajú menej ako jedno percento územia celého národného parku.

V prvom rade by sme si mali povedať, z čoho meriame tieto percentá. Ak sa pozeráme na celú výmeru národného parku, tak to môže platiť, no ak by sme sa pozreli iba na zalesnenú časť, tak to už sú dvoj až trojnásobné percentá. Navyše zjazdovka, hoci nezaberá veľkú časť nejakej doliny, môže mať dopad – napríklad hlukové znečistenie – až na päťdesiat percent doliny. Aktuálne hrozí, že v najnižšom stupni ochrany by osvetlenie nemuselo podliehať schvaľovaniu. Svetelný smog z večerného lyžovania má výrazný vplyv na živočíchy. Takže tie dopady sú v skutočnosti oveľa väčšie než len na jednom percente územia. Zjazdovky tiež často pretínajú migračné koridory a môžu byť budované v blízkosti tokanísk, rozmnožovacích miest hlucháňov… A zase som pri ňom. V Demänovskej doline hlucháne migrujú z jedného bočného hrebeňa na druhý.

Občianska ochrana prírody je aktuálne často účinnejšia než štátna

Platí tiež, že s každou zjazdovkou pribúdajú ľudia, parkoviská, hotely a teda aj znečistenie, čím sa vyvolaný efekt ešte zväčšuje. Aké zlepšenia z pohľadu ochrany prírody sa podarilo presadiť v rámci pripomienkovania zonácie?

V jednotlivých národných parkoch zahrnuli po pripomienkach do návrhov zonácií územia celých dolín do zóny prísnej ochrany. Pri niektorých národných parkoch s výnimkou Polonín sa zóna A rozšírila a návrhy sa pohli správnym smerom. Pôvodný návrh počítal s tým, že časti území európskeho významu sa ocitnú mimo územia národného parku. To sa opravilo a je to podstatné, pretože tam išlo o stovky hektárov.

Budú celá Javorová a celá Bielovodská dolina v bezzásahovej A zóne? A platí to aj pre Bobroveckú a Jaloveckú dolinu?

Javorová a Bielovodská dolina budú podľa posledného návrhu v A zóne. Možno okrem malých častí v ústí doliny, ktoré sú v B zóne. To isté sa týka aj Jaloveckej a Bobroveckej doliny.

Oblasti v B zóne sú tie, ktoré sa pripravujú na to, že sa v budúcnosti dostanú do bezzásahovej A zóny, ale sú tam prípustné ľudské zásahy, ktoré obnovujú pôvodné ekosystémy. Koľko percent územia bude teda v A a B zóne v jednotlivých národných parkoch po pripomienkovaní?

Aktuálne čísla neviem poskytnúť, lebo na návrhoch sa stále pracuje a percentá sa priebežne menia. Zhruba to ale vyzerá nasledovne: Poloniny 19 percent zóna A, päť percent zóna B. Malá Fatra 33 percent zóna A, štyri percentá zóna B. NAPANT 33 percent zóna A, 21 percent zóna B.

TANAP bude asi jediný, kde sa tými percentami dostaneme cez 60 percent pre zónu A a okolo 15 percent pre zónu B, čím by v budúcnosti spĺňal medzinárodné štandardy IUCN a bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny. Environmentálna organizácia IUCN aj zákon požadujú minimálne 75 percent pre ochranu prirodzených procesov, respektíve zóny A + B.

Bude toto územie v praxi dôsledne chránené? Stráž prírody bola za súčasnej vlády paralyzovaná, zostali len profesionálni strážcovia, ktorí potrebujú povolenie od majiteľov pozemkov. Nebude spolu so zonáciou potrebné znovu posilniť stráž prírody?

Stráž prírody je tak minimalizovaná, že je nereálne, aby tých pár profesionálnych členov stráže prírody obsiahlo celé územie národného parku. Dobrovoľná stráž prírody bola úplne eliminovaná. Toto určite treba do budúcnosti opraviť. Reálnych strážcov, ktorí chodia do terénu, môžeme pri každom národnom parku spočítať na prstoch jednej ruky.

Teraz je situácia taká, že organizácie ako My sme les vlastne suplujú štát a vykonávajú akúsi stráž prírody z vlastných zdrojov, rovnako ako monitoring šeliem, preverovanie ťažby či odstrelov šeliem. Je ochrana cenných území založená na dobrovoľníctve dlhodobo udržateľná a financovateľná?

Ochranu prírody v chránených územiach by mal zabezpečovať štát. Nemalo by to byť na pleciach dobrovoľníkov, dobrovoľníčok ani občianskych organizácií. Občiansky aktivista nemôže na mieste zastaviť nezákonnú činnosť, takže jeho aktivita nebude taká efektívna ako profesionálneho strážcu. Na druhej strane vidíme, že občianska ochrana je aktuálne často účinnejšia než štátna. Či je dlhodobo udržateľná, závisí od ochoty ľudí ju podporovať, ktorá zrejme nepotrvá donekonečna. Situácia v ochrane prírody na Slovensku je natoľko labilná, že v najbližších rokoch budeme určite potrebovať aj monitoring a kontrolu zo strany neštátnych organizácií. Nie je ani možné takéto kapacity vybudovať vnútroštátne za rok alebo dva.

Nie sú už ochranárske organizácie vyčerpané po rokoch zápasov?

Nepovedal by som, že sme vyčerpaní. Máme chuť aj energiu, ale radšej by sme boli v úplne inom režime a trebárs prispievali ku konštruktívnemu budovaniu národných parkov. Tak, aby sa naše národné parky začali približovať svetovej úrovni a aby sa zážitok návštevníkov začal podstatne zlepšovať.

Stretli sme sa na Veľkej kultúrnej mobilizácii. Vieš si predstaviť takéto masové podujatie aj pred ministerstvom životného prostredia? Bol by to v súčasnosti efektívny nástroj politického tlaku, alebo sa v organizácii My sme les spoliehate skôr na odbornú verejnosť, žaloby, pripomienkovanie či tlak európskych inštitúcií?

Nie som si istý, či minister Taraba alebo štátny tajomník Kuffa počúvajú na hlas ulice. Neviem, či by sme tým niečo získali aj s ohľadom na nasadenú energiu, ktorú by si to od nás vyžadovalo. Momentálne vidíme, že proces rokovaní a pripomienkovania prináša určité plody. To je možno rozdiel oproti situácii v kultúre, kde ten dialóg zrejme vôbec neprebieha. Vidíme určité posuny, preto našu energiu, čas a kapacity smerujeme do konštruktívnych rokovaní a pripomienkovania.

Sám však tvrdíš, že keby sa schválila zonácia Polonín v navrhovanej podobe, vytvorí nie národný park, ale karikatúru národného parku.

Pri troch zo štyroch národných parkoch bol dialóg konštruktívny v tom zmysle, že došlo k zmenám a zlepšeniam. Pri Poloninách boli zmeny nulové, takže možno v prípade tohto národného parku dospejeme aj k protestom. Pred úradom vlády sme mali tlačovú konferenciu a vizuálnu akciu. Ak sa zonácia nezlepší a vyčerpáme možnosti dialógu, nevylučujem ani ďalšie protesty.

Spolu s ďalšími organizáciami ste podali 33 žalôb proti ministerstvu životného prostredia. Vo februári prišiel prvý rozsudok, ktorý potvrdil, že výnimky na odstrel medveďa hnedého boli udelené bez dostatočnej identifikácie jedincov a protizákonne. Čo znamená rozsudok pre ministerstvo životného prostredia?

Tie žaloby sa spolu týkajú odsúhlasených výnimiek na odstrel až 175 medveďov. Myslíme si – a verím, že aj súdy to potvrdia –, že tieto výnimky boli vydávané nezákonne. Na základe týchto výnimiek bolo reálne zabitých veľa medveďov. Rozhodnutie súdu im už život nevráti, ale dúfame, že ministerstvo ukončí udeľovanie takýchto protizákonných výnimiek a zachránime tak životy desiatkam, možno stovkám medveďov, ktoré by mohli byť v budúcnosti na základe podobných výnimiek zastrelené.

Čím zdravšie ekosystémy, tým lepší záchyt uhlíka

Venoval si sa vo svojej aktivistickej minulosti aj otázkam klimatickej zmeny. Aký dopad môžu mať zonácie na záväzky Slovenska ohľadom dosiahnutia uhlíkovej neutrality? Predsa len v stávke sú veľké plochy starých lesov, ktoré zachytávajú oxid uhličitý.

Reforma národných parkov a zonácie boli súčasťou plánu obnovy a míľnika adaptácie na zmenu klímy, takže táto reforma je priamou odpoveďou na klimatickú zmenu. Základná logika spočíva v tom, že odolná príroda nám pomáha vysporiadať sa s klimatickou krízou.

Aktuálne prebiehajúce vedecké výskumy naznačujú, že lesy, do ktorých sa nezasahuje, ukladajú viac uhlíka než hospodárske lesy. Ukladanie uhlíka v lesoch je jednou z najlacnejších foriem dekarbonizácie hlavne oproti rôznym technologickým riešeniam. Ten záchyt je niekde od päť do desať ton oxidu uhličitého na hektár ročne. Platí, že čím zdravšie ekosystémy, tým lepší záchyt uhlíka. To vidíme nielen pri lesoch, ale napríklad aj pri mokradiach.

Darí sa podľa teba prepájať klimatické iniciatívy a kolektívy venujúce sa praktickej, terénnej ochrane biodiverzity tak, aby nevystupovali ako dve paralelné agendy?

Určité sieťovanie tu je, aj My sme les je súčasťou klimatického hnutia. Mám pocit, že v našom sektore ochrany prírody teraz vytvárame tlak vcelku efektívne, no možno klimatické hnutie ako celok, nielen u nás, stratilo určité momentum a vyčerpalo sa. Neviem, aké sú príčiny.

Keby moja hlboko ekologická strana Regresívne Slovensko  ̶  menej ľuďom vyhrala v roku 2027 voľby do Národnej rady, bol by si ochotný stať sa novým ministrom menejdopravy a menejvýstavby?

(Chytá sa za hlavu.) Rozhodne by musela mať táto strana iný marketing. Určite je na mieste sa rozprávať o alternatívach k nekonečnému rastu. Len neviem, či je spoločnosť zrelá na to, aby sa presadili politické subjekty s nerastovou agendou. Nemyslím si, že by dnes mali výtlak. V súčasnosti považujem za dôležité orientovať sa na osvetu. Keby ľudia porozumeli vážnosti situácie, v akej sa nachádzame, myslím si, že by ten dopyt vznikal, ale teraz tu nie je.

V aktuálnej fáze sa sústreďujeme na to, ukázať verejnosti situácie, kedy je to win – win a zvyšovanie príjmov ide ruku v ruke s lepšou ochranou prírody. Napríklad Národný park Slovenský raj má lokálnu podporu – miestni ľudia vidia, že im to prináša prosperitu. Aj príroda je tu lepšie chránená ako pri národných parkoch, ktoré doteraz zonáciu nemali. Niečo podobné začína byť cítiť aj v Národnom parku Muránska planina. A podľa mňa sa to bude len zlepšovať.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

O válkách se typicky mluví z několika úhlů pohledu – mezinárodních vztahů a geopolitických konfliktů, vojenské taktiky a výsledku bitev, ekonomických nákladů, otřesů trhů a růstu cen. Mezinárodní právo upozorňuje na porušování norem ozbrojených konfliktů a válečné zločiny. Humanitární perspektiva klade do popředí lidské utrpení a násilí a připomíná, že válka je především lidskou katastrofou.

Války jsou však také environmentální a klimatické katastrofy. Lety, bombardování, pozemní operace, poškozená infrastruktura, sutiny domů, hořící ropná pole, spálené lesy, to vše generuje obrovské množství emisí skleníkových plynů. Půda, voda a krajina zamořená chemikáliemi, těžkými kovy a minami ohrožují životní prostředí a jeho ekologické služby – ochranu biodiverzity, tvorbu půdy, regulaci klimatu a poskytování surovin člověku. Zničené životní prostředí brzdí rozvoj společnosti, zvyšuje chudobu, ekonomický nedostatek a zdravotní rizika. Války a jejich obrovské náklady také odvádějí veřejné zdroje ze zdravotnictví, vzdělávání a klimatické transformace.

Současné války na Ukrajině, v Gaze a Íránu jsou nejen lidské, ale i environmentálně-klimatické katastrofy. Ukazují, že válka nestojí mimo environmentální krizi, ale představuje jednu z jejích nejextrémnějších forem. Tragédií válek je dlouhodobé zničení životního prostředí, ale také akcelerace klimakrize a oddálení jejího řešení.

Ukrajina: energetický terorismus

Putinova invaze na Ukrajinu v únoru 2022, projev jeho imperiální snahy zastavit v této zemi proces demokratizace a příklon k Evropské unii, byla plánována jako rychlá operace zaměřená na dobytí Kyjeva, svržení vlády a nastolení proruského režimu. Když tato strategie selhala, Rusko přešlo k opotřebovávací válce, která kombinuje snahu udržet územní zisky na východě a jihovýchodě Ukrajiny se systematickým vzdušným ničením kritické infrastruktury, zejména energetického systému.

Rusko podniklo od začátku války více než 60 rozsáhlých raketových útoků na elektrárny, rozvodny, přenosové sítě, přehrady a ropná a plynová zařízení a zničilo více než tři čtvrtiny ukrajinské kapacity pro výrobu elektřiny. Většina elektráren byla poškozena nebo zničena a Ukrajina je podle Mezinárodní energetické agentury (IEA) nyní energeticky závislá na svých třech zbývajících funkčních jaderných elektrárnách. Ničení energetického systému omezuje nebo zcela zastavuje zásobování vodou, vytápění, zdravotní péči, dopravu a komunikaci.

Energetický terorismus, stupňovaný Ruskem v zimním období a považovaný za válečný zločin, má za cíl zničit ekonomické a sociální základy ukrajinské společnosti a zlomit odolnost obyvatel Ukrajiny. Během letošní kruté zimy, kdy noční teploty v Kyjevě klesaly po dobu dvou měsíců k –10 °C a níže, měly miliony Ukrajinců topení a elektřinu jen několik hodin denně, v některých obdobích několik dní vůbec. Újmy z poškozené infrastruktury se přidávají k utrpení a násilí, které lidskoprávní a mezinárodní organizace kvalifikují jako válečné zločiny, porušování mezinárodního humanitárního práva a lidských práv – popravy, mučení válečných zajatců, sexuální násilí ve válečných zónách, únosy dětí, násilné vysídlení obyvatel.

Válka na Ukrajině má drastické dopady i na životní prostředí a klima. Spalování nafty a leteckého benzinu v tancích a letadlech, při explozích, požárech rafinerií a lesů ve válečných zónách generuje obrovské množství emisí oxidu uhličitého. Útoky na energetickou infrastrukturu vedou k dalším únikům skleníkových plynů, včetně vysoce účinného fluoridu sírového (SF₆), který se používá ve vysokonapěťových zařízeních. Tento extrémně silný skleníkový plyn s životností přes tisíc let má tisíckrát vyšší vliv na oteplování než oxid uhličitý. Nefunkční energetické sítě jsou nahrazovány dieselovými generátory a jinými vysokoemisními zdroji energie. Zpráva organizace Ecoaction odhadla celkové emise související s válkou na Ukrajině na stovky milionů tun CO₂, přesněji na 237 milionů tun, což odpovídá ročním emisím Rakouska, Maďarska, České republiky a Slovenska dohromady. Budoucí obnova Ukrajiny, pokud k ní v dohledné době vůbec dojde, navíc smluvně zavazuje Ukrajinu k masivní a energeticky a uhlíkově náročné těžbě nerostných surovin a kritických minerálů.

Klimatické dopady jsou součástí širší environmentální destrukce této války, která zahrnuje rozsáhlou kontaminaci zemědělské půdy, lesů, vodních zdrojů a ovzduší těžkými kovy, toxickými chemikáliemi, minami, prachem a kouřem vznikajícím v důsledku bombardování, demolice a požárů. Masivní a nezvratné škody na životním prostředí v důsledku válečné destrukce mnoho kritiků označilo jako ekocidu – například Darya Tsymbalyuk. Tento pojem, který sice dosud není zakotven v mezinárodním právu, se vžil pro popis forem násilného a záměrného ničení životního prostředí mimořádného rozsahu a závažnosti. Záměrná exploze a následný kolaps Kachovské přehrady v červnu 2023 mohou sloužit jako příklad takového ekocidálního aktu. Voda z protržené přehrady zaplavila více než 620 km² území, vyhnala z domovů desítky tisíc lidí, zničila zemědělskou půdu, infrastrukturu pro vodní a říční dopravu, biodiverzitu a kulturní dědictví. Katastrofa připravila více než 700 tisíc lidí o primární zdroj pitné vody, narušila zavlažování desítek tisíc hektarů zemědělské půdy a spláchla toxické sedimenty, těžké kovy a chemikálie do Černého moře. Tam se splašky přidaly ke zničujícímu dopadu min, výbuchů a akustického znečištění sonary, které způsobilo masivní uhynutí delfínů a sviňuch.

Gaza: totální demolice

Pokračující válka v pásmu Gazy je nejnovější kapitolou v opakujícím se cyklu konfliktů a násilí mezi Izraelem a palestinskou ozbrojenou teroristickou skupinou Hamás. Teroristický útok Hamásu v říjnu 2023, při kterém zahynulo přibližně 1 200 lidí a přes 250 jich bylo zajato jako rukojmí, vedl Izrael k rozsáhlému leteckému bombardování, pozemní operaci a blokádě Gazy, která omezila dodávky elektřiny, vody, paliva a základních potřeb. Útoky na sítě tunelů, sklady zbraní a velitelská centra Hamásu v jedné z nejhustěji osídlených oblastí světa – přibližně 2,3 milionu lidí na 365 km² – vyústily v jednu z nejničivějších vojenských operací 21. století, srovnatelných s totálním zničením Aleppa nebo Rakky během syrské občanské války či Grozného během čečenských válek.

Izraelská ofenziva proměnila Gazu v trosky. Satelitní snímky a zprávy OSN o škodách ukazují, že více než 80 procent všech budov v Gaze bylo poškozeno nebo zničeno. V některých čtvrtích měst Gaza, Rafah a Khan Yunis došlo k totální demolici domů, škol, nemocnic, silnic a další nezbytné infrastruktury. Humanitární zprávy Úřadu OSN pro koordinaci humanitárních záležitostí (OCHA) a pro palestinské uprchlíky na Blízkém východě (UNRWA) uvádějí, že přibližně 90 procent obyvatel Gazy (1,9 milionu lidí) bylo vysídleno (mnozí z nich i několikrát) a milion lidí přišel o domov. Válka v Gaze si podle zprávy OCHA také vyžádala životy více než 70 tisíc Palestinců a zatím nejvyšší počet obětí mezi dětmi, novináři a zdravotnickými a humanitárními pracovníky. Nepřiměřené ničení infrastruktury, počet obětí na životech civilistů a omezení přístupu k potravinám, vodě, zdravotnickým potřebám a humanitární pomoci byly lidskoprávními organizacemi a orgány OSN označeny za válečné zločiny a zločiny proti lidskosti, včetně nezákonných válečných metod kolektivního trestání a odepírání základních lidských potřeb.

