Medzinárodný festival Divadelná Nitra zvykne do slovenského kontextu prinášať nielen nové javiskové formy, ale aj témy, ktoré silne reflektujú súčasnú spoločensko-politickú situáciu. Hlavnou témou tohto ročníka sa stala predpona „re“, ktorá bola v programe širokospektrálne uchopená. Vo výsledku tak rezonovala skôr rôznorodosť režijných postupov a poetík ako celistvé zaostrenie na konkrétny spoločenský problém.
V tomto smere v programe vynikli produkcie Rabiho Mrouého, ktorý na festivale predstavil dva svoje projekty. Mroué je konceptuálny umelec, pôvodom z Libanonu, no žije a tvorí prevažne v Nemecku. Vo svojej tvorbe výrazne reaguje na spoločenské a politické problémy Blízkeho východu, ktoré ale presahujú tieto hranice a reflektujú aj aktuálnu situáciu v Európe.
Mroué vo svojej tvorbe viac kladie otázky, ako dáva odpovede. Vyhýba sa tradičným javiskovým postupom a najmä hraniciam žánrov. Vznikajú tak interdisciplinárne diela na pomedzí divadla a inštalácie. Je jedným z popredných tvorcov tzv. neakademických alebo inscenovaných prednášok. Ide o performatívny tvar, ktorý má štruktúru pedagogickej prednášky, no s výrazným dramatickým a naratívnym charakterom.
Smrť v obrazoch
Piesok v očiach je práve takýmto druhom performancie. Mroué ako autor konceptu a performer v jednej osobe sedí za stolom, číta z papiera svoju reč a v pozadí sa premieta jednoduchá powerpointová prezentácia. Vychádza z kváziosobného príbehu, keď si v poštovej schránke našiel USB kľúč plný náborových filmov ISIS. Na jednom z nich sa objavil niekto, kto sa na Rabiho až priveľmi podobá. Ide o náhodu? Mroué sa snaží prísť na príčiny tejto podivnej situácie spolu s divákmi, no zároveň veľmi nenápadne odbáča od dejovej linky a plynulo prechádza k iným, apelatívnejším témam.
Väčšinu pozornosti smeruje k úvahám o spôsobe, akým prezentujeme a vnímame zabíjanie. Porovnáva a detailne skúma dve fotografické vyobrazenia vraždy. Na jednom stojí bojovník ISIS nad rukojemníkom krátko pred jeho popravou. Druhý záber je z dronu americkej armády, ktorý zvrchu strieľa na „teroristov“. Jeden záber je spoločnosťou akceptovaný, druhý vnímaný ako absolútne zverstvo. Mroué vedie svoje publikum k sebaspytovaniu svojho duálneho pohľadu na v podstate tú istú situáciu – vraždu v mene viery. Viery v to, čo považujeme za správne. Nenásilnou formou tak otvára otázky našich vlastných etických a morálnych hodnôt.
Rozprávanie má výrazne naratívny a pútavý charakter. Mroué v pozícii prednášajúceho predstavuje človeka s autoritou. Svojou rétorikou pôsobí presvedčivo a od začiatku si svoje publikum podmaňuje uvoľneným štýlom reči. Svoje tvrdenia predkladá ako fakty. Jeho reč je monologická a nedáva priestor verejnej diskusii. V malých detailoch sa však začnú objavovať nezhody a divák sa dostáva do pozície, kedy začína pochybovať o pravdivosti jeho slov. Úloha diváka sa mení, z pasívneho poslucháča sa musí stať aktívny.
Tento prístup núti divákov byť neustále v strehu a dívať sa na prednášku kriticky. Neustále spytovanie sa, vlastná selekcia informácií a rozhodovanie, čomu veriť a čomu nie, veľmi jasne odkazuje na zavádzanie médií či až konšpiračné teórie. Postupuje pritom veľmi prirodzenou formou, cez priamu skúsenosť divákov. Nevnucuje svoje presvedčenie, iba otvára témy a nenásilne svojich divákov vedie k tomu, aby kriticky mysleli.
Posmrtná rekonštrukcia identity
Druhá performancia, ktorú Rabih Mroué na Divadelnej Nitre prezentoval, tiež výrazne pracuje s témou relativizácie pravdy. Vytvoril ju v spolupráci so svojou partnerkou Linou Sanehovou, libanonskou divadelnou umelkyňou.
33 otáčok za minútu a pár sekúnd je tiež akýmsi hybridným performatívnym tvarom na pomedzí divadla a inštalácie. Hoci ide o staršiu tvorbu Rabiho Mrouého, úzko spätú so spoločensko-politickou situáciou v Libanone, otvára mnohé aktuálne témy aj v našom kultúrnom prostredí.
