„Cyklus Prvá je sériou dokumentárnych portrétov žien, ktoré sa ako ‚prvé‘ presadili v rôznych oblastiach života a menili našu spoločnosť na dnešný obraz, v ktorom je žena vo verejnej sfére samozrejmosťou,“ uvádza text na prebale DVD kolekcie desiatich stredometrážnych filmov. I keď s posledným tvrdením súhlasiť nemusíme (je dnes všeobecne prijímané byť pilotkou či vyhlásiť sa za feministku?), cyklus produkovaný v rokoch 2013 – 2016 predstavuje v kontexte slovenskej kinematografie priekopnícky a preto záslužný počin.
Prvá je z perspektívy emocionálnej práce (emotional labor) podnetný objekt pre reflexiu aj kvôli svojmu námetu, ambícií jeho autoriek a finálnej selekcii príbehov žien a ich spracovaniu. Námet (stoja za ním režisérka a scenáristka Zuzana Liová, strihačka Alexandra Gojdičová a producentka za HITCHHIKER Cinema Barbara Janišová Feglová) má dve roviny: individuálnu a spoločenskú. Liová tvrdí, že „o ženách v našej histórii sa toho vie len veľmi málo,“ portréty mali preto za cieľ predstaviť konkrétne inšpiratívne ženské osobnosti. V širšej, spoločenskej rovine sa príbehy odvíjajú na pozadí historických premien v časovom oblúku od prvej polovice 19. storočia do začiatku 70. rokov, pričom sa kladie dôraz na (meniace sa) postavenie žien v jednotlivých érach. Producenti hovoria o „alternatívnych ženských dejinách” a príbehoch, ktoré by sa mali stať „súčasťou spoločenskej pamäti”, pričom práve táto širšia, spoločenská rovina je hodná zmienky.
Tri fronty a vhodnosť konceptu
Ambícia autoriek námetu pramení, vedome či nie, z prieniku feministického myslenia do spoločenských vied a umeleckej produkcie, výsledky ktorého sú v domácej kinematografii stále nepočetné, avšak rastú s počtom žien v audiovizuálnom priemysle (za povšimnutie stojí napríklad triptych Iné ženy z roku 2012 taktiež z produkcie HITCHHIKER Cinema). V druhom rade pramení z historiografického obratu, znamenajúceho, okrem iného, zmenu bádateľskej perspektívy od „objektívnych“ dejín k dejinám rozličných spoločenských skupín (tu žien).
Vybrané ženy boli buď prvými vo svojej oblasti alebo ju výrazne pomáhali rozširovať. V rámci tak dlhého a premenlivého obdobia je prirodzené, že „zápasy“, ktoré ženy zvádzajú, vedú na rozličných frontoch. Jednotlivé portréty objavujú naprieč ich životmi tri kľúčové oblasti: konflikt s vládnucou a voči nim nepriateľskou ideológiou, presadenie sa v oblasti, v ktorej žena mala dovtedy mizivé či žiadne zastúpenie a simultánne zvládanie rodinného života.
Skúmať príbehy práve týchto žien a ich spracovanie prostredníctvom konceptu emocionálnej práce je funkčné, pretože práve v spomínanom období od národno-oslobodzovacích hnutí až do nástupu normalizácie, sa objavujú emancipačné hlasy a snahy o profesionalizáciu. V prípade týchto žien, balansujúcich kariéru, súkromný život a vplyv dejín môžeme používať špecifickejší pojem opatrovateľská práca (care work). Na nasledujúcich riadkoch zhrniem postoje, aké ženy tohto cyklu zaujali v spoločenskej situácii svojej doby a v akých modeloch partnerských a rodičovských vzťahov žili.
Ženy a dejiny
V prvom období sa botanička Izabela Textorisová zasadzuje za slovenskú ideu (vedie ju k tomu slovenský pôvod matky, odvolanie inšpiratívneho učiteľa Vránu v dôsledku maďarizácie; neskôr mladšie sestry pripravuje v národnom duchu na učiteľstvo). Ďalší front predstavuje konflikt proti vžitej predstave o poslaní (slovenskej) ženy, vedený spoločne so spisovateľkou Hanou Gregorovou; oboje vášnivé čitateľky sú považované za čudáčky, zbierajúce rastliny či organizujúce salóny s poprednými intelektuálmi svojej doby. Výnimočnosť Textorisovej postoja sa ukazuje, keď Ľudmile Podjavorinskej, sťažujúcej sa na nemožnosť získať vzdelanie, odpovie, že si ho mala získať sama, keďže to dlží svojmu talentu. U Gregorovej figuruje cestovanie do Prahy za poznaním, odlučujúce od manžela, ako jej chyba; Tajovský, jej inak chápavý muž, vznesie tvrdenie, že „naše manželstvo je prvou obeťou emancipácie na Slovensku.“ V prípade oboch žien predstavuje prvok odporu baťko Vajanský; nesúhlasí so založením vedeckého spolku na podnet Andreja Kmeťa, keďže nedostatočne vyjadruje ideu národa (vzniká preto muzeálny) a v prípade Gregorovej je jeho nevraživosť k jej aktivitám v Živene dobre známym fenoménom.