Taktika totální urbanistické destrukce nepřekvapivě způsobuje ekologickou katastrofu. Zpráva UNEP, která hodnotí dopady konfliktu v Gaze na životní prostředí, odhaduje, že na každý metr čtvereční v pásmu Gazy nyní připadá přes 107 kg trosek, v souhrnu zhruba 39 milionů tun sutin vzniklých v důsledku konfliktu. Prach, nevybuchlá munice, azbest a další toxické látky plus lidské ostatky v troskách představují vážná zdravotní rizika. Systémy zásobování vodou, kanalizace a hygieny jsou zcela nefunkční a odpadní vody kontaminují vodní zdroje, půdu, pláže a pobřeží patogeny a chemikáliemi. Zničení zavlažovací infrastruktury urychlilo degradaci zemědělské půdy a jen několika ekosystémů v Gaze (pobřežní pásmo dun a biodiverzity a mokřad Wadi Gaza) a zvýšilo riziko dlouhodobé dezertifikace. Zničení solárních panelů a nedostatek paliv nutí obyvatele spalovat odpad a plasty a kontaminuje ovzduší jedovatými látkami. Do atmosféry se také vypouští značné množství CO₂, který pochází hlavně z amerických nákladních letadel přepravujících vojenské zásoby do Izraele, z leteckého bombardování a pozemní invaze a ze všech jejich podpůrných logistických operací. Celková uhlíková stopa prvních patnácti měsíců války, hlavně v důsledku nasazení bojové techniky, zničené infrastruktury a životního prostředí, dosáhla podle odhadů 32 milionů tun CO₂ – více než roční emise zhruba stovky zemí.

Írán: vzít si, nebo spálit ropu

Desítky let trvající nepřátelství mezi USA a Izraelem a Íránem, které sahá do krize amerických rukojmí, sporů ohledně jaderného programu a íránské podpory regionálních ozbrojených skupin ohrožujících Izrael, eskalovalo 28. února 2026 koordinovaným – a mezinárodněprávně sporným – útokem americké a izraelské armády. V odvetě za útok na jaderná zařízení, vojenskou infrastrukturu a politické vedení Írán zablokoval Hormuzský průliv, odpálil stovky dronů a balistických raket na cíle v Izraeli a americké vojenské základny po celém blízkovýchodním regionu, včetně útoků na komerční lodní dopravu.

Není zatím jasné, kam se válka bude vyvíjet, nicméně je zjevné, že kontrola a narušení ropné infrastruktury a obchodu jsou jedním z hlavních aspektů tohoto konfliktu. Trump otevřeně a opakovaně prohlásil, že by si rád „vzal“ íránskou ropu a zabral ostrov Kharg, kde se nachází ropný terminál. Zmocnění se ropy a její produkce si Spojené státy nacvičily už ve Venezuele, která zakládá precedens pro Trumpovu kořistnickou zahraniční politiku, chápající nerostné bohatství na cizím území nikoli jako suverénní majetek daných států, ale jako dostupný zdroj, na který lze uplatnit mocenský nárok. V reakci na odvetná opatření Íránu Trump dále pohrozil, že „zcela zničí“ kritickou energetickou infrastrukturu včetně ropných vrtů, elektráren a zařízení na úpravu pitné vody – strategie pro změnu vypůjčená z ruské válečné příručky. Íránská blokáda Hormuzského průlivu, jímž prochází zhruba pětina celosvětových dodávek ropy a zkapalněného zemního plynu, již teď způsobila historické narušení globálního obchodu s fosilními palivy. Omezení obchodu s ropou vyvolalo prudký nárůst cen, vyšší náklady na pojištění a dopravu a přesměrování dopravy na delší a nákladnější trasy. Nedostatek paliv přinutí státy v Asii, které jsou nejvíce závislé na dodávkách ropy a zkapalněného plynu z Perského zálivu, spoléhat se na paliva s vyšší uhlíkovou stopou, jako je uhlí.

Válka v Íránu představuje již nyní klimatickou tragédii. Podle zpráv a analýz se během prvních dvou týdnů konfliktu vyprodukovalo 5 milionů tun CO₂ – což odpovídá zhruba šestině celkových emisí Slovenska v roce 2024. Letecké údery, odpalování raket, nasazení námořních sil a vojenská logistika produkují obrovské množství přímých emisí. Server Earth.org uvádí, že stíhací letoun Lockheed Martin F-35 Lightning II spotřebuje přibližně 6 000 litrů leteckého paliva během jediného bojového letu, přičemž vyprodukuje asi 15 tun CO₂ – což zhruba odpovídá emisím konvenčního osobního automobilu za celou dobu provozu. Útoky na fosilní a civilní infrastrukturu uvolňují velké objemy CO₂ a metanu prostřednictvím požárů a výbuchů. Uvolňují také další toxické látky, které znečišťují ovzduší, půdu a vodu.

Válka v Íránu staví bezpečnost dodávek a zásob ropy a plynu do centra strategických priorit, čímž posiluje globální závislost na fosilních palivech a prodlužuje jejich spalování, které je hlavním zdrojem skleníkových plynů. Odvádí politické a finanční zdroje od dekarbonizace a adaptace na změnu klimatu. V tomto smyslu války nevytvářejí masivní emise pouze v krátkodobém horizontu, ale strukturálně prohlubují podmínky, jež vedou ke klimatické krizi.

Autorka je politologička. V súčasnosti pôsobí na Univerzite Friedricha Schillera v Jene. Špecializuje sa na výskum v oblasti medzinárodnej politickej teórie, medzinárodného práva a globálnej spravodlivosti.

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike

When we talk about war, we typically rehearse several perspectives—geopolitical tensions and power struggles; military tactics and battlefield outcomes; economic costs and disruptions to markets and supply chains. Violations of the norms of armed conflict and war crimes are approached from the perspective of international law. A crucial humanitarian perspective foregrounds violence and human suffering and reminds us that war is, above all, a human catastrophe.

Yet wars are also profound environmental and climate catastrophes. Military flights and ground operations, bombing, damaged infrastructure and destroyed buildings, burning oil fields, and devastated and polluted forests, water, and farmland generate large volumes of greenhouse gas emissions and toxic pollution. They impair the environment and its ecosystem services—harboring biodiversity, supplying water and food, enabling nutrient cycling, regulating weather, and sequestering carbon. This environmental damage stalls development, increases poverty, vulnerability, and scarcity, and heightens health risks. With their tremendous costs, wars divert public resources away from health, education, and climate change mitigation and adaptation.

Contemporary wars in Ukraine, Gaza, and Iran are not only human but also environmental and climate catastrophes. They demonstrate that war is not external to the environmental crisis but rather its most extreme manifestation. The tragedy of war lies in the destruction of the environment, the acceleration of the climate crisis, and the interruption of efforts to address it.

Ukraine: Energy Terror Warfare

Putin’s full-scale invasion of Ukraine in February 2022, part of his neo-imperial effort to halt the country’s democratization and alignment with the EU, was initially conceived as a rapid offensive aimed at capturing Kyiv, toppling the government, and installing a pro-Russian regime. After this strategy failed, Russia shifted to a war of attrition, combining ground offensives in the East and Southeast with the systematic targeting of critical infrastructure, most notably the energy system.

Since the start of the war, more than 60 large-scale strike campaigns have been documented, targeting power plants, substations, transmission networks, dams, and oil and gas facilities. By early 2026, Ukraine had lost more than three quarters of its pre-war electricity generation capacity, with most thermal power plants damaged or destroyed. According to the IEA, Ukraine is now dependent on its three remaining operational nuclear power plants. Attacks on the energy system have produced cascading effects across water supply, heating, healthcare, transport, and communication, imposing sustained and severe hardship on civilians.

This form of energy terror warfare, which qualifies as a war crime, has been intensified by Russia during the winter months and seeks to destroy the economic and social foundations of Ukrainian society while eroding people’s resilience by making it impossible to meet basic needs. During the harsh winter—when nighttime temperatures in Kyiv in January and February consistently hovered around −10°C or lower—millions of Ukrainians had heating and electricity for only a few hours per day, or in some periods none at all for several consecutive days. This hardship unfolds alongside an enormous human toll and violence documented in countless reports as violations of international humanitarian and human rights law and war crimes—executions, torture, sexual violence on the battlefield; abducted children; and civilians injured, displaced, and stripped of security, community, and belonging.

Adding to these immense harms, the war also carries dramatic climate consequences. Emissions are generated on a vast scale from the burning of diesel and kerosene in tanks and fighter jets; the production and deployment of drones and munitions; detonations; fires at oil depots and refineries; and the dramatic increase in forest fires in war zones. Attacks on energy infrastructure release greenhouse gases, including highly potent sulfur hexafluoride (SF₆), used in high-voltage electrical systems, which persists in the atmosphere for millennia and has an extremely high global warming potential (about 23,500 times that of CO₂ over 100 years). Dysfunctional energy networks force reliance on diesel generators and other carbon-intensive emergency sources, further increasing emissions. An Ecoaction report estimates total war-related emissions in the hundreds of millions of tonnes of CO₂—237 million tonnes, to be precise—equivalent to the annual emissions of Austria, Hungary, the Czech Republic, and Slovakia combined. Postwar reconstruction of Ukraine, if it occurs in the near term, risks locking the country onto a path of carbon-intensive, extractive development of critical minerals demanded by the USA and the EU.

These climate harms form part of a multi-dimensional and ever-worsening environmental crisis involving widespread contamination of air, agricultural land, forests, and water with heavy metals, toxic chemicals, mines, and particulate matter resulting from bombing, demolitions, and fires. The scale and severity of this environmental destruction have led some to describe the war as ecocide—a concept not yet codified in international law but increasingly used to capture forms of environmental devastation of exceptional magnitude, for example by Darya Tsymbalyuk in her book Ecocide in Ukraine. The catastrophic explosion and subsequent collapse of the Kakhovka Dam in June 2023 exemplify the devastating environmental effects of a single wartime incident. Caused by a deliberate explosion, the collapse submerged more than 620 km² of territory, inundated dozens of settlements, displaced tens of thousands of people, destroyed agricultural land and water and river transport infrastructure, and devastated natural habitats and cultural sites. It deprived over 700,000 people of their primary source of drinking water, disrupted irrigation for tens of thousands of hectares of farmland, and washed toxic sediments, heavy metals, and agrochemicals downstream into the Black Sea. There, these pollutants compounded the deadly impacts of mines, explosions, and acoustic pollution from sonar, contributing to mass mortality among dolphins and porpoises.

Gaza: Total Demolition

The current war in the Gaza Strip is the latest chapter in a recurring cycle of conflict between Israel and Palestinian armed groups, including Hamas. It escalated dramatically after the October 2023 attack by Hamas militants, which killed around 1,200 people and involved the taking of hostages. Israel’s objective of dismantling Hamas has since been pursued through extensive aerial bombardment, ground operations, and a blockade of Gaza that has restricted electricity, water, fuel, and essential supplies. Targeting tunnel networks, weapons depots, and command centers in one of the most densely populated territories in the world—approximately 2.3 million people within 365 km²—has resulted in one of the most destructive urban military campaigns of the 21st century, comparable to the devastation of Aleppo or Raqqa during the Syrian civil war, or Grozny during the Chechen wars.

Israel’s current offensive has turned Gaza into rubble. Satellite monitoring and UN damage assessments indicate that over 80 percent of all structures in Gaza have been damaged or destroyed. Gaza City, Rafah, and Khan Yunis have experienced near-total destruction in some neighborhoods, including homes, schools, hospitals, roads, and other essential infrastructure. Humanitarian reporting by the United Nations OCHA and UNRWA indicates that approximately 1.9 million people—around 90 percent of the population of the Gaza Strip—have been internally displaced, many multiple times, with vast numbers rendered homeless. At least 72,000–75,000 people have been killed in the Gaza war, primarily Palestinians, according to OCHA, and the conflict has produced some of the highest recorded death tolls among children, journalists, and health and humanitarian workers in any recent conflict worldwide. This form of total urban demolition warfare has been criticized by human rights organizations and UN bodies as constituting crimes against humanity and war crimes, including collective punishment and the unlawful deprivation of basic necessities as a method of warfare.

Unsurprisingly, these tactics of total destruction have produced profound and potentially irreversible ecological damage. A UNEP report assessing the environmental impact of the conflict in Gaza estimates that for every square metre of the Gaza Strip there are now over 107 kilograms of debris, totaling approximately 39 million tonnes generated by the conflict. Dust, unexploded ordnance, asbestos, and human remains in the rubble pose severe health risks. Water, sanitation, and hygiene systems are almost entirely defunct, and sewage contaminates beaches, coastal waters, soil, and freshwater with pathogens, microplastics, and hazardous chemicals. The destruction of irrigation infrastructure has accelerated soil degradation and damaged Gaza’s already fragile ecosystems—including the coastal dune strip, marine biodiversity, and the Wadi Gaza wetlands—while heightening the risk of long-term desertification. The destruction of solar panels and shortages of cooking gas have forced families to burn wood, plastic, and waste, generating additional emissions and polluting the air. The atmosphere is further burdened by large volumes of carbon dioxide emissions, driven by military logistics, including cargo flights supplying Israel, as well as aerial bombardment and ground operations. According to available estimates, the carbon footprint of the first fifteen months of the war exceeded 32 million tonnes of CO₂—more than the annual emissions of over one hundred countries worldwide.

Iran: Take the Oil or Burn It

Decades of U.S.–Iran hostility—rooted in the 1979 revolution and hostage crisis, nuclear disputes, and Iran’s regional support for armed groups—erupted into open conflict on 28 February 2026. U.S. and Israeli forces launched coordinated (and widely considered unlawful) strikes on Iran’s nuclear facilities, missile and defense systems, and political leadership. Iran responded by moving to obstruct the Strait of Hormuz, launching missiles and drones at Israel and other targets across the Middle East, and attacking commercial shipping.

It remains uncertain how the war will unfold and whether it will end within the timeframe that the Trump administration has at times suggested. Control over, and disruption of, oil infrastructure and trade have become central elements of the conflict. Trump has openly and repeatedly stated his desire to “take the oil in Iran,” including the seizure of key export hubs such as Kharg Island. This echoes U.S. tactics in Venezuela and reflects a broader foreign policy logic that treats energy resources in other countries not as sovereign assets but as entitlements subject to appropriation under conditions of conflict. He has also repeatedly threatened to “completely devastate” and “obliterate” Iran’s critical energy infrastructure—including oil wells, power plants, freshwater facilities, and export terminals—if a deal is not reached swiftly, a strategy of resource destruction reminiscent of Russia’s approach in Ukraine.

Iran’s blockade of the Strait of Hormuz—a chokepoint through which roughly one-fifth of global oil and significant volumes of liquefied natural gas flow—has produced one of the most consequential disruptions to the global energy system in recent history. It has effectively halted maritime traffic, triggered supply shortages, driven sharp price increases, raised insurance and transport costs, and forced the rerouting of shipments along longer and more expensive routes. The resulting shortage of oil and gas has compelled many Asian states, heavily dependent on fossil fuel imports from the Persian Gulf, to turn to alternative energy sources, often including more carbon-intensive fuels such as coal.

What is already evident is that this war constitutes a climate tragedy. According to available estimates (Earth.Org), the first fourteen days of the conflict generated emissions exceeding 5 million tonnes of CO₂—approximately one sixth of Slovakia’s annual emissions in 2024. Airstrikes, missile launches, naval deployments, and the logistics of modern warfare produce vast quantities of direct emissions. For example, a Lockheed Martin F-35 Lightning II consumes approximately 5,600 to 6,500 liters of kerosene during a single combat sortie, emitting around 15 tonnes of carbon dioxide—roughly equivalent to the lifetime emissions of a conventional passenger car. Attacks on oil and gas infrastructure release large volumes of CO₂, methane, and other pollutants through fires, leaks, and explosions, while also emitting toxic substances that contaminate air, soil, and water.

More broadly, the war reinforces and prolongs global dependence on fossil fuel systems by re-centering oil security as a strategic priority and diverting political and financial resources away from decarbonization and climate adaptation. In this sense, the conflict does not merely generate emissions in the short term; it structurally deepens the conditions driving the climate crisis.

The author is a political scientist currently based at Friedrich Schiller University in Jena. Her research focuses on international political theory, international law, and global justice.

The text was produced with the support of the Friedrich Ebert Stiftung, Representation in the Slovak Republic.

Kim Kardashian, celebrita, která je pro mě zdrojem nekonečné fascinace, před pár lety prohlásila v časopise Interview: „Věřím v klimatickou změnu. Jsem ale realistka. Je tolik věcí, které člověku na této planetě dělají starosti. Je děsivé žít život v úzkosti. Dělám, co můžu. Každý si ale musí vybrat, co v jeho životě funguje.“

V roce 2022, kdy tento rozhovor vyšel, se Kim rozhodla koupit si letadlo Gulfstream G650 za 95 milionů dolarů. Za dalších 55 milionů dolarů nechala vylepšit interiér (sedačky nechala potáhnout kašmírem a podobně) a nový interiér představila ve své reality show. Se svým Kim Air od té doby létá po celém světě. Podle veřejně dostupných záznamů podnikla Kim Kardashian v roce 2024 třicet letů, včetně cesty na pařížský týden módy a zpět ve stejný den nebo pěti letů po Kalifornii za jediný den. Svoje vlastní letadlo si za 73 milionu dolarů koupila i její sestra Kylie Jenner, aby mohla navštěvovat přátele v Kalifornii. Veřejné pobouření způsobil její 17 minutový let z Los Angeles do nedalekého města Camarillo, kam by autem dojela za čtyřicet minut a způsobila by zlomek emisí. 

Kim Kardashian patří se svým odhadovaným čistým jměním ve výši přibližně 1,9 miliardy amerických dolarů mezi jedno promile nejbohatších lidí na světě. Ostatní prominentní členové tohoto klubu, například Taylor Swift, Elon Musk, Bill Gates, Jeff Bezos nebo Mark Zuckerberg, také létají soukromými tryskáči, vlastní rozlehlá sídla a další nemovitosti, jezdí v luxusních autech, tráví čas na superjachtách nebo létají do vesmíru. Emise z luxusní spotřeby těchto prominentů jsou nesrovnatelně vyšší než emise průměrných lidí, jako jste vy nebo já. Tyto emise pohánějí klimatickou krizi, posouvají nás k nebezpečné hranici oteplení o 2 °C a prokazatelně způsobují ekonomické potíže, chudobu, hlad a utrpení milionům zranitelných lidí po celém světě.  

Elita znečišťovatelů

Emisní nerovnosti mezi zeměmi, regiony a ekonomickými třídami jsou známé již nějakou dobu. Zpráva organizace Oxfam z roku 2023 s názvem Climate Equality: A Planet for the 99% (Klimatická rovnost: Planeta pro 99 procent) odhalila, že v roce 2019 bylo 10 procent nejbohatších lidí zodpovědných za polovinu všech globálních emisí. Jedno procento nejbohatších (cca 77 milionů osob) způsobilo 16 procent globálních emisí – stejné množství, jaké vyprodukovalo spodních 66 procent lidstva (asi 5 miliard lidí). Nejbohatší promile lidí na světě se podílí na 7–8 procentech globálních emisí. 