Inscenácia mala premiéru v roku 2012 a bola reakciou na udalosti tzv. Arabskej jari. Hlavný hrdina je ľavicovo-orientovaný aktivista Diyaa Yomout, ktorý svojou samovraždou spustil výraznú vlnu občianskych nepokojov. Tvorivý tím sa opäť hrá so svojimi divákmi a jasne nevyčleňuje, čo je fakt a čo fikcia.
Scénu tvorí akási kancelária, v centre je pracovný stôl a rôzne druhy elektroniky. Práve elektronické médiá sa stávajú hlavnými hýbateľmi deja. Počas celej dĺžky predstavenia sa na javisku neobjaví ani jedna živá osoba, všetky informácie sú tlmočené skrz televíziu, SMS správy, odkazovú schránku a najmä Facebook. Identita ľudí je skrytá za profilové fotky a telefónne čísla. Na zadnom plátne sa pritom premieta obrazovka počítača a telefónu. Komentáre a správy vytvárajú dejovú linku, uvádzajú nás do problematiky a rozvíjajú hlavnú ideu.
Neuprataný stôl pôsobí, akoby sa človek, ktorý miestnosť opustil, plánoval ešte vrátiť. Už od začiatku predstavenia vytvára absencia hlavného hrdinu atmosféru niečoho nesprávne fungujúceho a je zdrojom konfliktu. Motív absencie sa vinie celou dĺžkou predstavenia a jednotlivé fragmenty informácií iba jemne dopĺňajú prázdne miesta mozaiky príbehu.
Obraz o živote, charakter postavy, motivácie jej konania si divák skladá sám na základe výpovedí iných. Diyaa je dokonca jediný, kto nemá ani len profilovú fotku na sociálnych sieťach. Všetky informácie o jeho osobe nám tak hovoria iné subjekty a navyše sú len posmrtnou stopou vo virtuálnom priestore. Vo voľnom poli prúdenia informácií, kde je pravda relatívna. Diyaa nie je prítomný, aby informácie o sebe vyvrátil alebo potvrdil. Už jeho existencia sa tak stáva relatívnou.
Osobný príbeh v ich performancii prevyšuje téma politizácie smrti. Diyaa sa ako človek úzko spätý s politickou situáciou v tejto spleti stáva viac verejným symbolom ako súkromnou osobou. Toto je téma, ktorá je ľahko prenosná aj na našu súčasnú spoločenskú situáciu.
Ako diváci máme možnosť vidieť Diyaov posledný list pred smrťou. Napísal, že dôvod jeho samovraždy je čisto osobný a nejde o politický akt. Napriek tomu vidíme, ako sa jeho smrť v tomto smere zneužíva a interpretuje rôznymi spôsobmi. Človek, ktorý bol v pozícii lídra, svoj boj vzdal. Jeho smrť tak prirodzene aktivizuje spoločnosť a vyostruje správanie.
V komentároch na jeho profilovej stránke sa diskutujúci dostávajú do konfliktov, kde má každý svoj názor, vlastnú verziu pravdy a otvorený priestor sa vyjadriť. Vzniká tak klasický model, aký poznáme z internetových diskusií. Mroué a Saneh na konkrétnom príklade dokázali veľmi čitateľne reflektovať súčasný stav života vo virtuálnom priestore.
Napriek tomu, že sa počas celej dĺžky predstavenia na javisku neobjaví jediný živý človek, dokázali tvorcovia veľmi funkčne pracovať s dynamikou a napätím. Docielili to premysleným dávkovaním informácií, striedaním „prehovorov“ jednotlivých médií a najmä vytvorením pomyselného priestoru pre vlastný názor.
Zložitú tému sa zbytočne nesnažia dovysvetľovať, nepatetizujú ju a často ju dokonca odľahčujú satirickým humorom. Aj ticho v pracovni mŕtveho napĺňa zvuk neustáleho pípania správ, facebookových oznamov a zvonenia telefónu. Dvojica Mroué a Saneh vo svojej performancii dokázali čitateľným spôsobom obsiahnuť veľkú množinu aktuálnych spoločenských fenoménov a tém.
Rabih Mroué je tvorca, ktorý si vie veľmi funkčne zvoliť umelecké prostriedky pre tlmočenie svojej mnohovrstevnej výpovede. Reaguje na súčasné problémy a vnáša do nich nový pohľad. V jeho dielach síce prevláda oznamovací tón, no napriek tomu vyvoláva reťaz sebaspytovania vlastných hodnôt a názorov. Jeho prítomnosť na Divadelnej Nitre snáď prinesie väčšie sebavedomie pri prekračovaní hraníc umeleckých žánrov a apelatívnejšom postoji k aktuálnym spoločenským témam aj na naše javiská.
Autorka je divadelná kritička
