Radosti a strasti svojskej periférie

Uchopiť a pomenovať špecifiká literárnej tvorby Jakuba Juhás(z)a je už zo svojej podstaty náročná úloha. Jeho dve doposiaľ vydané knihy vybočujú azda zo všetkých ustálených línií súčasnej slovenskej literatúry – a treba povedať, že je to zároveň ich najväčšou silou aj úskalím.

Jakub Juhás knižne debutoval v roku 2016 útlou prózou Novoročný výstup na Jaseninu, na ktorú zaradením do finálovej desiatky upozornila aj porota literárnej ceny Anasoft litera. Jeho debut, hoci v mnohom pôsobivý, trpel najmä nezvládnutou prácou s jazykom a textovou selekciou, čomu nepomáhala ani nízka kvalita redakčnej práce. O šesť rokov neskôr autor prichádza s druhou knihou, zdanlivo tajomne nazvanou PS – a hoci je koncept knihy a obsesívny prístup k reči debutu veľmi podobný, treba skonštatovať, že tu máme do činenia s knihou oveľa pôsobivejšou. Presúvame sa na juh – predovšetkým do okolia Lučenca, slovensko-maďarského pohraničia, avšak na svojej literárnej ceste nás autor vezme aj do iných miest a krajín –, čo vtipne avizuje už drobná zmena mena na obálke. Z Juhása sa stal Juhász, zo záhadného PS sa už po niekoľkých úvodných stranách stáva maďarský národný básnik Sándor Petőfi.

Napriek povedanému skúsme autorovu druhú knihu aspoň čiastočne pripodobniť k niektorej z línií slovenskej literatúry. PS možno istým spôsobom priradiť ku, v posledných rokoch populárnej, tendencii exotizácie regionalizmu v našej próze; predovšetkým k silnej skupine mladších autoriek, ktoré regionálne mýty a povery aktualizujú a subverzívne využívajú (aj) na výpoveď o problematických aspektoch súčasnosti (napr. D. Moravčíková, D. Madro či A. Sabuchová). Aj Juhász pracuje s čarom regionálnych špecifík a využíva mýtus, ten má však z podstaty konceptu knihy úplne odlišnú podobu. Hoci je Juhászov mýtus postavený na skutočnej osobe (titulný Petőfi), vieme ho označiť za mýtus súkromný, za mytológiu, ktorú si Juhász v úlohe rozprávača vytvára pre vlastné potreby. PS vieme tiež priradiť k tradícii literatúry juhu (zo starších L. Ballek, I. Habaj, z (naj)mladšej prózy Peter Balko a i.). Aj tu však platí, že je Juhászov prístup absolútne odlišný. Hoci ho s Balkom pojí ústredný Lučenec, ide v mnohých ohľadoch o dve rôzne mestá: dva samostatné knižné svety.

Ak chceme konkretizovať, čím sa Juhász výrazne odlišuje od vyššie menovaných, musíme sa pokúsiť pomenovať koncept jeho novej knihy. Práve tu nastáva problém: zámerne sa vyhýbam označeniu román, PS – hoci ide o viac než dvestostranový prozaický text členený do kapitol – sa totiž pohybuje kdesi na pomedzí autobiografického zápisníka, písania o písaní, fiktívnej mytológie, postavenej na reálnych základoch, nespoľahlivého cestopisu či špecificky štylizovanej literárnej dokumentaristiky. Kniha klame telom; na prvý pohľad môže čitateľov a čitateľky odradiť, ak sa zľaknú zamerania na Petőfiho a budú predpokladať, že im neznalosť jeho básnickej tvorby nedovolí oceniť ani PS. Nie je to však tak: autor-rozprávač (v tomto prípade si dovolím obe funkcie zjednotiť, v knihe je prízvukované, že ide priamo o výpoveď autora) napokon sám uvažuje nad vlastnou neznalosťou Petőfiho diela a života, a hoci sa viackrát pokúša aspoň o aký-taký rešerš, jeho úsilie poväčšinou (komicky) vychádza nazmar. Juhászov Sándor Petőfi je predovšetkým fiktívnou postavou, ktorá v predstavách rozprávača žije vlastným životom – ten sa neraz odlišuje od historicky zdokumentovanej životnej dráhy skutočného Petőfiho. Nie nadarmo je tu používané familiárne označenie „Môj Petőfi“. A tak je Môj Petőfi pôvodnou postavou, Juhászovou súkromnou mytológiou kdesi na pomedzí skutočného a vymysleného: „Máš jedinečnú príležitosť všetko si vymyslieť. Nemáš archív, čo znamená, že sa musíš spoliehať výhradne na svoju predstavivosť. Namiesto komplexnej rešerše a archívu – budapeštianske alibi – máš predstavivosť a špekuláciu […].”