Vrcholem pyramidy nejbohatších je globální elita miliardářů. Patří do ní převážně muži žijící hlavně v Severní Americe a Evropě, kteří buď zdědili rodinné podniky, nebo nashromáždili své jmění v oblasti financí, technologií, nemovitostí či těžebního průmyslu. Oxfam je nazývá elitou znečišťovatelů. Jejich nadměrné emise pocházejí hlavně z létání soukromými letadly, provozu superjachet a také z investičních portfolií. Zpráva Oxfamu Carbon Inequality Kills (Uhlíková nerovnost zabíjí) na základě dat o soukromých cestách letadlem třiadvaceti nejbohatších miliardářů světa uvádí, že každý z nich podnikl za jeden rok v průměru 184 cest a vyprodukoval 2 074 tun CO₂ ročně pouze z létání. To je množství, které vygeneruje osoba s globálními průměrnými ročními emisemi 6–7 tun CO₂ za zhruba tři sta let a osoba z rozvojové země s průměrnou roční uhlíkovou stopou jedné tuny za dva tisíce let. Superjachty, které jsou mezi miliardáři stále oblíbenější, spotřebují ještě větší množství paliva pro pohon, klimatizaci, bazény, vrtulníky a přídavná plavidla pro personál. Podle Oxfamu může za sebou jedna superjachta zanechat roční uhlíkovou stopu až 5 672 tun CO₂. To odpovídá 860 letům emisí průměrného člověka. Tři jachty rodiny Waltonů, dědiců obchodního řetězce Walmart, podle Oxfamu vyprodukovaly za jeden rok 18 tisíc tun CO₂ – přibližně tolik jako 1 714 prodavačů v jejich obchodech.  

Jeff Bezos je takový symbol znečišťující elity. Vlastní dvě soukromá letadla a superjachtu Koru, ke které patří podpůrná jachta Abeona. Používá je k cestování mezi svými četnými domovy a luxusními destinacemi po celém světě. Vlastní také společnost Blue Origin, která nabízí za stovky tisíc dolarů let k hranici vesmíru. Vodíkové motory rakety New Shepard produkují především vodní páru, nicméně celková ekologická stopa každého desetiminutového letu se pohybuje kolem stovky tun CO₂. I v České republice žije několik dolarových miliardářů – členů znečišťující elity s podobnou úrovní excesivní luxusní spotřeby. Petr Kellner, nejbohatší Čech, před svou smrtí při pádu vrtulníku na aljašském ledovci v roce 2021 vlastnil Boeing 737. Miliardář Karel Komárek vlastní Gulfstream G550. Uhelní magnáti Daniel Křetínský a Pavel Tykač často létají soukromými letadly, která vlastní jejich společnosti nebo jim poskytují soukromí provozovatelé. Opulentní luxusní spotřeba této třídy výrazně vzrostla. Podle další zprávy Oxfamu nazvané Climate Plunder (2025; Rabování klimatu) vyprodukuje každý člen jednoho promile nejbohatších v posledních letech průměrně 298 tun CO₂ ročně (800 kg CO₂ denně) – o polovinu více než v roce 1990. 

K emisím z luxusní osobní spotřeby je potřeba připočítat emise, které pocházejí z majetkových podílů ve firmách působících v emisně náročných odvětvích – ropném, plynárenském, těžebním, cementářském, ocelářském, leteckém atd. Emise z investic a podílů padesáti nejbohatších miliardářů světa mohou činit až 2,6 milionu tun ekvivalentu CO₂ na osobu, což je 2,6 milionu let emisí typického člověka z rozvojové části světa, který v průměru vyprodukuje jednu tunu CO₂ ročně. Za jediný rok může jeden ultra bohatý podnikatel vyprodukovat emise odpovídající celkovým ročním emisím malého státu, například Malediv, země s půl milionem obyvatel, která se potápí kvůli stoupající hladině moře.

Luxusní spotřeba zabíjí

Díky extravagantní luxusní spotřebě a majetkovým podílům ve vysokoemisních průmyslových odvětvích generují ultra bohatí lidé uhlíkovou stopu, která může být stotisíckrát až milionkrát vyšší než emise běžných lidí. Tento extrémní nepoměr znamená dramaticky disproporční a nepřijatelně nerovné využívání společných planetárních ekologických zdrojů (atmosférické odpadní jímky) prostřednictvím nesmyslných a obscénně plýtvavých aktivit, které mají jediný účel, a to demonstrovat moc a status. Tato absolutní nerovnováha je obzvláště alarmující, protože zbývající prostor pro další uhlík v atmosféře, tak abychom zachovali šanci udržet globální oteplování mezi 1,5–2 °C a zabránit nebezpečné klimatické změně, se rapidně zmenšuje. 

Oteplení o 1,1–1,2 °C, k němuž již došlo a které detailně popisují vědecké zprávy IPCC, má měřitelné a zcela konkrétní globální dopady: častější a horší vlny veder, intenzivnější sucha, silnější srážky a povodně, ničivější lesní požáry, zrychlující se vzestup hladiny moří, okyselování oceánů a masové bělení korálů, úbytek arktického mořského ledu. Obří emise každého miliardáře tyto změny akcelerují. Zpráva Oxfam Carbon Inequality Kills (Uhlíková nerovnost zabíjí) detailně ukazuje, jak emise nejbohatších měřitelně zvyšují globální teplotu a způsobují pokles HDP a úrovně lidského rozvoje v teplejších zemích globálního Jihu. Projevují se zvýšeným rizikem neúrody, nedostatkem vody, šířením nemocí, vysídlením, poškozením infrastruktury a rostoucími ekonomickými ztrátami, které dopadají na obyvatelstvo, které je za krizi nejméně zodpovědné.

Luxusní emise znečišťující elity nejsou pouhá abstraktní čísla vymykající se lidské představivosti. Jsou zcela konkrétně spojena s chudobou, strádáním a existenčními riziky. Výše zmíněné Maledivy mají roční emise 2–3 miliony tun CO₂, což je srovnatelné s emisemi jediného miliardáře, jako je britský magnát a zakladatel Virgin Group Richard Branson, který sem často a rád jezdí, nebo uhlobaron Daniel Křetínský, který zde vlastní podíl v luxusním rezortu. Více než 80 procent Malediv leží méně než jeden metr nad mořem a je tak existenčně ohroženo stoupající hladinou moře. Záplavy pobřeží, pronikání slané vody do půdy a eroze ohrožují domy, infrastrukturu, půdu a ekonomiku závislou na plážovém turismu a rybolovu. S veřejným dluhem přesahujícím 120 procent HDP mají Maledivy jen velmi omezenou kapacitu financovat adaptační opatření, jako jsou pobřežní hráze nebo zúrodňování půdy. Přestože Maledivy téměř nijak nepřispívají ke globálním emisím, jsou v první linii klimatické krize. 

Regulace luxusní spotřeby 

Frivolní, dekadentní a zbytečná spotřeba a majetek ultra bohatých prokazatelně ničí Zemi. Luxusní emise ultra bohatých přesto dále rostou a zůstávají víceméně bez jakékoli systematické regulace. Palivo pro soukromá letadla je často zcela osvobozeno od zdanění. Superjachty, jejichž počet se od roku 2000 více než zdvojnásobil, nepodléhají regulaci emisí CO₂. Mezinárodní námořní organizace stanovuje limity emisí CO₂ pro lodní dopravu pouze pro komerční lodě a EU, která teprve plánuje zahrnout komerční lodní dopravu do systému emisního obchodování, nemá také žádnou iniciativu zavést cenu uhlíku pro osobní luxusní plavidla. Opatření k omezení emisí ultra bohatých přitom existuje celá řada – patří sem progresivní daně z příjmu a majetku, přirážky na zisky z fosilních paliv, mimořádné daně z neočekávaných zisků a „luxusní“ daně na soukromé lety, superjachty, SUV a časté cestování. Volají po nich dlouhodobě nejen akademici (naposled například speciální zpravodaj OSN Olivier de Schutter) a organizace jako Oxfam, ale také Světová banka a Mezinárodní měnový fond, kteří se shodují, že tato opatření jsou nezbytná pro účinné snižování emisí a spravedlivé rozdělení nákladů na řešení dopadů klimatické krize. 

Než se dočkáme zavedení těchto daní a regulací, mohli bychom začít kultivovat trefnější a kritičtější jazyk popisující luxusní spotřebu ultra bohatých. Místo abychom opatrně říkali, že jde o nepřiměřené a nerovné využívání sdílené ekologické kapacity, bychom měli říkat, že jde o drancování a ničení atmosférické odpadní jímky a bezohledné hazardování s omezeným uhlíkovým rozpočtem lidstva. Místo abychom říkali, že urychluje změnu klimatu, bychom mohli říkat, že způsobuje ekologickou zkázu. Místo poukazů na dopady a náklady, jako je sucho, neúroda, nedostatek potravin, bychom měli mluvit o systematickém environmentálním násilí. Luxusní emise nejsou externality, nežádoucí vedlejší účinky nebo nezohledněné společenské náklady, ale fyzické a majetkové škody, újmy a úmyslné ohrožení způsobené konkrétními jednotlivci.

Autorka je politologička. V súčasnosti pôsobí na Univerzite Friedricha Schillera v Jene. Špecializuje sa na výskum v oblasti medzinárodnej politickej teórie, medzinárodného práva a globálnej spravodlivosti.

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike

Kim Kardashian, a celebrity with whom I am quite fascinated, opined in Interview magazine: “I believe in climate change. But I also believe in being realistic, and I think sometimes there’s so much to worry about on this planet, and it can be really scary to live your life with anxiety. I do what I can. But you have to choose what works for you in your life,” she added.

That same year, in 2022, Kim chose to buy herself a Gulfstream G650ER airplane for $95 million. She upgraded the interior for an additional $55 million, installing extensive cashmere finishes throughout, and unveiled the new design on her reality show. Since then, Kim has been jetting around the world. According to public records, she took thirty flights in 2024, including a round trip to Paris Fashion Week on the same day and five separate trips around California in a single day. Her sister Kylie Jenner also bought herself a private airplane (a Bombardier Global 7500) for $72.8 million. She uses it primarily to fly around California to spend time with fellow celebrities. In 2022, to considerable public outrage, she took a 17-minute flight that would have taken approximately forty minutes by car and cost only a fraction of the emissions.

With an estimated net worth of approximately US$1.9 billion, Kim Kardashian belongs to the richest 0.1 percent of people in the world. Other members of this exclusive club, for example, Taylor Swift, Elon Musk, Bill Gates, Jeff Bezos, and Mark Zuckerberg, also fly private jets, own multiple sprawling mansions, drive luxury cars, spend time on superyachts, or even travel to space. Their consumption-related emissions can be hundreds of times higher than those of average people like you and me. Combined with emissions linked to their investments and broader wealth portfolios, the carbon footprint of the ultra-rich is now a significant driver of the climate crisis, pushing the planet toward the dangerous threshold of 2 °C of warming and contributing to economic hardship and suffering for millions of vulnerable people worldwide. It is not just a problem of inequality; the rich plunder our common resources and commit a form of systemic violence.

The Polluter Elite

Carbon inequality — the unequal distribution of emissions between countries, regions, and economic groups — has been documented for some time. Oxfam’s 2023 report Climate Equality: A Planet for the 99 Percent revealed that in 2019, the richest 10 percent were responsible for 50 percent of all global emissions. The super-rich 1 percent (77 million individuals) accounted for 16 percent of global carbon emissions, the same share as the poorest 66 percent of humanity (about 5 billion people). The richest 0.1 percent of the world’s population, a small global elite of billionaires and multimillionaires, accounts for 7–8 percent of global emissions.

These ultra-rich individuals are overwhelmingly male, largely based in North America and Europe, and have either inherited family fortunes or amassed their wealth primarily in finance, technology, real estate, or extractive industries. Oxfam refers to them as the polluter elite. The largest share of their emissions stems from private jets, superyachts, and carbon-intensive investment portfolios. In its report Carbon Inequality Kills, Oxfam tracked the private air travel of 23 of the world’s richest billionaires and found that each took an average of 184 flights in a single year, emitting approximately 2,074 tonnes of CO₂ annually from air travel alone. This is equivalent to roughly 300 years of emissions for a person with the global average annual footprint of 6–7 tonnes — or more than 2,000 years for someone in the world’s poorest half, who emits around 1 tonne of CO₂ annually. Large superyachts, which require immense quantities of fuel for propulsion, air conditioning, swimming pools, helicopters, and support vessels for staff, can generate an annual carbon footprint of 5,672 tonnes of CO₂ — equivalent to 860 years of emissions for the average person. Three yachts owned by the Walton family, heirs to the Walmart retail fortune, had a combined annual carbon footprint of 18,000 tonnes — comparable to the yearly emissions of 1,714 Walmart shop workers.

Jeff Bezos is a poster boy of the polluting elite. He owns two private jets and the superyacht Koru, accompanied by its support vessel Abeona, which he uses to travel between multiple residences and luxury destinations worldwide. He also owns Blue Origin, a company that transports wealthy clients to the edge of space for hundreds of thousands of dollars per seat. Although the hydrogen-powered engines of the New Shepard rocket primarily emit water vapor, the overall environmental footprint of each ten-minute flight is reportedly in the hundreds of tonnes of CO₂-equivalent per launch. The Czech Republic also has members of the polluting elite. Many maintain a low public profile while engaging in high-end luxury consumption. Petr Kellner, the richest Czech before his death in 2021, owned a Boeing 737, and billionaire Karel Komárek owns a Gulfstream G550. Coal magnates and dollar billionaires Daniel Křetínský and Pavel Tykač frequently travel by private jet, whether owned by their companies or chartered from private operators.

According to another Oxfam report, Climate Plunder (2025), the average person in the richest 0.1 percent emits approximately 298 tonnes of CO₂ per year from personal consumption alone. Yet conspicuous luxury emissions represent only the tip of the iceberg. A substantial share of the ultra-rich’s climate impact derives from their investments and ownership stakes in polluting industries — oil, gas, mining, cement, steel, aviation, and others. The emissions generated by these companies’ operations must also be attributed to their principal owners. The average investment-related emissions of 50 of the world’s richest billionaires amount to approximately 2.6 million tonnes of CO₂-equivalent each — the equivalent of 2.6 million years of consumption emissions for someone in the poorest half of the global population who emits about 1 tonne of CO₂ annually. In a single year, one billionaire’s total emissions can equal the annual emissions of the Maldives — a country of roughly 500,000 people that is facing existential threats from rising sea levels.

The Rich Are Killing Us

Through extravagant luxury consumption and large ownership stakes in polluting industries, the ultra-rich generate carbon footprints that are thousands to millions of times higher than the emissions of ordinary people arising from the satisfaction of basic needs — heating, mobility, and essential goods. This is not merely extreme wealth inequality; it is a vastly disproportionate appropriation of our shared planetary ecological resources through activities that are often meaningless, obscenely wasteful, and primarily demonstrative of power and status.

The stark inequality in emission-intensive luxury consumption is especially alarming because the remaining carbon budget consistent with limiting global warming to 1.5–2 °C and avoiding dangerous climate change is now small and rapidly shrinking. The 1.1–1.2 °C of warming that has already occurred has produced measurable global impacts: more frequent and severe heatwaves, intensified droughts, heavier rainfall and flooding, more destructive wildfires, Arctic sea-ice loss, accelerating sea-level rise, ocean acidification, and mass coral bleaching. Every additional fraction of a degree increases the frequency and severity of these disruptions. Every billionaire’s excessive emissions further accelerate these impacts. They translate into heightened risks of crop failure, water scarcity, climate-sensitive diseases, displacement, infrastructure damage, and mounting economic losses that fall disproportionately on populations least responsible for the crisis. Oxfam’s Carbon Inequality Kills report demonstrates that emissions attributable to the richest contribute measurably to higher temperatures and to declines in GDP and human development in hotter countries of the Global South, primarily through reduced agricultural yields and excess heat-related mortality.

The luxury emissions of the polluting elite are not abstract numbers; they are directly linked to poverty, hunger, and death. The Maldives, mentioned above, is a case in point. This developing island state has annual emissions of 2–3 million tonnes of CO₂, comparable to those attributed to a single billionaire, such as Virgin Group founder Richard Branson, who is known to visit frequently, or Czech coal baron Daniel Křetínský, who owns a stake in a luxury resort there. More than 80 percent of its land lies less than one meter above sea level and is therefore highly vulnerable to rising seas. Rising seas, coastal flooding, saltwater intrusion, and erosion threaten homes, infrastructure, and livelihoods depending on fishing and tourism. With public debt exceeding 120 percent of GDP, the country has very limited capacity to finance adaptation measures such as seawalls or land reclamation. Despite contributing almost nothing to global emissions, the Maldives stands on the front line of climate change.

Addressing Luxury Emissions: Regulation and Language

The frivolous, decadent, and unnecessary luxury consumption and accumulation of wealth by the ultra-rich are demonstrably contributing to planetary destruction. Emissions generated by excessive wealth intensify ecological degradation, accelerate the climate crisis, and drastically exacerbate unequal exposure to its impacts. Yet luxury emissions continue to rise and remain largely unregulated. Fuel for private aircraft, for example, is largely exempt from taxation. The number of superyachts has more than doubled since 2000, yet they are not subject to binding CO₂ emissions limits. The International Maritime Organization sets emissions standards only for commercial shipping, and while the European Union is moving to include commercial maritime transport in its emissions trading system, it has introduced no carbon pricing mechanism for luxury passenger vessels.

A range of policy instruments exists to curb emissions by the ultra-rich: progressive income and wealth taxation, surcharges on fossil fuel profits, windfall taxes, and targeted luxury taxes on private aviation, superyachts, SUVs, and frequent flying. Such measures have long been advocated not only by scholars and civil society organizations — including Oxfam and, most recently, UN Special Rapporteur Olivier de Schutter — but also by major international financial institutions such as the World Bank and the International Monetary Fund, which recognize carbon pricing, subsidy reform, and progressive fiscal measures as necessary for effective emissions reduction and more equitable distribution of climate costs.

Before such taxes and regulatory reforms are enacted, we could begin by cultivating more precise and morally adequate language to describe the luxury consumption of the ultra-rich. Rather than cautiously framing it as an unreasonable or unequal use of shared ecological capacity, we should recognize it as the plunder of the planetary waste sink and a reckless gamble with humanity’s remaining carbon budget. Instead of merely stating that it accelerates climate change, we should acknowledge that it produces ecological destruction and disaster. Rather than referring abstractly to impacts and costs – drought, crop failure, food insecurity, displacement – we should speak of systematic environmental violence. Luxury emissions are not merely neutral externalities, unintended side effects, or unpriced social costs; they constitute deliberate and foreseeable harm — material damage, injury, and systematic environmental violence inflicted upon vulnerable communities by identifiable actors who knowingly persist in practices that expose others to risk, loss, and the destruction of livelihoods.

The author is a political scientist currently based at Friedrich Schiller University in Jena. Her research focuses on international political theory, international law, and global justice.

The text was produced with the support of the Friedrich Ebert Stiftung, Representation in the Czech Republic. The publisher is fully responsible for the content; the positions presented in the text do not necessarily represent the position of the foundation.

