Ráno nás v osade prekvapilo požiarnické auto. Vyšlo na cestu, vyhli sme sa mu a odišlo preč. Na konci osady bol zhluk ľudí vrátane terénnej sociálnej pracovníčky. Jedna z chatrčí vyhorela. Bez obydlia zostal starší pár. On bol práve v lese na hubách a ona varila, ale z nejakého dôvodu vyšla von. Niečo sa vznietilo od nestráženého sporáka, ktorý mal len vývod dymu do steny. Obyvatelia osady zavolali terénnu pracovníčku, ktorá zavolala hasičov. Tí oheň uhasili, ochránili susedné obydlia a odišli.
Krátka krízová porada s kolegom a „tereňáčkou“ o tom, ako rodine pomôcť. Do Programu bývania sa nezapojili, nemajú nasporené finančné prostriedky a nezúčastňovali sa na pravidelných stretnutiach. Na druhej strane sú tu dvaja starší ľudia bez strechy nad hlavou, ktorí prišli takmer o všetko ich skromné vlastníctvo. Workshop s dobrovoľníkmi sa práve začal, máme tu v osade tucet mladých ľudí, náradie a prostriedky, ako pomôcť. Máme dosť vedomostí a zručností postaviť suchý, bezpečný a teplý dom. Nakoniec sme prišli s návrhom: kvôli mimoriadnej situácii bude možné zapojiť sa do Programu bývania aj v jeho priebehu. Vyberieme miesto a s našou pomocou môžu začať stavať kvalitnejší dom. Pár z vyhorenej chatrče ponuku odmietol.
Bývanie v rómskej osade je mnohokrát o absolútnej chudobe. Obydlie, ktoré zhorelo, malo 15,4 m2 zastavanej plochy, bolo postavené prevažne z hlinených váľkov a jeho výška bola daná dvernou zárubňou. Nad ňou už bola rovno strecha, zhotovená z neopracovaných konárov, zakrytá rôznorodým materiálom. Boli v nej nahádzané staré šaty a matrace, ako tepelná izolácia. Pec bola z plechovej rúry a dym bol odvedený len do otvoru v stene. Bola to chatrč, ktorá mohla byť mediálnym obrazom rómskej osady a rómskeho „problému“, napriek tomu, že takto žije len asi desatina Rómov na Slovensku. Osada je lákavá pre nenávisť aj pre pomáhanie.
Kúzlo svojpomoci
Na myšlienke, že ľudia v osade sú schopní postaviť si lepší dom, len naň nemajú peniaze a nevedia presne ako, sú založené svojpomocné iniciatívy. Pri pristúpení na podmienky, ktorými sú zvyčajne vôľa, pravidelné mesačné sporenie a fyzická práca na stavbe domu, organizácie alebo inštitúcie pomáhajú jednotlivcom k lepšiemu bývaniu. Poskytujú materiál, administratívu a odborný dohľad. Na konci má staviteľ nový dom a prostriedky, ktoré boli minuté na stavebný materiál, zaplatí sčasti z nasporeného, z väčšej časti ďalšími splátkami. Svojpomoc, tu vlastná práca a peniaze staviteľa a jeho rodiny, je prostriedkom na redukciu nákladov, ktoré by vznikali pri stavbe v trhových vzťahoch, a zároveň slúži na odôvodnenie takejto pomoci. Vďaka svojpomoci môžu organizácie ukázať Rómov z osady, ktorí pracujú a platia. Tento prístup priniesli neziskové organizácie, obce a inštitúcie a v rôznych obmenách bol vyskúšaný za posledné desaťročie na niekoľkých miestach na Slovensku. Jeho súčasťou bolo väčšie alebo menšie zapojenie staviteľov do rozhodovacích procesov o podobe ich budúcich príbytkov. Súčasný splnomocnenec pre rómske komunity svojpomoc dokonca označil ako prioritu hneď pri svojom nástupe do funkcie.