PS teda nie je knihou o Sándorovi Petőfim. Je knihou o písaní knihy. Je záznamom tvorivého procesu, výletov, literárnych rezidencií (mimoriadne vtipná je pasáž z Vyšehradského literárneho štipendia v Krakove, funkčná glosa o mechanizmoch literárnych rezidencií, hoci je otázne, do akej miery tieto insiderské pasáže ocení do literárnej prevádzky nezainteresovaný človek) a v istom zmysle experimentálnou textovou hrou. Ponúka nám voľný myšlienkový prúd, od ktorého možno čakať takmer čokoľvek a ktorý nás každou ďalšou stranou dokáže prekvapiť; od úvah o fiktívnom i skutočnom básnikovi (Petőfi je pre rozprávača predmetom až horúčkovitej posadnutosti, vzťah k nemu miestami dokonca pripomína erotické fantázie) sa tu plynule presúvame k osobným spomienkam z detstva, cestopisu, abstraktným, básne v próze pripomínajúcim úsekom či častiam natoľko absurdným, až knihu posúvajú do úplne iných sfér – len aby sa v nasledujúcom odseku vrátila naspäť k záznamu všednej každodennosti. Práve tento aspekt – nemožnosť očakávať, čo nás čaká o minútu – je zároveň najsilnejšou stránkou knihy, aj jej rizikovým faktorom. Ak čitateľ alebo čitateľka neprijme autorov špecifický koncept, môže nadobudnúť pocit, že má v rukách neriadenú strelu a že vlastne ani sám autor netuší, o čo mu ide; že jednoducho píše, pretože je na rezidenčnom pobyte a písať musí. Ak však koncept – a literárnu hru – prijmeme, čaká nás pôsobivý čitateľský zážitok.

Domnievam sa, že Jakub Juhász si nevšednosť vlastného písania uvedomuje. Obe jeho knihy možno označiť za periférnu (tentoraz nie iba z hľadiska ich geografického situovania) literatúru, pričom prinajmenšom v prípade PS ide o periférnu tvorbu v najlepšom zmysle slova. K tomuto označeniu sa Juhász napokon explicitne sám hlási, i keď vzhľadom na ironický mód mnohých pasáží knihy je iste otázne, do akej miery smieme takéto prihlásenie považovať za úprimné: „Povedz, že nevieš, čo tu robíš, že si literárny outsider, to bude výhoda do budúcnosti, zbavíš sa očakávaní, zbavíš sa otázok, to vždy fungovalo, stáť trošku opodiaľ.”

Z hľadiska jazyka zdedil Juhász po debutovom Juhásovi svojsky obsesívny prístup, pokiaľ ide o opisy a jednotlivé detaily a rozsiahle vety balansujúce na hrane znesiteľnosti. Treba však povedať, že v porovnaní s Novoročným výstupom na Jaseninu ide o veľký kvalitatívny posun a jeho vyčerpávajúci prúd reči je v druhej knihe oveľa funkčnejší. Zásluhu na tom má tentoraz nepochybne i kvalitná redakcia (redakčne je pod knihou podpísaná Mika Rosová, ktorej meno môžeme považovať za záruku precízne odvedenej editorskej práce). Funkčnosti výrazne napomáha aj vtipnosť mnohých pasáží; humor funguje na úrovni obsahu aj jazyka. Dobrým príkladom je časť o najväčšom kohútovi na svete v Lučenci. Na tej istej pasáži však možno ilustrovať aj miestami zle odhadnutý rozsah, viaceré úseky by si zaslúžili krátenie a prísnejšiu textovú selekciu.  Prílišným naťahovaním sa účinok humoru zbytočne oslabuje. Iné časti zase trpia rozpačitým pátosom a pôsobia príliš vážne, takých je však našťastie málo. Juhászov humor a špecifická sebaironizácia väčšinou výborne funguje.

Napriek uvedeným výhradám si PS zaslúži pozornosť ako dielo jedinečného hlasu súčasnej slovenskej literatúry. Hoci je otázne, nakoľko je táto jedinečnosť čitateľsky vďačná, domnievam sa, že Juhás(z) po širokom čitateľskom záujme ani netúži – vystaval si svoju vlastnú súkromnú perifériu a v tomto priestore sa cíti dobre. Aj preto sa budem na jeho ďalšie knižné výstupy tešiť.

Jakub Juhász: PS. Studio Rubato, 2022.

Autor je básnik a publicista