Koncept antropocénu sa snaží kvantifikovať vplyv ľudstva ako celku na planetárny systém a stabilitu jeho kľúčových cyklov a procesov. Pojem antropocén je zložený z gréckych slov anthropos, teda človek, a kainos, teda nový, prípadne vek. Veľmi zjednodušene ide o „vek človeka“, alebo ešte presnejšie o „vek spôsobený človekom“. Poukazuje teda na to, že človek sa stal geofyzikálnou či biogeofyzikálnou veličinou – silou, ktorá svojimi dôsledkami konkuruje prírodným geologickým procesom.

Pojem antropocén má v geologicko-klimatických dejinách Zeme označovať epochu, ktorá nasleduje po holocéne, teda po období trvajúcom od konca poslednej doby ľadovej. Holocén sa vyznačoval takou klimatickou stabilitou, teda pravidelnosťou meteorologických javov a relatívnou miernosťou klimatických výkyvov i extrémov, že umožnil vznik usadlého spôsobu života, stálych sídel, poľnohospodárstva, a tým aj civilizácie. Jednou z hlavných charakteristík antropocénu je pritom klimatická nestabilita a rastúca frekvencia a intenzita extrémnych klimatických javov. Sú nimi napríklad vlny horúčav a následné rozsiahle požiare či hurikány s čoraz vyššími rýchlosťami vetra a úhrnmi zrážok spôsobujúcimi katastrofické povodne.

Aké sú hlavné riziká, hrozby a výzvy antropocénu ako novej geologicko-klimatickej epochy?

V dôsledku týchto javov, ale aj znečisťovania, odlesňovania a čoraz intenzívnejšieho využívania pôdy priemyselným poľnohospodárstvom sa zrýchľuje aj vymieranie rastlinných a živočíšnych druhov. Tieto javy však spôsobujú aj zmenu geografického výskytu rozličných druhov hmyzu a parazitov, a tým aj chorôb – zvierat, rastlín, ale aj ľudí. Roztápanie ľadovcov a permafrostu uvoľňuje nielen metán – jeden z plynov spôsobujúcich skleníkový efekt v atmosfére –, ale aj tisíce rokov uväznené vírusy, baktérie a parazity. Rýchlo sa roztápajúce ľadovce dokonca ovplyvňujú rýchlosť rotácie planéty a jej sklon.

A dôsledky pre globálnu civilizáciu?

Sociálno-politické riziká týchto procesov plynú z toho, že z roka na rok rastie počet ľudí, ktorí čelia akútnemu nedostatku pitnej vody a potravy, alebo sú počas čoraz dlhšieho obdobia v roku vystavení vlnám horúčav, ktoré priamo ohrozujú ich život a fakticky znemožňujú produkciu potravín. Bezprostredným dôsledkom týchto trendov je rastúci počet environmentálnych utečencov. Životné prostredie sa totiž mení bezprecedentnou rýchlosťou a v takom rozsahu, že environmentálne predpoklady života, donedávna vnímané ako absolútna samozrejmosť, sa stávajú nedostupné čoraz väčšej časti populácie. To vedie k faktickému obmedzovaniu a nezriedka aj porušovaniu základných ľudských práv, v nejednom prípade aj práva na život, či len holé prežitie.

Zhoda panuje v tom, že koncept antropocénu predstavuje aj akademickú výzvu k interdisciplinárnemu a transdisciplinárnemu prístupu, k spolupráci prírodných a spoločenských a humanitných disciplín.

Koncept antropocénu pôvodne vznikol v geológii, a to v súvislosti so snahou uchopiť jej výskumnými metódami čoraz rozsiahlejšie antropogénne vplyvy na litosféru planéty. Geológia sa tak zameriava na antropogénne vrstvy sedimentov, ale aj často doslova drastické zásahy do krajiny alebo morského dna vytvorené ľudskými činnosťami, ako sú napríklad ťažba a presuny hornín, ale aj vytváranie skládok rozličných druhov odpadov či takzvaných technofosílií.

Rýchlo sa však ukázalo, že to je len časť mozaiky vplyvov ľudstva na planetárny systém. Spaľovanie fosílnych palív totiž mení chemické zloženie atmosféry, ale aj hydrosféry a pedosféry, rovnako ako výroba a masívne používanie chemických hnojív a ďalšej agrochémie. Výstavba priehrad, ale aj odvodňovacích či zavlažovacích kanálov a raketovo rastúca spotreba úžitkovej i pitnej vody v priemysle, potravinárstve či rovnako rýchlo rastúcich mestách zas ovplyvňuje regionálne i celosvetové hydrologické cykly. Celosvetovo prebiehajúce procesy urbanizácie a odlesňovania menia nielen charakter krajiny, ale aj schopnosť biosféry reprodukovať sa a zachytávať oxid uhličitý či dažďovú vodu. A to sú len niektoré z množstva procesov, ktorými ľudstvo ovplyvňuje lokálne, regionálne i globálne ekosystémy a cykly.

Antropocén teda nemožno redukovať len na súbor fyzikálnych, chemických či biologických procesov, ale je úzko previazaný s politickými rozhodnutiami. Čo to znamená pre spôsob, akým o ňom musíme vedecky uvažovať?

Áno, väčšina týchto aktivít je výsledkom konkrétnych politík – energetických, technologických, vohodospodárskych, ale aj vzdelávacích. Tie zas plynú z predstáv o svete a človeku, o úlohách a možnostiach štátu, ekonomiky či dobre spravovanej spoločnosti. Každou z týchto oblastí sa však zaoberá iná veda – geológia, oceánológia, klimatológia, ekológia, politológia, sociológia a v neposlednom rade aj filozofia, a samozrejme množstvo ďalších.

S konceptom antropocénu úzko súvisí aj koncept takzvaných planetárnych hraníc, biofyzikálnych a biochemických parametrov planetárneho systému, v rámci ktorých môže ľudstvo bezpečne „fungovať“. Ktoré z nich sme už prekročili a čo to môže znamenať pre ľudstvo i planétu Zem?

Koncept planetárnych hraníc bol formulovaný mimoriadne vplyvným článkom publikovaným v roku 2009 pod názvom Planetary boundaries: exploring the safe operating space for humanity. Identifikoval deväť planetárnych hraníc – parametrov subsystémov planetárneho systému nevyhnutných pre zachovanie environmentálnych predpokladov existencie komplexných ľudských spoločností – s tým, že prekročenie jednej alebo viacerých planetárnych hraníc môže mať až katastrofické následky. Môže totiž spustiť nelineárne, skokové zmeny systémov kontinentálneho až planetárneho rozsahu. Koncept pritom poukazuje na to, že planetárne hranice sú vzájomne závislé, takže už prekročenie jednej, nie to ešte viacerých, môže zmeniť rozsah bezpečného fungovania v rámci iných hraníc alebo spôsobiť ich prekročenie. Poukazuje na riziko kaskády kolapsov či domino-efekt, keď kolaps jedného subsystému spustí kolaps ďalšieho atď.

Ako konkrétne sa prejavuje prekročenie planetárnych hraníc v súčasnosti  a aké dôsledky to môže mať pre stabilitu civilizácie v blízkej budúcnosti?

Článok kvantifikoval sedem z planetárnych hraníc – klimatickú zmenu, respektíve koncentráciu CO₂ v atmosfére, ktorá by mala byť nižšia ako 350 ppm, acidifikáciu oceánov, úbytok stratosférického ozónu, biochemický cyklus dusíka a fosforu, globálnu spotrebu sladkej vody, mieru využívania zemského povrchu a mieru poklesu biologickej diverzity. Pri ďalších dvoch planetárnych hraniciach – miere chemického znečistenia a emisiách aerosólov do atmosféry – nebolo v roku 2009 možné dostupnými vedeckými metódami kvantifikovať hraničné hodnoty, ktorých prekročenie by bolo kritické. Pri troch z tých, ktoré bolo možné kvantifikovať – klimatickej zmene, respektíve koncentrácii CO₂ v atmosfére, miere poklesu biodiverzity, teda rýchlosti masového vymierania rastlinných a živočíšnych druhov, a planetárnom biochemickom cykle dusíka, ktorého narušenie je do veľkej miery spojené s celosvetovou výrobou a používaním dusíkatých hnojív v industrializovanom poľnohospodárstve, však už autori konštatovali prekročenie hraníc, v rámci ktorých môže ľudstvo bezpečne fungovať. Ďalší výskum identifikoval klimatickú zmenu a integritu biosféry, ako dve základné hranice, z ktorých každá má sama osebe potenciál posunúť systém Zeme do nového stavu.

A čo prináša rozšírenie konceptu planetárnych hraníc o perspektívu spravodlivosti a politickej zodpovednosti štátov a prečo je to kľúčové pre udržateľnú budúcnosť civilizácie?

Neskôr sa objavila práve snaha zahrnúť do konceptu planetárnych hraníc nielen environmentálnu bezpečnosť ale aj spravodlivosť, ako sociálno-politickú kategóriu, a to s cieľom kvantifikovať nielen bezpečné ale aj spravodlivé hranice systému Zeme (Safe and Just Earth System Boundaries – ESBs). Koncept tak má ambíciu brať popri kvantifikácii biofyzikálnych hraníc do úvahy aj kritérium spravodlivosti, čo znamená, že do výpočtov a modelovania parametrov planetárnych cyklov kľúčových pre udržanie stability systému Zeme cielene integruje požiadavku na ochranu najzraniteľnejších skupín svetovej populácie pred poškodením životného prostredia.

Za nevyhnutnú, ale nie postačujúcu podmienku spravodlivosti, pritom považuje minimalizáciu škôd spôsobovaných zmenou systému Zeme, respektíve jeho kľúčových parametrov, všetkým ľudským bytostiam. Inak povedané, koncept hraníc systému Zeme berie do úvahy, že každý človek má absolútne právo na vodu, potravu, energiu a zdravie spolu s právom na čisté životné prostredie. Na základe novších dát pochádzajúcich z omnoho komplexnejších a presnejších meraní než boli k dispozícii v roku 2009, výskum sumarizovaný v roku 2023 konštatuje, že už bolo prekročených sedem z ôsmich globálne kvantifikovaných hraníc systému Zeme, čo reálne ohrozuje predpoklady života nielen budúcich, ale už aj súčasných generácií.

V antropocéne je ľudstvo biologicko-geologicko-klimatickou silou, ktorá ohrozuje environmentálne predpoklady svojej vlastnej existencie, rovnako ako existencie väčšiny rastlinných a živočíšnych druhov. Je to naozaj ľudstvo, ktoré je zodpovedné za globálnu devastáciu životného prostredia alebo môžeme zodpovednosť pripísať aj iným faktorom?

Táto otázka je živo diskutovaná a vyvoláva aj množstvo sporov, pretože z nej priamo vyplýva aj otázka zodpovednosti – a to nielen morálnej, ale aj politickej a právnej. Z hľadiska prírodných vied vystupuje ľudstvo ako celok. Tieto vedy sa totiž pozerajú na množstvo emisií skleníkových plynov a ďalších znečisťujúcich látok a ich vplyv na planetárny systém. Primárne teda neskúmajú to, ktoré krajiny, prípadne ktoré národy či sociálne skupiny sa na týchto emisiách podieľajú viac a ktoré menej, respektíve, ktoré z nich z devastácie prírodného prostredia profitujú, a ktoré sú naopak ich obeťami.

Aká je teda perspektíva sociálnych vied a humanitných vied?

Z tejto perspektívy sa potom ukazuje, že za významnú časť znečistenia a devastácie planetárneho systému je zodpovedný kapitalizmus – tak vznikol koncept kapitalocénu. Iný pohľad presvedčivo dokazuje, že hlavným vinníkom je spoločenstvo anglicky hovoriacich krajín, takzvaná anglosféra – preto sa objavil koncept anglocénu. Ak sa však pozrieme na pôvodcov emisií podľa ich sociálno-ekonomického postavenia, ukáže sa, že desať percent najbohatších ľudí planéty produkuje až 48 percent skleníkových plynov. A 50 percent svetovej populácie – štyri miliardy ľudí, ktorá sa radí k najchudobnejším obyvateľom planéty, je zodpovedných len za osem percent emisií. Preto možno uvažovať aj o koncepte oligarchocénu.

Vo všeobecnosti sa zvykne konštatovať, že naše životy prežívame v systéme liberálnej demokracie západného typu. Liberálna demokracia je však inštitucionálne previazaná s neskorým kapitalizmom, ktorý je environmentálne neudržateľný. Nemali by sme v tomto kontexte uvažovať o alternatíve?

Nemalá časť environmentálneho myslenia sa presne o to snaží. Spomeniem napríklad koncepty ekologickej demokracie, ekologickej civilizácie, environmentálneho občianstva a demokracie, politickej a sociálnej ekológie a mnohé ďalšie. Koncepty liberálnej demokracie, sociálnej demokracie či konzervatívnej (kresťanskej) demokracie sú hlboko zakotvené v novovekom myslení, ktoré je charakteristické oddeľovaním prírody a spoločnosti a redukovaním prírody na zdroj surovín a odkladisko odpadu. Pracujú s obrazom sveta, v ktorom je príroda vnímaná ako externalita. Navyše s prakticky nevyčerpateľnými zdrojmi a neobmedzenou schopnosťou absorbovať znečistenie generované ťažbou a spotrebovávaním všetkých druhov surovín, ktoré spoločnosť potrebuje na svoj rozvoj.

Hlavné politické spory posledných storočí, rámcované týmito konceptami, sa točili okolo prerozdeľovania a prakticky nebrali do úvahy situáciu, v ktorej už nebude čo prerozdeľovať. Poznatky súčasných prírodných vied jednoznačne ukazujú, že všetky tieto predpoklady a prístupy sú nesprávne, že sú to fikcie ignorujúce prírodné zákony.

Dôsledkom implementácie týchto prístupov je globálna environmentálna kríza.

Globálna environmentálna a v rámci nej aj klimatická kríza vznikli práve preto, že moderné inštitúcie aj ciele rozvoja industrializovaných spoločností boli formulované práve z perspektívy vyššie zmienených konceptov a ich mylných východiskových premís. Uvažovanie o alternatíve si preto vyžaduje iné koncepty človeka, spoločnosti, ekonomiky, práva, ale aj spravodlivosti či rozvoja.

Tieto koncepty musia vychádzať z faktu konečnosti prírodných zdrojov i konečnej schopnosti planetárneho systému absorbovať znečistenie, musia brať do úvahy zraniteľnosť základných predpokladov života na planéte a poznanie ako veľmi už ľudstvo tieto predpoklady ohrozuje. To však znamená radikálne preformulovanie toho, ako vidíme seba a svet, a to až na ontologickej úrovni. Obzvlášť západný svetonázor totiž stále vychádza z implicitného predpokladu nemennosti prírody, ktorý je prítomný vo väčšine zachovaných textov zakladajúcich myšlienkovú tradíciu, ktorú spájame so Západom.

Ste kritikom ekonomického rastu. Tvrdíte, že spoločnosť postavená na ideológii rastu je neudržateľná, a to nielen environmentálne, ale aj sociálne a politicky.

Netvrdím to len ja, ale aj množstvo autorov, ktorí sa touto problematikou zaoberali a zaoberajú, a to už od 60. rokov minulého storočia, keď začalo byť zjavné, že ekonomicko-politické systémy postavené na ideológii rastu likvidujú predpoklady svojej reprodukcie alebo dokonca samotnej existencie. V uzavretom planetárnom systéme jednoducho nie je možný trvalý rast výroby a spotreby.

Naopak, len niekoľko desaťročí snahy o takýto rast narušilo dynamickú rovnováhu väčšiny kľúčových planetárnych cyklov. A to v takom rozsahu, že návrat do stavu, ktorý umožnil vznik civilizácie, by aj pri okamžitom zastavení používania fosílnych palív, odlesňovania, chemického znečisťovania a nadspotreby vody trval niekoľko storočí, podľa niektorých vedeckých modelov dokonca aj dlhšie ako tisícročie. Trvať v tejto situácii na ideológii, ktorá spôsobila taký zásadný zásah do fungovania planetárneho systému, je zjavnou patológiou rozumu – alebo slovami viacerých odborníkov na túto problematiku – vedomá samovražda civilizácie. Je to politika sebazničenia.

Politika založená na ideológii rastu je teda politikou autodeštrukčnou.

Navyše, už teraz sú touto politikou umocnené sociálne rozdiely také závratné, že fakticky pozorujeme rozpad spoločností. Klasici politického myslenia, počnúc Aristotelom a Rousseauom, upozorňovali na to, že ak sa rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími príliš prehĺbia, spoločnosť sa rozpadne. Ľudia potom totiž žijú v takých rozdielnych svetoch, majú tak odlišné životné skúsenosti, perspektívy a obavy, že ich už nemá čo spájať. Spoločný jazyk, viera či mesto alebo krajina nestačia na to, aby cítili vzájomnú spolupatričnosť. Preto nie je náhoda, že takýto rozpad pozorujeme vo vysoko industrializovaných spoločnostiach, teda v tých, ktoré sú zároveň zodpovedné za najväčšiu časť emisií skleníkových plynov a ďalších foriem devastácie prírody a krajiny.

Sociálne nerovnosti pretrvávajúce generácie sú navyše umocňované aj environmentálnymi nerovnosťami, na čo už pred niekoľkými desaťročiami poukázal nemecký sociológ Ulrich Beck. Pokračovať v politikách formulovaných v intenciách ideológie rastu je teda zaručenou cestou k sociálno-environmentálnemu kolapsu. Použijem opäť často spomínaný príklad – súčasné trhovo-konzumné spoločnosti sú od rastu rovnako závislé ako narkoman od svojej drogy. Zvyšovanie dávky prináša krátkodobé uspokojenie, ale približuje fatálny koniec.

Väčšina štátov globálneho severu dlhodobo žije spôsobom života, ktorý autorské duo Ulrich Brand a Markus Wissen označuje za „imperiálny“. Je to neudržateľný spôsob života s vysokou environmentálnou stopou.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nejde len o život s vysokou environmentálnou stopou, ale aj o život na úkor druhých. Práve tento aspekt považujú Brand a Wissen za kľúčový pre imperiálny spôsob života. Definičným znakom impéria je totiž zvyšovanie spotreby centra zdrojmi získanými drancovaním prírody a vykorisťovaním ľudí v kolóniách.

Aj Slovensko ako krajina bez imperiálnej minulosti si rýchlo osvojilo predstavu, že rast našej životnej úrovne je samozrejmosťou, ktorú treba presadzovať bez ohľadu na to, aké dôsledky má takáto politika na kvalitu života v iných štátoch. Napríklad v tých, z ktorých dovážame „lacné“ potraviny. Málokto sa zaujíma o to, aká je skutočná cena – environmentálna i sociálna – „lacného“ tropického ovocia či produktov vyrobených pomocou „lacného“ kokosového oleja v našich obchodoch. Nechceme vidieť fakt, že nízka cena je zaplatená zdravím obyvateľstva krajín premenených na plantáže, ich nízkou životnou úrovňou a devastáciou ich životného prostredia.

Čo je teda z tejto perspektívy príčinou krízy?