V situácii, keď pár z vyhorenej chatrče odmietol ponúkanú pomoc, som začal viacej vnímať okolnosti života v osade a nevyhnutnú naivitu pomáhajúcich projektov. Osada má svoju logiku života s minimálnymi prostriedkami. Jej vylúčenie je jej ochranou. Kde je možné postaviť si chatrč? V osade, na mieste, ktoré v mnohých prípadoch bolo na to určené ešte počas Slovenského štátu. Tam sa jej existencia toleruje. Keby som si postavil chatrč na hradnom vrchu v Bratislave, určite by som viac riskoval vysťahovanie ako v osade v Dobrej Vôli. Na stavbu malej chatrče stačia jednoduché a dostupné prostriedky a ľahko sa vykuruje. Postaviť väčšiu stavbu vyžaduje nielen viac materiálu a času, ale aj zložitejšie postupy a širšie vedomosti. A istotu, že tam stavba môže zostať. Okolité obydlia tvoria v osade potrebnú koncentráciu, ktorá ľudí ochraňuje. Miesto na okraji znamená často blízkosť zdrojov. Les poskytuje drevo, sezónne plodiny a útočisko. Infraštruktúra je potrebná len do tej miery, čo si možno dovoliť. Latrína a voda z prameňa nestoja mesačné poplatky, nevyžadujú náročnejšiu údržbu. Formálna neexistencia obydlia ochraňuje pred ďalšími poplatkami. Pre ľudí, ktorí sa v osade narodili, tiež predstavuje bezpečný známy priestor, zvyšok sveta je viac alebo menej nepriateľský. Stavitelia v Programe bývania chcú lepšie bývať, postaviť si väčšie domy, ale stále v osade.
Právo a povinnosť bývania
Podľa Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach má každý človek právo na adekvátne bývanie. Ďalšie medzinárodné dokumenty aj upresňujú pojem adekvátnosti. Paralelne existujú stavebné normy, ktoré musí bývanie spĺňať: dostatok priestoru, vzduchu a svetla, dostatočná tepelná ochrana, dostatočne pevné konštrukcie. Keď ich stavba nespĺňa, bývanie v nej nemôže byť povolené. To samozrejme chráni ľudí pred nebezpečnými a nezdravými životnými podmienkami, do ktorých by sa mohli dostať, keby bolo možné bývať kdekoľvek. (Takáto ochrana sa práve zmenšuje pri ponuke mestských apartmánov, ktoré majú oproti bytom znížené niektoré normy, teda horšiu kvalitu.) Paradoxne sa však prostredníctvom noriem z práva stáva povinnosť: nielenže máme právo, my musíme adekvátne bývať. Je nastavená latka, a kto ju nepreskočí, formálne nebýva. A z neformálnosti je cesta k bývaniu ešte ťažšia, pretože nedosiahne na príspevok na bývanie či iné podporné mechanizmy.
Fakt, že veľké množstvo domácností z osád túto latku nepreskočí a že všetkých cez ňu preniesť by si vyžadovalo nepopulárne množstvo financií, si uvedomili svojho času aj na ministerstve výstavby. Na začiatku tisícročia vznikla koncepcia bytov odlišného, neskôr nižšieho štandardu. Pointa je v tom, že štát podporuje výstavbu nájomných domov, ktoré majú nižšie nároky na zariadenie a plochu. Sú teda lacnejšie na obstaranie, ale stále formálne v poriadku, a ich nájomníci sa stanú oficiálne bývajúcimi. Má to ale, samozrejme, ľudskoprávny háčik: ak máme bežné normy pre bežných ľudí, nižšie normy sú pre koho? Nie je to len potvrdením spoločenského vylúčenia? Vyriešia sa len formálne nedostatky bývania, ale kvalita nedosiahne ani priemer. Napriek tomu táto politika nepretržite funguje a postavilo sa niekoľko tisíc bytov, v ktorých majú desaťtisíce ľudí adresu trvalého pobytu.