Nasledujúce dekády 20. storočia preveria odolnosť žien počas nacizmu a socializmu. Proti prvému režimu sa aktívne vymedzovala špiónka Beatrix Čelková-Pospíšilová (prezývaná Trixi) a fotografka Irena Blühová. Najmladšia špiónka Európy, ako ju nazvali dobové noviny, 16-ročná Trixi, sa zamestnala v rafinérii Apollo, pričom o ňom odovzdávala informácie spojencom, ktorí ho následne zbombardovali. Blühová v dôsledku nástupu nacizmu opúšťa školu Bauhaus a ukrýva sa v horách, keďže rodinné kníhkupectvo arizovali a príslušníkov jej rodiny zabili v koncentračných táboroch. Herečka Magdaléna Schwingerová sa s úmyslom zachrániť svojho juhoslovanského milenca vydáva za veliteľa zahraničnej Hlinkovej gardy Ľudovíta Mutňanského. Prvá pilotka na území Slovenska, Ľudmiľa Šapošnikovová, ostáva mimo politické dianie. V manželovi nachádza podporu pre svoj koníček, ten ju, podobne ako Tajovský v prípade Gregorovej, chápe a podporuje.
Idey socializmu po vojne zaujali Blühovú, ktorá v nich videla riešenie triednej nerovnosti (pred druhou svetovou vojnou sa stala známou zobrazovaním neidealizovaného stavu slovenskej chudoby), aj divadelnú režisérku Magdalénu Husákovú-Lokvencovú a prekladateľku Zoru Jesenskú, ktoré ako mladé, vzdelané ľavičiarky zaujali progresívne ideály; Jesenská preukázateľne ideály po čase stráca. Astronómka Ľudmila Pajdušáková využíva pozíciu v strane na poistenie svojho miesta riaditeľky observatória za jeho autoritárskeho riadenia. Taktiež vedkyňa svetového významu, etnografka Soňa Kovačevičová, je rok po svojom nástupe vyhodená z Národopisného ústavu kvôli manželovej minulosti (Ivan Kovačevič bol filmárom v spoločnosti Nástup za slovenského štátu). Navrhli jej rozvod a sľúbili prižmúriť oči nad jej buržoáznym pôvodom, ona však odmieta. Obetovanie kvôli mužovi z politických dôvodov vidíme aj u Schwingerovej a jej pragmatickému vydaju či u Husákovej-Lokvencovej, ktorá, podobne ako Kovačevičová, odmieta rozvod s uväzneným Gustávom Husákom.
Ženy, muži a deti
Vzťahy s mužmi nadobúdajú u žien rôzne modely; nachádzajú u nich podporu (zmienené vyššie), rozvádzajú sa (Schwingerová, Blühová a nakoniec Šapošnikovová), sú voči nim nadradené (Kovačevičová, Pajdušáková), pričom pociťujú i materinský cit (Jesenská) alebo si vhodného partnera nenašli (Textorisová). V partnerských vzťahoch však majú všetky spoločnú snahu o rovnoprávne postavenie v manželstve, sú partnerkami v doslovnom i prenesenom (pracovnom) slova zmysle. Druhý rozmer je najevidentnejší v prípade fotografky Blühovej a maliara Imra Weinera-Kráľa (stál jej modelom pre vôbec prvý mužský akt v dejinách slovenskej fotografie) a v prípade Jesenskej a Jána Roznera, ktorí spolupracovali na shakespearovských prekladoch.
Balansovanie medzi súkromím a kariérou v prípade opatrovateľskej práce najevidentnejšie vidieť vo výchove detí. Niektoré ženy vo svojom zamestnaní po vydaji končia (Schwingerová), ďalšie sa snažia balansovať oboje, pričom sa to odráža na ich psychickom rozpoložení (Kovačevičovej dcéry spomínajú na jej hysterické príchody z práce), iné rodinu celkom prispôsobia práci (Pajdušákovej syn žil na observatóriu, hrajúc sa medzi skalami), iné sa vydajú, ale ostávajú bezdetné (Zora Jesenská, dôvod sa nespomína) a nakoniec, posledný model predstavuje absolútnu oddanosť vlastnému odboru u Textorisovej.
Cyklus je štýlovo zjednotený, funkčne sú zapojené najmä animačné techniky, ktoré v prípade absencie archívnych dokumentov vizuálnej povahy sú vhodný a príťažlivý prostriedok (týka sa najmä portrétu Blühovej a Pajdušákovej, oboje od Lenky Moravčíkovej-Chovanec). „Oživovanie“ príbehov z minulosti je docielené predčítaním z korešpondencie a citácií z ich kníh. Svojich respondentov sa spoza kamery pýta otázky Peter Kerekes, ktorý do cyklu vnáša interaktívnosť (skvelé je v tomto ohľade vytváranie dojmu zjednoteného časopriestoru, pomocou troch simultánne zaradených záberov, v ktorých traja synovia Trixi odpovedajú na jeho otázky). Cyklus nehodnotí prístupy svojich protagonistiek k ideológiám, kariére či rodine. Prostredníctvom písomností a spomienok príbuzných a kolegov vytvára komplexné a vecné mozaiky, dokladajúce vysokú mieru variability prístupov niekoľkých ambicióznych Sloveniek k zlaďovaniu kariéry a rodiny, v podmienkach historicky turbulentných časov.
Barbara Nováková
Autorka je študentka filmovej vedy na Masarykovej univerzite v Brne