Príčinou globálnej environmentálnej, sociálnej a politickej krízy sú tak podľa Branda a Wissena dominantné spôsoby výroby, distribúcie a spotreby (a z nich odvodené predstavy o spoločnosti a vlastnej identite jednotlivcov), ktoré sú hlboko zakorenené v každodenných rutinách strednej a vyššej triedy spoločností globálneho severu. Práve tie sme si stotožnili so životným štýlom „Západu“, ktorý sa snažíme napodobňovať a dobiehať. A to bez snahy o pochopenie toho, ako veľmi je takýto životný štýl závislý od lacnej pracovnej sily, lacnej prírody a surovín získavaných v krajinách globálneho juhu, teda prevažne v bývalých kolóniách západoeurópskych krajín, rozličnými politikami neokolonializmu.

Základné predpoklady imperiálneho spôsobu života sú nedemokratické. Chýba v nich totiž nielen princíp rovnosti v obchodných a medzištátnych vzťahoch, ale aj mechanizmus stanovujúci limity spotreby zdrojov či produkcie znečistenia. Ak však v uzavretom systéme planéty s konečnými zdrojmi nie sú stanovené limity spotreby či zisku, a tým aj akumulácie bohatstva a individuálnej environmentálnej stopy, výsledkom je celosvetové prehlbovanie nerovnosti, a to nielen sociálnej, ale aj environmentálnej.

Je možné normatívne vymedziť environmentálne, sociálne, politicky a ekonomicky udržateľný spôsob života ľudskej civilizácie?

Environmentálna filozofia dlhodobo poukazuje na tieto javy a na základe ich kritiky sa snaží formulovať normatívne koncepty, ktoré by mohli byť inšpiráciou pre spoločnosť, ktorá sa vedome snaží nežiť na úkor iných ľudí a prírody. Brand a Wissen v tomto kontexte hovoria o solidárnom spôsobe života, ktorý umožňuje nežiť na úkor iných a na úkor prírody. V praxi to znamená prekonať spôsob výroby, ktorý spočíva na vykorisťovaní ľudskej pracovnej sily a ničení bio-fyzikálnych predpokladov života na Zemi. Vzťahy vo vnútri spoločnosti a vzťah spoločnosti s prírodou by tak sledovali predovšetkým uspokojovanie základných potrieb celej populácie, ale bez prehlbovania devastácie planetárneho systému.

Za kľúčový preto možno považovať princíp dostatku, ktorý sleduje zabezpečenie prístupu k základným ľudským potrebám (vzduch, voda, potrava, bývanie, zdravotná starostlivosť, znesiteľná klíma) pre každého, a nie stále viac pre niekoľkých. Inými slovami: „dobrý život pre všetkých v rámci planetárnych hraníc“. Ten možno chápať ako cieľ sociálno-ekologickej transformácie alebo aspoň ako normatívny horizont pozitívnej vizualizácie environmentálne a sociálne udržateľnej spoločnosti. Ja v nadväznosti na to považujem za kľúčový koncept environmentálnej demokracie, ktorý dopĺňam o koncept environmentálneho životného minima.

V knihe Úvod do environmentálnej politickej filozofie, ktorú ste napísali štvorručne s profesorom Břetislavom Horynom, tvrdíte, že environmentálna politická filozofia je myšlienkový útvar, ktorý sa nachádza na rozhraní politickej filozofie, politickej ekonómie, politickej teórie antropocénu a sociálno-kritickej teórie spoločnosti. Aké sú hlavné výzvy environmentálnej politickej filozofie v 21. storočí?

Environmentálna politická filozofia sa snaží reflektovať vzťahy medzi politikou a životným prostredím. Tie sú mnohoraké a obojstranné. Akúkoľvek formu organizácie spoločnosti podmieňuje, ale zároveň aj limituje stav životného prostredia. Práve spomenuté limitovanie však neberú konvenčné politické teórie do úvahy. Ľudské aktivity, obzvlášť tie politicky organizované, však majú zároveň významný vplyv na stav životného prostredia. Poznatky vied o Zemi teraz ukazujú, že tento vplyv má omnoho väčší rozsah a dôsledky, a to aj tie sociálno-politické, než si aj pomerne dobre vzdelaný človek dokáže predstaviť.

Stav životného prostredia, predovšetkým však čoraz častejšie klimatické extrémy, ale aj ubúdanie zdrojov, napríklad pôdy vhodnej na pestovanie potravín či pitnej vody, robí zo vzťahu spoločnosti a životného prostredia ústrednú otázku politickej teórie, ale v nejednej krajine už aj praxe. Základnou otázkou sa stáva schopnosť existujúcich ekonomicko-politických systémov transformovať svoje organizačné princípy tak, aby zodpovedali novej environmentálno-politickej realite, alebo slovami Bruna Latoura, novému klimatickému režimu.

Aký je váš osobný pohľad?

Z môjho pohľadu možno túto otázku formulovať aj tak, či sa súčasné spoločnosti budú transformovať skôr smerom k environmentálnemu autoritarianizmu – čomu nasvedčujú mnohé súčasné trendy, a to aj v krajinách, ktoré sa označujú za liberálne alebo ústavné demokracie, alebo smerom k environmentálnej demokracii.

Jednou z hlavných myšlienok konceptu environmentálnej demokracie je tvrdenie, že ak nie je na konečnej planéte možný nekonečný rast, je nutné zaviesť mechanizmy limitujúce nielen koncentráciu a zneužitie politickej moci, ale aj ekonomickej a technologickej moci. Inými slovami, environmentálna demokracia znamená rozšírenie demokratických princípov kontroly, deľby a ohraničenia moci aj na iné ako politické inštitúcie. A tiež odmietnutie prístupu, ktorý považuje devastáciu prírodného a sociálneho prostredia za nevyhnutnú daň pokroku.

V kontexte tohto uvažovania a jeho konfrontácie s realitou súčasných ekonomicko-politických vzťahov sa však vynára množstvo rozporov, ktoré je nutné filozoficky uchopiť. Ide napríklad o rozpor medzi potrebou demokratizácie spoločnosti a potrebou prijímať rozhodnutia so znalosťou fungovania planetárneho systému a vplyvu ekonomických a technologických politík na jeho destabilizáciu alebo o rozpor medzi potrebou globálnych socio-environmentálnych politík a demokratickými princípmi predpokladajúcimi rešpektovanie vôle väčšiny teritoriálne vymedzeného politického spoločenstva (štátu), prerastajúci do reálnych politických konfliktov.

Špecializujete sa aj na filozofiu ľudských práv. Ak je základným ľudským právom právo na život, tak globálna environmentálna kríza, ktorej ľudstvo čelí, ohrozuje ľudské práva.

Pojmom antropocén sa označuje zmena planetárneho systému, ktorý sa už teraz zmenil tak výrazne, že mnohé kľúčové parametre jeho hlavných cyklov sú významne odlišné od tých, v ktorých nielenže vznikli všetky civilizácie, ale dokonca sa aj zavŕšila evolúcia človeka ako živočíšneho druhu. Napríklad koncentrácia CO₂ v atmosfére je už teraz na úrovni, ktorú planéta naposledy zažila pred niekoľkými miliónmi rokov. Dýchame teda vzduch s odlišným zložením než naši predkovia. Zatiaľ nie je celkom jasné, aký to bude mať z dlhodobého hľadiska vplyv na ľudské zdravie. Doterajšie výskumy však ukazujú, že táto zvýšená koncentrácia CO₂ má vplyv na kvalitu a nutričnú hodnotu väčšiny ľudstvom pestovaných plodín.

Navyše, CO₂ je však aj významným skleníkovým plynom, takže to, čomu čelíme bezprostredne, sú čoraz častejšie a čoraz ničivejšie klimatické extrémy – horúčavy, suchá, rozsiahle lesné požiare, extrémne búrky a prívalové dažde, atď. A s nimi rastie aj počet ľudských obetí. Práve klimatické zmeny tak ukazujú, že skutočným predpokladom ochrany základných ľudských práv vrátane práva na život sú nielen uznané, ale aj naplnené environmentálne práva – prinajmenšom právo na vodu, potravu a prístrešie – teda environmentálne životné minimum, ktoré som už spomínal.

Voda, potrava a v nemalej miere aj klimatickým extrémom odolné prístrešie či bývanie sú determinované kvalitou životného prostredia a sú jeho súčasťou. Ich dostupnosť počas vĺn horúčav,i mrazov, povodní či veterných smrští rozhoduje o živote a smrti. Čoraz častejšie a rozsiahlejšie obdobia sucha však ohrozujú aj produkciu a následnú dostupnosť potravín. Faktom tiež je, že prístup k vode, potrave i prístrešiu, nieto ešte bývaniu zodpovedajúcemu platným hygienickým a stavebným normám, je u nás plne komercionalizovaný. Sociálne nerovnosti sa tak prehlbujú ešte aj v dôsledku environmentálnej nerovnosti.

Richard Sťahel je filozof. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied, v. v. i. v Bratislave, kde je zároveň vedúcim Oddelenia environmentálnej filozofie. Špecializuje sa na environmentálnu a politickú filozofiu a filozofiu ľudských práv. V rámci svojho výskumu sa zameriava na príčiny krízy globálnej industriálnej civilizácie a na filozofické, sociálne a politické dôsledky klimatických zmien a masového vymierania biologických druhov. Zvláštnu pozornosť venuje filozofickým aspektom konceptov antropocénu, ekologickej civilizácie a environmentálnej demokracie. Je editorom, autorom alebo spoluautorom monografií ako napríklad Človek, sloboda, vlastníctvo (2015); Environmentální devastace a sociální destrukce (2016); Pojem krízy v environmentálnom myslení (2019); Current Challenges of Environmental Philosophy (2023) a Úvod do environmentální politické filosofie (2023). V roku 2024 mu bola udelená Cena Slovenskej akadémie vied za výsledky vedecko-výskumnej práce publikované v roku 2023.

Peter Daubner je politológ a politický filozof. V súčasnosti pôsobí na Filozofickom ústave SAV, v. v. i. a v Kancelárii Národnej rady SR.

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike

Vesmírná loď Země (Spaceship Earth) je metafora, se kterou přišli ekologicky naladění myslitelé v šedesátých letech, například diplomat Adlai Stevenson, ekonomové Barbara Ward a Kenneth E. Boulding nebo vynálezce a futurista Richard Buckminster Fuller, který tuto image popularizoval ve své knize Operating Manual for Spaceship Earth (1969). Poselství metafory vesmírné lodi Země je, že lidstvo má společný osud. Má k dispozici jedno plavidlo a jeden společný systém podpory života. Žádná náhradní loď nikde na oběžné dráze neexistuje, ani žádný záchranný člun pro vyvolené. Zásoby na palubě jsou konečné a jejich doplnění není možné. Přežití všech závisí na společné údržbě plavidla a udržitelném využívání zdrojů.

Obraz lidstva plujícího vesmírem na jediné lodi poukazuje na limity planetárních systémů, které utvářejí společné environmentální podmínky života na Zemi. Patří mezi ně stabilní klimatický systém, dýchatelný vzduch, dostatek vody, zdravé oceány, úrodná půda a bohatá biodiverzita. Tyto planetární systémy mají globální rozměr a přesahují existenci jednotlivých společností, skupin nebo generací, přesto jsou zranitelné a zničitelné lidským jednáním. Nadužívání, znečištění, destrukce, byť úzkou skupinou nebo v lokálním měřítku, mohou mít důsledky, které pocítí všichni. V případě planetární katastrofy neexistuje pro nikoho úniku.

Posádka vesmírné lodi Země proto vzkazuje: starejte se o svoje společné a nenahraditelné životní prostředí. Využívejte zdroje rozumně a s mírou. Nebuďte drancující vandalové, chovejte se jako správci společného světa. Spolupracujte, vytvářejte pravidla a dodržujte je. Jinak se váš jediný domov stane místem vašeho zániku.

Atmosférická odpadní jímka je společný zdroj

Tenká vrstva atmosféry, která obaluje naši planetu, představuje klíčový planetární systém, který zajišťuje obyvatelnost planety Země. Chrání formy života na Zemi před radiací, kterou neodrazí magnetické pole, umožňuje koloběh vody a reguluje klima i teplotu. Atmosféra slouží také jako rezervoár skleníkových plynů – hromadí je způsobem, který ovlivňuje energetickou bilanci planety a klimatický systém. V podstatě každý může do tohoto globálního rezervoáru ukládat skleníkové plyny a další znečišťující látky (například freony poškozující ozonovou vrstvu). Výpustky se rozptylují ve společném vzduchu a ovlivňují jeho kvalitu pro všechny.

Řečeno jazykem ekonomické vědy, schopnost atmosféry absorbovat skleníkové plyny a jiné polutanty je společný statek. Společné statky se liší od soukromých, veřejných nebo klubových tím, že mají dvě vlastnosti: jsou nevylučitelné a konečné. Nevylučitelnost znamená, že nelze nikoho vyloučit z jejich spotřeby (nebo je toto vyloučení příliš nákladné). V případě atmosférické jímky to znamená, že není možné zabránit jednotlivci nebo skupině znečišťovat společné ovzduší, ale také že se nelze od dopadů znečišťování izolovat. Když USA, Čína nebo Elon Musk vypustí do vzduchu tisíce tun CO₂, tento plyn nezůstane na místě, kde byl vypuštěn. Rozptýlí se a zvýší celkovou koncentraci skleníkových plynů v naší jediné sdílené atmosféře.

Konečnost znamená, že užití společného statku jedním uživatelem snižuje jeho množství nebo kvalitu dostupnou pro ostatní. V případě atmosférického rezervoáru to znamená, že přidání odpadu jedním uživatelem zmenšuje prostor pro odpad někoho jiného – a že rezervoár může být vyčerpán. U skleníkových plynů byla politickým rozhodnutím stanovena hranice, která definuje vyplenění atmosférické odpadní jímky takovou koncentrací oxidu uhličitého, která zvyšuje globální oteplení o 1,5–2 °C oproti průměrné teplotě v předindustriální době. Jak koncentrace CO₂, tak práh globálního oteplení samozřejmě vycházejí z dostupné klimatické vědy, výpočtů a modelů. Oteplení o maximálně 1,5–2 °C bylo zvoleno jako hranice proto, že vyšší oteplení s sebou nese riziko rozsáhlých potenciálně nevratných změn klimatu s nebezpečnými následky jak pro přírodu, tak pro lidskou společnost.

Dilema uživatelů společného statku

Z důvodu těchto dvou vlastností – nevylučitelnosti a konečnosti – čelí společné statky riziku, kterému se říká „tragédie společné pastviny“. Tento pojem popularizoval americký ekolog Garrett Hardin ve svém krátkém, ale vlivném článku Tragédie společných statků z roku 1968. Argumentuje v něm, že společné zdroje jsou odsouzeny k nadužívání a vyplenění, protože jejich uživatelé mají tendenci jednat ve vlastním krátkodobém zájmu a ve snaze z dostupného společného rezervoáru vytěžit co nejvíce. Protože takto uvažuje většina uživatelů, výsledkem je rychlé vyčerpání společného zdroje. I v případě, že se někteří aktéři pokusí zavést pravidla pro kolektivní užívání, racionální volbou sobecky smýšlejícího jednotlivce je tato pravidla ignorovat – obává se totiž, že jeho zdrženlivost nebude sdílena všemi a že tím pádem umožní ostatním získat více než on. Hardin považoval tragédii společných statků v podstatě za nevyhnutelnou a jako jediné možné řešení navrhoval privatizaci nebo důslednou a vymahatelnou státní regulaci.

Americká ekonomka Elinor Ostrom s Hardinovou teorií nesouhlasila. Podle ní uživatelé společných zdrojů čelí dilematu. Buď budou jednat nezávisle na sobě a ze společného zdroje si uzmou maximum pro sebe, v krátkodobém horizontu tak společný zdroj vyčerpají a nakonec všichni čelí tragédii. Nebo se dohodnou na spolupráci a vytvoří efektivní systém kolektivního využívání, který všem uživatelům zajistí férový podíl a zároveň zajistí udržitelnost společného zdroje do budoucna. Ostromové průkopnický empirický výzkum, za který byla v roce 2009 oceněna Nobelovou cenou, ukázal, že uživatelé společných statků se v mnoha případech nechovají sobecky, ale jednají kolektivně a ve společném zájmu ekonomické a environmentální udržitelnosti – spolupracují, vytvoří efektivní pravidla a dodržují je.

Ostrom konkrétně zkoumala pastviny ve Švýcarsku, rybolovné oblasti v Americe, lesy v Japonsku nebo zavlažovací systémy ve Španělsku. Na základě těchto a dalších příkladů rozpracovala institucionální model správy společných statků (commons), který účinně zabraňuje tragédii vyplenění. Efektivní a udržitelná kolektivní správa je možná, pokud je jasné, kde jsou celkové limity užívání, a pokud se stanoví, kdo a jak může zdroj přesně využívat. Úspěšná regulace také závisí na monitorování, které odhaluje zneužívání, dále na důsledně uplatňovaných sankcích za porušování pravidel a také na dostupnosti způsobů rychlého a spravedlivého řešení konfliktů.

Klimatická změna jako tragédie společné odpadní jímky

Bohužel, atmosférická odpadní jímka není spravována jako pastvina ve švýcarských Alpách nebo jako japonský les. Zůstává do značné míry volně přístupnou zemí nikoho, kterou si každý může přivlastnit zdarma a využívat bez závazných limitů. Neexistuje žádný kolektivní systém pravidel a emisních limitů platný pro všechny uživatele, který by odrážel globální, nevylučitelný a konečný charakter atmosférického rezervoáru pro skleníkové plyny.

V mezinárodní klimatické politice doposud v podstatě nedošlo k pokusu o vytvoření takového systému. Kjótský protokol, přijatý v roce 1997 v rámci Rámcové úmluvy OSN o změně klimatu (UNFCCC), obsahoval povinné cíle snížení emisí pro čtyřicet vyspělých průmyslových zemí. Tento ambiciózní režim byl vytvořen v souladu s principy klimatické spravedlnosti, zejména historické odpovědnosti industrializovaných a vyspělých zemí za změnu klimatu. Kjótský protokol nicméně nevytvořil globální systém. Mnoho zemí, jichž se závazné emisní limity týkaly, se navíc rozhodlo dohodnutý režim ignorovat. Dilema uživatelů společného statku, o kterém mluvila Elinor Ostrom, vyřešily v souladu s Hardinovou racionalitou – zvolily individuální zájem a vlastní prospěch bez ohledu na zájmy celku.

Pařížská dohoda, současný rámec mezinárodní klimatické politiky a regulace emisí, se ještě více vzdaluje ostromskému systému kolektivní správy společné atmosféry. Ačkoli je většina států její součástí (pouze s výjimkou Íránu, Libye, Jemenu a USA, jejichž neslavné druhé vystoupení právě vstoupilo v platnost), Pařížská dohoda státy pouze vyzývá, aby si samy stanovily národní příspěvky ke snižování emisí. Aby fungovala jako efektivní systém regulace globálního společného statku, musela by namísto dobrovolných závazků nastolit režim, který jasně definuje dostupný uhlíkový rozpočet (kolik CO₂ lze ještě vypustit do atmosféry), stanovit celkové emisní limity v souladu s přijatou hranicí globálního oteplení, přidělit státům emisní povolenky podle vyjednaného a akceptovaného principu distributivní spravedlnosti, monitorovat a vymáhat dodržování dohodnutých pravidel a trestat jejich porušování.