Skúsme medzinárodný pakt zvláštne otočiť: má každý, kto býva neadekvátne, právo byť človekom? Práve tu sa ukazuje rozpor medzi individualizovanou spoločnosťou a technickými normatívmi. Z tohto pohľadu má zníženie štandardu zmysel. Ale ak zodpovednosť obstarať si bývanie spočíva na pleciach jednotlivca, tak ako to uvádza koncepcia štátnej bytovej politiky, prečo sa nemôže jednotlivec aj rozhodnúť, čo bude považovať za pre seba adekvátne bývanie? Ak sa niekto rozhodne žiť v jurte, prečo by nemal mať prístup k pošte a trvalému pobytu tak ako ostatní? Prečo by nemohol na ňu získať štátnu podporu a v banke hypotéku? Ak sa niekto narodí v osade a žije v chatrči, prečo sa nemôže rozhodnúť v nej žiť naďalej aj formálne?
Ako nepomôcť
Dvojica z vyhoreného domu má nepochybne právo byť ľuďmi a slobodne sa rozhodnúť. Ako architekt a zástupca pomáhajúcej organizácie som sa musel zmieriť s tým, že títo ľudia si zvolili, že si chcú sami postaviť novú chatrč. No aj tak sme nedokázali nepomôcť; spolu s obcou sme vybrali miesto pre nové obydlie na obecnom a nie súkromnom pozemku, rodine sme venovali cement na dlážku a základnú konštrukciu strechy. Terénna sociálna pracovníčka zabezpečila príspevok v mimoriadnej situácii, z ktorého sa kúpili nové dvere, pec a nejaký nábytok. Na konci mali novú chatrč lepšiu ako pôvodnú. A ja som mal lepšiu skúsenosť s prijatím vôle slobodných dospelých ľudí. Odmietli nielen program a jeho finančné benefity, ale aj moju expertízu a projekčnú pomoc. Odmietli to, o čom som bol presvedčený, že je lepšie. Keď som sa ich snažil presvedčiť, nech aspoň nad okno dajú drevený preklad, aby sa dalo aj otvárať, povedali, že oni to robia takto: a podopreli okno drevenou palicou. Bolo by jednoduché povedať, že nevedia, ako by to malo byť. Že netúžia po lepšom bývaní, lebo ho nepoznajú. Že nevedia povedať, čo chcú, že vlastne nechcú to, čo hovoria. Oveľa ťažšie bolo rešpektovať ich rozhodnutie. Rešpektovať ich ako ľudí.
Rómska osada našu spoločnosť traumatizuje a irituje, pretože pre ňu nevieme nájsť miesto. Rómovia, ktorí žijú v rozptyle a podľa bežných spoločenských noriem, síce čelia znevýhodneniu, ale nevyvolávajú také znepokojenie ako osada. Rómovia na okraji dediny sú v našom prostredí po celé storočia a po celý čas sa spoločnosť snaží vymyslieť spôsob, ako to zmeniť. Ako premeniť to cudzie na naše, aby sa to zmestilo medzi nami nakreslené čiary. S použitím väčšej alebo menšej sily, prenasledovaním alebo násilným ponúkaním modernejšieho života. Za Márie Terézie, za Slovenského štátu, za socializmu; doteraz vždy neúspešne. Osada je aj zdrojom závisti: že v nej celé dni ľudia nič nerobia, nič neplatia a ostatní sa im na to skladajú. I keď to nie je pravda, je to vlastne lákavá predstava. Tá je ihneď zastavená naučenými brzdami, že sa človeku patrí veľa pracovať, slušne žiť a vlastniť majetok. Ako je možné, že niektorí ľudia unikli z tohto normatívu? Treba ich určite prinútiť alebo pomôcť im, aby sa do neho čím skôr dostali. Lenže často najbližší susedia osady napriek zamestnaniu sami pociťujú hmotný nedostatok a o to citlivejšie vnímajú akúkoľvek pomoc smerujúcu do osád. S rastúcimi sociálnymi nerovnosťami rastie aj napätie. Prítomnosť nenávistnej fašistickej strany v Národnej rade je dôkazom, že prinútiť ich, aby sa skonsolidovali, by bolo populárnejšie riešenie. Zdá sa, že oba prístupy len potvrdzujú vylúčenie osady. Našťastie ani na jeden nemá táto krajina dosť odvahy, takže sa u nás trochu pomáha a trochu núti.