V současnosti se systému správy atmosférických commons snad nejvíce přibližuje Zelená dohoda EU. Obsahuje celkové cíle snižování emisí, závazné cíle pro členské státy, obsahuje povinnost monitorování a sankce za nedodržování. V globálním kontextu je EU nicméně malý klub několika desítek zemí. Podíl EU na globálních emisích navíc v posledních letech klesl na přibližně šest procent díky postupnému snižování. Snahy EU jsou v kontrastu s politikou velkých znečišťovatelů jako Čína, USA a Indie. Zatímco USA pod vedením Donalda Trumpa de facto zrušily veškerou klimatickou politiku, Čína a Indie plánují snižování emisí až po roce 2030. Současně rostou emise globálně nejbohatšího jednoho procenta lidí – v roce 2019 byla tato skupina zodpovědná za neuvěřitelných 16 procent globálních emisí. Poháněné technologickými inovacemi a luxusní spotřebou, emise superboháčů zůstávají z velké části zcela mimo dosah jakékoli regulace.

Globální emise skleníkových plynů stále rostou a v podstatě dosáhly bodu vyčerpání atmosférické odpadní jímky. V roce 2025 dosáhla průměrná roční koncentrace CO₂ v atmosféře 426,6 ppm, což je nejvyšší úroveň za více než dva miliony let. Tato koncentrace posouvá lidstvo daleko za bezpečnou zónu a planetární hranice, které vědci stanovili na hodnotu 350 ppm. Jak ukazují tzv. uhlíkové hodiny, při zachování současného tempa a objemu emisí bude zbývající uhlíkový rozpočet pro oteplení o 1,5 °C vyčerpán před rokem 2030. Práh 1,5 °C je přitom dlouhodobě považován za kritický – na této mezi oteplení lze stále zabránit tání permafrostu, masivnímu úbytku ledovců, stoupání hladiny moří, okyselování oceánů a kolapsu biodiverzity. Oteplení nad touto hranicí výrazně zvyšuje pravděpodobnost nebezpečných změn klimatu spojených s extrémním a nepředvídatelným počasím, které ohrozí zdraví, bezpečnost a žitelné podmínky milionů lidí po celém světě.

Černí pasažéři na Titanicu

Oteplující se svět a stále nebezpečnější počasí je tragédií vyplenění našeho jediného a společného atmosférického odpadního rezervoáru pro skleníkové plyny. Tato tragédie vznikla z nadužívání atmosférické jímky konkrétními státy a společenskými skupinami, z neschopnosti účastnit se procesu vytváření efektivního globálního systému správy tohoto statku nebo z neochoty konkrétních aktérů respektovat kolektivní řešení. Jednání a volby těchto aktérů představují vážné etické selhání. Všichni uživatelé společných statků, včetně sdíleného atmosférického rezervoáru, mají morální povinnost zabránit jeho zničení, spolupracovat na vytvoření kolektivních institucionálních rámců pro jeho udržitelné a spravedlivé využívání a neparazitovat na úsilí druhých. Odmítání těchto principů není racionální, ale amorální volba, která způsobuje škody všem.

Lze tragédii klimatické změny ještě zabránit? Podle poslední zprávy IPCC cíl udržet oteplení pod 2 °C vyžaduje, aby globální emise skleníkových plynů v podstatě okamžitě dosáhly vrcholu, do roku 2030 klesly asi o čtvrtinu a v první polovině sedmdesátých let tohoto století dosáhly nulové hodnoty. Tato trajektorie je eticky a existenčně naléhavá a vyžaduje intenzivní mezinárodní spolupráci všech. Nepodílet se a odmítnout spolupracovat je vědomé rozhodnutí urychlit kolektivní zkázu. Jde o rozhodnutí nenastoupit na vesmírnou loď Země a z nekoordinovaných drancovatelů se stát spolupracujícími správci společného světa. Jde o rozhodnutí zůstat na monstrózní výletní lodi Titanic, kde se někteří povalují na horních palubách, popíjejí koktejly u vyhřívaných bazénů a věří, že jim privilegia zajistí přístup k záchranným člunům, zatímco jiní odmítají kolektivní pravidla v naivní víře, že loď je nepotopitelná, přestože míří plnou parou přímo proti ledovci.

Autorka je politologička. V súčasnosti pôsobí na Univerzite Friedricha Schillera v Jene. Špecializuje sa na výskum v oblasti medzinárodnej politickej teórie, medzinárodného práva a globálnej spravodlivosti.

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike

Environmental thinkers of the 1960s often reached for the image of Spaceship Earth to capture the unique and fragile environmental conditions on which life on Earth depends. Diplomat Adlai Stevenson, economists Barbara Ward and Kenneth E. Boulding, and the inventor and futurist Richard Buckminster Fuller, who popularized the idea in his Operating Manual for Spaceship Earth (1969), invoked this metaphor to envision humanity aboard a single vessel sailing through the void of space. All on one voyage, on one ship. There is no second ship waiting in orbit, no rescue boat for the selected few. The stock of resources on board is finite. No resupply is possible. Survival depends on prudent use of common resources, collective stewardship, and vigilant maintenance of the ship and its life-support systems.

The metaphor of Spaceship Earth conveys a simple truth – there is no backup planet, no alternative habitat, no exit for humans. Regardless of arbitrary political divisions or differences in wealth, we share a destiny as a species. Our well-being and survival hinge on environmental conditions, natural resources, and planetary systems: a stable climate, sufficient amounts of fresh water, healthy oceans, fertile soil, and rich biodiversity. These planetary systems are large, shared across time and space, transcending individual life or generations, yet vulnerable to human harm. Overuse, depletion, and damage do not remain contained; they ultimately rebound upon all.

The message from the Spaceship Earth crew is clear: care for the shared environment. Use resources sustainably, wisely, and with restraint. Act not as plunderers, spoilers, or vandals but as stewards of a common world. Cooperate, make rules, and respect them for the collective good. If you don’t, your only home will become the site of its own undoing.

Pollution sink as a common-pool resource

The thin atmospheric shell that envelops our planet is one of the essential planetary systems that makes Earth habitable, shielding life from radiation, enabling the water cycle, and regulating climate and temperature. The atmosphere serves as a key repository for greenhouse gases, accumulating and retaining them over time, shaping the Earth’s energy balance and climate system. Anyone can deposit greenhouse gases and other pollutants into this global common sink. Because human activities can significantly increase greenhouse gas emissions and release other harmful air pollutants (e.g., ozone layer-depleting hydrofluorocarbons), and because their effects are felt worldwide, regulation is necessary.

To use a term from resource economics, the atmosphere’s capacity to retain greenhouse gases is a common good. As a distinct type of good, different from private, public, or club goods, common goods have two key characteristics: they are non-excludable, and they are finite or rivalrous. Non-excludability means that it is impossible to prevent someone from using it. In the case of the atmospheric sink, it means that it is hard to prevent someone from polluting, and also that no one can be insulated from its impacts. When the USA, China, or Elon Musk put thousands of tons of CO₂ into the air, this gas does not stay in the place where it was emitted or within national borders. It increases the overall concentration of greenhouse gases in our one shared atmosphere.

Finite means that one person’s use of a good reduces the amount or quality available to others. In the case of the atmospheric pollution sink, it means that adding waste by some makes less space for someone else’s waste, and that the pollution sink can be depleted. In the case of greenhouse gases, a political decision was made to define overuse by the concentration of CO₂ that will keep global warming between 1.5°C and 2°C above pre-industrial levels. These thresholds are derived from scientific expertise and climate modeling. They mark the point beyond which climate impacts are expected to become severe, widespread, and potentially irreversible, with dangerous consequences for both nature and human societies. 

Commons Dilemma

Due to the two characteristics – non-excludability and rivalry – common goods can face what has become known as the tragedy of the commons. This phrase was popularized by American ecologist Garret Hardin in a short but influential article, The Tragedy of the Commons, published in 1968. Hardin argued that common resources are bound to be depleted because users tend to act in their own individual, short-term interests, seeking to extract the maximum possible benefit from the shared resource pool. When this strategy is chosen by most, the result is the rapid overuse of the commons. Even when some actors attempt to introduce rules for collective use, the rational choice for a self-interested individual is to ignore such rules, fearing that restraint will merely allow others to capture the benefits. In Hardin’s view, the tragedy of the commons is inevitable unless the commons are privatized or put under state control.

American economist Elinor Ostrom disagreed with Hardin’s parable. In her view, the users of common resources do not face tragedy but a dilemma: they can act independently and take as much as possible for personal gain, thereby overusing the resource in the short run and ending up with a collective tragedy. Alternatively, they can cooperate and devise an effective system of collective use that allows everyone to obtain a fair share while safeguarding the sustainability of the resource for the future. Ostrom’s pathbreaking empirical research, for which she was awarded the Nobel prize in 2009, demonstrated that in many real-world contexts, users do not behave as plunderers. Instead, they are capable of coming together to create effective systems of rules that regulate collective use and secure the equitable and long-term benefits of common resources for all.

Based on studies of Swiss grazing pastures, Japanese forests, Spanish irrigation systems, and other cases, Ostrom outlined an institutional model of commons governance that can successfully avoid the tragedy. Sustainable collective management emerges when it is clear who may use the resource, where its boundaries are, when rules governing use match local circumstances, and when the users have a say in shaping and changing them. Successful arrangements also depend on monitoring that makes misuse visible, on proportionate sanctions that discourage abuse, and on ways to resolve conflicts quickly and fairly.

Climate Change as a Tragedy of the Commons

Sadly, the atmosphere is not governed as a grazing pasture in the Swiss Alps or as a forest in Japan. It remains, by and large, a freely accessible no man’s land, appropriated free of charge and used without binding limits. There is no collective, all-encompassing system of rules and emission limits binding for all that reflects the global commons nature of the atmospheric carbon sink.

There were attempts to create a system that would limit the use by the largest emitters. The Kyoto Protocol, adopted in 1997 under the UNFCCC framework, included obligatory emission reduction targets for 40 developed countries (the goal was to get to 5% below 1990 emission levels). While ambitious and consistent with the historic responsibility of the industrialized Global North for climate change, the Kyoto Protocol did not create a global system. More tragically, many industrialized countries that were bound to reduce emissions chose to defect. Faced with the Ostromian dilemma between individual interests or collectively imposed limits, they opted for Hardin’s “rationality” – self-interested, short-term-oriented, benefit-maximizing behavior that refuses restraint for the sake of others.

The Paris Agreement, the current framework for regulating emissions, departs even further from attempts to establish an effective system of collective governance of our shared atmospheric pollution sink. While most countries are parties to the agreement (with the exception of Iran, Libya, Yemen, and the United States, whose infamous second withdrawal will take effect in 2026), the Paris framework merely asks states to set their own nationally determined contributions to emission reductions. To function as a system of effective global commons governance, it would need to move beyond voluntary pledges toward a regime that clearly defines the available carbon budget, sets overall emission limits, allocates allowances to countries according to principles of fair share, monitors use, enforces compliance, penalizes free-riding, and embeds climate action within a multilevel and participatory governance structure.

The EU’s Green Deal climate policy can be described as a form of commons governance. It includes binding EU-wide emission-reduction goals, nationally binding targets for member states, reporting requirements, and sanctions in case of non-compliance. The EU, however, remains a small club of just over two dozen countries. Its share of global greenhouse gas emissions has fallen to approximately 6 percent in recent years, down from higher levels in previous decades due to consistent reductions. Meanwhile, emissions from the largest emitters, China, the United States, and India, continue to rise. While both China and India plan to reduce emissions after 2030, the United States, under Donald Trump, has effectively cancelled all climate change mitigation policies. At the same time, emissions produced by the world’s richest one percent (responsible for nearly 16 percent of global CO₂ emissions in 2019) are rising, driven by technological inventions and luxury consumption, while remaining largely outside monitoring systems and regulatory control.

Globally, greenhouse gas emissions continue to rise. In 2025, the annual average CO₂ concentration reached 426.6 ppm, the highest level in more than two million years. This concentration places humanity well beyond the safe operating conditions identified by Earth system science, which was set at 350 ppm. With CO₂ emissions still rising, keeping global warming below 1.5°C has become nearly impossible. At current emission rates, the remaining carbon budget for 1.5°C will be exhausted before 2030 (as illustrated by the carbon clock). The 1.5°C threshold has long been regarded as critical for preventing permafrost thaw, large-scale ice-sheet loss, sea-level rise, ocean acidification, and biodiversity collapse. Crossing this threshold substantially increases the likelihood of dangerous climate change marked by extreme, intense, and unpredictable weather events that threaten the health, safety, and well-being of millions of people worldwide.

Freeriding on a Titanic?

A warmer world and its potentially dangerous weather conditions are a tragedy of the overuse of our common pollution sink. This tragedy arises from uncoordinated and largely unregulated actions by individual states and social groups, the disproportionate use of common resources by some, and the unwillingness of all relevant actors to adopt collective solutions. These choices are not inconsequential – they accumulate into harms that are ultimately borne by all. They represent serious ethical failures by the commoners. As users of the shared atmospheric pollution sink, all actors have duties to prevent the destruction of its utility, to cooperate in establishing collective institutional frameworks for its sustainable and equitable use, and to refrain from free-riding.

Can this tragedy still be averted? According to the IPCC’s latest assessment, limiting global warming to around 2°C requires greenhouse gas emissions to peak immediately, decline by roughly one quarter by 2030, and reach net zero in the early 2070s. Achieving this trajectory demands far stronger international cooperation and effective commons governance. This is now both an ethical and an urgent existential demand. The choice is no longer accidental but conscious and deliberate: to cooperate, or to accelerate collective demise. Either we board Spaceship Earth, transforming ourselves from uncoordinated plunderers into cooperative stewards of a shared world. Or we remain on a Cruiseship Titanic, where some linger on the upper decks, sipping cocktails by heated pools, confident that privilege will secure them access to the lifeboats, and some reject collective rules under the naïve belief that the vessel is unsinkable even as it steams at full speed toward an iceberg.

The author is a political scientist currently based at Friedrich Schiller University in Jena. Her research focuses on international political theory, international law, and global justice.

The text was produced with the support of the Friedrich Ebert Stiftung, Representation in the Slovak Republic.

Zaujmem v tomto rozhovore pozíciu intelektuálne lenivého populistu a uvidíme, či budú tvoje odpovede presvedčivejšie, ako moje otázky. Začnime tým, že ľudia ako ty sú najnovšie niektorými politikmi označovaní za nepriateľov normálnych slušných ľudí, ktorých chcete poučovať či zakazovať im ich spôsob života. Ako sa ti s touto nálepkou žije?

Necítim to zatiaľ ako nálepku, skôr ako také jemné „svrbenie“ v konverzácii, keď sa okoliu zverím, že napriek tomu, že auto vlastním, používam ho minimálne, že nakupujem v sekáčoch, že ak nemusím, nelietam a že mäso nejem každý deň. Ak sa ľudia spýtajú, ako to mám, tak to vysvetlím. Ale moralizovať, že niekto má či nemá žiť istým spôsobom, sa mi nezdá vhodné ani zmysluplné. Nechcem naskakovať na taktiku individuálnej zodpovednosti za klimatickú krízu, ktorú tu roky presadzujú fosílne firmy. Nemyslím si, že je správne nútiť môjho suseda na dedine nepoužívať auto. Je to nezmysel. Ľudia, čo naozaj neoplývajú luxusom, ako sa povie, ledva viažu koniec s koncom, majú vo svojom živote už dosť obmedzení. Obaja so susedom sa však zhodneme, že by z rôznych dôvodov bolo fajn zakázať lety súkromných tryskáčov. Alebo zdaniť miliardárov – na začiatok. My v Klimatickej koalícii pracujeme na tom, aby štáty prijímali zodpovednosť za tvorbu lacných a ekologických riešení. Nejde o vytváranie pocitu viny, ale o to, aby tu tie možnosti boli.

Ekologická udržateľnosť je podľa viacerých politikov vraj nejaká ekoideológia alebo ekodiktát z Bruselu, nie na faktoch a vede postavená racionálna politika. Ako reaguješ na takýto argument?

Je to veľmi jednoduché. Opýtam sa ich, či sú spokojní s tým, ako sa dnes na Slovensku žije. V akom stave je zdravie obyvateľstva, duševné aj fyzické, ako vyzerá pripravenosť na výkyvy počasia či živelné katastrofy, aký je stav životného prostredia (nerada používam tento výraz, ale v tomto kontexte sa hodí), aká je kvalita pôdy a potravín, ochrana a dostupnosť pitnej vody, čistota ovzdušia, a pod. Nemusíme sa vôbec rozprávať o stave klímy. Bavme sa o zdraví a kvalite života ľudí. Ak priznáme, že niečo je zle, poďme hľadať príčiny a cesty, ako to napraviť. Veľmi ma zaráža, že mnohí inteligentní ľudia sú presvedčení, že po 35 rokoch fetišu súkromného vlastníctva a kapitalizmu vidia nápravu v tom, že budeme pokračovať rovnakou cestou, akou sme sa k týmto problémom dostali. Akoby sme tým, že kritizujeme súčasný politicko-ekonomický systém, urážali ich identitu.

Ľudia však nikdy v histórii neprijímali zásadné zmeny bez odporu či obáv, detto ak sa dotýkali ich identity.

Možno je za tým tiež neochota priznať, že aj tí, ktorí zdanlivo profitujú zo systému, sa v skutočnosti majú veľmi zle. Nie ekonomicky, ale ľudsky. A priznať si, že bezbrehá individualizácia zodpovednosti za všetko je slepá ulička, znamená spochybniť svoje celoživotné snaženie. Ak hovoríme o racionálnych argumentoch, stačí ukázať, že zbožňovaný ekonomický rast od istej úrovne rozvoja ekonomiky prestáva korelovať s kvalitou života obyvateľov. Netreba byť ekonómom, stačí sa pozrieť na príklady krajín ako USA či Veľká Británia, na čísla miery chudoby, (ne)dostupnosti zdravotnej starostlivosti, (ne)dostupnosti bývania. Iným argumentom je Rusko. Vojna generuje ekonomický rast. Napriek tomu sa tam väčšina ľudí nemá dobre. Aké racionálne dôvody dnes máme myslieť si, že ničením prírody okolo seba a biologických predpokladov života sa budeme mať lepšie?

Poďme však k podstate nášho rozhovoru. Výskumy hovoria jasne, ľudia chcú chrániť prírodu, klímu, chcú aby ju chránili vlády, štáty, ale nechcú to platiť z vlastnej peňaženky. Rozumieš tomu?

A prečo by ju mali chrániť z vlastnej peňaženky? Čo je to vôbec za otázku? Ľudia platia dane – naozaj veľa peňazí. A štáty z týchto peňazí dotujú fosílne spoločnosti. Veď čo iné je plošná „energopomoc“, ako dotovanie dodávateľov plynu? Priamymi aj nepriamymi dotáciami každoročne tečú stovky miliónov súkromným spoločnostiam, ktoré zarábajú na tom, že sa mení klíma, znečisťuje ovzdušie, ohrozuje pitná voda a potraviny. Ľudia majú úplnú pravdu, keď chcú, aby za ich dane štát robil takú politiku, ktorá chráni prírodu, nie ropné a uhoľné spoločnosti. Celý ten naratív, že ľudia by si mali za ekológiu priplácať, je chorý. My si už teraz priplácame za stav, ktorý máme. Platíme to nielen priamo, ale aj nepriamo cez zdravotné náklady, ktoré znáša obyvateľstvo a verejný rozpočet. Tri až päť tisíc ľudí ročne zomiera na Slovensku na priame dôsledky znečisteného ovzdušia. K tomu pripočítajme rôzne druhy onkologických ochorení súvisiacich so skládkami či spaľovňami. Veď si to uvedomme – súkromné spoločnosti zarábajú na výrobe a spotrebe tovarov a samosprávy znášajú náklady na likvidáciu odpadov (ani čiastočná zodpovednosť firiem za recykláciu tento problém nerieši). Takže privatizácia zisku a zospoločenštenie nákladov. Zdravotných, ekologických, sociálnych.

Argument mnohých ľudí je, že sa im nežije ľahko, dopadá na nich konsolidácia, inflácia, nízke platy, vysoké účty, a teda prečo oni, ktorí často majú problém vyžiť do konca mesiaca, majú zachraňovať ľudstvo pred koncom sveta. Berieš tento argument? Čo s ním?

Absolútne ho beriem. Veď sa pozri na ten cirkus, ako skončila konferencia COP o zmene klímy v Beléme. Najväčšie slovo tam mali ropné a uhoľné spoločnosti a štáty, ktoré z ropy profitujú. Vôbec sa nehovorilo o znižovaní emisií skleníkových plynov. Pravdou je, že tí, v ktorých záujme je, aby „doba ropná“ trvala čo najdlhšie, sa nebudú dobrovoľne obmedzovať. Prečo by sa mali obmedzovať bežní ľudia? Na druhej strane si myslím, že prechod na obnoviteľné zdroje energie so sebou prináša nielen oslobodenie od špiny spaľovania fosílnych zdrojov, ale aj nebývalú demokraciu. Dáva možnosť decentralizovať prístup k energii, vytvárať energetické spoločenstvá, dať kontrolu nad energiou samosprávam. Na rozdiel od fosílnych zdrojov (vrátane jadra), ktoré sú veľmi centralizované. To je veľká revolúcia a nečudo, že sa tomu politici bránia. Kontrola nad cenami energií je totiž silný mocenský nástroj. Preto nehovorme o „zachraňovaní ľudstva pred koncom sveta“, ale o tom, ako zlepšiť náš život tu a teraz, ideálne s výhľadom do budúcnosti tak, aby sme neničili prírodné bohatstvo svoje ani iných krajín. Mne sa napríklad páčia koncepty regeneratívnej ekonomiky – zameranej nielen na udržateľnosť, ale aj na regeneráciu prírody, zdravia, spoločenského života. Od výroby sa vieme posúvať k oprave vecí, náprave systémov, uzdravovaniu, ochrane a opatere. Tieto činnosti vedia generovať príjem aj inú kvalitu života. V globálnej ekonomike zatiaľ nie sú dominantné, ale tam, kde sa presadzujú, ukazujú, že extraktivizmus nie je jedinou možnou cestou rozvoja.

V čom pre teba osobne spočíva podstata sociálne spravodlivej zelenej transformácie?

Každá politika by mala dávať zmysel tým, ktorých sa týka. Ak sa má niečo zmeniť, musí byť jasné, prečo to máme zmeniť a k čomu smerujeme. Žijeme v období dezilúzií. Moja generácia vyrástla na nádeji Nežnej revolúcie, že budeme mať slobodu a prosperitu. Teraz vidíme, že sme dosiahli ich zdeformované podoby. Sloboda aj prosperita závisia od našej kúpnej sily, globálne korporácie ako Meta či Google ovládajú naše životy viac než volená polisotická reprezentácia. Sme svedkami obrovského nárastu sociálnych rozdielov globálne aj v rámci Slovenska. Podľa ŠÚ SR je takmer pätina obyvateľstva pod hranicou chudoby. Zvyšok krajiny pritom dúfa, že sa tam neocitne tiež. V 90. rokoch sme blúznili o „konci dejín“ a dnes máme za hranicami najkrvavejšiu vojnu od druhej svetovej. Sociálne spravodlivá zelená transformácia je o vytváraní príležitostí zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí na Slovensku.

„Zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí,“ kto by to nebral… Ale čo to konkrétne znamená?

Ak hovoríme o rekonštrukcii krajiny, meradlom kvality by nemali byť abstraktné ukazovatele ako HDP, ale konkrétne parametre kvality života obyvateľstva: napr. dĺžka dožitia v plnom zdraví, dostupnosť základnej lekárskej starostlivosti, dostupnosť dôstojného bývania, dostupnosť zdravej stravy, duševné zdravie mládeže, a pod. Pre mňa je zaujímavou referenciou ľudská dôstojnosť. Nedá sa síce zmerať, ale akosi všetci v bruchu cítime, čo je dôstojné a čo už nie. Takže napríklad ak diskutujeme o dostupnej a bezemisnej doprave, môžeme sa pýtať, či je dôstojné, aby ľudia mrzli na zastávkach pre zrušené spoje, ale tiež, či je dôstojné stáť hodiny v zápche v najnovšom elektromobile. Zelená transformácia by mala tiež v sebe zahŕňať spoluprácu. Myslím tým spoluprácu s prírodou aj spoluprácu ľudí pri hľadaní riešení. Ak obciam bez ich súhlasu arogantne zhora naplánujeme veterné parky bez toho, aby mali možnosť sa k nim vyjadriť a mať z nich priame benefity, nemôžme sa čudovať, že budú ľudia zúriví a privítajú každého šarlatána, ktorý sa ich akože zastane proti „Bruselu“.

Ako Klimatická koalícia a FES-Slovensko sme predstavili koncept „Environmentálneho životného minima“. Väčšina ľudí pravdepodobne tento pojem počuje po prvýkrát. Čo praktické prináša pre krajinu, pre ľudí?

Každý asi počul o životnom minime. Je to finančné vyčíslenie (akokoľvek ťarbavé a nedostatočné) minimálneho príjmu, ktorý by mal stačiť na živobytie. Voľky-nevoľky štát priznáva nárok na túto sumu každému človeku na svojom území. Environmentálne životné minimum je prístup, ktorý hovorí, že na to, aby sme žili dôstojný život, potrebujeme mať základné podmienky prežitia. Dostup k pitnej vode, zdravému a nutrične hodnotnému jedlu, čistému ovzdušiu, bývaniu, v ktorom sa celoročne udržiava teplota vhodná pre život, doprave za základnými životnými potrebami, ale aj napríklad dostup k zeleni ako podmienke fyzickej a duševnej regenerácie. Ide o to, že financie nám nezabezpečia tieto základné potreby, pokiaľ pre ne nebudú vytvorené podmienky či ochránené ich zdroje. Príkladom je pitná voda. Ak štát neochraňuje zdroje pitnej vody, ale povoľuje výruby lesných porastov, ktorých dôsledkom je erózia a povodne, či budovanie spaľovní odpadov na zdrojoch podzemnej vody, výsledkom je zníženie kvality a množstva dostupnej vody. NKÚ upozorňuje na privatizáciu vodnej infraštruktúry, čo má za následok, že štát nemá pod kontrolou cenovú politiku. Pitná voda pritom nie je komodita na predaj, ako to deklarujú firmy ako Coca Cola či Nestlé, ale základné ľudské právo definované OSN. Neznamená to, že by mal každý právo ľubovoľne plytvať pitnou vodou. Ide o to, zabezpečiť k nej spravodlivý a férový prístup pre každého.

Opýtam sa ešte inak, čo by sa na Slovensku zmenilo, ak by bolo environmentálne minimum dôsledne naplnené?

Ak by bolo naplnené, museli by všetky zákony, vrátane ten o štátnom rozpočte, zabezpečiť štandard EŽM. Národné stratégie, nielen tie súvisiace priamo so zmenou klímy (napr. Stratégia adaptácie na zmenu klímy), ale aj tie týkajúce sa napr. rozvoja regiónov, dopravy, verejného zdravia či vzdelávania, by museli v prvom rade odpovedať na otázku, či vieme zabezpečiť dôstojný život ľuďom na našom území. Napríklad, ako vieme riešiť znečistenie ovzdušia: aj to priemyselné, aj to spôsobené individuálnym kúrením. Ľudia predsa nekúria drevotrieskou, lebo sa im to páči. Väčšinou je to preto, lebo na iné nemajú. Programy ako Populair, ktoré sa zaoberajú osvetou obyvateľstva, sú výborné, musia byť ale doplnené riešeniami v oblasti chudoby, zdravotnej prevencie, a zároveň dostupných dotácií na úpravu príbytkov a riešenie vykurovania či chladenia, ktoré bude spĺňať základné zdravotné parametre.

Mnoho opatrení by sa asi malo udiať v prostredí, kde ľudia trávia väčšinu času, teda miest a obcí.

Áno, ak hovoríme o plánovaní miest a financiách na verejné priestory, dôležitým kritériom sú ochladzovacie zóny počas horúčav. Dôležitosť kvalitnej mestskej zelene je nezastupiteľná. Pričom kvalitná znamená robustná a ideálne v súvislých pásoch, nie úbohé tenké stromčeky v kvetináčoch. Takisto pešie trasy pre matky s deťmi, ktoré sú prirodzene zatienené. Oddychové miesta pre seniorov, kam vedia prísť a ochladiť sa v horúčavách. Na takéto úpravy musí štát zabezpečiť samosprávam nielen finančnú, ale aj metodickú a odbornú podporu. Takisto treba venovať veľkú pozornosť záchranným systémom, mapovaniu rizík ako sucho, horúčavy, prívalové zrážky, povodne, a pod. a pravidelne ich vyhodnocovať. Živelné katastrofy sú stále častejšie a potrebujeme byť pripravení a vybavení na to, aby sme ľuďom vedeli poskytnúť základnú záchranu a podporu pri obnove. Znamená to aj prevenciu a účinné informovanie obyvateľstva v koordinácii štátnych zložiek so samosprávami a dobrovoľnými skupinami. Celkovo ide o to, aké priority si vlády kladú, ako plánujú, ako rozhodujú o verejných výdavkoch, koho záujmy ochraňujú.

Snažíme sa teda presunúť ťažisko ekologických opatrení z roviny zákazov či povinností do roviny práva a nároku ľudí na zdravé životné prostredie, a teda k zodpovednosti štátu za naplnenie týchto práv. Koho tento koncept berie na zodpovednosť a čo majú títo zodpovední zabezpečiť?

Pozeráme sa na klimatické ohrozenia z pohľadu práv jednotlivcov a komunít a nároku na rešpektovanie základných podmienok dôstojného prežitia. Nositeľmi povinností sú v tomto prípade národné štáty, ktoré majú zabezpečiť, aby tí, čo využívajú prírodné zdroje napríklad na biznis, tak robili spôsobom, ktorý neohrozuje život. Túto filozofiu potvrdzuje napríklad aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva proti Taliansku v prípade obyvateľov postihnutých skládkou prevádzkovanou súkromnou spoločnosťou. Štát sa vyhováral, že on za znečisťovanie nemôže. Súd mu nedal za pravdu a hovorí, že je to štát, čo nastavuje pravidlá a čo má na starosti bezpečnosť a zdravie obyvateľstva. Samozrejme nikomu negarantujeme právo na súkromný bazén s celoročným vyhrievaním či dva elektromobily. Existujú však autori, ktorí tvrdia, že ak chceme prežiť, bolo by treba určiť aj „environmentálne životné maximum“ – teda maximálnu spotrebu prírodných zdrojov na človeka – ale to nechajme zatiaľ v rovine myšlienkových experimentov…

Ak si zoberieme tému uprednostňovania verejnej dopravy, musíme pracovať s úplne inou životnou situáciou ľudí v meste a na vidieku. Ako chcem rodine na dedine, ktorá jazdí na SUV s dieselovým motorom, kde vozia deti, psa, lyže, záhradné veci, atď., povedať, že ich dopravné návyky sú ekologicky nezodpovedné a mali by ich zmeniť?

No to je práve to. Návyky môžu meniť tí, ktorí majú možnosť voľby. Ty sa v meste môžeš presúvať MHD, nepotrebuješ auto na cestu do práce. Avšak aj ty, aj ja vozíme deti za vzdelaním, lebo sa nevedia prepraviť inak. Mnohí ľudia však nemajú žiadne iné alternatívy, len staré auto. Nejdú im spoje, alebo idú príliš zriedkavo a v nevhodných časoch, nenadväzujú na seba. Potrebujú sa dostať do práce, školy, k lekárovi či na základné nákupy, najmä mnohé ženy opatrujú iných členov rodiny, a to často bez auta nedokážu. Veľmi čerstvý prieskum Inštitútu 2050, ktorý bol robený na veľkej vzorke obyvateľstva všetkých možných profilov, ukázal, že väčšina ľudí nepotrebuje za každú cenu jazdiť autom. Cena verejnej dopravy pre nich pritom nie je ten najväčší problém. Tým sú práve chýbajúce spoje či nespoľahlivosť. Ja celkovo nepodporujem riešenia, ktoré udierajú na bežných ľudí – a tým myslím nielen tých najchudobnejších, ale aj takých ako ty či ja. Ochrana klímy by sa mala začať od toho, že zaplatia jednak tí, čo majú miliardové majetky a neplatia dane, pričom všetci získali svoj majetok na priamom či nepriamom drancovaní ľudí a planéty. Takisto by mali platiť vyššie dane tí jednotlivci a firmy, ktorí sú priamo zodpovední a profitujú z klimatickej zmeny. Bodka. Ostatné je o hľadaní riešení, ako zlepšiť životy, ekonomiku, sociálnu situáciu ľudí a ako vedľajší efekt vieme zlepšiť aj životné prostredie.

Najnovší, akoby „smrteľný“ argument proti zeleným politikám je, že sú brzdou konkurencieschopnosti, bez ktorej to pôjde s EÚ dole vodou. Nielen ekonomicky a sociálne, ale aj demokraticky, pretože prepad blahobytu generuje nespokojnosť, frustráciu a potrebu vlády tvrdej ruky. Ako odpovedáš na tento argument?

Prepad blahobytu nespôsobil „green deal“, ale neoliberálny kapitalizmus (hoci je pravdou, že prvý je produktom druhého). Keďže politické a ekonomické elity potrebujú udržať „business as usual“ čím dlhšie, hľadajú všetky množné stratégie, ako si uchovať zisky a nemusieť nič transformovať. Je to rovnaké ako s tabakovým biznisom. Spoločnosti investovali veľké peniaze do klamstiev, že fajčenie neškodí, potom do „light“ verzií svojich produktov, a teraz do fajčiarskych výrobkov pre deti, ktoré sú extrémne toxické a nie je tej sily, ktorá by dokázala zastaviť ich predávať. Keďže ľudia začínajú vnímať, že blahobyt je veľmi krehký a pre väčšinu nedostupný, treba nájsť vinníka. Tým je zelená politika EÚ. Ale veď dobre, z druhej strany neoliberálne riešenia ako emisné povolenky do veľkej miery spĺňajú ten stereotyp: firmy zarábajú – ľudia platia. Veľké mimovládne organizácie pritom ponúkajú Európskej komisii modely financovania zelených politík z čistých ziskov fosílnych spoločností tak, aby sa to nedotklo ani cien, ani práv zamestnancov v týchto firmách. Dá sa to. Chýba však politická vôľa tieto kroky uskutočniť. Preto je pre mňa ťažké obhajovať emisné povolenky, lebo viem, že existujú aj iné riešenia.

Prečo vo verejnej debate o ekologickej udržateľnosti len málo zaznieva otázka nákladov nekonania, teda téma reálnych strát, finančných, na životoch alebo kvalite života, ak klímu a životné prostredie chrániť budeme nedostatočne

Celý ekonomický model súčasného kapitalizmu je založený na klamlivej premise, že externé zdroje možno čerpať donekonečna. Všetky vedecké poznatky a aj bežný úsudok hovoria, že to nedáva zmysel. Európska civilizácia najprv čerpala externé zdroje na iných kontinentoch v podobe otrockej práce a prírodných zdrojov, keď už vyčerpala tie vlastné. Teraz nám dochádzajú územia, ktoré sa dajú kolonizovať a národy, ktoré by sa dali zotročiť. Navyše, zahmlieva sa v odpovedi na otázku, čo je vlastne kvalitný život? Je to naozaj nezmyselná práca za počítačom, stres a vyčerpanie, nedostatok času na rodinu a priateľov len preto, aby som splácala úver za dom, ktorý vlastne nemám kedy využiť?

Myslíš, že prichádza čas, kedy budeme pripravení redefinovať, čo znamená „kvalita života“?
Prečo nie? Koncept EŽM je zaujímavý aj tým, že kladie výzvu reklamným sloganom na úspech a prosperitu. Je známkou kvality života klimatizovaný dom s bazénom a betónovým plotom alebo bezplatná verejná pláž, kde sa viem okúpať, oddýchnuť si, stretnúť známych a cítiť sa bezpečne? To druhé bežne vidíte vo Švajčiarsku či v Dánsku, teda v bohatých krajinách, kde by ľudia nemali problém zaplatiť si súkromný bazén. Ale hodnotu vidia inde. Aj na Slovensku máme také priestory a osvietené samosprávy, ktoré ich z verejných zdrojov udržujú a starajú sa o ne. V Helsinkách si fínsky národ daroval k výročiu samostatnosti verejnú knižnicu, ktorá je ekologická a sociálna – môžete tam stráviť celý deň a neminúť ani cent. Je to obrovská nádherná budova vybavená pre seniorov, deti a rodičov, tínedžerov, domáce kutilky, hráčov videohier… Čo si my darujeme k výročiu samostatnosti? Stožiare vo vyrúbaných národných parkoch? Cenu nečinnosti je ťažké vyčísliť, pretože za zhoršenie základných životných podmienok budeme platiť stratou sociálneho zmieru. A to je v našej krajine a geografickej polohe väčšia hrozba, než klimatická katastrofa.

Ako verejne činná sociologička diskutuješ s mnohými ľuďmi s mnohými názormi. Ako sa ti darí s témami, o ktorých hovoríme, dostať mimo tvojej „bubliny“, ako sa ti darí držať debatu vo vecnej rovine faktov aj riešení a celkovo pozitívnom nastavení?