Predstavme si na chvíľu, že by latka na bývanie bola položená úplne na zemi, uplatňoval by sa akýsi nízkoprahový prístup k bývaniu. Človek by mal adresu tam, kde by býval, a v tom, v čom by býval. V osadách by bývalo veľa ľudí. Boli by pomenované, obydlia by mali čísla. Viac pozornosti by sa venovalo pozemkom, pretože je rozdiel, ak na pozemku formálne nič nestojí alebo či tam niekto oficiálne býva. Konečne by sa uplatnil inštitút vydržania. Drobné stavby by sa len ohlasovali. Bol by oprávnený dôvod k týmto ľuďom doviesť infraštruktúru – cestu, verejné osvetlenie, dopravné spojenie, dátové pokrytie. A každý by býval tak, ako by si vedel dovoliť.
Bývanie by aspoň sčasti prestalo byť problémom, ak by sme naň začali nazerať ako na výsledok sociálnych, ekonomických, hodnotových a politických spoločenských rovníc. Lenže práve bývanie je na osade také viditeľné! To si žiada riešenie! Pozornosť by sa pritom mala venovať skôr tomu podstatnému: príjmom a začleneniu. Zlepšenie bývania bez zvýšenia príjmov je neudržateľné. Lepšie bývanie skrátka viacej stojí. Peniaze k dobru ľudia veľmi radi investujú do zlepšenia svojho bývania a radi si aj svojpomocne pomôžu. Treba však prehodnotiť to, ako peniaze zabezpečiť, ako sú vlastne prerozdelené. Skutočným problémom osady je vylúčenie: že deti z osady nemajú rovnaký prístup k vzdelaniu a dospelí k pracovným príležitostiam a spolu nie sú vnímaní ako plnohodnotní ľudia. Neustále sa ale narába s predstavou, že sa Rómovia majú vlastnou aktivitou začleniť do majoritnej spoločnosti. Som presvedčený, že zmena k tomu, aby mal každý dôstojný príjem a aby sa naňho nazeralo ako na rovnocenného človeka, neleží v osade, ale vonku. Oveľa dôležitejšie je začleniť osadu do spoločnosti takú, aká práve je. Priznať sa k nej a prekresliť čiary. Nikomu neprajem, aby žil v zlých životných podmienkach. Netvrdím, že by sme sa ich nemali usilovať zlepšiť. Ale netreba za ne ľudí odsudzovať, klásť im podmienky pomoci či očakávať záujem o zmenu. Stačí začať rešpektovať ľudí a to je to ťažké.
Článok sa odvoláva na Atlas rómskych komunít 2013, UNDP (dostupné na stránke minv.sk/?atlas_2013), na Program bývania v Kojaticiach organizácie Člověk v tísni Slovensko, dnes zastúpený neziskovou organizáciou Projekt DOM.ov (www.projektdomov.sk) a Program Z chatrče do 3E domu, dnes Budujeme nádej neziskovej organizácie ETP Slovensko. Podrobný opis projektu Architekti v osade, z ktorého vychádza aj príbeh o požiari, je v dizertačnej práci Bývanie pre marginalizované rómske rodiny na Slovensku, Fakulta architektúry STU, 2016, ktorá je voľne prístupná v centrálnom registri záverečných prác cms.crzp.sk.
Autor je architekt, v rokoch 2011 až 2015 koordinoval Program bývania ČvT Slovensko