Ako som povedala, predovšetkým ľudí nementorujem. Tých, čo majú možnosť voľby, je možné inšpirovať k zmene. Nie cez výčitky či potrebu „obetovať sa“, ale skôr tak, že ukážeme, čo tým môžu získať. Ak si vymenia kotol či založia energetické spoločenstvo, ušetria na energiách. Smart riešenia sú cool. Ale aj downsizing môže byť niekedy atraktívny. Moja motivácia k používaniu verejnej dopravy nie je primárne ekológia, ale oddych a zníženie stresu. Pri ceste v autobuse či vo vlaku si viem oddýchnuť, premýšľať, zdriemnuť si, čítať alebo aj pracovať. Pri šoférovaní môžem možno počúvať podcasty. Ale prídem do práce unavená a ešte som nič neurobila. Je to o tom, nebyť otrokom toho auta ale zorganizovať si život tak, že ho používam málo. Keďže však bývam na dedine, nemôžem sa ho vzdať. Na Slovensku však sú stotisíce, ak nie milióny, ľudí, ktorí nemajú možnosť voľby. Život u nás sa za posledných 30 rokov nastavil tak, že bez auta sa takmer nedá žiť alebo byť súčasťou civilizácie. Nezabúdajme, že chudoba nie je nedostatok peňazí, ale pocit vylúčenia a nedostatku. Takže najprv sme z auta urobili nutnosť tým, že sme krajinu zorganizovali okolo ciest a teraz zvýšime cenu pohonných hmôt, aby sme časť obyvateľstva od tej dopravy odstrihli. Čo dosiahneme? Vylúčenie, ktorého následkom je hnev a ten sa bude rinúť ulicami a hľadať vinníka. Takže vecne v rovine faktov hovorím vplyvným a vzdelaným ľuďom v mojom okolí, že kým bude ekológia luxusom, bude tá téma polarizovať a bude vhodným materiálom pre extrémistov.

Ľudia vystresovaní rôznymi krízami, rastúcimi cenami, konsolidáciou, ale aj agresivitou politiky nechcú preto počuť ďalšie „zlé správy“ o hrozbe klimatickej krízy. Ako teda upozorňovať na potrebu konania a hrozby nekonania?

Zastať sa tých, ktorí sú oslabení a znevýhodnení. V každom smere. Vrátiť „do módy“ solidaritu. Nepotvrdzovať naratív o chudobe ako o zlyhaní jednotlivca. Hovoriť o záchrane slovenskej prírody ako o súčasti slovenskej identity. Ukazovať úspešné riešenia, príklady bývalých baníckych miest ako Partizánske či Prievidza, ktoré dekarbonizujú svoje vykurovacie systémy, či Komárno a Dubnica n. V., ktoré si robia podrobné mapovanie klimatickej zraniteľnosti, alebo Trnava, ktorá už pred rokmi realizovala veľký participatívny proces plánovania adaptačných opatrení na vysoké horúčavy a zadržiavanie vody v pôde. Chváliť slovenské firmy, ktoré bez štátnych dotácií prinášajú ekologické riešenia a sú ekonomicky úspešné nielen doma, ale aj v zahraničí. Presadzovať zapájanie ľudí do hľadania riešení. Vysvetľovať a pýtať sa, počúvať, brať vážne obavy a strach z budúcnosti. Plánovať politiky na základe dát a nie pocitov a nálad politickej reprezentácie. Šíriť pravdivé dobré správy a naučiť sa konečne chváliť sa úspechmi.

Úplne na záver, čo bol v ostatnej dobe tvoj najlepší aj najhorší zážitok, skúsenosť, poznatok v debatách o ekologickej udržateľnosti?

Začnem najhorším, lebo chcem skončiť pozitívne. Aktuálne ma veľmi sklamala verejná diskusia okolo vlakových havárií a leteckej linky z Bratislavy do Košíc. Na jednej strane je nehorázne, že sa vládni predstavitelia chvália, akým skvelým riešením je letecké spojenie. Nejde tu o emisie, ale o to, že za peniaze, ktorými sa bude dotovať linka pre pár ľudí, ktorí ju vlastne nepotrebujú (konkrétne severná trasa do Košíc je vlakmi celkom slušne obslúžená), by sa mohla zlepšiť katastrofálna dopravná situácia v regiónoch. Iným aspektom je vytváranie dojmu, že vlaková doprava je nebezpečná a nefunkčná. Je pravda, že v niektorých regiónoch je vo veľmi zlom stave, napriek tomu ide z hľadiska počtu úmrtí a zranení o najbezpečnejší druh dopravy na Slovensku. V počte úmrtí a ťažkých zranení vyhráva tá automobilová. A teda vlakové nešťastia by mali vyvolávať verejný tlak na skvalitnenie železničnej dopravy a nie slúžiť na utvrdzovanie ľudí v názore, že cestovať vlakom znamená riskovať život. Najlepší poznatok sú už spomínané výsledky veľkého prieskumu Institutu 2050, ktoré dlhodobo potvrdzujú aj iné dáta z iných zdrojov a prinášajú nové podrobné poznatky o dopravnej chudobe. Verejnosť v skutočnosti podporuje ochranu prírody a zavádzanie zelených riešení v priemysle, ekonomike aj verejných službách. Odmieta zákazy, na druhej strane však mnohí pripúšťajú, že zmeny znamenajú dočasné nepohodlie. Túžia po zrozumiteľnom pláne a aspoň akej-takej predvídateľnosti. Keby sa tí, ktorí dnes píšu zákony a spravujú verejné financie, riadili týmito výsledkami a nielen z kontextu vytrhnutými politickými preferenciami, žilo by sa nám tu všetkým lepšie.

Zuzana Fialová je slovenská sociologička, venuje sa spoločenským aspektom klimatickej krízy a konfliktom súvisiacim s ochranou prírody. Školiteľka, facilitátorka, výskumníčka a publicistka so skúsenosťami z ľudských práv a medzinárodného rozvoja v rôznych kútoch sveta. Pracuje v Klimatickej koalícii.

Robert Žanony pôsobí ako vedecký spolupracovník slovenského zastúpenia nemeckej nadácie Friedrich Ebert Stiftung a ako člen Rady predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky. Je autorom knihy Dopamínová past. Politický mozek, digitální veřejnost, nefunkční dialog a pravidelne prispieva komentármi do denníka Pravda.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Snažím se žít na této planetě šetrně. Přesněji řečeno ve Frankfurtu v Německu, ve městě, které se shodou okolností stalo mým domovem. Nevlastním auto, nejím maso, jezdím vlakem a po městě na kole. Neplýtvám jídlem, recykluju a často nakupuju věci z druhé ruky. To, že nemám auto a jím převážně rostlinnou stravu, docela snižuje mou uhlíkovou stopu. Bydlím ale ve starém neúsporném domě s plynovým topením a párkrát do roka pracovně létám letadlem, což mou uhlíkovou stopu zase zvyšuje.

Podle kalkulačky Spolkové agentury pro životní prostředí je moje roční uhlíková stopa – tedy součet emisí ze spotřeby energie, vytápění, dopravy, potravin a další spotřeby vyjádřený v tunách ekvivalentu oxidu uhličitého (tCO₂e) – 10,23 tuny. To je číslo, které odpovídá průměrné uhlíkové stopě středových 40 procent obyvatel EU podle příjmu. Je to víc než průměrných 5–6 tCO₂e, které produkuje 10 procent nejchudších  Evropanů a výrazně víc než hodnota 0,2–1,0 tCO₂e, typická pro běžné obyvatele rurální Afriky.

Moje uhlíková stopa evropské střední třídy je nižší než uhlíková stopa americké střední třídy , která může dosahovat 40–50 tCO₂e ročně. Je také nižší než průměr 23 tCO₂e nejbohatších 10 procent Evropanů – lidí, kteří vlastní jeden nebo více velkých domů, denně jezdí velkými SUV, často létají za prací a na dovolenou, kupují kvanta nových věcí a mají investiční portfolia spojená s fosilním nebo energeticky náročným byznysem. A samozřejmě jde jen o zlomek emisí ultrabohatých – miliardářů a celebrit s obrovskými sídly, bazény, soukromými tryskáči a superjachtami. Emise lidí jako Kim Kardashian, Jeff Bezos nebo Elon Musk mohou dosáhnout 800–1000 tCO₂e ročně, což je odhadovaná průměrná uhlíková stopa nejbohatšího jednoho promile světové populace. To je mimořádně vysoká uhlíková stopa, která zcela zastiňuje průměry jiných příjmových skupin a stačila by pokrýt roční potřeby stovek běžných domácností.

Ne všechny emise jsou si rovny

Moje vlastní uhlíková stopa, průměrné emise evropských vysokopříjmových a nízkopříjmových skupin, venkovských komunit v Africe i světových superboháčů dohromady ilustrují realitu uhlíkové nerovnosti. Tento pojem se vžil k zachycení rozdílů v emisích skleníkových plynů mezi příjmovými skupinami v rámci jednotlivých zemí a regionů. Dnes tak doplňuje – a v mnoha ohledech koriguje – tradiční fokus globální klimatické politiky a debaty o klimatické spravedlnosti na nerovnosti mezi celkovými emisemi jednotlivých zemí.

Myšlenka, že bohatství a spotřební vzorce zásadně ovlivňují míru dopadu na životní prostředí, je dlouho součástí výzkumu v oborech jako ekologická ekonomie nebo environmentální sociologie. Do klimatického výzkumu se uhlíková nerovnost nicméně dostala relativně nedávno. V roce 2020 zveřejnila organizace Oxfam ve spolupráci se Stockholmským institutem pro životní prostředí zprávu The Carbon Inequality Era (Éra uhlíkové nerovnosti). Na základě analýzy emisí založených na spotřebě napříč příjmovými skupinami ve 117 zemích zpráva ukázala, že nejbohatších 10 procent obyvatelstva se podílelo na polovině všech emisí uhlíku vypuštěných v letech 1990–2015. Nejbohatší jedno procento přispělo přibližně 15 procenty, více než dvojnásobkem emisí nejchudší poloviny lidstva, které se stabilně pohybují okolo 7–8 procent.

Oxfam touto zprávou popularizoval pojem uhlíková nerovnost, který se dnes používá jako klíčová analytická a kritická perspektiva v sociálněvědním výkumu klimatické změny. Její závěry byly následně potvrzeny a rozšířeny v dalších zprávách, například Climate Equality: A Planet for the 99% (Klimatická rovnost: Planeta pro 99 %) a Carbon Inequality Kills (Uhlíková nerovnost zabíjí). Tato druhá zpráva přinesla šokující data o emisích nejbohatší 0,1 procenta lidí pocházejících zejména z používání soukromých letadel, superjachet a kapitálových investic. Jeden miliardář může ročně vyprodukovat až 8 000 tCO₂, což je asi tolik, kolik vyprodukuje chudý migrant v Americe pracující v zemědělství za 50–70 let nebo malý farmář v subsaharské Africe za 800–1 000 let.

Následující výzkumy a studie (například World Inequality Report z roku 2022 a další) se shodují v tom, že nejvyšší příjmová skupina produkuje neúměrné množství emisí a že tyto rozdíly existují v rámci většiny zemí. V Německu, jak vyplývá z dat německého Institutu pro hospodářský výzkum, vyprodukuje nejbohatších 10 procent lidí zhruba dvakrát tolik emisí jako nejchudších 10 procent. Ve Spojených státech vypustí nejchudších 50 procent obyvatel ročně přibližně 10–15 tCO₂e, středních 40 procent 40–50 tCO₂e, nejbohatších 10 procent 75–90 tCO₂e a nejbohatší jedno procento dokonce 500–600 tCO₂e (data zde). V relativně rovnostářské České republice vypouštějí podle výzkumu pro Český rozhlas dvě nejbohatší sociální třídy přibližně o jednu tunu uhlíku více než skupiny s nižšími příjmy.

Uhlíková nerovnost, zejména nadměrné množství uhlíku vypouštěné těmi nejbohatšími, je z morálního hlediska velmi problematická. Představte si atmosféru jako společnou žumpu s omezenou kapacitou. Většina lidí vypouští malé, nevyhnutelné množství odpadu z běžných a nutných každodenních aktivit, zatímco bohatá menšina splachuje do jedné společné jámy obrovské množství splašků z extravagantní spotřeby. Žumpa začíná přetékat, znečišťuje vzduch a vodu a ohrožuje zdraví všech v důsledku výrazného překročení férového podílu na odpadní kapacitě malou skupinou.

Zrychlující se klimatická změna je variantou tohoto problému: průmyslové národy zaplňují atmosférickou jímku skleníkovými plyny od začátku průmyslové revoluce. Malý zbývající prostor pro CO₂, který lze přidat, abychom udrželi globální oteplování pod 2 °C, dnes zcela disproporcionálně zaplňuje menšina nejbohatších. Jejich emise neúměrně plýtvají ekologickou kapacitou atmosféry absorbovat skleníkové plyny a regulovat klima, jehož stabilita je základní environmentální potřebou všech. Atmosférický rezervoár musí být proto využíván spravedlivě a udržitelně, tak aby ekologické funkce byly zachovány pro budoucí generace. Rychlým a plýtvavým zaplňováním jímky urychlují nejbohatší globální oteplování a zvyšují klimatická rizika pro všechny ostatní – zejména pro ekonomicky slabší, pro které klimatické změny znamenají větší náklady, nevýhody a škody.

Luxusní emise versus emise nezbytné k životu

Paralela s žumpou naznačuje, že problém uhlíkové nerovnosti přesahuje rámec pouhé nerovnosti objemu emisí. Jde také o typ činností, které produkují emise. Emise skupin s nižšími a středními příjmy pocházejí převážně z vytápění a elektřiny, mobility související s prací, konzumace potravin a základních volnočasových aktivit. Tyto emise je obtížné snížit a často leží mimo kontrolu jednotlivců. Nájemník nemůže vyměnit systém vytápění ve staré budově a obyvatel venkova se nemůže vzdát dojíždění do práce autem, když nejezdí autobus. Nejbohatší domácnosti produkují nadměrné emise hlavně prostřednictvím soukromé spotřeby a životního stylu – údržby velkých domů, provozu velkých aut, častého létání a nákupu luxusního zboží a kapitálových investic do fosilního průmyslu. 

Akademická debata o klimatické spravedlnosti zachytila tyto rozdíly pojmy životně nezbytné emise a luxusní emise. Henry Shue ve své kanonické eseji Subsistence Emissions and Luxury Emissions (Emise nezbytné pro život a luxusní emise) argumentoval, že emise potřebné k naplnění základních potřeb mají zásadně odlišný morální status než emise vznikající v důsledku zbytných, nepodstatných činností. Emise nezbytné pro život se samozřejmě liší v různých regionech světa, jsou nicméně nedílnou součástí každodenního života – vaření, vytápění, zaměstnání, nutné přesuny z místa na místo. Luxusní emise naopak vznikají z činností, jimž se lze vyhnout a které mají primárně za cíl upevnit společenský status. Neslouží k uspokojení základních lidských potřeb, ale spíše k demonstraci společenského postavení prostřednictvím okázalé spotřeby. Luxusní emise jsou hédonistické, přemrštěné, okázalé, mrhající a jsou výsledkem aktivit, které jsou pro většinu domácností po celém světě nedostupné. Na rozdíl od emisí souvisejících se základními potřebami neexistuje žádný morální nárok na luxusní emise. Jejich omezení je požadavkem spravedlnosti: zabraňuje malé menšině monopolizovat omezenou ekologickou kapacitu atmosféry pohlcovat skleníkové plyny a akcelerovat nebezpečnou klimatickou změnu.

Kdo platí účty za luxusní emise?

Pokud globální emise CO₂ do roku 2030 klesnou přibližně o čtvrtinu, existují reálné šance udržet globální oteplení pod 2 °C. Evropská unie se zavázala do roku 2030 snížit emise skleníkových plynů nejméně o 55 procent ve srovnání s úrovní z roku 1990 a do roku 2050 dosáhnout uhlíkové neutrality. Tyto cíle vyžadují komplexní transformaci, která musí zohlednit fakt uhlíkové nerovnosti a z ní plynoucí etické otázky: Na které přesně emise má cílit politická regulace? Čí emise, jak moc a jak rychle omezit? Od koho se očekává změna chování a kdo je před takovým tlakem chráněn? Není snížení luxusních emisí jednou z morálně nejpřesvědčivějších cest k řešení problému klimatické krize, tak abychom zajistili dostatek ekologického prostoru pro nezbytné a nevyhnutelné emise?

Dosavadní klimapolitika tento etický imperativ bohužel neodráží. Výzkumy a analýzy, včetně studií Oxfamu, ukazují, že regulace převážně cílí na standardní emise domácností a průmyslu, zatímco uhlíkově intenzivní luxusní životní styl zůstává z velké části nedotčen. Hlavní nástroje Zelené dohody EU – závazné limity emisí, cíle v oblasti obnovitelných zdrojů energie, normy energetické účinnosti a systém obchodování s emisemi – jsou nasměrovány na každodenní spotřebu energie, dopravu a průmysl. Tyto reformy jsou správné a naprosto nezbytné. Je nicméně fakt, že zvyšují ceny energií, zboží, služeb a dopravy a že tyto náklady neúměrně dopadají na domácnosti se středními a nižšími příjmy, jejichž emise souvisejí především s prací, bydlením a dalšími základními potřebami. Luxusní emise ze soukromé letecké dopravy, jachet a naddimenzovaných sportovních aut, nemovitostí a uhlíkově náročných investičních portfolií nejsou objektem dostatečného zdanění (například letecké palivo pro soukromá letadla je osvobozeno od daně) nebo nespadají do sektorů, které musí závazně snížit emise.

Zatímco střední a nižší společenské třídy trvale snižují emise, emise nejbohatšího jednoho procenta přitom nadále rostou, poháněné technologickými inovacemi a novými formami ultraluxusní spotřeby, jako je například vesmírný turismus. To je klimatická spravedlnost naruby – zatímco ti, jejichž luxusní životní styl znečišťuje a akceleruje klimatickou krizi, nenesou prakticky žádné náklady na její řešení, nízkopříjmové vrstvy s nízkými a životně nezbytnými emisemi nesou ekonomické náklady klimatické politiky. Tento problém uhlíkové nerovnosti a nespravedlivé distribuce břemen klimapolitiky není věcí pouhé akademické analýzy, je to reálný politický konflikt.

Francie v roce 2017 zrušila daň z majetku na finanční aktiva, čímž výrazně snížila daňové zatížení nejbohatších domácností a omezila veřejné příjmy odhadem o 3–4 miliardy eur. Když vláda o rok později v rámci své klimatické strategie zvýšila daně z pohonných hmot, zemi zachvátily masové a konfrontační protesty hnutí žlutých vest, které po mnoho měsíců narušovaly běžný život prostřednictvím demonstrací, blokád a střetů s policií. Jádrem protestů byl odpor proti tomu, aby zátěž klimatické politiky – zejména prostřednictvím regresivních daní na pohonné hmoty – nesly především nízkopříjmové vrstvy, zatímco uhlíkově nejintenzivnější formy spotřeby zůstávaly z velké části nedotčeny. Pod tlakem veřejného odporu musela vláda Emmanuela Macrona plánované zvýšení daně z pohonných hmot pozastavit. Poučení je zřejmé: klimatická politika, která ignoruje uhlíkovou nerovnost, podkopává důvěru i demokratickou podporu ekologické transformace a je politicky neudržitelná.

Autorka je politologička. V súčasnosti pôsobí na Univerzite Friedricha Schillera v Jene. Špecializuje sa na výskum v oblasti medzinárodnej politickej teórie, medzinárodného práva a globálnej spravodlivosti.

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike